Vo vydavateľstve Torden vyšla kniha Rehablitácia slovenských dejín. V bratislavskom kníhukepctve Svojeť pani Sýkorovej podpísal som niekoľko výtlačkov pre záujemcov o návrat pravdy do našich dejín. A pridávam úvodnú časť.
Návrat pravdy
Ak chceme poznať skutočné dejiny, musíme vedieť o nich pravdu. Našu minulosť však poznáme zväčša poprekrúcanú, domyslenú, ba aj vymyslenú neslovenskými hlavami a rukami. Pravdaže, s naším otvoreným alebo len tichým súhlasom, ale aj bez neho. Pravda je taká, že vzdali sme sa svojho, neprotestovali sme, keď nám iní vnucovali ich neslovenský pohľad na našu minulosť. Historik Pavel Dvořák (1937 – 2018) to vystihol takto: „Jestvuje málo národov, ktoré by sa s takou ľahkosťou zbavovali svojich dejín, ako Slováci“. Pritom aj podľa Vladimíra Mináča (1922 – 1996) všetky „naše historické skúsenosti sú naším hlavným vlastníctvom“. A my sme sa trestuhodne vzdali nášho výrazného podielu na tvorbe a spravovaní Uhorského kráľovstva, a teda aj jeho dejín, a neskôr na budovaní habsburskej ríše, a všetko sme to prenechali iným. Patrí sem aj samotný názov Uhorsko, ktorý južní susedia neužívajú, Uhorsko si privlastňujú v podobe Magyarország, a svetu ho ponúkajú v podobe Hungaria. To všetko aj preto, že po desaťročiach brutálnej maďarizácie prezident Osvoboditel Tomáš Garrigue Masaryk (1850 – 1937) po roku 1918 „oslobodil“ Slovensko od jeho dejín z uhorských čias. Zadal úlohu dvom českým profesorom, Chaloupeckému a Pražákovi, ktorí ovládli v medzivojnovom období 1919 – 1938 Univerzitu Komenského v Bratislave, aby dehungarizovali slovenské dejiny. Stalo sa, a tak sme programovo „zabudli“ na našich rodákov, ktorí najmä v 16. a 17. storočí boli nositeľmi uhorských – nie však maďarských – dejín. Maďari sa necítili byť Uhrami, ale len Maďarmi, do ich jazyka sa nezmestilo slovo, ktorým by ho odlíšili od Maďarska. Platí to však aj o časoch preduhorských, keď sme pokojne „nechali vstúpiť“ do našich dejín akúsi Veľkú Moravu, ktorá ako čechoslovácky pýr potlačila všetko ostatné. A samozrejme, platí to aj o rímskych časoch, keď pokojne prijímame označovanie našich predkov ako Germánov vo význame Nemci.
Prečo to všetko? Peter Cengel, autor niekoľkých publikácii o Banskej Štiavnici a jej cyrilometoských tradíciách, lapidárne konštatuje, že „boli snahy, aby naše dejiny z pohľadu Maďarov neexistovali, z pohľadu Čechov, aby boli dejinami česko–moravskými a z polohy Frankov – Nemcov boli nepohodlné, lebo poukazujú na ich neúspechy pred tisícročím“ a poznamenáva, že „české dejiny začínajú postavami z povestí (Libuše, Přemysl Oráč, kôň Šemík); im stavali pomníky a skladali opery“. Vďaka vzdialeným i blízkym „osloboditeľom“ všeobecne na západ od rieky Moravy ostali sme národom bez dejín – a dnes český kríženec Martin M. Šimečka (*1957) si nás berie do úst, ako národ doslova hlupákov bez histórie a odvahy a slovenský jazyk je pre neho „fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca.“
Takže – návrat pravdy v záujme prítomnosti a najmä budúcnosti. Potrebujeme ju my a predovšetkým naše deti a vnuci, lebo naše školy akoby mali iné úlohy, našich potomkov neučia o minulosti, učia ich všeličo iné a rôzni aktivisti z mimovládnych organizácii majú slobodný prístup k žiakom už od tých najnižších tried, a vtĺkajú im do hláv „iné vedy“, majú napríklad skúmať, či sú chlapcami a či dievčatami… A to práve teraz, keď už aj náš svet, „naše“ médiá a vzdelávacie inštitúcie, akoby už zaujímali len „západné hodnoty“ ukryté pod dve „M“: Mamona (pachtenie za bohatstvom) a Money (peniaze) a – samozrejme, s tým súvisiace zbožtené účty v bankách a dlhy na nich. Keďže – chvalabohu – ešte sa nám rodia synovia a dcéry, vnuci a vnučky, a my chceme, aby ich život bol oveľa bohatší ako sú hodnoty dvoch M, musíme namáhať mysle, čo a ako im povedať o nás a o našich predkoch. Keďže to smie byť, ba musí byť pravda a len pravda, cudzincami nedeformovaná, skúsme ju spoločne hľadať a nájsť. Vo všetkých časoch smerom dozadu, ako východisko pre časy, ktoré čakajú nás a našich potomkov. Tých, ktorí budú žiť v časoch, keď na nás im ostanú len spomienky. Knihu, Slovenská krv (1942), o životných príbehoch a činoch okolo štyroch tisícok zväčša zabudnutých osobností, jej autor, Celestín Radványi (1911 – 1978), vystupujúci ako Ercé, otvára krédom: „Kto chce ozaj milovať svoj národ, musí veľa vedieť o ňom i o jeho synoch a dcérach!“ Jednoduchá pravda: všetko, čo robíme dnes a čo zisťujeme o našej minulosti, je východiskom pre našich potomkov, aby naozaj mohli milovať svoj národ.
Že Slovenská republika je už viac ako tri desaťročia formálne suverénnym štátom a akceptovaným členom medzinárodného spoločenstva národov, je pre mnohých, najmä mladých, samozrejmosťou. Avšak je tu aj názor, že Slovensko žije v štáte so svojím menom, ale Slováci ešte nenašli svoju skutočnú štátno-národnú identitu, nepoznajú totiž zákruty a záludnosti cesty, ktorá k tomuto štátu viedla. Odtrhnutosť od života predkov sa dá ľahko overiť. Stačí, aby jedna z vodkýň progresívcov a progresívkyň (tak sa to vraj patrí zdvojovať, veď máme „minimálne“ dve pohlavia, všakže) položila otázku vodcovi: „Kto sme ako národ?“ a počuje túto odpoveď: „Neboli a nie sú žiadni bájni starí Slováci. Naše dejiny sa začínajú v roku 1918.“ – Nuž zrejme predtým nežili ani jej a ani jeho predkovia a predkyne. Buď títo dvaja spadli na zem priamo zo stromu, alebo doliezli na Slovensko z cudziny…
A tak pozrime sa na udalosti a osobnosti našich dejín a pomenujme ich jednoznačne tak, ako si to zaslúžia: toto je slovenská pravda a toto je import spoza našich hraníc. Už dávno dozrel čas, aby slová Jonáša Záborského (1812 – 1876) z druhej polovice 19. storočí prestali konečne platiť:
Slováci, Slováci! Už ste vy len blázni: Komu príde na um, každý na vás mázni. Každý vás len vodiť chce, ako ovce v stáde, kto len trocha hlasnejší, hneď váš vodca bude. Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí? Doja si ho sťa kravičku, a on ticho stojí. Keď sa nájde medzi vami niekto trochu smelší, hneď ho dáte roztrhať psom, vraj je priveľ kverul. Potom kričíte v úbohosti: „Kde je náš vodca teraz?” Ako by ste sami jeho nestiahli do zeme raz!
A predsa si len na pomoc prizveme zahraničie, ale zahraničie na základe analýzy našich génov pravdivé. Takýto je názor ruskojazyčných genetikov, prerozprávaný Robertom Mervom (https://www.konspirujeme.sk/2026/03/17/slovensko-ako-koliska-europskej-civilizacie/).
Existujú dejiny, ktoré sa učíme z učebníc, a potom sú dejiny, ktoré sa prebúdzajú až vtedy, keď sa na krajinu pozrieme nie očami turistu, ale očami vyšetrovateľa. Dnešné Slovensko je v tomto svetle akoby starý trezor – dlho stojí v kúte, nenápadný, zabudnutý, a predsa v sebe ukrýva kovový zvuk minulosti, ktorý nikdy úplne neutícha.
Stačí si všimnúť prvú stopu. Hrady, ich reťazec rozosiaty po celom Slovensku, nepôsobia ako bežné pozostalosti feudalizmu. Tvoria prstenec, pás obranných uzlov, aký si vyžaduje koordináciu, zdroje a znalosť krajiny. Hrady nie sú dielom prchavej vôle dobyvateľov – sú odtlačkom rúk tých, ktorí krajinu poznali tak dobre, že z jej skál vedeli vytesať systém. Z týchto múrov vystupuje predstava ľudu, ktorý nebol roztrateným spoločenstvom, ale civilizačným organizmom, schopným chrániť priestor, ktorý považoval za svoj. Naprojektovať a postaviť takéto monumentálne stavby, hodné faraónov, mohol dokázať iba vysoko vyspelý národ…
Tie najstaršie vrstvy príbehu sa skrývajú ešte hlbšie: v Nitre, v Bojnej, v tichu Karpát. Chrám zasvätený v roku 828 znie ako nesúlad v oficiálnej chronológii kresťanstva na našom území. Ako mohol stáť chrám tam, kde učebnice umiestňujú pohanskú hmlu? Je to len jeden z mnohých náznakov, že spoločnosť na tomto území bola organizovanejšia, ako sa nám zvykne hovoriť. Že tu existovali elity, ktoré vedeli budovať, spravovať a prenášať svoje vzorce moci aj po politických otrasoch. Pribina v takom príbehu nevyzerá ako vyhnanec, ale ako štátnik schopný dvakrát postaviť centrum, akoby jeho architektúra moci nebola viazaná na miesto, ale na kompetenciu.
Keď sa pole bádania presunie do génov, vyvstane ďalší motív. Genetická rozmanitosť, ktorú ukazuje slovenská populácia, pripomína skôr hlboký koreň ako čerstvý výhonok. Ako keby prúd dejín nevyplavil pôvodných obyvateľov, ale len premiešal ich povrch. Kým migrácie menili politické tváre regiónu, biologický základ zostával prekvapivo stabilný. Vysokohorské doliny Tatier sa v tomto príbehu menia na genetický archív, v ktorom sa nezapisovali výboje, ale tradícia prežitia.
A potom je tu jazyk – posledný, ale možno najvýznamnejší dôkaz. Slovenčina ako geometrický stred slovanského jazykového vesmíru. Nie ako jazyk vybudovaný reformátormi, ale ako systém, ktorý sa zachoval práve preto, že bol skrytý. Jazyk, ktorý nepotreboval expanziu, aby prežil; stačilo mu trvanie a vernosť. Ak je jazyk operačným systémom kultúry, potom slovenčina pôsobí ako ten, ktorý si zachoval najviac pôvodného kódu. Nie ako relikt, ale ako pamäť.
Napokon zostáva už len poskladať všetky tieto vrstvy: hradné reťaze, banské mestá, starodávne hradiská, génové línie, mytologické symboly a jazykové uzly. Vzniká z nich obraz krajiny, ktorá nebola perifériou, ale tichým jadrom. A to nie jadrom impéria, ktoré by stavalo monumenty na svoju slávu, ale civilizačného projektu, ktorý si svoju hodnotu uchoval nenápadne – v kameni, v kove, v slove.
Možno práve preto sa zdá, že Slovensko v histórii dlho stálo v tieni. Nie preto, že by nemalo význam, ale preto, že jeho sila spočívala v tichu. V schopnosti prežiť zmenu režimov, etník, hraníc a kráľovstiev bez toho, aby sa rozpadla jeho podstata. V schopnosti byť tým najzákladnejším fundamentom, ktorý drží stavbu, aj keď sa sám neukazuje.
Táto interpretácia dejín nie je o tom, aby sme prepisovali staré knihy. Je o tom, ako veľmi sa môže zmeniť naše sebapochopenie, keď prestaneme hľadieť na dejiny ako na reťaz porážok a začneme ich čítať ako dlhý, podzemný tok kontinuity. Nie všetky národy potrebujú kráčať v popredí dejín. Niektoré sú ich skalným jadrom. A podľa tejto verzie príbehu – práve tam by mali patriť Slováci.
Rehabilitácia znamená prestať sa báť a nájsť v početne neveľkom národe veľké myšlienky, veľkú odvahu na veľké činy a veľké osobnosti. Mocní sveta, majitelia peňazí, odpustite nám, že ideme odhodiť klapky z očí i ideologické predsudky a ideme sa nebáť pravdy o všetkom, čo prežili a vykonali naši predkovia – a to bez ohľadu na to, ako ich „onálepkovali“ iní. Poliak Karol Wojtyla (1920 – 2005) ako pápež Ján Pavol II. často opakoval: „Slováci, nebojte sa!“ A rovnako ako evanjelizátor z New Yorku David Wilkerson (1931 – 2011) so slovenskými koreňmi, hovoril o úlohe Slovenska v Európe tretieho tisícročia: „Ak Boh má nejaký zámer s Európou, použije na to tento národ, ktorý je menší ako mesto, z ktorého pochádzam“ (Wilkerson). A ruskí genetici zisťujú, že „tento národ preukázal takmer nadľudskú schopnosť prispôsobovať sa bez straty svojej vnútornej podstaty“. Že je národom, ktorý si uvedomuje svoju jedinečnosť na križovatke Východu a Západu a vie, že byť základom znamená byť neviditeľný, no zároveň nenahraditeľný.
Nehrdíme sa vynálezcom padáka Štefanom Baničom, vynálezcom rádia Jozefom Murgašom, objaviteľom šošovky do fotoaparátu Maximiliánom Petzvalom, vynálezcom turbíny Aurelom Sokolom, dynama a elektromotora Aniánom Jedlíkom, Jánom Bahýľom, ktorý mal patent na vrtuľník AVION z roku 1906, a ďalšími, ďalšími našimi významnými rodákmi. Ani Jánom Sambukom z Trnavy, ktorý sa hlásil k slovenskej národnosti a vydal v roku 1565 zbierku latinských básní Emblemata s holandskými iustráciami, a tou – v anglickom preklade (po slovensky ani takmer po poltisícročí ešte nevyšla) sa pri svojich slávnych divadelných hrách inšpiroval Shakespeare. Málo vieme o Samuelovi Tešedíkovi, ktorý na prelome 18. a 19. storočia zo Sarvaša, zaostalej slovenskej dediny na juhu Maďarska urobil centrum hospodárskeho vzdelávania, známe v celej Európe. Nijako si nepripomíname našich mysliteľov, cestovateľov, aj slávnych a dlhoslúžiacich vojakov, najbližších poradcov cisárov a kráľov či kráľovien, palatínov, kardinálov, prímasov i vicekráľov, jazykovedcov. V našom hlavnom meste máme nábrežie pomenované po bezvýznamnom českom telocvikárovi i po kontroverznom českom generálovi, ale žiadny priestor pomenovaný podľa palatína Juraja Turza, Adama Františka Kolára, maršala Andreja Hadíka a ďalších vlastníkoch plukov habsburskej monarchie, ani po bojovníkoch za nezávislosť USA, či po iných významných slovenských rodákoch, napríklad po kráľovi Madagaskaru. Aj keď na začiatku našich dejín nebol meč, ale „slovo“, mali sme rodákov, ktorí ovládali aj meč. A aj v súčasnosti máme osobností, vedcov a vynálezcov, ktorí sa angažujú vo svete medicíny, chémie či technológií. A zatiaľ čo naša najväčšia menšina smie uctievať napríklad Horthyho, čo i len pomenovanie ulíc po našich prezidentoch Tisovi či Husákovi je takmer trestným činom. Zobuďme sa, bratia!
20, novembra 2026.

















