Autobus ma vyložil v Bostone na stanici Greyhoundu okolo pol deviatej večer. Už bola tma a začalo pršať. Mojou jedinou úlohou bolo ubytovať sa a to podľa vopred vytelefonovanej dohody medzi mojím priateľom Lacom z New Yorku a jeho priateľmi, Slovákmi v Bostone. Tí žili kdesi na okraji mesta pokope v pozoruhodnej kolónii našich slovenských rovesníkov vrátane gitaristu Juraja Buriana, ktorý tu vtedy študoval. Hneď som im zavolal. Nikto to nedvíhal. Bol som pokojný, počkal pol hodinu a zavolal znovu. A potom znovu a znovu a znovu. Neboli doma. To už som chytil fakt nerva. Vonku bolo hnusne a nešlo, len tak s veľkou taškou šliapať ulicou a hľadať hotel. A spať som kdesi musel.
Šiel som na informácie, tam mi poradili nejaké číslo, tak som ho vytočil. Bola to celomestská hotelová služba. Ich informácia bola veľmi stručná:
„Hotelovú izbu? Teraz, v Bostone?! Pane, vy žartujete, tu nie je ani jedna hotelová izba voľná!“
„Nebláznite, v tak veľkom meste, ako je Boston, nie sú voľné izby?!“
„No samozrejme, vy neviete, že Boston je tento rok kongresovým mestom Spojených štátov?“
Vôbec som nevedel, že Boston je práve ten rok kongresovým mestom Spojených štátov a hlavne som netušil, čo to je – kongresové mesto. Ten hlas v telefóne mi to síce vysvetlil (v jednom roku sa konferencie a kongresy konajú vždy v jednom meste, aby si raz za čas zarobilo každé veľké mesto v USA), ale mne začali dochádzať mince a stále som ešte nebýval!
„Ale ja musím niekde spať!“
„Skúste Sheraton Tower, pane, ale za výsledok neručím…“ posledná minca cinkla a spojenie skončilo. Každá rada je v takejto chvíli dobrá, ale vedel som, že toto bude pekne drahá rada. Nedalo sa ale nič robiť. Nastúpil som do taxíka a vydal sa v ústrety osudu.
Kto je osud
Na osud sa v tej chvíli zahrala moja Bohyňa. Dosť som ju asi naštval, lebo som si od príchodu do USA aspoň dvadsaťkrát vyčítal dve veci – načo som si doma kúpil VISA kartu a načo som si k tomu ešte kúpil aj IAPA kartu. Mať VISA kartu sa vtedy u nás ešte nenosilo (niektoré banky ju nevedeli ani vydať), ale vedel som, že do Ameriky sa zíde. Lenže, len čo sme prišli, otvorili nám v medzinárodnom spisovateľskom programe IWP konto v National Bank a tak som tú VISA kartu nemal ako použiť. Ešte väčšia somarina bola tá IAPA karta (International Air Passenger Association), ktorá mi za mastný poplatok zaručovala zľavy na prenajatie áut a na hotely v USA. Lenže auto som si, ako čoskoro po prílete vysvitlo, dokázal prenajať aj sám a lacnejšie a tie zľavy poskytovali len drahé hotely, kam by som v živote nepáchol. Karty VISA a IAPA mi teda podľa zrelej úvahy boli na cestách po Amerike na nič. Moja Bohyňa sa rozhodla dokázať mi opak.
Vitajte v Sheraton-Tower
Keď som do tohto super-moderného hotela v Bostone vstúpil, hneď som vedel, že je zle. Ale cúvnuť nebolo kam! Prešiel som obrovskou halou a pristúpil k recepcii. Pýtal som si izbu, ale nedívali sa na mňa s dôverou. Oblečený som bol tak, ako som si myslel, že má vyzerať chudobný Američan, aby ho neokradli. Cez plece prehodenú tašku. A ešte napoly zmoknutý.
„Máte nejakú kreditnú kartu?“
Vytiahol som kartu National Bank.
„To nie je kreditná karta,“ povedal recepčný odmerane a otočil sa mi chrbtom.
„Moment!“ zareval som a z ponožky náročne, ale predsa vylovil dobre ukrytú VISA kartu.
Pozrel na to a zmenil kukuč. Pre istotu ju ale skontroloval. Asi fungovala (použil som ju naozaj prvýkrát) a tak mi vydal kľúče, zavolal nosiča batožiny a zaželal dobrú noc.
Mal som myšlienky na všetko iné, len nie na dobrú noc. Bol som naštvaný na tých mojich zatiaľ ešte neznámych krajanov, na toto všivé kongresové daždivé mesto a hlavne na IWP personál, ktorý som požiadal, aby mi rezervovali izbu za primerane nízku cenu už týždeň dopredu a oni sa na to vykašlali. A zatiaľ som sa viezol výťahom, ktorý sám o sebe vyzeral ako hotelová izba, a do toho mi nosič vykladal, ako rád by sa pozrel na Slovensko (samozrejme, najskôr sa ma zdvorilo opýtal odkiaľ som). Vyzeral na to, že by sa rád pozrel kamkoľvek, odkiaľ je niekto komu nesie kufre a tak som mu dal (tá neuveriteľnosť!) dolár, nech už radšej sklapne. V izbe som za sebou zabuchol dvere a teraz už nadával aj sebe ako ľahkovážne rozhadzujem dolármi, ktorých som naozaj nemal nazvyš. Vyzeralo to zle.
Hneď som volal kamarátovi Lacovi do New Yorku, že čo to má znamenať. Napadla mu tá najnormálnejšia odpoveď („slopú v nejakej krčme“) a tak som sa naštval aj na neho (čo ma má čo posielať za chalanmi, čo nesedia doma na zadku, keď ich ide navštíviť krajan na cestách?!). Zložil som telefón a rozhliadol sa po izbe – nič moc a za také prachy! Jediný luxus (okrem obligátneho televízora s diaľkovým ovládaním priskrutkovaným k nočnému stolíku?!) bol kávovar. Kávu nepijem, ale keď už za to platím krvavé doláre… Lenže ja som ho nevedel sfunkčniť. To som bol na koni, hneď som volal recepciu.
Za päť minút sa dostavil ktosi, kto mi na tom kávovare navaril nápoj, ktorý nepijem. Teraz už neostávalo, než ho vypiť. Keďže som ho vypil, nemohol som vďaka tomu spať. Na porazenie!
O šiestej ráno počujem šuchot pod dverami. Dvere v USA nemajú prahy, aby vám mohli pod ne prísť takéto prekvapenia. Šiel som sa zvedavý pozrieť – bol to účet za izbu. A pekne mastný – cena za izbu, telefonáty a ešte nejaké dane. Ten účet bol dlhý skoro pol metra a prial mi dobré ráno. No, do kelu!
Sadol som si na posteľ, uvažoval a odrazu ma osvietil ten najprostejší nápad – IAPA karta! Hneď som sa vrhol k taške. IAPA karta tam bola a k nej priložený hrubočizný zoznam hotelov a zliav. Nalistoval som bostonský Sheraton-Tower a práve ten dával hneď dve zľavy! Už som bol pokojnejší. Nahodil som na seba to najlepšie, čo som mohol (dokonca aj sako a kravatu) a zišiel do recepcie.
„Chcem hovoriť s manažérom hotela!“
Malá úklona a za chvíľu tu bol, vlastne bola.
„Čo môžem pre vás urobiť, pane?“
„Snáď sa o tom nebudeme vybavovať po stojačky,“ udržoval som tempo.
„Máte pravdu, nech sa páči.“
Lenže namiesto toho, aby ma zaviedla do kancelárie (kde by sme sa „medzi nami babami“ už ľahšie dohodli), vyšla spoza recepčného pultu a viedla ma tou obrovskou hotelovou halou ku kreslám.
Bol to trapas a hlavne – nebol to dobrý začiatok. Skúsil som to inak. Napadla mi spásna (až filozofická) myšlienka.
„Mimochodom, viete aký produkt v tomto vašom hoteli vlastne predávate?“
Toto ju trošku zarazilo. Slovo „produkt“ je skvelé pre Ameriku, ale v súvislosti s hotelom to počula zrejme po prvýkrát (a vlastne aj ja).
„Nie, neviem, čo to je?“
„Spánok,“ povedal som celom nevinne a potom som rýchlo nasadil smrtonosného Nelsona. „A teraz mi vysvetlite, milá pani, ako to, že som u vás nemohol poriadne spať?! Veď u vás som vo svojej izbe na tridsiatom poschodí počul o šiestej ráno metro!“
Rozohrané to bolo skvele, ale nie na takúto subtílnu bytosť. Zastavila a úprimne na mňa vyvalila oči.
„Metro? Na tridsiatom poschodí?!“
Zastal som a pokiaľ možno ešte suverénne potvrdil: „Metro“. Ale to už som vedel, že niečo nesedí.
„A aké číslo má vaša izba, pane?“
„Číslo 3055, prečo?“
„Ach bože, to je izba, ktorú len veľmi neradi dávame. Susedí totiž s výťahom, takže to bol výťah, nie metro, čo ste počuli. Sorry.“
Spľasol som. Následná debata v kreslách bola už stručná. Áno poskytujú zľavy držiteľom IAPA karty, ale len jednu. Vybral som si tú väčšiu, ale aj tak to nebolo žiadne víťazstvo. Zdvihli sme sa a mlčky kráčali k recepcii. Mal som už vystrieľaný celý zásobník, posledná salva patrila im – to bude smrteľný zásah na moju peňaženku! Náhle zastala:
„Naozaj ste nemohli spať, pane?“
„Naozaj, veď kvôli tomu viem, že mi ktosi už o šiestej ráno podstrčil pod dvere tento nemožný účet.“
„Ach áno, účet…“
Pozrela na ten rozsudok finančnej smrti a zobrala mi ho z rúk.
„Nechajte to na mňa, pane. Niečo s tým urobíme.“
Keď som pri odchode vracal kľúče, účet bol až o polovinu nižší, než pôvodne. Zaplatil som tou VISA kartou, lebo môj denný limit z National Bank by to aj tak vyčerpalo. Bola to veľmi poučná lekcia o tom, že nemám provokovať svoju Bohyňu v úlohe Anjela strážneho. VISA kartu mám dodnes. A pre naliehavé volania vybavila moja Bohyňa už pomaly celé ľudstvo mobilnými telefónmi.
A za roky, čo nado mnou bdie, dokázala ešte neuveriteľnejšie veci: https://tulacky.net/modlitby-k-mojej-bohyni/
