Náčrt politických súvislosti ukrajinskej krízy v Európe a propaganda. Časť III.

Záverečná časť state, ktorú som napísal v roku 2015.

Vojna, ktorú nevidíme – o práci médií. Dve dôležité politické šablóny.

Už som pripomenul, že je vhodné si pozrieť dokumentárny film od J. Pilgera „Vojna, ktorú nevidíte.“ Je to o práci médií, ktoré v dnešnej dobe si poctivo neplnia svoju úlohu a svoje povinnosti, pretože sa prispôsobujú jednoducho politike a politikom a verejnosť pokladajú iba za objekt svojich dezinformácií, poloprávd, lži a výmyslov. Je hanbou, ak média svoju prácu organizujú tak, aby čo najviac vystrašili obyvateľstvo „ruskou agresiou“, aby toto obyvateľstvo pomáhalo podporovať vojnové plány a aby sa oslabila jeho vôľa. Ako sa vyjadril jeden novinár, keby si novinári skutočne zodpovedne robili svoju prácu, tak možno by USA do vojny proti Iraku nešli. A jedna novinárka zdôraznila, že média boli oklamané od vlády ( USA ), pretože skutočná hrozba zo strany Iraku bola nulová.

Zo sledovania uvedeného videá sa môžeme poučiť o tom, na čo nemajú média zabúdať. Všimol som si, že je dôležité, aby sledovali politikov, čo robia. Mali by dozerať na zodpovednosť politikov a aj požadovať od nich túto zodpovednosť. Média potrebujú podrobne skúmať, čo ľudia rozprávajú. A čo je najviac zaujímavé, v záležitostiach prípravy na vojnu nikdy nebolo uplatnené novinárske pochybovanie. Tento systém práce médií je rozšírený na celý „demokratický“ Západ. Týka sa aj našich médií. Uviedol som konkrétny príklad týždenníka PLUS 7 dní. Rozhovory, ktoré boli uskutočnené s uvedenými intelektuálmi, sa pohybujú podľa vopred určenej šablóny a v duchu toho, čo zdôrazňoval o úlohe médií profesor P. Christie. Preto sa do redakcie týždenníka nedostali ľudia s inými názormi a spôsobmi vysvetľovania politických procesov, ktoré sa v súčasnosti odohrávajú napríklad v Európe.

Podobne ako týždenník PLUS 7 dní postupuje aj denník Pravda. Denník je tiež rovnako naklonený všeobecne prijatej zásade očierňovania Ruska a Putina. USA, NATO a EÚ sú vyňaté z kritiky a sú verejnosti predstavované ako spoločenstva, ktoré chcú pomáhať Ukrajine, aby sa aj ona dostala do demokratického sveta. Pravda ešte v októbri 2014 uverejnila rozhovor redaktora A. Matišáka s Andrejom Soldatovom, ruským novinárom a analytikom ako účastníkom konferencie „Fórum 2000: Nepokojná demokracia“, ktorý dostal názov „Putin potrebuje istotu, že vie, ako svet funguje“. Rozhovor je vedený v určitom duchu a predstavuje aj určitú intelektuálnu činnosť, pričom pre verejnú mienku je veľmi dôležitý výsledok tejto intelektuálnej činnosti. Môžem tvrdiť, že v článku ide o kritický opis postojov a pohľadov prezidenta Putina a pripomenutie, že v Rusku ide o Putinov režim. V širších súvislostiach tento rozhovor zapadá do konfrontačnej politiky Západu s Ruskom, podobne je to aj v prípade rozhovorov v týždenníku PLUS 7 dní. Transatlantická politika – to je to, čo v médiách má zelenú a pritom sa podarilo vygenerovať celkom umelo nepriateľa obyvateľov Európy: Rusko a Putina. Kto priniesol národom Európy oslobodenie od fašizmu a nacizmu v rámci druhej svetovej vojny, tak to už dnešnú generáciu  určitých politikov a intelektuálov nezaujíma.

Andrej Soldatov v rozhovore poskytol intelektuálnu podporu interpretáciám politických udalosti a politických procesov na Ukrajine ako vynárajúcich sa z „ rusko-ukrajinského konfliktu“, teda konfliktu dvoch susediacich a priateľských krajín. A podľa tejto politickej šablóny USA, NATO a EÚ nemajú nič spoločného s rusko-ukrajinským konfliktom. Z ich pohľadu spravodlivosť (!) si vyžaduje, aby podporovali Ukrajinu a aby spoločnými silami postupovali proti Rusku a Putinovi. Moja zásadná námietka. Politickou šablónou „rusko-ukrajinský konflikt“ sa mnohé udalosti a politické procesy nedajú vysvetliť. Vždy, keď sa v médiách píše či hovorí o anexií Krymu alebo o invázií ruských vojsk na Ukrajinu, tak to zodpovedá politickej šablóne „rusko-ukrajinský konflikt“. Touto šablónou pracuje západná propaganda a média zvlášť. Tie si vyberajú vhodných ľudí na rozhovor.

Existuje aj iné, nie prozápadné vysvetlenie udalosti na Ukrajine. Toto iné vysvetlenie sa často pokladá za konšpiračné a mimo reality. Obsah rozhovoru s profesorom P. Christie za každých okolnosti dosvedčuje, že pravdivý obraz vysvetlenia udalosti na Ukrajine a aj v Európe nemôžeme hľadať v rámci politickej šablóny „rusko-ukrajinský konflikt“, ale v širších súvislostiach konfrontačnej politiky USA (Západu) s Ruskom. A to je už iná politická šablóna, s ktorou pracuje Rusko, resp. proruská propaganda.

Organizovanie mediálnej politiky na základe využitia politickej šablóny „rusko-ukrajinský konflikt“ nemôže prispieť k tomu, aby bolo možné odhaliť verejnosti to, čo ma byť skryté, resp. pre verejnosť nepodstatné. Poznanie skutočnej pravdy dáva ľuďom schopnosť rozumieť politike a vedieť ju prijať či odmietnuť. Preto mediálna politika má jasnú úlohu: ponechať verejnosť v stave povrchového vedomia. Proruská propaganda pracuje s inou politickou šablónou – „konfrontačná politika Západu s Ruskom“. V rámci nej je snaha nič nezatajovať, podávať inú interpretáciu faktov, ukazovať na súvislosti politických procesov a podobne. Šéf informačnej kancelárie NATO v Moskve Róbert Pszczel tvrdí, že v ruskej propagande o NATO je 90 % informácií nepravdivých, sú to samé mýty.

Uviedol som tu dve politické šablóny, každá z nich má svoje východiska. Tu niekde treba hľadať aj odpoveď na otázku, prečo sa v súčasnosti rozmohlo hovoriť o prozápadnej a o proruskej propagande. V zásade by bolo správne, aby predstavitelia oboch táborov mohli sa stretávať pri otvorených, vecných, kritických a racionálnych diskusiách, o ktorých bude vedieť aj verejnosť, resp. sa bude môcť do nich aj zapojiť. Lenže mediálna politika je určená tak, že slovo dostáva len tím prívržencov, u ktorých je jasné, že sa vedia pridržiavať politickej šablóny o „rusko-ukrajinskom konflikte“.

Tí, ktorí sú prívržencami politickej šablóny o „konfrontačnej politike Západu s Ruskom“ sú predmetom rôznych nevyberaných útokov a označení. Originálnym nápadom sa vyznačuje profesor Putna z Českej republiky. Podľa neho ľudia, ktorí šíria kremeľskú propagandu, sú zradcovia a patria pred súd. Jeho názor úplne sedí s tým, čo už robí štátna moc na Ukrajine.

Denník Pravda, samozrejme, neuverejnil iba spomínaný jeden rozhovor s Andrejom Soldatovom. O tomto rozhovore som napísal samostatný článok. Týchto rozhovorov je viacej. Medzi najnovší rozhovor patrí rozhovor s šéfom Informačnej kancelárie NATO v Moskve Róbertom Pszczelom, ktorý vznikol pre projekt Defence Matters, na ktorom sa podieľali aj denník Pravda a média z Grécka, Rumunska a Lotyšska. Obsah rozhovoru nevybočuje z rámca tých rozhovorov, ktoré som už spomínal. Kroky Ruska na Ukrajine a anexia Krymu boli jednoznačne porušením medzinárodného práva. Rusko vraj nechce zmeniť svoju rétoriku. V Rusku klesajú sympatie k NATO, USA a EÚ a 80% Rusov si myslí, že západná politika ich krajine škodí. Vraj NATO odpovedá na túto propagandu vysvetľovaním. Dodávam: Komu? Čoho? Skutočná diskusia v Rusku neexistuje. Rusko by ihneď malo prestať podporovať separatistov. Hranice s Ruskom neexistujú, pretože Moskva sa o to nezaujíma, pretože nerešpektuje suverenitu Ukrajiny. A čo naviac, Rusko vraj spochybňuje základy, na ktorých je roky postavený mier v Európe. Môžem si teda dovoliť tvrdiť, že rozhovor so šéfom Informačnej kancelárie NATO v Moskve je úplne v duchu pridržiavania sa politickej šablóny o „rusko-ukrajinskom konflikte“.

V duchu uvedenej politickej šablóny je aj tento predpoklad. Ak bude kyjevský režim pokračovať v bojoch, bude to dôkaz, že minské dohody Rusko nerealizuje. Teraz si všimnime výrok, ktorý uviedol Róbert Scales, generálmajor vo výslužbe, vojenský analytik pre Fox News: „Jediný spôsob, ako USA môžu ovplyvniť situáciu v regióne a zvrátiť jej priebeh, je začať zabíjať Rusov. Zabíjať ich toľko, že ani média by neboli schopné skryť skutočnosť, že Rusovia sa vracajú domov v rakvách.“ USA doteraz neoznámili, že napätie na východe Európy prestalo ohrozovať ich priame bezpečnostné záujmy. Zahraničná politika „demokratického“ Západu sa zároveň realizuje aj s pomocou či aktivitami vojenských síl NATO – čo najbližšie k hraničnej čiare s Ruskom.

Intelektuáli zo Slovenska ako signatári Listu lídrom Západu

V mene vojenského konfliktu, zdá sa, sa čoraz viac dôraznejšie zasadzuje skupina intelektuálov zo Slovenska a Česka. Stali sa v určitom zmysle hlasnou trúbou politikov, ktorí konfrontáciu s Ruskom priamo vyhľadávajú. Túto skupinu môžeme oficiálne nazvať „Signatári Listu lídrom Západu.“ Podľa signatárov už dávno nastal čas na poskytnutie účinnej a rozsiahlej vojenskej a ekonomickej pomoci napadnutej Ukrajine. Signatári nemajú problém zdôvodniť napadnutie Ukrajiny zo strany Ruska. Je to preto, že obyvatelia Ukrajiny sa rozhodli usilovať o slobodu, ľudskú dôstojnosť a o členstvo v EÚ. A ruská vojna proti Ukrajine je pokusom zastaviť šírenie slobody a ľudských práv prostredníctvom tankov, diel, raketometov. Čo tu nesedí, to je to, že „fundovaná“ skupina intelektuálov sa v svojom náhlení sa pomôcť Ukrajine pozabudla využiť pre ňu vlastnú a potrebnú metódu: dosiahnuť určitý výsledok v jej intelektuálnej činnosti.

Signatári ostali iba pri svojom povrchovom vedomí, ktoré sa vôbec ničím nelíši od povrchového vedomia bežného človeka. Ich List lídrom Západu úplne korešponduje s tým, čo som už zdôraznil: je to politická šablóna „rusko-ukrajinský konflikt.“ Títo signatári sa vôbec nedopracovali k žiadnemu kritickému posúdeniu problémov spojených s krízou na Ukrajine, o čo ide v politike Západu vo vzťahu k Rusku a podobne. Na záver svojho Listu ako výsledku ich intelektuálnej činnosti sú veľmi pôsobivé slová: „Vojnu v Európe už máme. Dodávkami obväzov a diek prepadnutému ľudu Ukrajiny a nepretržitými ústupkami bezohľadnému agresorovi ju nezastavíme.“

Lídri Západu na základe takýchto výziev by mali zodpovednejšie konať a hlavne musí sa ísť do tuhého zápasu, čiže potrebujeme zosilniť konfrontáciu Západu s Ruskom, lebo sloboda, demokracia a ľudské práva sú podľa signatárov najdôležitejšie. Nepriateľ a agresor je jasný – Rusko. Takže už z môjho pohľadu môžem konštatovať, že ak by sa List lídrom Západu dostal do rúk profesorovi P. Christie, určite by mal radosť. Tento list je totiž jedným z dokumentov našej doby o tom, že média si dôsledne plnia svoju úlohu v zmysle požiadavok, ktoré vyriekol profesor. Mnohí ľudia, vrátane našich intelektuálov sa svojim myslením ani nepriblížili k tomu, aby pochopili, čo sa deje na Ukrajine a v Európe. A mnohí sa rovnako vystrašili z ruskej agresie, takže bez reptania sa v nevedomosti podriaďujú konfrontačnej politike Západu.

Ak naši intelektuáli – signatári veria, že Rusko napadlo Ukrajinu a je agresor, potom bude vhodné, aby sa pokúsili zhrnúť doterajšie výsledky tejto agresie. Ruská agresia (podľa signatárov: a) ničí infraštruktúru miest a obcí na Donbase a ekonomickú infraštruktúru ? b) vraždí civilné obyvateľstvo ? c) terorizuje civilné obyvateľstvo ? d) vyháňa ľudí z domovov a robí z nich utečencov ? Kde odišlo skoro milión utečencov z Donbasu a kto im poskytol pomoc ?

Napadnutie Ukrajiny Ruskom je z môjho pohľadu veľká lož. Na položené otázky, čo spôsobila „ruská invázia“ sa nedá odpovedať, pretože k nej nedošlo. Samotný Krym bol vyriešený demokratický a v zmysle príslušných právnych ustanovení prijatých už pred mnohými rokmi. Verejnosti sa predkladá iba slovné spojenie „anexia Krymu“, ktoré presne zapadá do politickej šablóny „rusko-ukrajinský konflikt“. Pochopiť pričlenenie Krymu k RF je však možné iba cez politickú šablónu „konfrontačná politika Západu s Ruskom“. Pripomeňme si ešte raz, čo zdôrazňoval Clinton. V republikách oddelených od Ruska je potrebné ustanovenie režimov USA vyhovujúcich. USA toto ustanovenie režimu na Ukrajine dosiahli a tento režim aj doslova usmerňujú od politických kádrov až po vojenských a bezpečnostných expertov.

Verejnosti je možné pripomenúť, že ustanovenie režimu USA vyhovujúcemu nemôže byť žiadnou oficiálnou politikou, ktorou sa je možné pred ňou prezentovať. Takéto ustanovenie vyhovujúceho režimu si zrejme vyžaduje množstvo tajných plánov a operácií a je v skutočnosti v rozpore s medzinárodným právom. Na Ukrajine sa realizuje nebezpečný protiruský scenár, ktorý zahŕňa aj vydelenie Ukrajiny z ruskej sféry vplyvu. Ak by signatári – intelektuáli mali chuť rozvinúť svoje schopnosti v intelektuálnej činnosti, určite by sa dalo len ťažko stotožniť s obsahom Listu, ktorí podpísali. Ak USA dosiahli to, že ustanovili na Ukrajine režim im vyhovujúci a ktorý priamo spravujú, tak sa je potrebné opýtať, komu by slúžilo územie Krymu, ak by sa ľud nepostaral svojou iniciatívou o pričlenenie k RF? V prípade pasivity obyvateľstva Krymu a nerozhodnosti prezidenta Putina si neviem ani predstaviť, čo všetko by sa teraz dialo na Kryme.

„Revolučný teror“ ako hlavná metóda štátneho prevratu na Ukrajine

Bolo by zaujímavé vysledovať, ako boli výsledky Majdanu – teda štátneho prevratu prijaté rôznymi skupinami ľudí aj v ďalších častiach Ukrajiny. Takéto výsledky prieskumu nemám k dispozícií. Zásluhou Majdanu a aktivít, ktoré sa tam udiali v rámci chaosu či organizovaných skupín sa do prostredia politickej moci dostali sily nacionalistické a tiež fašistické. V tom nebola žiadna náhoda, pretože vytvoriť pre USA priaznivý režim na Ukrajine znamenalo už vopred určiť, z ktorých angažovaných skupín je možné vyberať. A na Ukrajine bolo z čoho vyberať. Podľa signatárov obyvatelia Ukrajiny sa rozhodli usilovať o slobodu, ľudskú dôstojnosť a o členstvo v EÚ. Lenže k politickej moci sa dostali ľudia, ktorí na slobodu a ľudskú dôstojnosť majú svoj názor. Neboli to žiadni poctiví ľudia, ktorí sa mohli s čistým svedomím profilovať ako skutoční bojovníci za demokratický právny štát. Na Majdane mal svoje dôležité poslanie „revolučný teror“ ako hlavná metóda štátneho prevratu.

Existuje jeden veľmi významný dokument, ktorý ako štúdia bol vypracovaný profesorom Ivanom Katchanowskim, kanadským politológom z Ottawskej univerzity. Ten na základe veľkého množstva rôznych dokumentov z Majdanu vypracoval dokument s názvom: „Prozápadní šnajperi zabíjali kyjevských demonštrantov v operácií pod falošnou vlajkou: analýza kanadského vedca – časť 1, časť 2.“ Z analýzy faktografického materiálu boli prijaté tieto závery:

1. hromadné zabíjanie demonštrantov a mohutné ostreľovanie policajtov viedlo k zvrhnutiu vlády V. Janukovyča a odštartovalo masívny násilný konflikt, ktorý pokračuje na Donbase,

2. masaker podkopal demokraciu, ľudské práva a právny štát na Ukrajine,

3. majdanskí lídri získali moc v dôsledku masakru a úteku kyjevskej vlády,

4. v dôsledku masakru demonštrantov došlo k násilnému zvrhnutiu ukrajinskej vlády a pokračovalo nedemokratickou zmenou vlády.

Dnes už je jasné, že štátny prevrat priamo pomáhali zrealizovať aj ministri zahraničných vecí troch členských krajín EÚ: Poľska, Nemecka a Francúzska. Zohrali veľmi podlú úlohu v prípade podpísania dohody prezidenta Janukovyča s opozíciou, pretože nakoniec dohoda zo strany opozície ani nebola dodržaná. Ministri sa pričinili aj o to, že určitým spôsobom zasahovali prezidentovi do jeho velenia, pretože policajné jednotky Berkut boli viackrát odzbrojené a tak vystavené priamej fyzickej likvidácií zo strany teroristov Majdanu.

V dňoch Majdanu ukrajinskí poslanci zasadali priamo pod hlavňami samopalov, aby mohli „slobodne“ rozhodovať o ďalšom osude Ukrajiny vrátane inštalovania novej vlády. Prozápadná vláda obsadila všetky rozhodujúce pozície. Minister vnútra okamžite začal represie proti všetkým vládnym predstaviteľom slobodne zvolených vo voľbách. Po celom Kyjeve prebiehali masové čistky. O nich budúcnosť prinesie ešte mnoho dôkazov. Zatiaľ si stačí predstaviť, ako by to bolo u nás na Slovensku, ak by nová vláda začala robiť po svojom nástupe k moci represie proti starej vláde.

Čo je potrebné si uvedomiť v súvislosti s ďalším vývojom na Ukrajine ? Ukrajinská kríza aj so štátnym prevratom bola pripravená a zrealizovaná za pomoci „demokratického“ Západu a „figurantov“ z Ukrajiny, pre ktorých nacionalizmus a fašizmus nie sú problémom. Signatári Listu lídrom Západu by si mali uvedomiť, že na Majdane sa neriešila orientácia Ukrajiny pre demokratický právny štát. To nebolo na programe dňa podľa scenára USA. Ak by to bola orientácia na demokratický právny štát, potom by nebola vznikla potreba riešiť zmenu politickej orientácie k svojmu susedovi – Rusku. Tam, kde je potrebné nacionalistov a fašistov zapojiť do „správy vecí verejných“, tam demokrati nepotrebujú usilovať sa o vytvorenie demokratických princípov spravovania spoločnosti. Pri normálnej vláde existuje možnosť svoje vzťahy so susedom riešiť pokojným spôsobom, bez násilia a vojny.

Výsledky Majdanu nemohli byť prijaté všade rovnako – k spokojnosti obyvateľstva, ktoré očakávalo zmeny predovšetkým vo svoj prospech s nie v prospech politickej šablóny „konfrontačná politika Západu s Ruskom“. Boli prijímané rôzne opatrenia na upevnenie moci kyjevskej chunty a tiež na potlačenie odporu obyvateľstva. Došlo napríklad k zrušeniu jazykovej rovnosti neukrajinský hovoriacich menšín. Aj to je jedna z hlavných príčin , prečo štátna moc stratila na východe Ukrajiny svoju legitimitu. Je možné, aby týmto spôsobom konala nová vláda, ktorá chce Ukrajinu spravovať podľa vzoru „demokratického“ Západu?

Polovojenské „robotické“ skupiny robia vynikajúcu prácu, pretože organizujú rôzne masakre nespokojného obyvateľstva. Ich masové hroby sú jasným dôkazom toho, že boj za demokraciu na Ukrajine je naštartovaný tak, aby obyvateľstvo sa neplietlo do riadenia štátu. Kritika štátnej moci je niečo, čo sa nemôže strpieť. Signatári Listu si zrejme všimli, že nacionalisti si zaslúžia obdiv napríklad za svoju prácu v Odese, keď odporcov násilnej zmeny režimu nahnali do budovy odborov a namiesto politickej diskusie ich podľa určitých prameňov 48 upálil, viac ako 200 bolo zranených. Hovorí sa však aj o tom, že k identifikácií bolo viacej ako 100 tiel.

Praktiky boja za demokraciu napríklad popisuje aj Amnesty International vo svojej správe „Ukrajina: porušovanie ľudských práv a vojnové zločiny dobrovoľníckeho bataliónu Ajdar na severe regiónu Luhansk“. Citujem: „Členovia bataliónu teritoriálnej obrany Ajdar operujúci na severe regiónu Luhansk, sa zapojili do rozsiahleho porušovania ľudských práv vrátane únosov, nezákonného zadržiavania, hrubého zaobchádzania, okrádania, vydierania a najskôr poprav“.

Najnázornejším a najsilnejším faktom, ktorý má potvrdzovať, že na Ukrajine po Majdane nejde o budovanie demokratickej spoločnosti, je fakt, že štátna moc Ukrajiny vedie vojnu proti svojmu obyvateľstvu na východe Ukrajiny, kde žijú prevažne obyvatelia ruskej národnosti. Kyjevská chunta má na svojej strane „demokratický“ Západ. A ten by mal byť zárukou, že donúti túto chuntu, aby sa zriekla, a celkom jednostranne, svojho záujmu viesť vojnu proti svojmu obyvateľstvu. Samotná chunta zatiaľ nič také neplánuje. Lenže „demokratický“ Západ rovnako nemá záujem poučiť Ukrajinu o tom, čo je v jej politike tragického – že vojnu má ukončiť čo najskôr. Namiesto toho, aby „demokratický“ Západ rozvinul politiku podpory mieru, skôr sa dajú počuť tí, ktorí vedia, čo treba urobiť s Donbasom. Podľa slov Romana Zvaryča, bývalého ministra spravodlivosti za vlády prezidenta Juščenka, ak Ukrajina vyhrá vojnu na Donbase, tak meč odplaty sa bude týkať národa Donbasu, ktorý je povinný kruto zaplatiť za svoju lásku k Rusku.

Z apríla 2015 existuje otvorený list vedcov a expertov z Kanady, USA, Európy a Ukrajiny, ktorí požiadali prezidenta Porošenka, aby vetoval zákon číslo 2538-1 „O legálnom štatúte a oslave bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí“ a zákon č. 2558 „O odsúdení komunistického a národno-socialistického totalitného režimu na Ukrajine a zákaz propagandy ich symbolov“, ktoré boli prijaté Najvyššou radou 9.4.2015. Podľa signatárov tohto otvoreného listu ich obsah a duch je v rozpore s jedným zo základných politických práv – s právom na slobodu prejavu. Štátny prevrat v Kyjeve alebo hocikde inde, to je v rozpore s tým, čo sa tvrdí o demokratických západných hodnotách.

Na Slovensku sme si celkom jasne uvedomili, že západná demokracia je postavená na téze, že ľuďom má právo vládnuť ten subjekt, ktorí na základe výsledkov volieb má moc zostaviť funkčnú vládu. Opozícia v demokratickej spoločnosti má svoju úlohu, ale je tu zaujímavý precedens, ktorý sa stal na Ukrajine. Opozícia si vyhradila právo stavať barikády, obsadzovať vládne budovy, masakrovať demonštrantov a viesť vojnu proti svojmu obyvateľstvu. Vrcholom cynizmu politikov demokratického Západu bolo to, že prišli do Kyjeva osláviť nelegitímne a krvavé prevzatie moci kyjevskou chuntou. Na týchto oslavách bol prítomný aj náš prezident Andrej Kiska. „Demokratický“ Západ spoločne s vrahmi, ktorí sedia v úradoch štátnej moci oslávil Majdan , ktorý s demokratickými hodnotami nemá nič spoločného. Náš prezident vraj na Pochod dôstojnosti pricestoval preto, že nepodľahol ruskej propagande a verí, že Rusko napadlo Ukrajinu, že Rusko riadilo streľby na Majdane a preto treba vyjadriť podporu Ukrajine a ukrajinskému ľudu, aby na jeho území čo najskôr sa vojna skončila.

Kyjevská moc po Majdane zahájila „antiteroristickú operáciu“ (ATO) s cieľom potlačiť protesty v juhovýchodnej časti Ukrajiny. Táto povinnosť bola určená tak miestnym policajným jednotkám, ukrajinskej armáde a tiež rôznym polovojenským silám ( bandám ). Existujú vraj informácie, že miestne policajné jednotky v niektorých prípadoch odmietli zakročiť proti protestujúcim, že ani ukrajinská armáda sa nehrnula do boja proti vlastným ľuďom a dochádzalo k prechodom na druhú stranu – k domobrane, resp. k odmietnutiu strieľať. Ťažko je uveriť aj takým informáciám, že ukrajinská moc využila sily Pravého sektora k tomu, aby zabíjali ukrajinských vojakov za to, že odmietli strieľať do vlastných ľudí. Predpokladám, že budúcnosť odhalí mnoho prípadov toho, ako sa ozbrojené zložky pripravovali na svoj stret s protestujúcimi a aké bolo ich chovanie v praktických akciách. Ale v demokratických krajinách praktiky ozbrojeného boja proti protestujúcim by sa nemali podporovať a používať.

Potrebuje krajina, ktorá sa vraj vydala po Majdane na cestu demokracie, slobody a ľudských práv pracovať s databázou osôb , ktoré nesúhlasia so súčasným režimom v Kyjeve? V auguste 2014 bola založená webová stránka „Mierotvorca“. Ministerstvo vnútra oficiálne vyzvalo občanov o doplňovanie databázy. „Zoznam smrti“ sa postupne doplnia a k aprílu 2015 v ňom vraj bolo zaregistrovaných 32 000 profilov osôb. Na takomto „zoznamu smrti“ sa podieľajú desiatky dobrovoľníkov zjednotených láskou k Ukrajine a nenávisťou k Rusku, preto ich podiel na „správe vecí verejných“ je zrejmý, čo je asi v novom poňatí dôležitý demokratický atribút.

Európska únia trestá Rusko za „agresívnu politiku“ sankciami. Ale Ukrajina pod vedením kyjevskej chunty má ešte zodpovednejšiu úlohu: dosiahnuť kolaps ekonomiky krajiny aj tým, že sa zrušia ekonomické väzby na Rusko, čo má oslabiť Rusko. Chunta zahájila hneď po štátnom prevrate proces vystúpenia Ukrajiny zo Spoločenstva nezávislých štátov, ktorý je spojený s výpoveďami rôznych zmlúv ale i odchodu zo zóny voľného obchodu tovarov v SNS. Slobodné s demokratické rozhodnutie suverénneho štátu tak významne skomplikuje život exportérov a importérov. Opatrenia Kyjeva nie sú zamerané iba na ekonomickú oblasť. Pristupuje sa k rôznym obmedzeniam v oblasti kultúrnych, informačných, turistických kontaktov medzi Ukrajinou a Ruskom. Na svete je platný zákon o sankciách proti Rusku. Ako perličku z tohto zákona je možné uviesť to, že dáva možnosť bez akejkoľvek procedúry súdneho preskúmania zabaviť majetok cudzincov i vlastných občanov, zablokovať činnosť vlastných i zahraničných podnikov a to len na základe úradníkov Národnej bezpečnostnej rady. Ak ruský ekonóm M. Deljagin tvrdí, že Ukrajina nemôže ekonomický prežiť mimo spolupráce s Ruskom, tak chunta tomu neverí.

Politická múdrosť ako požiadavka na politikov

Na Ukrajine sa okrem iných experimentov skúša aj celkom zaujímavý experiment z oblasti politickej etiky. Ide o politickú múdrosť, ktorá je veľmi dôležitá pre každého skutočného politika a ktorá sa v rámci Európy rozrastá ako vôbec nepotrebná schopnosť politikov. Preto aj na Ukrajine sa vo veľkom experimentuje v tom, že politická múdrosť u vodcov na Ukrajine nie je vôbec dôležitá k tomu, aby boli vytvorené podmienky pre rozvoj demokratického právneho štátu. Potom zrejme aj pomoc Medzinárodného menového fondu chunta chápe ako najlepší spôsob náhrady za rozbitie spolupráce so svojim susedom – Ruskom.

Hanbím sa za takú EÚ, ktorej politika sa postupne otočila neželaným smerom a spôsobom a je výrazom inštitúcie, ktorá na území Európy nemá žiadnu suverenitu. Absencia suverenity je výsledkom úplného podriadenia sa záujmom USA. EÚ mala jednoznačne a jednomyseľne odmietnuť zavedenie sankcií proti Rusku, ktoré požadovali USA. Jack Matlock, bývalý americký veľvyslanec v Moskve obvinil USA z pokrytectva a povedal, že jeho chovanie na medzinárodnej scéne ho zbavuje práva kritizovať Rusko za situáciu s Ukrajinou. Podľa Emerika Chauprada, francúzskeho odborníka na geopolitiku, vláda USA a EÚ by nemali byť prekvapené vývojom situácie na Ukrajine, pretože oni sami túto situáciu vyprovokovali.

Nestačí povedať, že Brusel musel zaviesť sankcie voči Rusku pre ruskú agresiu Krymu. A nestačí zdôvodňovať prijatie sankcií aj tým, že ktokoľvek sa Putinovi nepostaví, zosmiešňuje Úniu a jej hodnoty. Sankcie proti Rusku sú aj opatreniami proti obyvateľstvu EÚ a to je už veľmi vážny poklesok inštitúcií a organizácií EÚ, hoci jeho „negatívny“ dopad sa napríklad podľa filozofa M. Kusého zdôvodňuje z pohľadu, že obetovanie momentálnych výhod často garantuje dlhodobé prežitie. A čo média v tomto najdôležitejšom časovom horizonte, keď sa otázka prijatia sankcií proti Rusku posudzovala? Média nesklamali svoje poslanie udržiavať sa na vlne prozápadnej propagandy, držať stranu tým, ktorí potrebujú sankcie zaviesť.

Média neurobili ani krok vpred v snahe nastaviť zrkadlo politikom Západu, aby lepšie videli svoje tváre a mohli si vstúpiť do svedomia. Kto riešil potrebu sankcionovať „demokratický“ Západ, ak išlo o také vojenské ťaženia ako Irak, Afganistan, Juhoslávia, Líbya? Nikto ani nenavrhol a ani sa neodvážil, hoci výsledky pôsobenia „demokratického“ Západu v Iraku a Afganistane či v Pakistane predstavujú podľa niektorých zdrojov 1,2 až 2,- milióny mŕtvych. A už som spomínal, že úmyselné zabitie civilných osôb alebo úmyselné spôsobenie veľkého utrpenia sa podľa ženevskej konvencie posudzuje ako vojnový zločin.

„Vkladaním“ zástupcov médií do bojových jednotiek vznikla „mediálne priateľská kampaň“. Takáto priateľská kampaň sa robí zo strany médií politikom „demokratického“ Západu. Dovolím si parafrázovať vyjadrenie jedného novinára v tomto duchu: keby sme si skutočne ako média plnili svoje povinnosti, možno by sankcie proti Rusku EÚ nikdy neprijala. Politikom a politike média nekladú tie správne otázky, ktoré majú vysvetľovať ich skutočné dôvody, podľa ktorých sa rozhodujú.

Pripomeňme si, že v roku 1991 Veľká Británia a USA bombardovali irackú modernú infraštruktúru. Behom deväťdesiatich rokov bola OSN uvalená na Irak blokáda vedená práve Veľkou Britániou a USA. A v roku 1998 UNICEF informoval o úmrtí pol milióna deti  mladších ako päť rokov ako priamy dôsledok blokády. Pán Ross, vedúci diplomat britskej delegácie pri OSN priznal, že sankcie spôsobili obrovské ľudské utrpenie.

Sankcie prijaté proti Rusku majú za úlohu škodiť Rusku a jej obyvateľom. Sankcie prijaté proti Iraku nemali iný cieľ, iba čo najviac uškodiť Iraku a jeho obyvateľom Sankcie sú mocným nástrojom „demokratického“ Západu, ktorý sa pre ich zavedenie rozhoduje podľa svojich kritérií a predstav, neberie žiadny ohľad na iných. V medzinárodných vzťahoch založených na potrebe vzájomného porozumenia, spolupráce, pomoci a solidarity sankcie je potrebné pokladať za nástroj šelmy, ktorý sa nesmie v politike využívať. V otázkach sankcií sa média mali stať nádejným spojencom Ruska a to z niekoľkých dôvodov. Prvý. „Demokratický“ Západ pod vedením USA sa priamo podieľal na príprave a vyvolaní ukrajinskej krízy. Druhý dôvod. Sankcie nepatria do politickej „výzbroje“ „demokratického“ Západu. Tretí dôvod. Sankcie škodia aj každej členskej krajine EÚ.

Ak sa rusko-slovenský obchod v minulom roku (v roku 2014) prepadol o 25% a v tomto roku za 1.štvrťrok o ďalších 40%, potom je ťažko predpokladať, že v iných krajinách majú lepšie ekonomické výsledky. Na rozdiel od Róberta Fica si myslím, že sankcie sú účinné, pretože škodia na obe strany: aj obyvateľom Ruska, aj obyvateľom EÚ. Zdôvodňovať zavedenie sankcií anexiou Krymu je zo strany „demokratického“ Západu politickým farizejstvom, pretože pričlenenie Krymu k RF je v každom prípade minimálne výsledkom duálnych politických rozhodnutí prijatých EÚ a USA na jednej strane a obyvateľov Krymu a Ruska na strane druhej, hoci u každej strany z iných motívov. Jednoducho, pričlenenie Krymu k RF nemožno chápať ako jednostranné rozhodnutie Ruska na základe vlastnej vôle.

Média ako nádejný spojenec Ruska mohli sa organizovať tým spôsobom, aby prejavili určitú iniciatívu, v rámci ktorej sa zamerajú na zrealizovanie projektu, ktorý bude pomáhať odbúravať sankcie a začne podporovať medzi štátmi vzťahy založené na porozumení a spolupráci. Sankcie môžem zaradiť medzi prejav duchovných síl, ktoré ovládajú zlo. Týmto zlom sa pýši „demokratický“ Západ ako skvelý učiteľ národov. Ide o temné duchovné sily, ktoré sa vývojom zahniezdili v inštitúciách a organizáciách EÚ či v národných štátoch. Média majú príležitosť rozhodnúť sa, či s týmito duchovnými silami budú bojovať, alebo sa im dajú ešte lepšie „nažrať“.

Na boj proti sankciám a ďalším neduhom potrebujeme nájsť ľudí – mierotvorcov, z ktorých sa môžu „vyliahnuť“ schopní politici, ktorí budú pracovať v prospech obyvateľov národného štátu či v prospech obyvateľov Európy. Kto je teda mierotvorca? Je to jednotlivec, osobnosť šíriaca svetlo k iným ľuďom a do sveta, s prínosom pre iných , ktorý sa stará o rozvinutie vlastného uvedomenia a uvedomenia iných a svojimi činmi a postojmi ukazuje na význam podpory iných. Média môžu pomáhať hľadať takýchto mierotvorcov, ale musia zmeniť svoje priority. Média však týmto spôsobom v súčasnosti nepracujú.

Na jednom mieste som už napísal, že ukrajinská kríza aj so štátnym prevratom bola pripravená a zrealizovaná za pomoci „demokratického“ Západu a „figurantov“ z Ukrajiny, pre ktorých nacionalizmus a fašizmus nie sú problémom. A „demokratický“ Západ nemá problém podporovať kyjevskú chuntu v jej vojnovom ťažení proti svojmu obyvateľstvu. Aj zásluhou EÚ došlo k šíreniu konfrontačnej politiky s Ruskom a narastá sila vojnových štváčov. V týchto súvislostiach je potrebné postaviť jednu dôležitú otázku: Rešpektuje EÚ princípy múdreho užívania svojej moci? Na túto otázku je možné nájsť aj odpoveď a to z pozícií politickej etiky. Napokon, aj samotná otázka je otázkou politickej etiky, ktorá sa zaujíma o tri dimenzie politiky: ciele, prostriedky a spôsoby konania (politikov). Predpokladom dobrej politiky je morálka a tou sa zaoberá politická etika.

Princípy múdreho užívania moci zo strany EÚ sa práve dotýkajú uvedených troch dimenzií politiky. Predtým som konkrétne uviedol, čo bolo politickým cieľom, aký bol politický prostriedok, aké je konanie politikov Západu. Bernhard Sutor v svojej práci Politická etika uviedol niekoľko princípov múdreho užívania moci. Je možné stručne tieto princípy uviesť:

1. Umiernenosť v užívaní moci. Z môjho pohľadu politici pri zastupiteľskom uplatňovaní moci musia mať schopnosť a ochotu uvedomovať si, kde až môžu v svojich politických aktivitách zájsť, čo si môžu dovoliť. Za tejto situácie etika má dať odpoveď, čo je v danej situácií správne alebo lepšie.

2. Rešpektovanie princípu vzájomnosti. Aj na medzinárodnej úrovni je potrebná dostatočne kvalitná komunikácia medzi predstaviteľmi dotknutých národných štátov v záujme ich dobrého spolunažívania. Politici majú dbať o to, aby záujmy dotknutých subjektov boli zlučiteľné !!!

3. Zachovanie určitej rovnováhy. Táto rovnováha vo vzťahoch je veľmi dôležitá, pretože podporuje vzájomnú dôveru.

4. Sledovať zachovanie princípu prijateľnosti. Pri uplatňovaní moci politici si nemôžu dovoliť na druhom subjekte vynucovať niečo, čo je neprijateľné, s čím druhá strana sa nemôže stotožniť.

Verejnosť v národných štátoch či v Európe bežne pracuje s princípom múdreho užívania moci, hoci týmto spôsobom sa nevyjadruje. V každom prípade verejnosť posudzuje inštitúcie EÚ a politikov, ako rozhodujú, aké majú postoje. Verejnosť však v svojich „poznámkach“ k politikom a ich aktivitám nie je vypočutá a akceptovaná. A mala by byť dostatočne akceptovaná, uznávaná, pretože z princípu vzájomnosti jasne vyplýva, že v komunikácií na medzinárodnej úrovni je treba zohľadňovať aj záujmy verejnosti ( obyvateľstva ) ako „tretieho člena“ dôležitých vzťahov.

Profesor Sutor tvrdí, že „…múdre užívanie moci je nevyhnutné práve preto, aby sa zabránilo násiliu. Múdrosť pri užívaní moci je podstatou politickej etiky. Jej základom je uznanie blížneho ako ľudskej osobnosti a rešpektovanie druhých v ich právach a záujmoch“ ( str. 69 ).

Toto stanovisko profesora je aktuálne tak v rámci národného štátu ako aj v rámci medzinárodných vzťahov. Uvediem dva jednoduché príklady toho, ako sa princíp múdreho užívania moci vôbec nevyužíva či potiera vo vraj najdemokratickejšej krajine sveta – USA. Prvý príklad patrí bývalému prezidentovi USA G. Buschovi. Ten jedného času povedal toto: „Buď ste s nami, alebo s teroristami proti nám !“. Druhý príklad je čerstvejší a týka sa prezidenta USA B. Obamu, ktorý prehlásil pre stanicu VOX začiatkom februára 2015 toto: „Musíme mať najväčšiu vojenskú silu na svete a musíme, príležitostne, skrútiť ruky krajinám, ktoré by nerobili to, čo my potrebujeme, aby robili“:

Múdre užívanie moci spočíva na vôli politikov a príslušných inštitúcií, na schopnostiach politikov a na ďalších podmienkach, ktoré sú vytvárané v „zadných priestoroch“ politiky. Pre politikov nie je problémom zabudnúť na potrebu múdreho užívania moci, pretože jej princípy nútia politikov a inštitúcie konať veľmi zodpovedne, v súlade s potrebami obecného dobra, napríklad na úrovni Európy. Teraz je potrebné vrátiť sa k už spomínaným trom dimenziám politickej etiky.

Tri dimenzie politickej etiky

I. Najprv k politickému cieľu. Ten si EÚ nestanovila sama z vlastného rozhodnutia a ani na základe iniciatív obyvateľstva Európy. Z obsahu rozhovoru s profesorom P. Christie jasne vyplýva, že USA si stanovili politický cieľ demonizovať Rusko, zabezpečiť jeho odtrhnutie od Európy, ukázať obyvateľstvu , že je agresor, hrozba pre Európu a svet. Tento politický cieľ si EÚ osvojila ako svoj programový cieľ. Toto osvojenie cieľa je výsledkom transatlantickej spolupráce, ktorú v skutočnosti je možné chápať ako spoluprácu pod poručníctvom USA. Pri podriadenosti EÚ záujmom USA nie je možné zo strany EÚ zabezpečiť múdre užívanie moci v zmysle princípov, ktoré určuje politická etika. Samozrejme, v Zmluve o Európskej únií a v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva nenájdeme žiadne ustanovenia týkajúce sa podriadenosti politike USA.

Práve naopak. Článok 11 Ustanovenia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike v bode 1 vymedzuje ciele a medzi nimi je na prvom mieste chrániť spoločné hodnoty, základné záujmy, nezávislosť a integritu Únie v súlade s princípmi Charty OSN, zachovať mier a posilniť medzinárodnú bezpečnosť, podporovať medzinárodnú spoluprácu. Iba v článku 17, ods. 1 nachádzame toto znenie: „Politika Únie podľa tohto článku sa netýka osobitného charakteru bezpečnostnej a obrannej politiky určitých členských štátov a rešpektuje záväzky tých členských štátov, ktoré vidia realizáciu ich spoločnej obrany v Organizácií Severoatlantickej zmluvy ( NATO ) a je v súlade so spoločnou bezpečnostnou a obrannou politikou utvorenou v danom rámci“.

Prijatie politického cieľa zameraného na Rusko je mimo akýchkoľvek pochybnosti strategickým rozhodnutím organizovaným spôsobom škodiť jeho obyvateľom, priviesť Rusko k rozumu, ktorým bude schopný akceptovať záujmy Západu. EÚ zneužila svoje postavenie a svoju moc v Európe, pretože nemá záujem spolupracovať v rámci svojich vonkajších vzťahov ako rovný s rovným. EÚ sa v tomto prípade nedrží princípu umiernenosti v užívaní moci. Porušil sa aj princíp vzájomnosti, pretože záujmy EÚ a Ruska sú v tomto období nezlučiteľné. Z úrovne EÚ je t. z. komunikácia k Rusku vedená na spôsob nadriadeného orgánu, ktorý prijíma závery, prijíma stanoviska, upozorňuje, trestá. Je potrebné zdôrazniť, že v prípade EÚ to nie je prvý prípad porušenia princípu múdreho užívania moci.

Len stručne jeden príklad. Pri príležitosti podpisu Maastrichtskej zmluvy o európskej menovej únií sa EÚ rozhodla, že bude konať v zahraničných záležitostiach. V súvislosti s Juhosláviou Západ neprijal zásadu, aby sa nemiešal do juhoslovanskej krízy. EÚ a jej predstavitelia zasahovali do juhoslovanských záležitosti tým, že povzbudzovali slovinských, chorvátskych a tiež bosniansko-hercegovinských separatistov. EÚ spoločne s USA si vyhradili právo vysloviť sa, ktorý štát Juhoslávie mal právo odtrhnúť sa a ktorý nie.

Porušenie princípu múdreho užívania moci je evidentné aj v rámci NATO, pretože s EÚ to má svoju jasnú súvislosť, nakoľko nejde iba o otázky čisto vojenského charakteru, ale vôbec o politické konanie so všetkým, čo k tomu patrí. V článku 17 citovanej Zmluvy sa potvrdzuje, že EÚ rešpektuje záväzky tých členských krajín (EÚ), ktoré vidia realizáciu spoločnej obrany v NATO. Toto porušenie princípu sa udialo prechodom od výlučne obranného poslania NATO až k jeho pozícií dôležitého aktéra medzinárodnej politiky, ktorý koná konfrontačne a agresívne (útočne) a neberie ohľad na ľudské utrpenie a ľudské obete. NATO nemá v súčasnosti politický cieľ iný od politického cieľa EÚ, pretože v skutočnosti sa tento cieľ stanovoval v štruktúrach moci USA a NATO. A keď som spomenul juhoslovanskú krízu, tak je jasné, že NATO nemohlo stať bokom a úspešne si plnilo svoje skutočné a agresívne poslanie.

II. Teraz k politickému prostriedku na plnenie politického cieľa. Už som uviedol v tomto článku, že týmto prostriedkom je Ukrajina a teda išlo o prípravu a zrealizovanie štátneho prevratu tak, aby sa v súvislostiach odohrávajúcich udalosti mohli ukázať pre verejnosť jasné črty, že sa začala realizovať ruská hrozba nielen pre Ukrajinu, ale aj pre Európu. O Ukrajine a jej hlavnej úlohe som sa v súvislosti s rozborom obsahu rozhovoru redakcie týždenníka „Európsky ekonomický vestník“ s profesorom P. Christie už dostatočne zmienil. Porušenie princípu múdreho užívania moci zo strany EÚ ( NATO ) je tu úplne jasné: robiť takú politiku, aby jeden štát bol poštvaný proti druhému, aby Rusko bolo možné oddeliť od ostatnej časti Európy. Situácia sa má vyvinúť tak, aby bolo možné Rusko démonizovať a otravovať svet argumentom o ruskej hrozbe.

Na úlohu použiť krajinu (Ukrajinu) a jej obyvateľov ako prostriedok k  ničeniu inej krajiny (Ruska) nebola EÚ nikým splnomocnená. Takáto úloha je v rozpore s tým, čo sa deklaruje o poslaní, cieľoch a hodnotách EÚ. Ukrajina bola „demokratickým“ Západom použitá na záškodnícku činnosť vo vzťahu k Rusku. Rusko-ukrajinský konflikt nevznikol zásluhou sporov dvoch spriatelených krajín, ale ako propagandistický trik Západu, aby bolo možné vyskúšať Rusko z jeho morálno-vôľových vlastnosti, resp. vyprovokovať Rusko k neuváženým činom. Pričlenenie Krymu k RF bolo výsledkom použitia Ukrajiny ako prostriedku, aby sa mohol zrealizovať politický cieľ.

Je samozrejme, že „demokratický“ Západ našiel na Ukrajine dostatočné množstvo „figurantov“, ktorí za peniaze mali záujem pripravovať sa na Majdan a pomôcť zrealizovať štátny prevrat. Iba štátnym prevratom sa nepriateľstvo k Rusku stalo oficiálnou politikou. Môžeme smelo tvrdiť, že EÚ spoločne s NATO a USA pripravila pre Ukrajinu také podmienky, aby bolo možné využiť nacionalizmus a fašizmus na otvorený stret s obyvateľstvom juhovýchodnej Ukrajiny. Ukrajina ako politický prostriedok vôbec neprispela k mierovému spolunažívaniu v Európe, rozbila svoje politicko-ekonomické vzťahy s Ruskom a tým vyšla v ústrety záujmom EÚ a NATO.

III. Konanie politikov Západu ako snaha o naplnenie politického cieľa. Média na Západe majú za úlohu pracovať takým spôsobom, aby verejnosť Európy nemala pochybnosti o tom, či politici majú svedomie na právom mieste, lásku k ľuďom, sú pravdovravní, obetaví, ľudskí, že sú skutoční demokrati a brania mier. Skutočnosť je však úplne iná. Naplnenie politického cieľa s využitím politického prostriedku (Ukrajiny) si vyžaduje, aby aj osobné postoje a schopnosti politikov boli určitým spôsobom prezentované, boli v súlade s tým, čo treba urobiť.

Ukázalo sa, že volení predstavitelia národných štátov v rámci EÚ a v NATO držia absolútnu jednotu v tom, aby sa zlo do sýtosti na Ukrajine „nakŕmilo“ činmi „demokratickej vlády“ a definitívne inštalovalo Rusko do pozície nepriateľa Európy. Príkladom tejto jednoty je aj náš predseda vlády SR, ktorý jasne deklaroval (sľúbil), že Slovensko nikdy nepôjde proti jednote takých organizácií ako je EÚ a NATO. Z jeho postoja je jasné toto: nech sa teraz či v budúcnosti čokoľvek zlého odohrá z úrovne týchto organizácií, vždy to bude správne rozhodnutie, ktoré sa nemôže spochybňovať. V prvom rade politici EÚ zamenili medzinárodnú spoluprácu s Ruskom za otvorené nepriateľstvo s Ruskom. A s nepriateľom si predstavitelia EÚ zachádzajú ako s porazeným, postavili EÚ a jej obyvateľov do pozície „víťaznej mocnosti“, ktorá môže všetko. Podľa bruselských šľachticov prezident Ruska V. Putin musí zmeniť svoje správanie. Uplatňuje sa tu poučka: zlodej kričí: „Chyťte zlodej!“. Práve konanie politikov Západu ukazuje, aké je v skutočnosti ich správanie, aké sú ich morálne postoje a ľudské kvality.

Politici „demokratického“ Západu majú jasnú predstavu o svojej neomylnosti, ich rozhodnutia a aktivity nemôžu byť dôvodom pre spochybňovanie a ak, tak sa v tom prejavuje silná propagandistická kampaň Kremľa. Prijímanie sankcií proti Rusku je v skutočnosti zlom, ktoré škodí obyvateľom Ruska, ale aj samotnej Európe. Snaha dostať Rusko a prezidenta V. Putina do izolácie v medzinárodnom meradle je evidentná. Západná propaganda sa snaží o to, aby obyvateľstvo Európy vyjadrovalo súhlas s tým, o čom sa rozhodne v Bruseli a aby podporovalo politikov, ktorí rozhodujú v príslušných inštitúciách a organizáciách.

Mravné kvality všetkých rozhodujúcich činiteľov EÚ sú veľmi dôležité a obyvateľstvo Európy má si byť vedomé toho, že je vhodné o nich verejne hovoriť, posudzovať a dokonca žiadať aj určitú nápravu v tých prípadoch, kde individuálne postoje politikov veľmi škodia Európe občanov. Politická etika ( ako sociálna etika ) sa pýta na kvalitu zákonov, poriadkov, inštitúcií. V tomto prípade ide o etiku inštitúcií, konkrétne napríklad o to, ako sa správa Európska rada, prezident Európskej rady, Rada Európy či Európsky parlament. Politická etika ako individuálna etika sa musí zaoberať potrebnými mravnými kvalitami konajúcich politikov. V tomto prípade ide o etiku cnosti. Táto etika rozpracúvala učenie o štyroch kardinálnych cnostiach: o múdrosti, spravodlivosti, statočnosti a umiernenosti. O etike inštitúcií a etike cnosti sa zmieňujem z toho dôvodu, že inštitúcie a cnosti ( ako zdatnosti v záležitostiach toho, čo je dobre a správne ), vonkajší poriadok a chovanie ľudí vzájomne súvisia a podmieňujú sa.

Čo je potrebné si všimnúť v rámci etiky cnosti? Či politickí predstavitelia EÚ majú dostatočné mravné kvality potrebné k výkonu tak významných funkcií, ak posudzujeme ich konanie v rámci založenia ukrajinskej krízy a rozvinutia konfrontačnej politiky s Ruskom. Výber politického cieľa a politického prostriedku svedčí o tom, že demokratický Západ cez svojich politikov neuplatnil v praxi politickú múdrosť. Demonizácia Ruska a Ukrajina ako prostriedok nemôžu byť pokladané za dobrý cieľ politiky. V podmienkach EÚ nič také nemalo vzniknúť a scenár ukrajinskej krízy mal byť zastavený. Nestalo sa tak, pretože všetko ostalo len na dobrú vôľu politikov a politici mali dobrú vôľu prispôsobiť sa záujmom USA. V inštitúciách a organizáciách EÚ zrejme nie sú vytvorené také podmienky, aby sa dala obmedziť, rozdeliť, kontrolovať a kritizovať zverená moc. A ani poriadne nevieme, od koho táto zverená moc pochádza.

Zapojenie Ukrajiny ako prostriedku do plnenia politického cieľa sa často zakrýva tým, že zo strany ľudu Ukrajiny bol veľký záujem uchádzať sa o členstvo v EÚ. Bývalý prezident Janukovyč odmietol podpísať návrh Asociačnej dohody s EÚ a preto ľud povstal na Majdane, aby docielil zmenu. Za pristúpenie Ukrajiny k Asociačnej dohode ľud neváhal položiť svoje životy. K tejto stručnej „rozprávke“ už len doplním stanovisko Alexandra Dulebu: „A USA nemali s tým nič spoločného!“

Nemám v úmysle venovať sa problematike Asociačnej dohody. Pre účely tejto state je dôležité uviesť, že predstavitelia EÚ sa mali snažiť využiť v plnej miere politickú múdrosť k tomu, aby sa otázka prípravy, pripomienkovania a schvaľovacieho procesu riešila v súčinnosti s predstaviteľmi Ukrajiny trpezlivo, dobrou situačnou analýzou, predvídavosťou. Skôr sa však patrilo, aby sa EÚ nemiešala do vnútorných záležitosti krajiny a vyčkala si na prijatie nového politického stanoviska. Samozrejme, z politického hľadiska je najdôležitejšie prijatie určitého rozhodnutia, ktoré sa má rešpektovať. Ak sa prezident Janukovyč rozhodol návrh dohody nepodpísať, musel mať k tomu veľmi vážne dôvody. V propagande sa o skutočných dôvodoch nič nehovorí, nerozoberá sa situácia, čo sa dohodou vyrieši v prospech ľudu Ukrajiny.

Z hľadiska politickej múdrosti sa žiadalo verejne diskutovať o návrhoch dohody a o jej dopadoch na sociálno-ekonomický vývoj Ukrajiny. Rovnako sa malo uvažovať o argumentoch vlády Janukovyča , ale aj o argumentoch politickej opozície. Treba pochopiť, že záujem o členstvo krajiny v EÚ si v žiadnom prípade pri uplatnení politickej múdrosti nevyžadoval potrebu štátneho prevratu a nastolenia moci s nacionalistickými a fašistickými prvkami. Je zaujímavé, že podpis Asociačnej dohody bol realizovaný krátko po Majdane a nastolení novej ukrajinskej vlády na čele s Jaceňukom. Nie je možné predpokladať, že táto nová moc si osvojila tak dôležitý dokument v rekordnom čase a že bol aj predmetom širokej celospoločenskej diskusie a ešte za situácie, keď sa začali rušiť politické a dohodnuté vzťahy s Ruskom a keď ešte k tomu existuje informácia, že táto dohoda nikdy nebola pripravená v ukrajinskom jazyku. Za takejto situácie sa nedá vylúčiť, že EÚ zo svojej strany vyvíjala neprimeraný tlak na Ukrajinu, aby za každú cenu bol dokument o plnení podmienok pre prijatie za člena EÚ aj podpísaný.

Toto enormné úsilie o platnosť dokumentu má aj svoj „pozitívny“ význam:

1. pre podporu tvrdení, že na Majdane išlo iba o to, aby Ukrajina sa stala súčasťou Západného sveta,

2. pre podporu tvrdení, že Ukrajina sa musela a musí odpútať od Ruska za pomoci Západu, teda EÚ a NATO, vlastne bola dôvodom pre „agresiu“ Ruska na Ukrajine.

Z môjho pohľadu strata politickej múdrosti u predstaviteľov EÚ a NATO bola vedomá a plánovaná, pretože musela zapadať do politického cieľa. Ak sa Ukrajina v zámeroch USA a EÚ stala iba prostriedkom k cieľu, potom túto Ukrajinu bolo potrebné v propagande predstavovať ako krajinu, ktorá sa rozhodla pre západné hodnoty. A strata politickej múdrosti v každom prípade znamená, že v myslení a konaní politikov nefunguje ani predvídavosť ako dôležitá črta tejto múdrosti. Ak sa z pohľadu EÚ brali do úvahy záujmy Ukrajiny, hoci predstierané, tak z pohľadu EÚ a NATO sa vôbec nepočítalo s tým brať do úvahy záujmy Ruska. Vzťahy Ukrajiny a Ruska v existujúcej podobe sa na Západe neposudzovali ako dôležité pre každého z nich a preto princípy múdreho užívania moci ( umiernenosť, vzájomnosť, rovnováha, prijateľnosť ) sa rovnako nemohli uplatniť.

Ak malo byť Rusko v čele s V. Putinom vyhlásené za agresora a nepriateľa Európy, muselo byť postavené pred hotovú vec, musel sa uskutočniť štátny prevrat podľa dohodnutého scenára, v ktorom nemohla absentovať politická úloha rozorvať zo strany Ukrajiny vzťahy s Ruskom. Ak by zo strany lídrov Západu bola akceptovaná politická múdrosť, bolo možné organizovať aj dôležité rokovania s predstaviteľmi RF, Ukrajiny a EÚ. Politická múdrosť totiž v sebe zahŕňa aj určitú obratnosť a taktické schopnosti. Ich využitie mohlo viesť k dosiahnutiu uspokojivých výsledkov pre každú zainteresovanú stranu.

Je vhodné predpokladať, že ak by lídri Západu pristúpili k rozvinutiu komunikácie medzi zainteresovanými stranami, realite by skôr zodpovedalo to, že by sa vyskytli spory o určitých otázkach či konfliktné situácie. Rozvinutie komunikácie malo prebiehať nie v režime nepriateľskej konkurencie, ale v režime kooperácie, vzájomného záujmu a vzájomnej starostlivosti. Bolo potrebné komunikáciu orientovať tak, aby sa vytvorili dobre podmienky pre naplňovanie hodnôt všetkých zainteresovaných. Ľahko sa píše, čo bolo potrebné, ale politický cieľ neumožnil rozvinúť múdru komunikáciu.

Keďže sa žiadna múdra komunikácia neuskutočnila, pretože ani nebola plánovaná, tak nebolo možné ani charakterizovať sporné, resp. konfliktné situácie. Na základe toho absentovalo politické riešenie možných sporných a konfliktných bodov. Podľa politickej etiky má v politike konfliktné konanie vysokú etickú hodnotu a to z dôvodu, že sa hľadá cesta ku kompromisom. Politické riešenie sporov či konfliktov má v sebe určitý mechanizmus posudzovania, aktívnych krokov, zásluhou ktorých sa môže dosiahnuť určitá zhoda zainteresovaných strán. Ak lídri Západu mali úprimný záujem na spolupráci s Ukrajinou a Ruskom, tak takýmto načrtnutým spôsobom sa mohli dopracovať k dobrým výsledkom, ktoré by pre každú stranu predstavovali vklad k obecnému dobru.

Teraz je možné urobiť určité zhrnutie. Namiesto skutočného záujmu o riešenie sporov a konfliktu pokojnou cestou a múdrou komunikáciou a prijímania kompromisov sa lídri Západu vzdali týchto aktivít a svoje schopnosti a aktivity zamerali iným smerom: k usvedčeniu Ruska z imperiálnych ambícií, že je agresor a nepriateľ Európy. Ak by lídri Západu zorganizovali riešenie problémov v medzinárodných vzťahoch politickými prostriedkami, nebolo by možné splniť politický cieľ. Namiesto skutočného záujmu o riešenie sporov a konfliktov pokojnou cestou sa EÚ skôr zameriava na posilnenie prozápadnej propagandy a činnosti jej rôznych organizačných zložiek.

Je ťažko predpokladať, že vytváranie obrazu nepriateľa, nenávisti proti Rusku môže byť u politika pokladané za súčasť jeho verejného úradu. Každý politik totiž má v popise práce jednu dôležitú úlohu: starostlivosť o obecné dobro. Úloha vyvolávať v obyvateľstve Európy strach a nenávisť je práca demagóga, formálneho zástancu verejného úradu, človeka bez morálnych kvalít. Politik má mať schopnosť kontrolovať a ovládať vášne a afekty a treba mať srdce a zaujatosť pre dobro spoločnosti.

Nikomu nevadí, že sa nevenuje pozornosť cnosti umiernenosti v užívaní moci. EÚ nemá zásadné pripomienky k politike kyjevskej chunty, pretože asi sú zajedno v tomto: nadmerné stupňovanie moci bez ohľadu na jej komunikatívny pôvod a bez ohľadu na vzťahy spočívajúce na ľudskej vzájomnosti je plne akceptovateľné !!!

Teraz si dovolím zastaviť sa pri ďalšej dôležitej etike cnosti – pri spravodlivosti ako hlavnej politickej cnosti, ktorá sa týka každého politika a výnimkou nemôžu byť ani lídri Západu. Medzi lídrov Západu počítam aj predstaviteľov národných štátov, ktorí zastupujú svoje krajiny v príslušných inštitúciách a organizáciách EÚ. Ak som zdôraznil, že ide o spravodlivosť ako politickú cnosť, tak treba ešte dodať, že politická etika ju pokladá za najvyššiu mravnú cnosť.

Pripomeniem teraz jedno krátke video z týždenných správ z Dmitrijom Kiseljovým zo dňa 4.10.2014, keď sa zúfala obyvateľka Donbasu pýta, prečo ukrajinskú armádu neodsudzuje celý svet. Kde je spravodlivosť? Odpoveď na túto otázku nám môže dať len pochopenie spravodlivosti ako politickej cnosti. To, že celý svet neodsudzuje ukrajinskú armádu, ktorá bojuje proti svojmu obyvateľstvu znamená, že je to niečo, čo absentuje a čo v skutočnosti občania Donbasu už mali dostať a nedostali to. Nie je to však materiálna či humanitárna pomoc, hoc je veľmi potrebná a žiadaná. Obyvateľka žijúca v pivničných priestoroch upozornila na niečo, čo sa im nedostáva a preto sú v tomto boji osamotení. Čo je to?

Je ťažko predpokladať, že v tejto chvíli, ak boli vyrieknuté slová sklamania, myslela obyčajná žena na nejaké zákony. Skôr myslela na niečo, čo patrí každej ľudskej bytosti, ktorá môže konať a nekoná! Ak niekto môže konať a nekoná, potom nemá chuť prejaviť svoju vôľu. Ak svet neodsúdil ukrajinskú armádu, potom musí byť jasné, že sa k obyvateľstvu Donbasu zo strany „sveta“ neprejavil žiadny vzťah či ako k blížnemu alebo ako k ľudským bytostiam.

Politická etika počíta s tým, že spravodlivosť sa vzťahuje na vonkajšie vzťahy ľudského spolužitia. Z tohto dôvodu vzájomné konanie má byť spravodlivé. Spravodlivosť ako politická cnosť sa teda nevyčerpáva zákonmi či zmluvami, ale je tu ešte voľný priestor pre niečo veľmi dôležité. Politická etika si všíma, že existuje u každej ľudskej bytosti vnútorné myslenie, čo sa nedá spochybniť, pretože každý má to svoje. Vo vzťahoch medzi ľudskými bytosťami sa teda očakáva, že vnútorné myslenie bude ľudské a aktívne. K sklamaniu dochádza zvyčajne vtedy, ak sa trvá iba na ustanoveniach zákona alebo sa nerešpektuje ani zákon.

Politická etika potom chápe spravodlivosť ako politickú cnosť v uznávaní toho druhého ako osobnosti s právami a záujmami. Spravodlivosť sa teda určuje na pozitívnom vzťahu k druhému ako partnerovi a právu, ktorý má rovnakú ľudskú dôstojnosť. Toto uznanie druhého má veľmi veľký význam, pretože od neho vedie cesta k solidarite. Takže je čas postaviť otázku. Majú lídri Západu dostatočnú vôľu k spravodlivosti ako politickej cnosti? Ešte je tu potrebné poznamenať, že o spravodlivosti ako politickej cnosti môžeme hovoriť nie iba v prípade uznania toho druhého. V plnej miere platí aj na vzťahy medzi krajinami, medzi väčšími či menšími ľudskými skupinami. A čo je zaujímavé v prípade Ukrajiny?

Lídri „demokratického“ Západu svoju spravodlivosť ako politickú cnosť vo vzťahu k Ukrajine dvakrát úplne popreli. Najprv tým, že súhlasili, aby Ukrajina slúžila ako prostriedok k naplneniu politického cieľa určeného USA, pretože v tomto prípade jej obyvateľov nebrali do úvahy ako rovnocenných partnerov k obyvateľom Európy s ich právami a záujmami. Ich vnútorné myslenie nebolo a neostalo nastavené na pozitívny vzťah k obyvateľom Ukrajiny, pretože ako zdôraznil P. Christie, o Ukrajinu tu nejde. Ide teda o chladný, vypočítavý vzťah zameraný na získanie vlastných výhod. Ak Ukrajina má plniť úlohu závalu medzi Európou a Ruskom, tak potom z úrovne „demokratického“ Západu jej obyvatelia majú akýsi nižší stupeň ľudskej dôstojnosti a ich práva a záujmy nie sú dôležité. Potvrdením menejcennosti obyvateľov Ukrajiny vo vzťahu k „demokratickej“ Európe je inštalovanie novej kyjevskej moci, ktorá spravodlivosť ako politickú cnosť nemá ani v popisoch svojej práce pre svoju vnútornú čo zahraničnú politiku.

Druhé popretie spravodlivosti ako politickej cnosti sa týka obyvateľov juhovýchodnej Ukrajiny ruskej národnosti, s ktorým vedie kyjevská chunta občiansku vojnu. Tu je situácia celkom jasná. Spravodlivosť z úrovne „demokratického“ Západu a ani vlastnej štátnej moci nie je založená na zásade pozitívneho vzťahu k obyvateľstvu Donbasu, ktoré nie je partnerom v práve, nemá žiadnu ľudskú dôstojnosť, neuznávajú sa ich žiadne práva a záujmy. Obyvateľstvo bolo premenované na teroristov a separatistov a to dáva „právny nárok“ politikom byť neľútostnými a chladnými k obyvateľstvu, ktorého dokopy je okolo 5,- miliónov. Prax je pre demokratických politikov taká, že od svojho vnútorného myslenia prechádzajú k premenovaniu ľudí na extrémistov, teroristov a táto administratívna zmena znamená, že spravodlivosť sa nemusí naplniť, pretože nie je založená na uznaní ako rovnocenného partnera. Príkladom je prezident Európskej rady pán Donald Tusk, ktorý jasne nabádal na tvrdé potrestanie teroristov na východe Ukrajiny.

Opäť pripomeniem moje veľmi dôležité konštatovanie uvedené v tomto materiály. Namiesto skutočného záujmu o riešenie sporov a konfliktov pokojnou cestou EÚ sa skôr zameriava na posilnenie propagandy a činnosti jej rôznych organizačných zložiek. Môžem sa v tomto smere zastaviť pri informáciách, ktoré potvrdzujú toto posilňovanie prozápadnej propagandy.

Na internetových serveroch sme sa mohli dočítať, že EÚ zakladá Európsky fond pre podporu demokracie. Európska komisia nabrala kurz na „osvojenie si“ informačného priestoru Ruska, krajín Východného partnerstva a Pobaltia. To je vlastne aj priestor podpory demokracie. V rámci dlhodobej podpory má ísť o koordináciu „nezávislých“ zdrojov a mediálnych spoločnosti. EÚ bude dbať o to, aby boli oslovení rusoeurópania nespokojní s monopolom Kremľa v ruskojazyčných médiách a predovšetkým mládež.

Od EÚ je veľmi sympatické, že sa stará o právo občanov Ruska a ruskej diaspóry na kvalitné produkty z alternatívnych zdrojov a neuspokojuje sa s jedným oficiálnym. Je to farizejský postoj, pretože na strane druhej EÚ nedisponuje žiadnym svedomím, že ruských obyvateľov vystavila sankciám a následným problémom. Strata politickej múdrosti u lídrov EÚ ma neprekvapuje, keď zisťujem, že v bruselskej centrále Európskeho fondu pre podporu demokracie budú organizované brífingy pre zástupcov nezávislej tlače z „ohniskových krajín“. Ešte viacej udivuje informácia, že vo februári 2015 sa uskutočnila výmena skúsenosti 90 novinárov, ktorých mená sú utajované.

EÚ začína pracovať divným spôsobom a z takýchto novinárov robí tajných agentov, ktorým prisudzuje úlohu byť poberateľom pomoci podpory demokracie v Rusku. Je potrebné sa pýtať lídrov EÚ, či právo na alternatívne zdroje informácií bude rozšírené aj na obyvateľov EÚ, ak takéto práva dostávajú občania Ruska. Plnia sa slová o zachovaní jednoty v odraze dezinformačnej kampane Ruska, pretože EÚ úzko spolupracuje so svojim nadriadeným partnerom – USA. Americké veľvyslanectvo v Litve poskytlo 500,-tisíc dolárov pre ruských reportérov v rámci projektu „Školenie o investigatívnej žurnalistike v boji proti ruskej komunikácií v pobaltských krajinách“.

Nespravodlivá vláda v každej spoločnosti predstavuje určité zlo. Intuitívne si to vie uvedomiť každý obyvateľ krajiny riadiaci sa zdravým rozumom. Nie je však jednoduché charakterizovať, v čom je aktuálna nespravodlivosť existujúcej vlády, ktorá bola nastolená po štátnom prevrate na Ukrajine. Ak „demokratický“ Západ nemá žiadne pripomienky k vývoju na Ukrajine, znamená to, že si váži súčasnú vládu, súčasnú štátnu moc, dáva jej požehnanie a podporuje túto moc.

V čom je kyjevská moc nespravodlivá a predstavuje určité zlo

Pokúsim sa preto zo svojho pohľadu uviesť, v čom môžeme pokladať vládu v Kyjeve za nespravodlivú a teda za určité zlo, ktoré škodí ľudu Ukrajiny.

1. Opozičné sily z vnútra Ukrajiny vo vzťahu k prezidentovi Janukovyčovi a jeho vláde predovšetkým v prvom rade prijali a osvojili si hodnotu zasahovania do vnútorných záležitosti krajiny a organizovania štátneho prevratu. V zmysle tejto hodnoty sa Majdan zrealizoval a bola nastolená nová vláda. Treba zdôrazniť, že uvedená hodnota nemôže v skutočnosti byť v demokratickej spoločnosti akceptovaná ako hodnota, ktorá podporuje obecné dobro tak potrebné pre Ukrajinu. Prijatím uvedenej hodnoty sa založilo určité zlo, pretože hodnota má svoj základ v rámci rámca konfrontačnej politiky Západu s Ruskom. Nezasahovanie do vnútorných záležitosti určitej krajiny je aj jasnou literou medzinárodného práva a „demokratický“ Západ toto nerešpektoval.

Na Majdane sa zlo zásluhou organizátorov štátneho prevratu do sýtosti „nakŕmilo“ krvou demonštrantov, ale nebolo potom zahnané na „cintorín trvalého odpočinku“. Násilné zvrhnutie demokratický zvoleného prezidenta Janukovyča zapadá do rámca osvojenia si hodnoty zasahovania do vnútorných záležitosti Ukrajiny a organizovania štátneho prevratu. Dnes už vieme, že terajší prezident Ukrajiny Porošenko požiadal Ústavný súd Ukrajiny, aby uznal, že zákon o odňatí prezidentského postu V. Janukovyčovi je neústavný.

2. Nová ukrajinská moc vraj vedie vojnu na východe krajiny v záujme územnej celistvosti Ukrajiny, v záujme zachovania integrity. Poňatie tejto hodnoty je deformované. Ukrajinská moc po Majdane nie je samostatná a suverénna. Je vykonávaná pod dozorom americkej vlády a za súčinnosti s EÚ a niektorých jej členských krajín. Pekne je to vidieť v oblasti personálneho zabezpečenia štátnej moci. Na Ukrajine sa realizuje experiment, ktorý postupne bude uplatnený aj v iných krajinách. Dosadzovanie cudzích štátnych príslušníkov do významných štátnych funkcií, ktorý môže pomáhať realizovať iba nespravodlivá vláda. K personálnemu zabezpečeniu štátnej moci sa pričleňujú aj rôzni zahraniční poradcovia a inštruktori. Okrem politických poradcov je na Ukrajine veľa vojenských poradcov, ktorí majú za úlohu pripraviť ukrajinských vojakov na frontovú líniu pre východ ( ? ) Ukrajiny.

3. Osvojenie si výlučne vlastného cieľa USA a to zachovanie svetového finančného systému založeného na doláru. Už som pripomenul slová profesora P. Christie, že „…kvôli realizácie tohto cieľa bola načatá ukrajinská kampaň po zničení ekonomickej spolupráce Ruska s Európou“. Teda ukrajinská kampaň nebola začatá kvôli tomu, že prezident V. Janukovyč odmietol podpísať Asociáčnu dohodu s EÚ. Osvojenie si tejto hodnoty primerane demokratickou cestou na Ukrajine bolo ťažko realizovateľné a ešte k tomu by bolo veľmi zdĺhavé. Preto v „skrátenom“ politickom konaní bolo vhodné pripraviť Majdan a štátny prevrat.

Vo vzťahu k verejnosti je to ťažko pochopiteľná hodnota či cieľ a preto zástupnú úlohu mohla perfektne splniť len hodnota súvisiaca s úsilím o členstvo v EÚ. Aj k tomu som sa už v rôznych súvislostiach vyjadril. Štátny prevrat sa musel zrealizovať, pretože iba vláda sformovaná za pomoci „demokratického“ Západu z „figurantov“ (personálnych síl zla) Ukrajiny si mohla osvojiť hodnotu rozvratu vzťahov Európy a Ruska. Tento rozvrat zákonite v sebe obsahoval politický kód: nevyhnutný rozvrat vzťahov Ukrajiny a Ruska a vyhlásenie Ruska za nepriateľa Ukrajiny. Hodnota rozvratu vzťahov bola realizovaná až do krajnosti. Obyvateľstvo Ukrajiny ruskej národnosti sa stalo politickým nepriateľom Ukrajiny (kyjevskej moci). Roman Zvaryč, bývalý minister spravodlivosti za prezidenta Juščenka jasne zdôraznil, že národ Donbasu je povinný kruto zaplatiť za svoju lásku k Rusku. Je tragické, ak nová vládna moc na Ukrajine posudzuje u časti svojho obyvateľstva jeho pozitívny vzťah k Rusku ako nepriateľský akt k Ukrajine. Z hľadiska politickej etiky, ak aj existujú nejaké zvláštne záujmy, je to vždy zlučiteľné s obecným dobrom spoločnosti.

4. Nová štátna moc na Ukrajine začala a vedie občiansku vojnu proti časti svojho obyvateľstva ruskej národnosti. Táto vojna podľa interpretácie profesora P. Christie patrí medzi jednu z foriem mierového riešenia svetového problému – záchrany USA. Preto v záujme tejto záchrany sa do štruktúry ozbrojených síl Ukrajiny zahrnuli všelijaké polovojenské jednotky, súkromné armády a rôzni vojenskí experti „demokratického“ Západu. Ako je možné si osvojiť vojnu ako hodnotu, ktorá pomáha budovať mier v Európe? A pomáha táto vojna aj budovaniu samotnej Ukrajiny?

Spravodlivá vláda nikdy nemôže súhlasiť s tým, aby namiesto politických prostriedkov si svoje nezrovnalosti s obyvateľstvom riešila vojnou. Na Ukrajine je to však základný politický prostriedok, ktorý nie je v súlade ani s obecným blahom Európy. Vôľu k ukončeniu vojny na východe Ukrajiny nemá EÚ , ale ani, a to v prvom rade, samotná kyjevská moc. Vojska Donbasu sa ukončeniu vojny prispôsobia, ale nemôžu to urobiť spôsobom, že sa vzdajú. Dôvod je jednoduchý. Nespravodlivá vláda im ani v tomto prípade nedá záruky na pokojný a mierový život, pretože k obyvateľstvu nemá žiadny pozitívny vzťah. Hrozby ľudu Donbasu už boli vyslovené a nie sú zárukou pokojného urovnania konfliktu a vzťahov existujúcich na Ukrajine.

 

5. Už som sa v jednej časti tejto eseje zmienil o tom, že „demokratickému“ Západu v súvislostiach ukrajinskej krízy je potrebné pripomenúť, že pluralitná spoločnosť sa buduje na všetkým spoločnej ľudskej dôstojnosti a na ľudských právach, nie na ideológiách, rasizme a podobne. Nová ukrajinská moc sa touto poučkou o pluralitnej spoločnosti vôbec neriadi, hoci má veľký význam pre obecné blaho krajiny. Obyvatelia Ukrajiny nemajú vytvorený žiadny priestor pre využitie svojich základných práv ako je právo na slobodné vyjadrenie vlastnej mienky, právo na vytváranie opozičného stanoviska.

Zo strany kyjevskej moci sa uplatňuje tvrdá požiadavka bezpodmienečnej lojality k súčasnej štátnej moci a to tak z radov obyvateľstva ako aj v rámci systému štátnej moci. Čo napríklad nesplnili obyvatelia Donbasu, že kyjevská moc si vojnou vynucuje poslušnosť? Mám iba jednu odpoveď. Nedeklarovali vernosť kyjevskej chunte a teda nemohli uznať Majdan a jeho výsledky. Čo si mohli myslieť obyvatelia napríklad Donbasu po Majdane a štátnom prevrate? Že budú mať podiel na spoločnom dobre, ktoré ani neočakávali? Mali obyvatelia Donbasu právo k tomu, aby uznávali svoje vnútorné myslenie a svoj vnútorný postoj? V každom prípade áno, bolo to ich právo! Oficiálnou politikou sa stala nenávisť k Rusku a občanom ruskej národnosti. Táto nenávisť nemá svoj zdroj v „ruskej agresií“ na Ukrajine, ale v ideológií nacionalizmu, ktorá bol Majdanom a štátnym prevratom legalizovaná. Zmysel pre spoločné ako základ medzinárodných vzťahov, sa vytratil a rovnako sa to týka aj vnútorných pomerov na Ukrajine.

Pluralitná spoločnosť budovaná na všetkým spoločnej dôstojnosti a na ľudských právach je hodnotou, ktorá podporuje obecné dobro Na Ukrajine k dosiahnutiu uvedenej hodnoty bude potrebné prejsť ešte veľmi dlhú cestu boja za dôstojnejší život.

6, V dnešnej dobe patrí k základom aktivít národných politikov, ktorí sa dávajú zvoliť a inštalovať do významných funkcií v štáte, postarať sa o to, aby krajina, ktorá deklaruje príbuznosť hodnôt so Západom, mala svoje členstvo v NATO. Od dominancie spod sovietskej sféry krajiny bývalého socialistického bloku prešli k dominancií americkej, pretože NATO – to sú v prvom rade USA. Slovensko tiež vstúpilo do NATO, ale nebolo to zorganizované tak, aby to potvrdilo ľudové hlasovanie. Ukrajina ako prostriedok politických cieľov USA, má cez svojich súčasných predstaviteľov záujem vstúpiť do NATO. NATO má zase záujem dostať sa čo najbližšie k Rusku.

To, čo vykričala poslankyňa Ukrajiny Farión za stranu Slobody, je navlas to, o čom snívajú aj Američania. A nielen oni. Pripomeňme si jej slová, ktoré adresovala brancom: „ Ste určení k tomu, aby ste z národa obetí spravili nie iba národ bojovníkov, ale národ pomstiteľov. Musíte kruto a tvrdo pomstiť každého mŕtveho, každého nezvestného, každé pohŕdanie ukrajinským slovom, ukrajinskou kultúrou, ukrajinskou cirkvou, pretože ste obrnení našou tradíciou, našou ukrajinskou skutočnosťou, našim ukrajinským poslaním, našim ukrajinským zaujatím… Toto nie je teroristická operácia, ale vojna. Možno tretia svetová vojna, ale ešte ju tak nikto nevolá. A je veľmi dôležité, aby sa v tejto tretej svetovej vojne stala Ukrajina ostrím, z ktorého sa začne nie porážka, ale veľké víťazstvo. Celá Ukrajina sa musí stať jej frontom a nikdy nie bezcennou antiteroristickou operáciou.“

V týchto dňoch si znova pripomíname smutné výročie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa v roku 1968. Ja som mal vtedy 16 rokov. Neskôr bola takáto okupácia odsúdená. A tým sa intelektuálny výkon nás, ľudí, ukončil. Ani sme si nevšimli, že vstup do NATO nás postavil do inej pozície. Tak, ako to tvrdí česká spisovateľka Lenka Procházková: „Doposiaľ sme boli, po celé generácie, formovaní opakovanou úlohou obetí tzv. vyšších (cudzích) záujmov. Teraz je to po prvýkrát, čo patríme k aliancií vinníkov. Je to nový pocit.“

Pomáhame silným členským krajinám NATO, aby páchali po celom svete zlo a tomu spoločne tvrdíme, že ochraňujeme (bránime) demokratické hodnoty Západu. Vo vzťahu k Ukrajine má NATO dve netotožné pozície. V súlade s hlavným politickým cieľom USA berie Ukrajinu ako prostriedok k rozbitiu vzťahov medzi Európou a Ruskom. Ukrajina sa po štátnom prevrate veľmi rýchlo preorientovala z úlohy dobrého suseda, spoľahlivého partnera a neutrálnej krajiny do úlohy krajiny, ktorej úhlavným nepriateľom je práve Rusko. Krajinu ekonomický, sociálne a duchovne ničia oligarchovia, kyjevská chunta a samotný Západ, ale nepriateľstvo sa ventiluje von, smerom k Rusku.

Ukrajina sa pripravuje na plnohodnotnú vojnu, ale takúto vojnu Ukrajina viesť nepotrebuje, pretože ju ani nemôže vyhrať. Treba si uvedomiť, že dosiahnutie politického cieľa USA nie je spojené s tým, že na Ukrajine sa za pomoci Západu vytvoria lepšie podmienky pre ekonomicko – sociálny rozvoj a zlepšenie životnej úrovne jej obyvateľstva. Táto prvá pozícia NATO jednoznačne škodí ukrajinskému ľudu a samotnej Ukrajine. A z „demokratického“ Západu sa neozýva žiadna ľútosť, iba vanie chlad. Je to pocit, aký má človek, keď sa dotýka psieho ňufáka.

Zaujímavá je druhá pozícia NATO. Ukrajina sa napriek tomu, že politika Západu jej škodí, sa k tomuto Západu bez výhrad hlási. Nie je to žiadny zázrak, ale výsledok cieľavedomej práce Západu „…nájsť a vyškoliť zradcov v radoch národnej elity…“ A najnázornejším príkladom „európskeho vlastenectva“ je to, že ukrajinská moc vedie vojnu v zastúpení NATO. Táto moc je presvedčená, že je potrebné, aby Ukrajina sa stala riadnym členom NATO a bez ohľadu k faktom, že je potrebné brať do úvahy aj názory Ruska. Zvyčajne sa tvrdí, že na východe Ukrajiny bojujú ruské vojska, ale zabúda sa i čo len spomenúť prítomnosť príslušníkov niektorých európskych štátov a pracovníkov bezpečnostných služieb v ukrajinských dobrovoľníckych jednotkách, či prítomnosť amerických žoldnierov . Iba s vyvolaním ukrajinskej krízy sa zároveň aktivizuje aj NATO a to v smere čo najbližšie k hraniciam Ruska. Samotnú ukrajinskú armádu neškolia inštruktori z Ruska, ale zo Západu. Vojenská prítomnosť vojsk USA v Európe sa posilňuje, pretože niektoré členské krajiny NATO majú strach z „ruskej agresie“.

O smerovaní Ukrajiny do NATO nemôže rozhodovať súčasná štátna moc samá. Je to vec celonárodnej diskusie a slobodného rozhodovania obyvateľstva Ukrajiny. Pýšiť sa členstvom NATO v súčasnej dobe nepredstavuje žiadnu významnú hodnotu, ktorú je potrebné presadzovať. Politiku múdrej medzinárodnej spolupráce založenej na zásadách pomoci, solidarity, vzájomnej výhodnosti nikdy nemožno zameniť za členstvo krajiny v NATO. NATO nie je v súčasnosti najlepšou alternatívou bezpečnosti národov a ich mierového a šťastného spolunažívania.

7. Štát má myslieť na šťastie a blahobyt svojich obyvateľov a z tohto dôvodu tí, čo spravujú spoločnosť, majú mať predstavu o tom, ako je možné toto šťastie a blahobyt zabezpečiť. Toto si určite uvedomujú obyvatelia Ukrajiny a toto je aj požiadavka politickej etiky. Je tu jednoduchá rovnica. Ak štát nezabezpečil v krajine mier, tak šťastie a blahobyt sú v nedohľadne. K Majdanu a štátnemu prevratu nedošlo v mene sociálnej spravodlivosti, pretože jedna vládnuca vrstva vystriedala iba inú vládnucu vrstvu, ktorá dáva silný priestor západnému kapitálu, korporáciám, oligarchom. Na Ukrajine za prvý polrok 2015 vraj odliv investícií činil tri miliárd dolárov, kontrola nad štátnym bohatstvom a nerastným bohatstvom bola odovzdaná Západu a HDP poklesol o 15%.

Podľa Lukasza Wenerského, analytika poľského Inštitútu verejných otázok, je to Putin, kto si rozoberá Ukrajinu. Nemám tu k dispozícií štatistické údaje, ale predpokladám, že sociálna nerovnosť (v príjmoch, majetku a sociálnom postavení ) sa prehĺbila. Má to potom vplyv aj na úhrady obyvateľstvom za rôzne služby. Predseda vlády Jaceňuk to však zrejme berie len ako nezodpovednosť obyvateľov, pretože podľa neho za neplnenie si svojich povinnosti je potrebné posielať ľudí do väzenia. Ak prezident V. Janukovyč nepodpísal návrh Asociačnej dohody s EÚ, tak mal k tomu práve ekonomické dôvody, pretože plnenie podmienok pre prijatie do EÚ si vyžadovalo náklady cez 160 miliárd dolárov.

V každej ľudskej spoločnosti je veľmi dôležité, aby sa riešila otázka obecného (spoločného) dobra. Patrí tu súbor hodnôt, ktoré sú či majú byť realizovateľné. Ako som naznačil v niekoľkých bodoch, vládu v Kyjeve pokladám za nespravodlivú, pretože v jej aktivitách je vidieť veľa zla, ktoré škodí ľudu Ukrajiny. Apologéti kyjevskej moci majú k problémom, ktoré sa zakladajú, jednoduchú výhovorku: za všetko zlo môže Rusko a Putin. V úvahu sa vôbec neberie, že vládu v Kyjeve neriadi Rusko, ale USA. Politická etika pokladá obecné dobro za právne regulovaný vnútorný a zaistený vonkajší mier. Ide o formálne pravidlá, právne predpisy (normy) a inštitúcie ako rámec vzájomného spolunažívania. Ukazuje sa, že demokracia nemôže byť odkázaná iba na politické strany akéhokoľvek charakteru, potrebuje mať ako svoj „sociálny základ“ politickú spoluúčasť občanov. Obyvatelia Ukrajiny majú právo na slušný, aktívny a spravodlivý štát, ktorý im zabezpečí slobodu, sociálnu spravodlivosť a mier. Kyjevská chunta nebuduje dobrý politický poriadok, pretože ustanovuje len také zákony, ktoré neumožňujú dostatočne obmedzovať, kontrolovať, rozdeľovať a kritizovať existujúcu moc.

Zásadné nedostatky vládnej moci v riadení sa princípom obecného dobra nemožno do nekonečná vysvetľovať „ruskou agresiou“ a tým, že Putin si delí Ukrajinu. Občania každej ľudskej spoločnosti majú za povinnosť rešpektovať zákony, nariadenia, aktivity vládnej moci, ak tieto priamo prispievajú k naplňovaniu obecného dobra. Ochota občanov v podpore obecného dobra má byť samozrejmosťou. Ak sa zákony, nariadenia a aktivity vládnej moci týkajú toho, že sú evidentne v rozpore s potrebami obecného dobra, potom od občanov nie je možné vyžadovať povinnosti, ochotu alebo lojalitu k štátnej moci za každú cenu. Obecné dobro každej spoločnosti totiž nepatrí do vlastníctva štátu, ale je výrazom spoločného úsilia o dobre spolunažívanie. Štát má preto povinnosť toto obecné dobro za účasti aktivít občanov organizovať a vytvárať k tomu právne a demokratické podmienky.

Obecné dobro v svojich hodnotových pozíciách je formované v rámci dobre organizovaného politického boja. Dobre organizovaný politický boj si vyžaduje vytvoriť k tomu vhodné inštitucionálne podmienky. Je to predovšetkým vnútorná záležitosť každej krajiny. A ak Ukrajina mieri na Západ, k demokratickým hodnotám, tak potom bolo potrebné zvládnuť naplnenie obecného dobra v spoločnosti. Namiesto rozvinutia politického boja sa rozmohlo násilie, vraždenie, občianska vojna. Toto je však iná alternatíva, ktorú pre Ukrajinu predpísal „demokratický“ Západ na čele s USA a ktorú s radosťou vykonávajú „figuranti“ v Kyjeve. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že táto zámena použitia vojenskej moci namiesto politického boja sa má zrušiť, teda, že Kyjev vojnu skončí. Vyzerá to práve naopak. Vyšla správa, že Kyjev má záujem za pomoci USA dobyť späť územie Krymu. Stále platí, že armáda, neofašistické gardy a ministerstvo vnútra chcú uskutočňovať filtráciu obyvateľstva na juhovýchode Ukrajiny, teda, že sa počíta s etnickými čistkami.

Za tejto situácie nie je možné predpokladať, že v prípade preferovania politického boja bude možné riešiť otázku politickej rovnosti spätej s myšlienkou rovnakých práv na spoluúčasť všetkých občanov krajiny. Z tejto spoluúčasti nemôžu byť vylúčení ani obyvatelia Donbasu, resp. teroristi či separatisti, ako ich nazýva Kyjev a ani ďalší obyvatelia, ktorí nepodporujú úsilie EÚ a ukrajinskej vlády definitívne odorvať Ukrajinu od Ruska.

Mimovládne subjekty a ich odborní intelektuáli o ukrajinskej kríze

Z môjho pohľadu veľmi ostrú kritiku si zaslúžia tak politici na rôznych úrovniach ako aj média. Lenže nemôžeme ostať iba pri nich. V moderných spoločnostiach významná úloha pripadá aj rôznym agentúram, ústavom, inštitútom, akadémiám vied, rôznym organizáciám na mimovládnej úrovni a podobne. Tieto spoločensko-politické subjekty sa zaoberajú špecifickými úlohami a problémami, majú určité zameranie, ktoré z môjho pohľadu vnímam ako zameranie pre službu obyvateľstvu danej krajiny. V týchto subjektoch pracujú určití špecialisti či odborníci, ktorí môžu obyvateľstvu pomôcť zorientovať sa v zložitých politických procesoch. Spoločensko-politické subjekty mimo vládnej úrovne sa majú vyznačovať aj určitou nestrannosťou. V praxi sa však stáva, že nedokážu k určitým politickým procesom pristupovať objektívne a nezaujato a v politických súvislostiach sa skôr zamotávajú, ako hľadajú jasné pozície a stanoviska. Konštatujem, že v súvislostiach ukrajinskej krízy mnohé spoločensko-politické subjekty sú vo vleku politikov, médií a rôznych mecenášov, od ktorých činnosť týchto subjektov je závislá. Podobne ako média, ani spoločensko-politické subjekty sa príliš nesnažia otvoriť Duchu pravdy.

Výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“ pri Columbijskej univerzite P. Christie v svojom rozhovore uviedol, že ak chceme nachádzať odpovede na ľubovoľné politické otázky, je potrebné vždy využiť metódu známu zo starého Ríma: „komu je to výhodné?“ Ak si stručne pripomenieme niektorých našich špecialistov z niekoľkých spoločensko-politických subjektov, jasne si uvedomíme, že s touto metódou vôbec nepracujú a že v súvislosti s ukrajinskou krízou niektoré veci vôbec nepochopili. Preto verejnosti či médiám predkladajú jednoduchú mantru: „Rusko je agresor!“

Pozrime sa najprv na riaditeľa Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku ( SEPA ) Alexandra Dulebu. Ak sú jeho názory uvedené v rozhovore s ním v týždenníku PLUS 7 dní úprimné, čo predpokladám, potom pán riaditeľ je prvý, kto zabudol uvedomiť si použitie metódy „komu to vyhovuje?“ v súvislostiach ukrajinskej krízy. Podľa pána riaditeľa Američania s konfliktom Západu a Ruska nič nemajú, pretože problémom bola a je Asociačná dohoda s EÚ. Alexander Duleba obhajuje niečo, čo ani výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“ si to nedovolil a skôr otvorene a natvrdo prezentoval záujmy USA a čo sa v záujme naplnenia týchto cieľov musí v Európe a vo svete udiať. Takže v prípade týchto dvoch pánov kto poctivo argumentuje?

Ťažko si môžem predstaviť, že riaditeľ spomínaného inštitútu si vymýšľa a tým zavádza verejnosť. Z pána A. Dulebu sa stal „nekompromisný“ ochranca záujmov USA až tak, že ich ani nekomentuje, ale úplne diletantský popiera. Podľa neho Rusko nemá právo zasahovať do vnútorných záležitosti iného – susedného štátu vojenskou silou. Lenže vôbec si nestihol všimnúť, ako USA a NATO toto zasahovanie robia ako svoju bežnú domácu politiku. Pán A. Duleba si nevie uvedomiť, že ukrajinská kríza sa nepripravila a nezačala kvôli Asociačnej dohode. Táto Asociačna dohoda bola však začlenená do scenára toho, čo sa má na Ukrajine udiať.

Zastavme sa teraz pri niektorých postojoch historika Dušana Kováča z Historického ústavu SAV. Podľa historika Rusko je zjavne agresor, pretože anektovalo Krym a posiela zbrane a vojakov na východnú Ukrajinu. Rusko zároveň ohrozuje aj celistvosť a suverenitu Ukrajiny na východe. Ukrajina nemôže za nič, ona len bráni svoje hranice a suverenitu. Aj pán Dušan Kováč, podobne ako pán A. Duleba, ostáva v pozícií, že ako historik pracuje s určitým obmedzeným množstvom faktov, ktoré ho jednoznačne orientujú pridržiavať sa pozície „rusko-ukrajinský konflikt“. V zásade o nič iné nejde a zrejme Amerika a EÚ vôbec v tomto scenári ukrajinskej krízy nemajú žiadny podiel svojich záujmov. Ruská agresia sa v historika dáva do súvislosti s pozostatkami komunistickej mentality alebo panslavizmu.

Ak si znova pripomenieme, čo všetko porozprával profesor P. Christie ako výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“ vo veci Ukrajiny, ale najmä vo veci politiky USA v Európe a vo svete a porovnáme to s postojmi historika D. Kováča, tak sa opäť musíme opýtať, kto z týchto dvoch pánov poctivo argumentuje. Opäť len musím pripomenúť, že je nepravdepodobné, aby si profesor P. Christie vymýšľal a zavádzal. Je zaujímavé, že ani pán D. Kováč ako historik nemal v úmysle použiť metódu spomínanú výkonným riaditeľom inštitútu: „komu to vyhovuje?“ Ani tento pán, podobne ako A. Duleba, sa ani slovkom nezmienil , že na Ukrajine zúri občianska vojna, ktorá vôbec nemôže byť charakterizovaná ako obranná z dôvodov zachovania celistvosti a suverenity. Túto vojnu nie je potrebné odsúdiť a hľadať riešenie, ako nastoliť mier.

Teraz si pripomeňme niektoré postoje Lukasza Wenerského, analytika poľského Inštitútu verejných otázok, ktorý poskytol rozhovor týždenníku PLUS 7 dní. Aj pán Wenerski kráča v šľapajach pred ním uvedených špecialistov a vôbec sa netrafil do obsahu rozhovoru s profesorom P. Christiem, výkonným riaditeľom „Inštitútu globálnych perspektív“. Je to len o tom, koľko zla vo svete vie napáchať Rusko, politika USA sa ani nespomína. Zdôrazňuje sa však potreba NATO so svojimi základňami v Európe vrátane Poľska.

Tak, ako predpovedal P. Christie, pocit skutočnej hrozby zo strany Ruska v Poľsku, je už samozrejmosťou, pretože aj cez prieskum verejnej mienky (!) sa skúma potvrdzovanie faktov a tak 60 % ľudí v Poľsku je presvedčených, že hlavným vinníkom vojny na Ukrajine je Rusko. Rusko nie je dôveryhodným partnerom a ak má záujem investovať v niektorej krajine strednej a východnej Európy, tak potom to chce spojiť s ovplyvňovaním politickej situácie. Analytikovi vadia niektoré proruské postoje niektorých štátnikov, pretože narušujú spoločnú európsku politiku vo vzťahu k Moskve.

Nedávno som si prečítal informácie, že novinári portálu Intercept odhalili, komu v USA vyhovuje vojna na Ukrajine. Ide o Americký inštitút pre mier, ktorému šéfuje Stephen Hadley. Hlavným cieľom spomínaného inštitútu je udržiavať mier vo svete pomocou nenásilného riešenia konfliktov. Aktivity, ktoré vyvíja predseda inštitútu však svedčia o niečom inom. Predsedu platí firma Raytheon, zbrojársky dodávateľ a to vo funkcií člena predstavenstva. A ten poslušne obhajuje vojenské intervencie. Tak napríklad podporil inváziu USA do Iraku, loboval za letecké útoky na Sýriu i v prospech eskalácie napätia na Ukrajine cez vyzbrojovanie ukrajinskej armády.

Je vhodné sa zmieniť aj o postojoch profesora, filozofa a politológa Miroslava Kusého. Rozhovor s ním bol uverejnený v týždenníku PLUS 7 dní. Tento rozhovor úplne zapadá do politickej šablóny „ruko-ukrajinský konflikt“. Redaktorka týždenníka prišla s otázkou novej vlny ruskej rozpínavosti a pán profesor hneď aj primerane vysvetlil prečo k takejto rozpínavosti dochádza. Dá sa to vraj vysvetliť tým, že protitlaky západných spojencov poľavili a to Putina posmelilo k činom. Pre Putina je podľa profesora neznesiteľná predstava o tom, že Ukrajina sa chce prikloniť k Západu. To sú dôvody ( podľa Kusého ) ruskej rozpínavosti, ktorá sa začala Krymom a má skončiť anexiou celej Ukrajiny. Dianie na Ukrajine nie je prejavom spontánneho povstania ruskej menšiny, ale bolo vyprovokované ruskými vojakmi. Profesor má jasno v tom, že Rusi vyvolali nepokoje a Ukrajina musela reagovať. Dá sa tvrdiť, že profesor má aj ospravedlnenie pre skutočnosť, že zomierajú nevinní civilisti. Zabíjanie civilistov je dôsledkom „ruskej agresie“, pretože ukrajinská armáda bráni suverenitu svojho územia.

Pán profesor je zástanca tvrdých sankcií, ktoré majú priviesť Putina za rokovací stôl. Stotožňuje sa s názorom niektorých poľských intelektuálov, že ktokoľvek sa Putinovi nepostaví, zosmiešňuje Úniu a jej hodnoty. Celý rozhovor s profesorom je vedený v smere, že USA sa vôbec nespomínajú, hoci nevieme, či je to iba náhoda alebo jasný zámer to nerobiť. Absencia širších súvislosti ukrajinskej krízy vlastne ukazuje na dvojtvárnosť médií a aj osobnosti, s ktorými sú vedené rozhovory. Prečo si nikto nedovolí navrhovať sankcie proti USA ako agresorovi napríklad v Iraku či v Afganistane? A prečo je to potrebné robiť iba vo vzťahu k Rusku? Odpovede nachádzame práve u profesora P. Christie, nenachádzame ich však u určitej skupiny intelektuálov vrátane M. Kusého. Prečo sa treba postaviť proti Rusku a prečo to nechceme urobiť proti USA?

Aj v súvislosti s profesorom M. Kusým si môžeme znova pripomenúť , čo rozprával profesor P. Christie ako šéf „Inštitútu globálnych perspektív“ vo veci Ukrajiny o politike USA v Európe a vo svete a porovnajme to s postojmi profesora M. Kusého, tak sa opäť musíme pýtať, kto z týchto dvoch pánov poctivo argumentuje. Pán profesor M. Kusý to však nie je, pretože jeho názory ostali v priestore politickej šablóny „rusko-ukrajinský konflikt“. Aj v jeho prípade platí, že ukrajinská kríza sa USA netýka, hoci to nepovedal. A nepovedal možno preto, že nebola ( možno zámerne ) postavená poctivá otázka. Ani profesor M. Kusý nepoužil metódu „komu to vyhovuje?“, aby hľadal súvislosti ukrajinskej krízy. Ukrajina vyhlasuje sústavne to isté: Rusko je nepriateľ! Podobne aj USA deklarovali to isté. Zhoda na nepriateľovi nie je náhodná, ale plní svoj účel. Profesor M. Kusý rovnako uznáva, že Rusko je agresor a teda nepriateľ.

Musím však konštatovať, že podobne ako u historika D. Kováča, je aj u profesor M. Kusého slabý intelektuálny výkon, ak sa pohybuje iba v politickej šablóne „rusko-ukrajinský konflikt“ a nemá vôľu prejaviť schopnosť hľadať príčiny ukrajinskej krízy v širších súvislostiach, v ktorých si občan zaujímajúci sa o politiku bude hľadať odpovede na ním položené otázky. Zo strany menovaných intelektuálov sa tak vytvára určitá bariéra pre poznávanie javov a procesov života spoločnosti, ktorá umožňuje dostať nepozorného či ľahostajného občana do nastavenej „uličky“, v ktorej je dôležité získať iba základný postoj a ten si zafixovať ako dostatočný. Média majú radosť z takých intelektuálov, ktorí nemajú záujem (alebo predpoklady) priam názorne ukázať na potrebu analyzovať daný jav (problém) v širších súvislostiach, pri ktorých sa dokorán „otvárajú“ oči a myseľ má možnosť vidieť celú „šachovnicu“ úmyslov a dejov.

Mnohí naši intelektuáli, a podobne aj intelektuáli z iných krajín, presne plnia svoju úlohu, ktorú im stanovili USA ústami profesora P. Christie: „…stále zdôrazňovať agresivitu a nepredvídateľnosti Ruska, provokujúceho na eskalácií konfliktu na Ukrajine. Masovokomunikačné prostriedky musia stále hovoriť o raste napätia na Ukrajine, o násilí a brutalite, ktorú páchajú Rusi, aby Európa dozrela do pred vybušného stavu.“ Ich vystúpenia v médiách pomáhajú „…od základu zmeniť európsku verejnú mienku o spolupráci s Ruskom.“ P. Christie si uvedomuje, že: „Práve na činnosti masmédií teraz závisia nálady európskej spoločnosti, a v konečnom dôsledku i úspech ukrajinskej kampane USA.“ Mnohí naši intelektuáli tak nerobia nič iné, iba svojimi intelektuálnymi postojmi pomáhajú presadzovať záujmy cudzieho štátu – USA a nehanbia sa pomáhať dezorientovať obyvateľstvo Slovenska a Európy v poznaní toho, o čo v skutočnosti ide v prípade ukrajinskej krízy, čo sa rieši napríklad v rámci politiky NATO a politiky EÚ. Intelektuáli typu Duleba, Kusý, Kováč nemali odvahu hovoriť verejnosti to, čo hovoril v redakcií týždenníka „Európsky ekonomický vestník“ v Nemecku profesor P. Christie, výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“ pri Columbijskej univerzite v USA.

Európska únia, jej propaganda a boj proti dezinformačnej kampani

Obsah tejto eseje bol postavený tak, aby ukázal z viacerých pohľadov na vážne nedostatky, ktoré sa vyskytujú v politike zásluhou politikov, tak volených v rámci jednotlivých krajín ako aj určených, delegovaných, akceptovaných v rámci EÚ. Keď nás „chytali“ do členstva v EÚ, s úsmevom nám politici „spievali“, ako je to veľmi dôležité pre ďalší život občanov v spoločnej Európe. Mnoho spoločných záležitosti sa bude riešiť ľahšie a hlavne efektívnejšie, čo na národnej úrovni existuje v temných číslach, to na európskej úrovni bude v svetlých, slniečkových číslach, čo sa na národnej úrovni nebude vládať spravovať, to na európskom dvore v Bruseli zvládneme „ľavou zadnou“, čo je na národnej úrovni prehnité a korupčné, to v dámskej spoločnosti „UNIA“ bude zdravé, poctivé, dobrosrdečné.

Už vtedy pracovala propaganda v zmysle, aby verejnosť uverila, že „imperiálny spolok“ členských krajín bude tým najspravodlivejším združením, aké si len mohla Európa predstaviť. Združením, ktoré zabezpečí svojim obyvateľom šťastný a dôstojný život, stabilitu a mier. A verejnosť uverila, že bez Bruselu a jeho úradníkov a politikov – šľachticov život v Európe už nie je možný. Ak po okupácií Československa vojskami Varšavskej zmluvy bola súčasťou každého dotazníka otázka, či v roku 1968 menovaná persona podporila vstúp vojsk VZ, tak v súčasnosti sa za celkom logické potvrdenie spolupatričnosti k Európe pokladá, či občan je orientovaný v smere podpory EÚ a jej politik, ktorým v skutočnosti ani dobre nemôže rozumieť a ani ich nemá možnosť ovplyvňovať.

Zásluhou propagandy má občan podporovať EÚ a jej predstaviteľov. Pritom v ostatných rokoch dochádza k takým politickým rozhodnutiam, ktoré sa so záujmami občanov nemajú nič spoločného. Len sa zamyslíme nad tým, ako sa zásluhou EÚ posilnila moc bankového sektora, ako sa postupnými krokmi realizoval plán tzv. TROJKY ( MMF, EK, ECB ), ktorá rozvinula grécku krízu a položila celá štát na lopatky, ktorého demontáž sa začala realizovať. Len sa zamyslíme nad tým, ako sa EÚ pridala k cieľom a zámerom USA pripraviť a využiť ukrajinskú krízu k rozvratu vzťahov Európy a Ruska, ako sa v tejto súvislosti rozmáha vojnová propaganda a NATO sa predvádza cez svoje vojenské zložky na území strednej a východnej Európy ako pojazdné divadlo.

Za pozitívnu hodnotu, ktorá bude mať pre občanov Únie veľký význam, sa pokladá otvorenie Európy mimoeurópskemu prisťahovalectvu, ktoré sa vo veľkom rozsahu už začalo diať. Podľa určitých plánov, na príprave ktorých sa podieľala aj EÚ, hospodárstvo EÚ bude do roku 2050 potrebovať nahradiť úbytok pracovných síl a doviezť okolo 56 miliónov migrantov. Neexistujú žiadne potešujúce správy z Bruselu, že EÚ sa chystá ochrániť svojich obyvateľov pred pokračujúcou migráciou. Práve naopak, aj s podporou propagandy silnejú hlasy o tom, že sa bude migrácia podporovať a každý prisťahovalec bude mať zaistenú slobodu, akú potrebuje, aby sa čo najskôr mohol v danej krajine uplatniť a založiť si nový život.

Je zarážajúce, ak sa politický boj v rámci členských krajín EÚ v otázkach migrácie organizuje v „slepej uličke“, ktorá je spájaná s problematikou kvót pre imigrantov: či sa kvóty prijmú alebo sa všetko utrasie na dobrovoľnej báze. S takýmto obsahom deja zo „slepej uličky“ propaganda verejnosť zavádza, pretože vôbec nebola nastolená otázka, ako a kedy sa príchod prisťahovalcov do Európy úplne zastaví. Takže je tu základná otázka: Načo je nám EÚ, ak v nej jej obyvatelia nemôžu rozhodovať o svojom osude?

Je na každom jednotlivcovi, ako sa bude snažiť pochopiť politické súvislosti ukrajinskej krízy. Európska rada, ako už vieme, zdôraznila potrebu čeliť dezinformačným kampaniam Ruska. „Demokratický“ Západ pracuje s myšlienkou, že v demokratickom svete dezinformačná kampaň neexistuje, pretože sa verejnosti podávajú pravdivé informácie a demokratické krajiny sú postavené na slobodnom prístupe k informáciám a na slobodnom poskytovaní informácií. Prax však nie je takáto, ako o tom tvrdia demokratické krajiny. V tomto smere je veľmi poučná kniha, ktorú pod názvom „Kecy a fakty o tzv. demokracii“, ktorú napísal Karol Ondriaš a ktorá vyšla v Eko-konzult Bratislava v roku 2005. Dovolím si teraz uviesť jednu autorovu veľmi zaujímavú skúsenosť, ktorá sa týka problematiky informácie a dezinformácie.

Dňa 30.8.1983 kórejské civilné lietadlo Boeing 747 s 264 osobami na palube, letiaci zo Soulu sa na svojej trase odchýlilo 480 km na sever a blížilo sa k vojenským zariadeniam na východe ZSSR. Toto civilné lietadlo bolo zostrelené vojenským lietadlom ZSSR. Autor knihy zdôrazňuje, že dezinformačnú kampaň zažil ako občan Československa na vlastnej koži. Priznal sa, že viacej veril americkej verzií, ktorú propagoval Hlas Ameriky, Slobodná Európa a ďalšie média na Západe. Sovietskym informáciám veril málokto. Napokon autor zdôrazňuje: „Až po mnohých rokoch, keď boli dostupné všetky údaje, som zistil, že americká verzia bola profesionálne vykonštruovaná lož a že sovietska verzia bola v podstate pravdivá ( str. 48 ). Autor sa priznal, že potrebné údaje čerpal z amerických novín, ale hlavne z knihy amerického autora Alvina A. Snydera. Autor sa teda pridržiaval oficiálnych amerických informácií.

Práve toto tvrdenie autora, že sa pridržiaval oficiálnych amerických informácií chcem dať do pozornosti všetkým tým „odborníkom“ na propagandu, ktorí ju delia na jednoznačne prozápadnú a proruskú. Proruská propaganda, napríklad v prípade ukrajinskej krízy, je vraj jednoznačne dezinformačná. Pravda je však niekde inde. Karol Ondriaš mi poslúžil ako názorný príklad toho, že ak aj zaujal po rokoch definitívne kladný postoj k tomu, čo o zostrelení lietadla tvrdili predstavitelia ZSSR, tak jeho „prosovietsky postoj“ nebol sformovaný informáciami sovietskej strany, ale informáciami z americkej strany.

Toto je najdôležitejší záver pre oblasť propagandy a znamená, že ruskú verziu výkladu o príprave a vzniku ukrajinskej krízy môžem potvrdiť aj tým, že jednoducho sledujem pravdivé zdroje aj na strane zdrojov z prostredia „demokratického“ Západu. „Odborníci“ na propagandu sa majú usilovať pochopiť, že „výroba“ dezinformácií, to nemusí byť záležitosť Ruska ako v ich poňatí nedemokratickej krajiny. Karola Ondriaša a jeho knihu som uviedol preto, že je to priam jasná a faktografická ukážka, ako dezinformácie vie „vyrábať“ taká „demokratická“ krajina sveta ako sú USA.

K tomu, aby Karol Ondriaš sa dopracoval k „prosovietskemu postoju“ vo veci zostrelenia civilného lietadla, vôbec nepotreboval riešiť otázku „monopolu Kremľa v ruskojazyčných médiach“, ale úplne postačovalo, že jeho znalosť jazyka mu umožňovala študovať americké zdroje podľa vlastného rozhodnutia. Čiže, ak EÚ si dala za úlohu v rámci Európskeho fondu pre podporu demokracie podlomiť dominovanie Kremľa v ruskojazyčnom mediálnom priestore, tak tým vzrastie iba množstvo zdrojov ruskojazyčných. Je však na každej ľudskej bytosti, ako si bude vyberať informácie či dezinformácie z propagačného poľa.

Človek sa môže rozhodnúť, že hoci je napríklad Rus, bude si vyberať zdroje z priestoru „demokratického“ Západu a môže sa dopracovať k tým istým výsledkom svojho bádania, ako keby používal iba niektoré ruskojazyčné zdroje. Odpor voči ruskej propagande spôsobom nabúrania monopolu Kremľa v ruskojazyčných médiách vôbec nerieši problém toho, že verejnosti je potrebné predkladať pravdivé informácie a hľadať odpovede na rôzne otázky v širších politických súvislostiach. Metóda nakladania s informáciami je skôr záležitosť individuálna a súvisí priamo aj so schopnosťami osobnosti dokázať spracovať príslušné údaje a prijať stanovisko.

Použitie pravdivých informácií a dezinformačná kampaň sa môžu vyskytovať na oboch brehoch informačného poľa: tak prozápadného ako aj proruského. Ak chce EÚ zachovať jednotu v odraze dezinformačnej kampane Kremľa, nie je v tom žiadny záväzok, že tak chce postupovať aj v prípade dezinformačnej kampane západnej propagandy.

Európska komisia ustanovením Európskeho fondu pre podporu demokracie v „ohniskových krajinách“ sa dopustila precedensu: zrušila rovnaké podmienky pre šírenie propagandy a to tak, že na jednej strane tieto podmienky ostali nezmenené vo vzťahu do vnútorného priestoru EÚ a na strane druhej stanovili nové podmienky v rámci šírenia propagandy pre vonkajšie vzťahy EÚ – s výlučnou obranou proti dezinformáciám Ruska. A je veľmi zaujímavé, že Brusel bude napríklad organizovať brífingy pre zástancov nezávislej tlače práve z „ohniskových krajín“. Zaujímavosť je spojená s tým, že o nezávislej tlači a o alternatívnych zdrojoch informácií sa uvažuje z hľadiska Európskej komisie len v rámci propagandy pre vonkajšie vzťahy EÚ, teda netýka sa obyvateľstva EÚ. Zásluhou K. Ondriaša môžeme sa dopracovať k tvrdeniu, že Európska komisia sa vzorne učí zo skúsenosti Američanov. Americký kongres vytvoril Americký informačný servis pre zahraničie za účelom šírenia propagandy po druhej svetovej vojne. Lenže zákonom bol daný zákaz šíriť vo vlastnej krajine vysielania a publikácie produkované práve Americkým informačným servisom pre zahraničie.

V súčasnosti sa v propagande EÚ začalo diať to, čo aj v USA. K. Ondriaš toto striktné rozdelenie propagandy charakterizoval týmito slovami: „Nie je to zaujímavá filozofia, keď premývanie cudzích mozgov slúži účelom humanizmu a demokracie, ale premývanie vlastných mozgov je nehumánne a nebezpečné ?“ Vo vonkajšom prostredí mimo EÚ a hlavne pre rusoeurópanov Európsky fond pre podporu demokracie počíta s podporou a koordináciou nezávislých zdrojov ( napríklad nezávislej tlače ). Fond počíta aj s podporou zástancov nezávislej tlače, pre ktorých bude v Bruseli organizovať aj brífingy. A ruskojazyčne obyvateľstvo má právo na alternatívne zdroje, nielen na tie oficiálne.

Toto striktné rozdelenie organizácie propagandy je jasne prítomné v tom, čo vystrája Európska komisia na základe boja proti propagande Kremľa. Tu sa jasne pracuje ešte s pojmami ako „nezávislé zdroje“, „nezávislá tlač“, zástanca nezávislej tlače“. Môže byť veľmi zábavné, ako bude EK hľadať „nezávislé zdroje“, „nezávislú tlač“ a najmä zástancov „nezávislej tlače“. Z môjho pohľadu nezávislé zdroje propagandy potrebuje každá krajina v Európe a zástancov nezávislej tlače je v radoch obyvateľstva Európy obrovské množstvo. Lenže týmto smerom sa EK nemá záujem orientovať, aby napríklad mohla zmeniť vlastnícku štruktúru nezávislých zdrojov. Pre Fond pre podporu demokracie sú dôležité „ohniskové“ krajiny a persony, ktoré s podporou EÚ budú pracovať v utajenom režime. Čiže nepôjde o podporu a skvalitnenie demokracie v členských krajinách EÚ. Pre tieto krajiny požiadavka nezávislej tlače či nezávislých zdrojov nemá žiadny význam či prioritu, pretože na „demokratickom“ Západe bolo v tomto smere už dávno rozhodnuté.

Vo svojej knihe „Kecy a fakty o tzv. demokracií“ to pripomína aj jej autor Karol Ondriaš, keď uvádza, že slobodu tlače v USA vyjadril i prípitok šéfa amerických novín New York Times Johna Swintona ešte v roku 1953. Tento pán v svojom prípitku jasne zdôraznil, že v Amerike neexistuje slobodná tlač. Žurnalista sa neodváži napísať svoj pravdivý názor, pretože potom skončí. O úlohe žurnalistiky povedal celkom jasne: má zničiť pravdu. Žurnalistov pokladá za intelektuálne prostitútky, pretože ich talent, schopnosti a životy vlastnia iní ľudia. Takže mám otázku. Tí, čo budú navštevovať brífingy v Bruseli, budú predstavovať zvláštnu vzorku odvážnych zamestnancov médií, ktorí budú podporovať iba pravdu a nič iba pravdu alebo to už sú pripravené a pripravované intelektuálne prostitútky, ktoré budú ničiť pravdu a pomáhať dezinformačnej kampani Západu? Čas nám na túto otázku odpovie.

Boj proti dezinformačnej kampani Kremľa môže znamenať aj to, že je potrebné za každú cenu udržať pred tvarou verejnosti svoju prozápadnú dezinformačnú kampaň, aby nestratila na svojej sile, presvedčivosti a podporovala ciele vlastnej propagandy. V rámci takéhoto boja si zástancovia prozápadnej propagandy dovoľujú zachádzať až do extrémnej pozície. Za takýto extrém počítam výrok profesora Putnu z ČR, ktorý je presvedčený, že ľudí, ktorí šíria kremeľskú propagandu treba postaviť pred súd, pretože sú zradcovia. Lenže propaganda Ruska nemusí byť o nič horšia ako propaganda demokratického Západu a v mnohých konkrétnych prípadoch môže byť pravdivá, budú v nej absentovať dezinformácie. V každom prípade je tu naznak toho, že sloboda slová, ak to bude potrebné, sa musí aj trestať, resp. šírenie propagandy s určitým obsahom je potrebné kriminalizovať, ak by to malo ohrozovať záujmy mocných. Slobodný prístup k informáciám si vyžaduje aj slobodné myslenie a slobodu slová.

Súvislosti ukrajinskej krízy, o ktorých sa zmieňujem v tejto eseji, je potrebné brať v jednote s propagandou, ktorá prostredníctvom svojich vyčlenených prostriedkov má za úlohu prezentovať politické záujmy „demokratického“ Západu pod vedením USA v nadväznosti na postavenie Ruska v Európe a vo svete. Všimol som si, že propaganda je vedená v dvoch smeroch. Po prvé: pre úzku skupinu zodpovedných intelektuálov a politikov. Tento smer je reprezentovaný takým otvoreným a pravdivým obsahom výkladu záujmov USA a Západu vôbec ako v prípade výkonného riaditeľa „Inštitútu globálnych perspektív“ pri Columbijskej univerzite. Po druhé: pre masovú spotrebu vo vnútri verejnosti – obyvateľstva je propaganda orientovaná cez masmédia tak, aby presvedčila jednotlivcov, politické spoločenstva či rôzne iné spoločenské skupiny o tom, že predložené informácie, politické javy a procesy, politické rozhodnutia sú pravdivé, nevyhnutné, potrebné a je žiaduce, aby verejná mienka sa k tomu výkladu plne priklonila a podporovala praktické kroky politických predstaviteľov v rámci národných štátov či v rámci EÚ.

Propaganda podľa druhého bodu nemá čisto pravdivý obsah. Dochádza k zakrývaniu pravdy, vytvárajú sa dezinformačné postupy. Propaganda podľa druhého bodu musí často pred verejnosťou zakrývať, akým spôsobom sa určujú politické ciele, ako sa používajú politické prostriedky a prečo konanie politikov nemôže byť iné, len také, aké práve je. O týchto záležitostiach som sa už v eseji zmienil. Zmienil som sa o dvoch politických šablónach. Každá šablóna má pritom svoj spôsob šírenia propagandy. Ak sa vo veci ukrajinskej krízy stretávajú dve politické šablóny, potom nie je možné preferovať iba obsah propagandy napríklad podľa predstaviteľov „demokratického“ Západu. Písal som o týchto politických šablónach: „rusko-ukrajinský konflikt“ a „konfrontačná politika Západu s Ruskom“. Podľa prvej politickej šablóny Rusko je agresor a bráni Ukrajine, aby bola súčasťou Západu. Podľa druhej politickej šablóny ide o záchranu USA ako svetovej veľmoci a v tomto smere treba postaviť Európu proti Rusku.

Aj keď propaganda ako určitý druh medziľudskej komunikácie je predovšetkým pôsobením reči, politici USA by nič nedosiahli, pokiaľ budú organizovať kritické prejavy na adresu Ruska. Preto sa „reči politikov“ musia nahradiť praktickým krokom – farebnou revolúciou, štátnym prevratom. Je teda jasné, že v prípade „demokratického“ Západu a Ruska ide o protichodné záujmy, ktoré sa odrážajú, resp. určujú charakter propagandy. Môžeme tvrdiť, že v propagande ide o šírenie ideí v boji s inými názormi. Politická šablóna „konfrontačná politika…“ jasne napovedá to, že ide o sporné názory. V tomto smere teda existujú dve stránky konfliktu a dva druhy propagandy, každá so svojim personálnym zabezpečením. Z formálneho hľadiska postavenie persón na obidvoch stranách propagandy je zrejme, má byť rovnocenné. Z tohto dôvodu požiadavka profesora Putnu na kriminalizovanie zástancov kremeľskej propagandy je nezmyselná.

Ak existuje protichodnosť záujmov na strane Západu a Ruska, tak do popredia sa dostáva úloha ich ideovej obhajoby a ideového presadzovania. Ideová obhajoba a ideové presadzovanie sa v žiadnom prípade nedelí tak, že na územiach Západu sa výlučne obhajujú záujmy USA a na území Ruska sa výlučne obhajujú záujmy Ruska. Praktický je to určitým spôsobom zmiešané, čo v praxi znamená, že ak žijem na Slovensku a mám proruské postoje, tak k týmto postojom som sa mohol dopracovať tak, že využívam informácie či ideové zdroje západných intelektuálov, resp. aj niečo zo zdrojov propagandy Kremľa a podobne.

Propaganda, ktorou sa tu zaoberáme, patrí jednoznačne k politickej propagande, ktorú zvyčajne organizujú tí, čo sú pri moci, resp. majú nad politickou elitou moc. Bez politickej propagandy nie je možné predstaviť si politický boj v spoločnosti, v ktorom dominuje reč a jazyk propagandy. Som zástancom toho, aby v spoločnosti svoju úlohu zohrala aj štátna propaganda. Pre štát je zaujímavé to, že hoci má byť či je aktérom propagandy, z titulu spravovania spoločnosti má vytvárať podmienky pre pravdivé šírenie propagandy a využitia jej zdrojov pre rôzne účely.

V tomto roku sme mali možnosť zažiť v Európe niekoľko zaujímavých propagandistických aktivít. V dvoch prípadoch boli na európskej úrovni využité v rámci propagandy EÚ symboly osobnostné. Poprední predstavitelia EÚ sa najprv zúčastnili na masovej manifestácií v Paríži v súvislosti s teroristickým útokom na redakciu časopisu Charlie Hebdo. Účasťou na pochode si uctili pamiatku obetí teroristického útoku. Lenže skupina politikou z EÚ nebola na čele pochodu, ale na prázdnej ulici, kde sa pochod nekonal. V druhom prípade sa mnohí lídri EÚ a ďalších krajín zúčastnili v Kyjeve na Pochode dôstojnosti, ktorý bol spomienkou na dni Majdanu v roku 2014. Dokonca si účastníci pochodu mohli pozrieť výstavu dôkazov o ruskej agresií. Treťou zaujímavou propagandistickou formou je zverejnenie „Výzvy k ľudskosti“, ktorá priamo reaguje na problém ilegálnej migrácie do Európy. Výzva k ľudskosti apeluje na city verejnosti, ktorá sa začína tou najsmutnejšou informáciou. Citujem: „Pred našim prahom umrelo 71 ľudí: deti, žien a mužov. Neboli to teroristi, boli to ľudia, ktorí utekali pred vojnou. Zomreli v hrozných podmienkach, udusili sa v odstavenej dodávke na krajnici diaľnice“. Citovo pôsobiaca výzva je obsahovo orientovaná tak, aby získala podporu verejnosti.

K tejto podpore nie je potrebná žiadna náročná argumentácia v prospech migrácie, žiadne racionálne zdôvodnenia, iba pár slov o tragickom konci par desiatok utečencov, pretože aj oni sú ľudia. A okrem slov je tu organizátormi daná možnosť určitým spôsobom zapojiť sa do úsilia o podporu utečencov. Najmenej náročnou formou zapojenia sa je kliknúť na príslušný text a pripojiť sa k výzve. Aj táto forma propagandy si vyžaduje podporu verejnosti, ktorá núti vládu SR, aby konala pozitívnym spôsobom. A vláda SR konala.

Nedávno bolo oznámené, že predseda vlády SR Róbert Fico sa stretol s ministrami a so štátnymi tajomníkmi viacerých rezortov a s predstaviteľmi iniciatívy „Výzva k ľudskosti“. Ministerstvo financií SR vyčlení 600 – tisíc eur na posilnenie zdrojov Svetového potravinového fondu. Ministerstvo vnútra SR bude pracovať na projektoch integrácie konkrétnych rodín utečencov, ktoré sú v Grécku a Taliansku a poskytne sklady na zber humanitárnej pomoci. Ministerstvo obrany SR vyčlení humanitárny materiál za viac ako milión eur.

Ak si dobre všimneme naše masmédia, tak aj oni sú zástancovia emocionality a sugestívnosti propagandy v otázke príchodu imigrantov do Európy. Keď sa na chvíľu odbremeníme od cieľa propagandy, od prostriedkov propagandy, od funkcií propagandy, od žánrov propagandy, tak je tu ešte niečo, čo je potrebné zámerne zdôrazniť. Ide o organizátorov propagandy, propagandistov, ktorí pracujú aj s „časovým harmonogramom“. Spomínané propagandistické aktivity patria do politickej propagandy, ktorá musí sledovať aj politické ciele či záujmy. Práca s „časovým harmonogramom“ rieši otázku potrebnosti a aktuálnosti použitia propagačného žánru. Nemám v úmysle zatracovať organizátorov výzvy k ľudskosti, ale mám v úmysle pripomenúť, že je veľmi podozrivé, ak sa výzva viaže práve na problém imigrantov ( utečencov ? ), ale v mnohých, ešte tragickejších prípadoch, úplne absentuje. Mám dojem, že veľmi dôležité je pozadie každej propagandistickej aktivity, v ktorom sa posudzuje, kde politika potrebuje masovú podporu a kde nemusí byť k podpore verejnosť organizovaná.

Ak ide o utečencov, resp. o migračnú krízu, tak túto problematiku pokladá EÚ za jednu zo svojich priorít, ak je pravda, že existujú dokumenty o tom, že Európa potrebuje pre svoj život a rozvoj cez 50,- miliónov imigrantov. Výzva k ľudskosti sa viaže na túto politiku. Uvedený dôvod pre príjem imigrantov v priestoroch EÚ však nie je ten zásadný a najdôležitejší, pretože sa ukazuje, že existuje v rámci globalizačných plánov aj zámer využiť migráciu ako nástroj homogenizácie Európy, premiešania obyvateľstva tak, aby vznikla nová rasa.

V prípade Ukrajiny a občianskej vojny v nej sa nenašiel okrem „Pokojných bojovníkov na Slovensku“ nikto, kto by sa verejne usiloval získať obyvateľov Slovenska k ľudskosti, aby sme mohli pomáhať ľuďom na východe Ukrajiny a utečencom v Rusku. Vláda SR však aj v prípade Ukrajiny konala, avšak finančná či materiálna pomoc bola poskytnutá kyjevskej chunte či vláde, ktorá proti svojmu obyvateľstvu túto vojnu organizuje. Výzva k ľudskosti zameraná na Ukrajinu ( nie kyjevskú chuntu ) nemohla vzniknúť, pretože celou EÚ sa šíri iná politika, pre ktorú ľud východu Ukrajiny nemá žiadnu cenu, pretože podľa prezidenta Európskej rady sú to teroristi.

V tomto roku sa už viackrát v médiách zdôrazňovalo, že Európska rada zdôraznila potrebu čeliť dezinformačným kampaniam Kremľa. Šéfdiplomatka EÚ Federica Mogheriniová v súvislosti s Fondom pre podporu demokracie zdôraznila, že „…je dôležité zachovať jednotu v odraze dezinformačnej kampane Ruska“. Zaujíma ma slovné spojenie „dezinformačná kampaň“. Zdá sa mi, že toto slovné spojenie nevyjadruje skutočnú funkciu propagandy. Ak propagandu chápeme ako dôležitú činnosť v živote spoločnosti, potom veľmi zodpovedne si máme všímať aj jej funkcie. Tieto funkcie je dôležité chápať ako integračnú funkciu a ako dezintegračnú. Preto nie je celkom vhodné používať slovné spojenie „dezinformačná kampaň“. Prečo to zdôrazňujem?

Propagandu ako druh medziľudskej komunikácie nie je možné pokladať za niečo hanlivé, čo je možné jednoducho stotožniť s demagógiou a „mútením mozgov“. Podľa sociologického slovníka z nakladateľstva Epocha ( 1970 ) sa propaganda chápe v širšom zmysle ako komunikácia politických a iných názorov vyjadrujúcich skupinové záujmy, ktorá vychádza z ideologických centier medzi radových členov niektorých alebo všetkých jej sociálnych skupín. V užšom zmysle sa propagandou rozumie popularizovanie ideologických problémov určitému okruhu osôb.

Propaganda sa vyznačuje určitým teoretickým obsahom, ktorý sa má zvládnuť. Propaganda produkuje určité informácie, ktoré je potrebné spracovať. Propaganda má v sebe určité riadiace črty, ktorými nás niekde chce začleniť. Propaganda má svoju reklamu, ktorá nám niečo pripomína. Propaganda má svoje manipulačné mechanizmy, ktoré sa ťažko odhaľujú . V zásade je potrebné konštatovať, že propaganda sa nevyčerpáva a nestojí iba na informáciách a preto „dezinformačná kampaň“ ako slovné spojenie nemá dostatočnú vypovedaciu hodnotu toho, kto propagandu organizuje a šíri.

Brusel predstavuje hlavné mocensko -ideologické centrum EÚ. Z pohľadu EÚ jej pravdivé idei, myšlienky, hodnoty, informácie, to je jedna stránka rovnice pre propagandu. Druhú stránku rovnice bude tvoriť úsilie EÚ získať podporu všetkých či určitých skupín obyvateľstva Európy pre ideí, myšlienky, hodnoty, informácie a podobne, ktoré budú predkladané. Druhá časť rovnice propagandy je veľmi náročná, pretože získanie podpory súvisí s tým, ako administratíva EÚ zvládne využiť možnosti svojej propagandy. Pre určitú názornosť ich uvediem takto:

1. v ktorých prípadoch je možná a potrebná racionálna argumentácia,

2. ako bude EÚ apelovať na bezprostredné záujmy rôznych skupín obyvateľstva,

3. ako sa využije viera v osobnosti inštitúcií a organizácií EÚ a národných štátov,

4. aké citovo pôsobiace prostriedky sa využijú pre niektoré aktivity či politiky EÚ,

5. ktoré a ako sa využijú stereotypy u veľkých skupín obyvateľstva EÚ,

6. ako sa bude zabezpečovať organizačná a riadiaca činnosť v oblasti propagandy.

Získanie podpory zo strany obyvateľstva EÚ má súvislosť s úsilím, aby propaganda plnila integračnú funkciu, čo znamená, že má dokázať zjednocovať určité osoby či sociálne skupiny na danej problematike. Je preto veľmi zvláštne, ak Európska rada si dáva úlohu zachovania jednoty v odraze dezinformačnej kampane Ruska. Z môjho pohľadu na udržanie tejto jednoty vyvíja neúmerne veľa úsilia. A na strane druhej, napríklad v oblasti migračnej politiky, je propaganda ticho. Ticho je najmä v určitých podstatných otázkach problematiky ilegálnej migrácie, ktorá je teraz v plnom prúde. Imigranti sa valia do Európy ako cunami, média nám každý deň v obrazoch ukazujú chaos s tým spojený a politici sa predvádzajú vo vyhláseniach, že nesúhlasia s kvótami pre migrantov, ktorých jednotlivé krajiny EÚ majú prijať. A potom sa stáva, že na deformovanom poňatí otázky ilegálnej migrácie si svoju popularitu posilňuje napríklad náš predseda vlády, pretože odvážne vystupuje proti tomu, aby EÚ určovala kvóty pre povinné prijímanie imigrantov.

Určovanie kvót pre prijímanie imigrantov je však veľmi vzdialené riešeniu problémov spojených s migráciou, rovnako ako aj boj proti kvótam. Napriek tomu sa propaganda v priestore EÚ uberá týmto smerom. Kvóty sa pokladajú za veľmi dôležitý výrazový prostriedok solidarity, pretože ak je EÚ jednotná, tak jej členské krajiny sú povinné ťarchu problémov rozložiť rovnomernejšie na plecia každej z nich. Boj o súhlas s uloženými kvótami úplne zatienil jednu dôležitú položku ľudských práv – právo na slobodný pohyb v priestore EÚ.

Predovšetkým do riešenia migračnej krízy a formulovania jasnej migračnej politiky by sa mala zapojiť verejnosť z celého priestoru EÚ. Toto v propagande organizovanej cez oficiálne média nenájdeme. Migračná politika v rámci EÚ už dávno mala byť z hľadiska svojho obsahu a zabezpečenia pripravená. Ak je pravda, že Brusel na Lisabonskom samite EÚ – Afrika v decembri 2007 vypracoval dlhodobý plán strategického partnerstva vrátane kapitoly o migrácií, mobilite, pracovných silách, potom sa mal týmito otázkami priebežne zaoberať a propaganda už dávno mala zasiahnuť v praxi a verejnosti vysvetľovať, ako sa predpokladá riešiť migračná kríza. Obyvateľstvo Európy už dávno malo vedieť, čo chce EÚ: či dopustiť plné otvorenie Európy mimoeurópskemu prisťahovalectvu alebo revidovať plán strategického partnerstva EÚ – Afrika tak, aby sa zaviedla kontrolovaná migrácia do krajín EÚ, resp. aby sa migrácií predchádzalo riešením problémov v danej krajine – potenciálu migračnej vlny.

O týchto otázkach sa mala viesť otvorená a kritická diskusia a o týchto otázkach malo v skutočnosti mať rozhodujúce slovo obyvateľstvo Európy. Veľa užitočnej práce v nadväznosti na politiku Bruselu mohli urobiť vlády národných krajín, ktoré si mali pre vlastnú potrebu vypracovať svoju migračnú politiku a prijať k tomu príslušné opatrenia. Zároveň sa o problémoch migračnej politiky malo otvorene hovoriť aj s obyvateľmi Slovenska. Ak sa tieto veci nerobili dôsledne na úrovni Bruselu a ani na úrovni národných vlád, potom výrazom tejto pasivity zodpovedných politikov je iba chaos, zúfalstvo imigrantov, výzvy k ľudskosti, stavanie plotov a nakoniec absurdný politický boj o povinné rešpektovanie kvót pre príjem imigrantov do jednotlivých členských krajín.

Vzhľadom na množstvo ľudí – imigrantov, ktorí sa hrnú do Európy, je možné predpokladať, že to je propagandou perfektne organizovaný masový pochod na Európu, v ktorej sa chcú imigranti natrvalo usadiť. A na strane druhej, tak, ako sa správa EÚ a jej jednotlivé členské krajiny, je výrazom toho, že propaganda z Bruselu je veľmi slabá a nedarí sa jej získať dostatočnú podporu obyvateľstva k stotožneniu sa s potrebou sústavného prijímania imigrantov bez obmedzenia a bez analýz vlastných možnosti a potenciálnych hrozieb.

Prideľovanie kvót pre prijímanie imigrantov najskôr predstavuje pre EÚ a samotnú propagandu náhradnú tému, ktorá má vyplniť priestor neexistujúcej migračnej politiky založenej na predstavách o spolupráci s verejnosťou Európy. Mám tušenie, že pasivita EÚ nie je náhodná a politika kvót pripomína, že budúcnosť Európy je spojená s rozhodnutím elity púšťať do Európy milióny a milióny imigrantov bez obmedzenia. Pokiaľ ide o postoj nášho predsedu vlády SR ku kvótam, tak je treba konštatovať, že z hľadiska jeho propagandy použil taký istý mechanizmus ako v prípade sankcií proti Rusku. Proti konfrontačnej politike Západu proti Rusku neprotestoval a ani nebol nikým prehlasovaný, ale samotné sankcie nepokladá za správne riešenie. Podobne je to aj u problematiky imigrantov. O prijatie zodpovedajúceho obsahu migračnej politiky sa nezasadzoval, ale kvóty perfektne využil v rámci svojej volebnej kampane.

Už som spomínal, že EÚ schválila Fond pre podporu demokracie. Samozrejme, pre podporu demokracie v Rusku, pretože v Bruseli sú presvedčení aj na čele s Európskou radou, že Rusko sa jasne vyznačuje dezinformačnou kampaňou vo vzťahu k Európe a táto kampaň škodí tak obyvateľom Európy ako aj samotným obyvateľom Ruska a ruský hovoriacim obyvateľom iných krajín. Niektorí intelektuáli usilovne hľadajú pravdu, ale keďže si myslia, že pravda je iba jedna, tak automatický túto pravdu prisúdia ako znak života „demokratického“ Západu. Potom všetko, čo sa v propagande Ruska objaví, je nepravda a tá sa berie iba ako „dezinformačná kampaň“.

V skutočnosti je potrebné, aby si aj v  organizáciách EÚ uvedomili, že propaganda „demokratického“ Západu a propaganda Ruska sú podľa všetkých pravidiel chápania propagandy v skutočnosti rovnocenné, schopné určovať si ciele, plniť svoje funkcie, rozhodovať o metódach propagandy, rozhodovať o svojom obsahu. V každom prípade politická propaganda je spojená aj s politickou mocou a ďalšími centrami propagandy.

Náčrt politických súvislosti ukrajinskej krízy ukázal, že je v podstate možný podľa dvoch už spomínaných politických šablón. Niekto posudzuje politické deje či procesy a množstvo aktivít s nimi spätých podľa šablóny „rusko-ukrajinský konflikt“, niekto zase má záujem analyzovať odohrávajúce sa procesy, udalosti a aktivity v rámci politickej šablóny „konfrontačná politika Západu s Ruskom“. Orientácia podľa zvolenej politickej šablóny sa potom viaže aj na určitý štýl propagandy. Propaganda Ruska ( Kremľa ), ak sa orientujeme na štátnu propagandu, je orientovaná na vysvetľovanie, informácie, fakty v zmysle platnej politickej šablóny „konfrontačná politika Západu s Ruskom“. Táto propaganda v podstate odkrýva to, čo o politických cieľoch a záujmoch USA porozprával profesor P. Christie, výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“ pri Columbijskej univerzite.

V tomto prípade sa aktivity americkej administratívy a administratívy Bruselu spájajú s účasťou obyvateľov Kyjeva ( Ukrajiny ) na demonštráciách a s aktivitami opozičných síl, na strane ktorých sú zároveň aj organizované skupiny „bojovníkov za novú Ukrajinu“. A to znamená, že pravdivý obraz udalosti odohrávajúcich sa v súvislosti s ukrajinskou krízou súvisí s propagandou Ruska. Mnoho ľudí na „demokratickom“ Západe akceptuje v podstate výklad ukrajinskej krízy v zmysle propagandy Ruska a teda aj vysvetlenia profesora P. Christie z USA. Aby teda niekto bol onálepkovaný ako „putinovec“, tak sa mohol k svoje interpretácií udalosti na Ukrajine dopracovať podľa zdrojov Kremľa, ale rovnako stačilo používať aj zdroje rôznych serverov, ktoré uverejňujú stanoviska a informácie intelektuálov Západu.

Šéfka pre zahraničné veci EÚ potrebuje dosiahnuť jednotu v odpore proti propagande Kremľa. Dôraz sa kladie na jednotu, aby odpor mal v argumentačnej rovine väčšiu silu na získanie podpory verejnosti. Z tohto dôvodu jednotu odporu je možné najlepšie zabezpečiť z centra moci – Bruselu. Nepredpokladám, že plán strategickej komunikácie výrazne ovplyvní kvalitu propagandy v jednotlivých národných štátoch, pretože v nich svoju úlohu (určenú) zohrávajú masmédia v celkom jasnom prozápadnom štýle. Jednota v odpore proti propagande Kremľa je orientovaná na celkom konkrétnu verejnosť – ruskojazyčnú. Nedá sa predpokladať, že sa s prispením Bruselu v priestore prozápadnej propagandy niečo zlepší, nepredpokladám žiadny posun k tomu, aby v poskytovaní informácií, u hodnotiacich sudov či v rôznych analýzach sa natrvalo usadil Duch pravdy.

Dva druhy videnia sveta a propaganda

Predstavme si, celkom názorne, že máme k dispozície dve moderné osobné auta, napríklad Škoda Fábia a Volswagen Polo. Tieto auta rozoberieme na jednotlivé časti, jednoducho na čo najmenšie súčiastky a dielce. A potom to všetko zmiešame , aby vznikla „hrba“ nového šrotu. Až túto kopu šrotu ukážeme dvom skupinám robotníkov, ktorí dostanú úlohu poskladať dve nové auta. Je jasné, že „hrba“ nového šrotu sa musí najprv určitým spôsobom roztriediť a potom sa môže začať skladať, montovať až nakoniec robotníci poskladajú už spomínané dve auta. V tomto skladaní súčiastok a dielcov nejde o čas a súťaž. Dôležité je, aby každá súčiastka , každý diel auta našiel svoje miesto v celkovej zostave auta. Aj pri určitých chybných krokoch je možné predpokladať, že každá pracovná skupina zmontuje svoje auto. Ako to však súvisí s propagandou?

Ak jednotlivé súčiastky a dielce z každého auta rozdáme náhodne vybratým jednotlivcom, môžeme predpokladať, že v schopnostiach každého z nich je určiť názov súčiastky a dielca a niektorí uhádnu aj pre aký typ auta súčiastka alebo dielec je vyrobený. To je však všetko, pre náhodne vybratého jednotlivca je úloha skončená. Nikto z jednotlivcov nemá možnosť poskladať auto sám, ak sa nerozhodne pozháňať všetky ďalšie súčiastky a dielce. Príklad s autami môžeme použiť ako príklad s propagandou. To, že existuje západná propaganda „demokratického“ Západu a to, že existuje propaganda Ruska, je niečo tak objektívne, ako že existuje auto Škoda Fabia a Volkswagen Polo. Nemá zmysel, aby jedna automobilka bojovala proti zničeniu druhej automobilky a naopak. Každá z nich vedomá si kvality svojho auta zháňa na trhu svojich klientov.

Každá súčiastka a každý dielec má zmysel vtedy, ak zistíme, že môžu byť použité a plnia svoju funkciu v rámci daného modelu auta. Vyrobiť súčiastku a dielec iba tak, bez súvislosti s celkom, predstavuje výrobok na sklad, respektíve do odpadu. Takýmito súčiastkami a dielcami sa žiadna automobilka nezaoberá. Tak ako existuje konkurenčné prostredie v automobilovom priemysle, tak určitá konkurencia sa prejavuje aj medzi existujúcimi propagandami. Čo zastrešuje obidva typy propagandy?

Moja odpoveď je nasledovná. V prípade západnej propagandy je to unipolárne videnie sveta, ktoré v prvom rade je prezentované USA. V prípade nezápadnej propagandy je to multipolárne videnie sveta, ktoré v prvom rade reprezentuje Rusko. Každý typ propagandy „rozosieva“ do verejného propagačného ( nielen informačného ) poľa podľa svojich cieľov a metód „súčiastky a dielce“, ktoré ľudské indivíduum má možnosť si všimnúť a určovať si význam či ich potrebu pre život. Nemám v úmysle rozoberať podstatu týchto protikladných videní sveta. Je dôležité si uvedomiť, že iba jedno z týchto dvoch videní sveta má za úlohu zničiť svojho „partnera“ – druhé videnie sveta. Túto úlohu má zo svojej podstaty práve unipolárne videnie sveta, jednoznačne spojené s demokratickým Západom. Pripomeňme si len niečo z tohto videnia: Existencia jedinej svetovej veľmoci, ktorú má počúvať celý svet, dominancia dolára, nový svetový poriadok, neobmedzená moc bankárov, viesť vojny za demokraciu a podobne.

Vznik ukrajinskej krízy nebol plánovaný kvôli tomu, že predstaviteľom „demokratického“ Západu ležalo na srdci blaho ukrajinského ľudu. Táto kríza mala ( konečne! ) dopadnúť tak, aby jej riešením bol vznik nenávisti k Rusku, aby bolo možné ( konečne! ) propagovať svetu, že Rusko je agresor, ktorý veľmi vážne ohrozuje Európu a začal práve s agresiou Ukrajiny a anexiou Krymu. Tomuto propagandistickému plánu ( či triku ) podľahli všetky členské krajiny EÚ vrátane Slovenska. Unipolárne videnie sveta nie je iba nejakou teóriou či utópiou. V určitej podobe a v určitej sile existuje v priestore demokratického Západu na čele s USA. Existuje v ňom veľa problémov, ale hlavný je ten, o ktorom v redakcií časopisu „Ekonomický vestník“ hovoril profesor P. Christie. Ukrajina ako prostriedok má prispieť k záchrane USA.

A to je úloha, ktorú si nedáva pre seba ukrajinský ľud a ktorého zástupcovia s týmto vedomím ani nešli na Majdan žiadať o takúto podporu USA. Chceli riešiť iba svoje požiadavky. Chápať účasť demonštrantov na Majdane tak, že pokladali svoje vystúpenie proti vláde Janukovyča v širších súvislostiach, nie je možné. USA naplánovali realizovať svoje záujmy a preto sa na Majdan pripravovali. Časť demonštrantov ako platená, organizovaná polovojenská sila, ktorá zasahuje proti Berkutu. Skupina strelcov pripravovaná pre krvavú divadelnú scénu, ktorá má dve úlohy: a) ukázať, že vraždenie zorganizoval prezident Janukovyč a b) propagandistický účel pre podporu novej vlády a zrodu nového zla v Európe a vo svete – Ruska. Riešenie personálnych otázok súvisiacich s novou vládou. A niektoré ďalšie aktivity USA a EÚ.

Treba pripomenúť, že príprava a založenie občianskej vojny na Ukrajine nebola záležitosťou obyčajných ľudí, ktorí sa Majdanu zúčastňovali. Preto radový účastník demonštrácie nemôže mať žiadne informácie o tom, čo sa mohlo odohrať v pozadí prípravy a založenia ukrajinskej krízy. Propaganda „demokratického“ Západu neposkytne všetky potrebné pravdivé a objektívne informácie a o propagande Kremľa sa to zjednoduší na tvrdenie o dezinformačnej kampani. V rámci unipolárneho videnia sveta ukrajinský ľud dostal úlohy záchrany USA a vybratá časť intelektuálov a „manuálnych pracovníkov“ dostala úlohu zvládnuť štátny prevrat aj s krvavým divadlom a založiť občiansku vojnu. Táto vojna je dôležitá práve z pozície unipolárneho videnia sveta.

V Európe je EÚ výsledkom určitého integračného procesu, ktorý trval dlhé roky. Členstvo v EÚ sa v súčasnosti pokladá za priam existenčnú otázku národného štátu, ktorý paradoxne práve EÚ pomaly oberá o štátnu suverenitu. Pre obyčajného človeka je výsledkom propagandy to, že chápe EÚ ako príležitosť, aby sa v Európe lepšie žilo a v mieri. Tento integračný proces má dva významy. Prvým význam je v tom, že zjednotená Európa to má spoločnými silami ľahšie a môže efektívnejšie riešiť svoje problémy a potreby. Druhý význam integračného procesu sa dotýka práve unipolárneho videnia sveta, v rámci ktorého EÚ predstavuje iba určitú (možnodôležitú ) časť auta (napríklad podvozok), ktorý sa zmontuje s ostatnými „dielcami zo sveta“ tak, aby zapadol do predstav o novom svetovom poriadku. Za situácie, aká sa vytvorila v Európe, nikto zo západných politikov neskúma, aké možnosti pre život Európy dáva multipolárne videnie sveta. Rusko ako predstaviteľ tohto videnia sveta je preto v určitej nemilosti, hoci takáto pozícia vôbec nič nevypovedá o tom, že je to zlo, ktoré treba oslabiť, rozbiť, démonizovať, či deštruovať a rozdeliť si ( korisť ).

Ak dostaneme domov doručovacou službou zásielky so skutočnými súčiastkami a dielcami do nejakého typu auta, ktoré sme si neobjednali, tak kvôli tomu určite nezačneme doma riešiť výrobu auta. Buď zásielku zahodíme alebo ju posunieme niekomu, kto rieši napríklad opravy aut. Ak dostávame domov od propagandy cez masmédia „zásielky súčiastok a dielcov“, tak kvôli tomu sa zvyčajne nerozhodneme riešiť problém sami, ale nádejame sa, že je to parketa politikov. To, čo si v tomto prípade môžeme zabezpečiť sami, je stupeň osvojenia si propagandistickej zásielky do podoby, aký zmysel to dáva. Ostávame buď v povrchovom vedomí alebo hľadáme súvislosti, do akej podoby sa „súčiastky a dielce“ dajú poskladať.

Odpovedal som si na otázku, čo zastrešuje obidva typy propagandy: západnú a nezápadnú ( Rusku ) propagandu. Ak v propagande jednotlivé „súčiastky a dielce“ predstavujú napríklad informácie, analýzy, reportáže, komentáre, teoretické postuláty, výzvy ( napríklad k ľudskosti ), potom ich môžeme podľa určitých znakov zaradiť ( priradiť ) buď k unipolárnemu videniu sveta, resp. k multipolárnemu videniu sveta. Treba poznamenať, že každé takéto videnie sveta má svojich podporovateľov a kritikov, má svoje klady a aj zápory.

Nemôžeme sa domnievať či absolútne veriť tomu, že západná propaganda nám, verejnosti, skutočne poskytne pravdivý a objektívny obraz o príprave a založení ukrajinskej krízy. Propaganda mala za úlohu pomôcť nájsť nepriateľa a agresora v Európe, vyvolať v obyvateľstve EÚ strach z agresora a podporovať rozdelenie ( rozchod ) v Európe tak, že demokratický Západ so svojou EÚ sa prezentuje ako samostatný, sebavedomý, láskavý a spravodlivý celok, kým Rusku „vymeral“ spravodlivý trest ( sankcie ).

Existuje spojenie demokracia – vojnová propaganda

V západnej propagande je teraz prítomný veľmi nebezpečný prvok: vojnová propaganda. Táto propaganda úplne absentuje na strane propagandy Ruska. Zvyčajne pri denných problémoch života si málokto z nás, ľudí, uvedomuje, že existuje spojenie demokracia – vojnová propaganda. Do tejto vojnovej propagandy je zapojený celý „demokratický“ Západ vrátane Slovenska. Prečo aj vrátane Slovenska? Pretože sa aktívne podieľa na príprave a zámeroch NATO a pretože nikdy sa ústami svojich politikov nedištancovalo od politiky nepriateľstva k Rusku, ktorá bola sformulovaná pod vedením USA a Bruselu. Vojnová propaganda na strane EÚ je niečo, čo sa v zásade prieči jej deklarovaným hodnotám. Lenže politici ( národní aj nadnárodní ) môžu všetko a tak si dovoľujú podnikať kroky, ktoré verejnosť dostatočne nemôže odsúdiť, pretože tá sama verejnosť je propagandou vychovávaná k strachu z Ruska.

Vojnoví štváči a ich prisluhovači v politike či v médiách si neuvedomujú, že používanie propagandy k vyvolávaniu nenávisti voči iným ( ľuďom, vláde, krajine ) je zločinom proti ľudskosti, pretože to už súvisí s postupnou prípravou ľudí na agresívnu vojnu, na potrebu tejto vojny. Vojnová propaganda patrí do oblasti „nevojenských operácií“. Takže predstavme si takýto paradox. Európska rada namiesto toho, aby rázne odsúdila organizovanie vojnovej propagandy na pôde EÚ a teda prípravu „nevojenských operácií“, tak sa vyhovára na dezinformačnú kampaň Ruska, proti ktorej svojim strategickým plánom komunikácie chce organizovať jednotný odpor. Čo chce teda EÚ robiť? Bojovať proti propagande Kremľa, v obsahu ktorej absentuje oblasť vojnovej propagandy. Inak povedané, vyzerá to na úsilie ešte viac posilniť vojnovú propagandu Bruselu !!!

V čom vidím špecifikum tejto vojnovej propagandy? V dôvernej podpore Ukrajiny, ktorá je spojená s dôvernou podporou kyjevskej chunty. Trvám na tom, čo som už viackrát zdôraznil. Ukrajinská moc plní zástupnú úlohu za NATO a tým aj za EÚ, pretože vedie vojnu proti svojmu obyvateľstvu predovšetkým ruskej národnosti, aj keď dôsledky zvláštneho spôsobu vládnutia sa dotýkajú obyvateľov celej Ukrajiny. V tomto roku je už bádať, že k zástupnej úlohe za NATO sa začali pričleňovať vlastné aktivity Západu.

Z článku „Vojska NATO vstupujú oficiálne na východné bojisko…“Bezletová zóna“ nad Donbasom“ od Václava Dandu sa konštatuje, že na Ukrajine pokračujú prípravy na akciu „Barbarossa 2“. Autor pripomína, že v médiách (jún 2015) vyšla správa, že USA prostredníctvom NATO preberajú kontrolu nad vzdušným priestorom Ukrajiny. Generálny tajomník NATO vyjadril pripravenosť poskytnúť pomoc Ukrajine v riadení vzdušného priestoru. Podľa V. Dandu USA preberajú kontrolu nad vzdušným priestorom preto, aby si tu vytvorili „bezletovú zónu“ pre vlastné bojové operácie v prípade použitia plánu „Barbarossa 2“.

Toto prevzatie kontroly nad vzdušným priestorom Ukrajiny si môžeme dať do súvislosti aj s tým, ako intenzívne sa pripravujú jednotky NATO v poľskom Štetíne a v Pobaltí. Veľmi zvláštne vyznieva toto prehlásenie generálneho tajomníka NATO: „Ukrajina sa musí ešte (!) vysporiadať s dobre vyzbrojenými separatistami, ktoré podporuje a vyzbrojuje Rusko“. Dôraz je položený na slovíčko „ešte“, čo evokuje porozumieť tomu tak, že separatisti sú dosť vážnou prekážkou, aby sa plán „Barbarossa2“ pripravil dôsledne. Keďže USA riadia kyjevskú chuntu, tak bolo potrebné prijať a schváliť zákon o vstupe a podmienkach pobytu ozbrojených síl iných štátov na území Ukrajiny pri medzinárodnej operácií na podporu mieru a bezpečnosti.

Tento zákon súvisí s možnosťou pozvania jednotiek NATO na Donbas či s plánom inštalácie protiraketového systému USA a NATO. Autor článku cituje aj jedného z vojenských stratégov z organizácie Národnej dôvery Sergeja Šachova: „Ukrajina musí rozmiestniť na svojom území zahraničné jednotky a potom s pomocou kontingentu NATO potlačiť opolčencov na Donbase podľa chorvátskeho scenára“. A čo je to chorvátsky scenár? Za pomoci Nemecka a USA vyhnanie okolo 2,2 milióna Srbov z Chorvátska. Takže ide len o to, že podľa Šachova Ukrajina za pomoci NATO sa chystá „oslobodiť“ svoju krajinu, pár miliónov ľudí z nej vyhnať a dať priestor NATO a USA, aby svojou stálou prítomnosťou pri ruských hraniciach poctivo strážili suverenitu a integritu Ukrajiny.

Cez obsah západnej propagandy si ani nestihneme uvedomiť, ako intenzívne a „tichučko“ pracuje vojnová propaganda. Táto propaganda sa vyznačuje „…silnou vlnou dezinformácií, neprávd a z kontextu vytrhnutých skutočnosti…“, ktorá má zastierať skutočné záujmy USA a západu vôbec a ktorá sa pred verejnosťou prezentuje ako „sestrička“ mieru a porozumenia medzi národmi.

Poslanie think-tankov v strednej Európe

Západnú propagandu šíria predovšetkým (aj na Slovensku) oficiálne masmédia. Okrem týchto nástrojov propagandy sa napríklad aj na Slovensku založili rôzne odborné organizácie ( mimovládne ), ktoré sú jednoznačne v područí politiky USA a NATO. A tak si môžu plniť iba úlohy, ktoré sú im predpísané a ktorých plnením pomáhajú konfrontačnej politike Západu s Ruskom. Úloha rôznych organizácií či think-tankov súvisí s unipolárnym videním sveta. Hodnoty tohto videnia sa musia za každú cenu presadzovať aj cez skupiny odborníkov, ktorí pracujú v príslušných organizáciách ako lokaji elít či politikov. Preto ich poslanie je oficiálne orientované nie na prácu s verejnosťou, ale s politikmi, odborníkmi na zahraničnú politiku, koordinovať ich podporu, a spoluprácu a aktivity tak, aby sa podporili hodnoty demokratického Západu. Uveďme niektoré zaujímavé organizácie.

Existuje napríklad „Stredoeurópska strategická rada“ ako nezávislá mimovládna organizácia, ktorá združuje tri ďalšie organizácie: „SAC – Slovenskú atlantickú komisiu“, „CEA – Centrum pre európske záležitosti“ a „CEPI – Inštitút pre stredoeurópsku politiku“. „Stredoeurópska strategická rada“ má za úlohu posilňovať hlas Slovenska a strednej Európy (iba ten oficiálny hlas) v európskych a svetových záležitostiach. Rada spája kľúčové stredoeurópske osobnosti a expertov z oblasti zahraničnej politiky a bezpečnostnej politiky. Organizuje aj takú medzinárodnú konferenciu ako je GLOBSEC.

„CEPI“ je regionálna názorová organizácia a jej poslaním je pomôcť ľuďom s rozhodovacou právomocou a tvorcom verejnej mienky v strednej Európe k vytváraniu jednotnej reakcie (!) na aktuálne výzvy. „SAC“ je nezávislá, nestranná, mimovládna organizácia, ktorá sa zaoberá problematikou bezpečnostnej a medzinárodnej politiky. Toto občianske združenie založili v roku 1993 slovenskí diplomati a osobnosti verejného života za účelom podpory ambícií Slovenskej republiky začleniť sa do transatlantických štruktúr. Úlohou komisie je starať sa o kultiváciu dialógu a konštruktívnej spolupráce medzi tvorcami politik a expertmi z vládnej a mimovládnej sféry.

V týchto organizáciách nie je možné vidieť žiadny priestor pre aktívnu verejnosť. V demokratickej spoločnosti majú čo do zahraničnej politiky a aj do vojny či vojnovej propagandy právo hovoriť občania – aktívna verejnosť. Uvedené organizácie nemajú nič spoločného s povinnosťou pracovať pri tvorbe aktuálnych tém zahraničnej politiky medzi verejnosťou. Ich práca je orientovaná iba smerom von a k absolútnej podpore oficiálnej zahraničnej politiky sústredenej okolo USA, NATO a EÚ. Vo vzťahu k verejnosti je to už iba o propagandistickom pôsobení.

V auguste 2015 bol vydaný vraj odborný podklad think-tanku „Európske hodnoty“ a „CEPI“ pod názvom „Najčastejšie ruské mýty a klamstvá o ukrajinskej kríze“. Podľa think-tanku „Európske hodnoty“ poslaním dokumentu je odstrániť z českej (dopĺňam: aj slovenskej) debaty o Ukrajine najčastejšie mýty a klamstvá a sústrediť ich na reálne veci. Ukázalo sa totiž, že dezinformačná vlna znemožňuje v Česku ( dopĺňam: aj na Slovensku ) sústredenú a serióznu debatu o veciach, ktoré sú v kontextu Ukrajiny kľúčové a o  ktorých česká ( dopĺňam: slovenská ) verejnosť potrebuje vedieť. Dokument má slúžiť najrôznejším záujemcom v orientácií a spresnení diania na Ukrajine.

Je veľmi zaujímavé, že v úvodnej časti sa zdôrazňuje, že dokument nevyjadruje pozíciu žiadnej z inštitúcie, v ktorých autori pôsobia. Už toto je neférové a zavádzajúce stanovisko, pretože nie je možné predpokladať, že medzi inštitúciami ( organizáciami ) a ich personálom nie je žiadna zhoda v hodnotách, ktoré sa oficiálne prezentujú. Keďže za obsah zodpovedá think – tank „Európske hodnoty“, tak si dovolím pripomenúť, čo je poslaním tejto českej organizácie. Podľa stanov ide o riadne občianske združenie, ktorého členmi môžu byť fyzické osoby. Toto združenie má mimoriadnu podporu donorov na čele s EÚ, pretože vlastné zdroje združenia sú úplne zanedbateľné. „Európske hodnoty“ sú teda nevládnou organizáciou, ktorá presadzuje zvyšovanie politickej kultúry v ČR i na európskej úrovni. Politikom predkladá odborné odporúčania a systematický sleduje a hodnotí ich prácu. Samozrejme, podporuje základné európske hodnoty, organizuje rôzne akcie a podujatia a pre svoju činnosť má dostatočné personálne obsadenie, vraj odborne zdatné.

Z môjho pohľadu v prípade dokumentu o najčastejších ruských mýtoch a klamstvách v ukrajinskej kríze sa mi nezdá, že ide o popredných českých a slovenských expertov, ktorí spoločnými silami vytvorili tento dokument. Odborné schopnosti ešte nepostačujú a už výber témy týchto odborníkov problém ukrajinskej krízy zredukoval na čo najužší a najmenší priestor politiky, v ktorom treba hľadať dôležité súvislosti. O mýtoch a klamstvách sa môžeme baviť pri zachovaní objektívneho prístupu v rámci tak západnej ako aj nezápadnej či ruskej propagandy.

Tento dokument môžeme zaradiť do celkového úsilia EÚ na čele so šéfkou európskej diplomacie bojovať – zabezpečiť jednotný odpor proti dezinformačnej kampane Kremľa ( Ruska ). Redukciou ukrajinskej krízy na mýty a klamstvá ruskej strany sa nedá chápať táto kríza v širších súvislostiach, v určitom hodnotovom rebríčku. Celý dokument má ukázať Rusko ako hlavnú a jedinú príčinu ukrajinskej krízy a potvrdiť na základe „jednoznačných faktov“, že Rusko je agresor.

Aj v prípade tohto dokumentu sa občianske združenie dopracovalo len k politickej šablóne „rusko-ukrajinský konflikt“, či k tomu, čo G. Soros ako jeden z donorov mimovládnych organizácií označil takto: „Nová Ukrajina sa zrodila na Majdane. Je to výsledok dobrovoľníctva ľudí, ktorí boli ochotní obetovať aj svoje životy pre lepšiu budúcnosť svojej krajiny. Je to tiež netypický experiment v priamej demokracií“. Podľa autorov dokumentu sa v ruskej tlači objavovali konšpiračné teórie o Euromajdane ako o akcií riadenej a podporovanej z USA a EÚ. V skutočnosti však nejde o konšpiračnú teóriu, ale o pravdivé konštatovania.

Paradox propagandy západu je v tom, že to, čo českí a slovenskí odborníci a experti popierajú, to jeden dôležitý Američan o tomto probléme otvorene porozprával. V tejto eseji už bol spomínaný profesor P. Christie, výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“, ktorý poskytol rozhovor pre nemecký týždenník „Európsky ekonomický vestník“, v ktorom pohovoril celkom otvorene o politike a záujmoch USA. Z obsahu jeho rozhovoru nevyplýva, že ruská tlač si niečo vymýšľa, ale skôr to, že profesor vtedy ani netušil, že jeho vysvetlenie o potrebe založenia ukrajinskej krízy budú mnohí tzv. odborníci na ochranu demokratického Západu ( napríklad aj z ČR a SR ) popierať a zakladať do rubriky o konšpiračných teóriách.

Ako v prípade už spomínaných intelektuálov ako je Duleba, Kováč, Kusy, aj tu je potrebné položiť poctivú otázku. Kto zavádza verejnosť, pán P. Christie alebo autori dokumentu o ruských mýtoch a klamstvách? Aj v tomto prípade môžem tvrdiť, že pán P. Christie to nebude a že jeho návodom na skúmanie politických procesov a javov sa autori dokumentu ani nezaoberali. Nestačí teda mať povesť odborníka a experta na nejakú problematiku v rámci OZ, je potrebný hodnotový prístup k problému a najmä poctivý intelektuálny výkon, ktorý tu úplne absentuje.

 

Dušan Hirjak

 

Koniec časti III. – záverečnej