Sucho nie je poplašná správa. Poplašná je ľahkovážnosť

Historické suchá nedokazujú, že sa dnes nič nedeje. Dokazujú pravý opak: keď krajina stratí vodu, trpia ľudia, zvieratá, úroda, lesy aj štát.

Na blogu Hlavných správ vyšiel článok Gustáva Murína s názvom „Katastrofálne“ sucho, ako šírenie poplašnej správy. Autor v ňom pripomína viaceré historické suchá a z ich existencie vyvodzuje záver, že dnešné upozorňovanie na sucho je najmä mediálny alarmizmus a súčasť klimatickej agendy.

Takýto text si zaslúži odpoveď. Nie preto, že by historické suchá neexistovali. Existovali. A niektoré boli hrozivé.

Práve preto však nemožno z histórie urobiť sarkastickú palicu na dnešnú opatrnosť.

Ak v minulosti vyschli studne, hynul dobytok, prichádzala neúroda, hlad a bieda, potom to nie je dôkaz, že dnešné sucho nemáme brať vážne. Je to dôkaz, že sucho vážne brať musíme.

Lebo dejiny nám nehovoria: „Nebojte sa, sucho bolo vždy.“

Dejiny nám hovoria: „Keď krajina stratí vodu, spoločnosť platí vysokú cenu.“

Historické suchá sú varovaním, nie dôvodom na výsmech

Áno, Európa poznala veľké suchá dávno pred priemyselnou revolúciou.

Rok 1540 sa vo vedeckej literatúre opisuje ako mimoriadna európska megasuchá epizóda. Štúdia v časopise Climatic Change, založená na viac ako 300 dobových písomných záznamoch, uvádza, že išlo o približne 11-mesačné extrémne sucho zasahujúce veľkú časť Európy, pričom počet zrážkových dní a množstvo zrážok boli výrazne nižšie než minimá známe z inštrumentálneho obdobia.

Ďalšia práca o strednej Európe v rokoch 1531 až 1540 upozorňuje, že suché vzorce sa opakovane objavovali už v rokoch 1532, 1534 až 1536, 1538 a najmä v roku 1540.

Teda áno, pán Murín má v jednej veci pravdu: sucho nie je nový jav.

Lenže z toho nevyplýva, že dnešné sucho je vymyslené.

Z toho vyplýva iba to, že sucho je starý nepriateľ civilizácie.

A ak je starý, tým viac by sme mali vedieť, čo dokáže.

Nie sa mu vysmievať.

Porovnanie s minulosťou musí byť poctivé

Ak niekto pripomenie suchá rokov 989, 1135, 1473, 1540 alebo 1834, vstupuje do sveta kroník, fragmentov, lokálnych správ a historických rekonštrukcií. Tie sú cenné, ale nie sú to automaticky rovnocenné merania so súčasnými meteorologickými, pôdnymi, hydrologickými, satelitnými a fenologickými dátami.

Historická veta „vyschli studne“ je dôležitá.

Ale dnešný údaj o pôdnom suchu, zrážkovom deficite, výpare, nasýtení pôdy, prietokoch, trvaní sucha a dopadoch na lesy a úrodu je iný typ poznania.

Preto je nepoctivé položiť kroniku vedľa dnešného monitoringu a tváriť sa, že z toho automaticky vyplýva: „dnes sa nič nedeje“.

Poctivá otázka znie inak:

Čo ukazujú dnešné dáta?

Ako často sa extrémy opakujú?

Aké majú dopady na pôdu, vodu, lesy, zvieratá a poľnohospodárstvo?

A či sme ako štát pripravení lepšie než ľudia v roku 1540 alebo 1834.

Ak odpoveď znie, že pripravení nie sme, potom nie je alarmistom ten, kto varuje.

Alarmistom je ten, kto bagatelizuje riziko tak dlho, až sa z neho stane kríza.

Posledné roky nevyzerajú ako bežná epizóda

Pozrime sa na Slovensko.

SHMÚ vo svojom zhodnotení roka 2025 uviedol, že rok bol poznačený viacerými neštandardnými prejavmi počasia a striedaním krajných prejavov. Zároveň pripomenul, že rok 2024 bol na Slovensku najteplejším rokom od roku 1931 s priestorovou priemernou ročnou teplotou 10,8 °C.

Leto 2024 bolo podľa SHMÚ na Slovensku rekordne teplé aspoň od roku 1931. Ústav zároveň upozornil, že kombinácia vĺn horúčav a sucha sa opakuje každoročne vo výraznejšej forme a môže nepriaznivo zaťažovať prírodné ekosystémy.

Rok 2022 priniesol veľmi vážne pôdne sucho. SHMÚ uviedol, že na konci júna 2022 bolo extrémne sucho až na 55 percentách územia Slovenska. Popísal aj dopady na lesy: vädnutie jarných výsadieb, zníženie hladín menších vodných tokov, odumieranie oslabených porastov a letné žltnutie listov buka, duba a hraba na mnohých lokalitách.

Rok 2025 bol ešte tvrdší. SHMÚ pri porovnaní s rokom 2022 uviedol, že v roku 2025 sucho jednoznačne prekonalo rok 2022 intenzitou aj trvaním najmä pri pôdnom suchu: kým v roku 2022 extrémne pôdne sucho vrcholilo na 59,7 percenta územia Slovenska, v roku 2025 na začiatku júla zasahovalo až 87,5 percenta územia.

A v roku 2026 SHMÚ už na jar upozorňoval, že výrazné až extrémne sucho v pôdnom profile 0 až 100 centimetrov sa vyskytovalo na 26 percentách územia Slovenska a sucho rôznej intenzity zasahovalo približne dve tretiny krajiny.

Toto nie je dôkaz mediálnej hystérie.

Toto sú tvrdé signály, že Slovensko má problém s vodou, teplom, pôdou a odolnosťou krajiny.

Ak trpí úroda, nejde o rétoriku

Sucho nie je abstraktná debata klimatológov.

Je to chlieb.

Je to ovocie.

Je to krmivo.

Je to voda pre zvieratá.

Je to pôda, ktorá buď drží vlahu, alebo sa mení na tvrdú dosku.

SHMÚ pri roku 2025 uviedol, že výrazná epizóda sucha na jar a začiatku leta vyvrcholila koncom júna, keď silné až extrémne pôdne sucho zasahovalo takmer 90 percent územia. Ovocinári hlásili predčasný opad plodov, poľnohospodári núdzové dozrievanie obilnín a zníženú výrobu zelenej hmoty o 50 percent. Výraznejšia neúroda bola zaznamenaná najmä na marhuliach a orechoch.

Toto nie je poplašná správa.

To je správa z krajiny.

A ak krajina hovorí, že pôda vysychá, lesy žltnú, voda chýba a úroda slabne, potom je veľmi lacné od stola napísať, že ide iba o alarmizmus.

Hlad v minulosti nezačal tým, že niekto napísal nepríjemný článok.

Hlad začal tým, že krajina prestala dávať.

Minulosť nepopiera dnešné riziko. Naopak, vysvetľuje ho

Najväčší logický omyl podobných textov je tento:

„Sucho bolo aj kedysi, teda dnešné sucho nie je problém.“

Lenže správna logika je opačná:

„Sucho bolo aj kedysi a malo ničivé následky, preto dnešné sucho nesmieme zľahčovať.“

Ak v roku 1834 na Orave podľa historických záznamov nevyrástli krmoviny, neurodili sa zemiaky, hynul dobytok a prišla bieda, potom to nie je argument proti dnešným varovaniam. To je argument v ich prospech.

Lebo aj dnešný štát stojí na tej istej vode.

Na tej istej pôde.

Na tom istom chlebe.

Na tej istej schopnosti krajiny živiť človeka.

Rozdiel je len v tom, že dnes máme viac dát, viac techniky a viac možností konať.

Ak ich nevyužijeme, nebudeme múdrejší než naši predkovia.

Budeme len pyšnejší.

Medzi panikou a výsmechom je zodpovednosť

Samozrejme, sucho sa nemá zneužívať na politickú hystériu.

Nie každá horúčava je koniec sveta.

Nie každé suché leto znamená okamžitý kolaps civilizácie.

Nie každá výstraha musí byť sprevádzaná ideologickým moralizovaním.

Ale rovnako neplatí, že každé varovanie je propaganda.

Medzi panikou a výsmechom existuje tretia cesta: zodpovednosť.

Zodpovednosť znamená povedať:

Áno, suchá boli aj v minulosti.

Áno, príroda má cykly.

Áno, dejiny poznajú horšie epizódy.

Ale áno, aj dnešné sucho je vážne.

Áno, posledné roky ukazujú znepokojujúce opakovanie extrémov.

Áno, Slovensko príliš rýchlo odvádza vodu z krajiny.

Áno, veľké zásahy do krajiny, energetiky a atmosféry treba skúmať.

Áno, musíme chrániť pôdu, lesy, vodu, zvieratá, ryby a potravinovú bezpečnosť.

Toto nie je alarmizmus.

To je štátna zrelosť.

Aj európske dlhodobé rekonštrukcie varujú pred jednoduchosťou

Aj pri širšom európskom pohľade treba byť presný.

Jedna práca v Nature Geoscience, založená na izotopovej rekonštrukcii zo stredoeurópskych dubov, dospela k záveru, že sled nedávnych európskych letných such od roku 2015 je v jej rekonštrukcii bezprecedentný za posledných 2110 rokov.

Iná práca v Scientific Reports zas upozorňuje, že pri pohľade na posledných približne 250 rokov môžu byť niektoré suchá ako 2003 a 2015 menej výnimočné v priestorovom rozsahu a závažnosti, než sa niekedy tvrdí, ale zároveň zdôrazňuje obavy z budúcich dopadov, ak sa extrémne meteorologické suchá spoja s pretrvávajúcim poklesom pôdnej vlhkosti.

Čo z toho vyplýva?

Nie to, že treba kričať.

Ani to, že sa treba smiať.

Vyplýva z toho, že realita je zložitejšia než politické heslo.

A práve preto je nebezpečné, keď sa niekto tvári, že pár historických príkladov vyriešilo celú otázku.

Nevyriešilo.

Skutočný problém je voda v krajine

Slovensko nemá len problém s tým, koľko spadne zrážok.

Má problém s tým, čo s nimi urobí.

Roky sme narovnávali potoky, odvodňovali polia, vysušovali mokrade, betónovali mestá, znižovali schopnosť pôdy vsakovať vodu a správali sa k dažďu ako k odpadu, ktorý treba čo najrýchlejšie odviesť preč.

Potom príde suché obdobie a tvárime sa prekvapene, že voda chýba.

Lenže voda, ktorá odišla z krajiny, nebude chladiť obec.

Nebude napájať pôdu.

Nebude držať mikroklímu.

Nebude pomáhať stromom.

Nebude v rybníku.

Nebude v studni.

Nebude v potravinách.

WWF Slovensko upozorňuje, že voda z krajiny odteká príliš rýchlo, čo vedie k dvom extrémom: počas sucha chýba a pri nadbytku prichádzajú náhle povodne. Riešením sú prírode blízke opatrenia, ktoré pomáhajú vode zostať v krajine dlhšie.

Toto je jadro slovenského problému.

Nie hádka o slovíčko „katastrofálne“.

Ale otázka, či Slovensko ešte vie udržať vlastnú vodu.

Trpia aj zvieratá a ryby

Keď sa hovorí o suchu, často sa zabúda na zvieratá.

Hospodárske zvieratá v horúčavách trpia tepelným stresom. Voľne žijúce zvieratá strácajú vodné zdroje. Vtáky, hmyz, obojživelníky a drobná zver doplácajú na prehrievanie krajiny a miznutie mokrých biotopov.

A ryby?

Tie sú jedným z najcitlivejších ukazovateľov.

Teplá voda drží menej rozpusteného kyslíka než studená voda. Odborné zdroje FAO vysvetľujú, že množstvo kyslíka, ktoré voda dokáže udržať, klesá so zvyšujúcou sa teplotou.

Keď sa rybník prehrieva, hladina klesá a kyslíka ubúda, ryba nemá kam odísť.

Pre človeka je to možno iba vyschnutý breh.

Pre rybu je to otázka života.

A spoločnosť, ktorá nevidí utrpenie krajiny, prestáva rozumieť aj vlastnému prežitiu.

Potravinová kríza nepríde naraz

Potravinová kríza sa nezačína prázdnym regálom.

Začína sa oveľa skôr.

Začína sa suchou pôdou.

Slabšou úrodou.

Vyššími nákladmi poľnohospodára.

Drahším krmivom.

Stresom zvierat.

Slabšou kvalitou ovocia.

Dovoznou závislosťou.

Nervozitou na trhu.

A až potom sa objaví ako cena v obchode.

Preto je veľmi nezodpovedné robiť zo sucha predmet sarkazmu.

Ak sa budú opakovať roky, v ktorých jar a začiatok leta prinášajú extrémne pôdne sucho, núdzové dozrievanie obilnín, opad plodov a stres vegetácie, potom nejde o mediálny dojem. Ide o základnú bezpečnosť štátu.

Bez vody niet pôdy.

Bez pôdy niet úrody.

Bez úrody niet potravinovej suverenity.

A bez potravinovej suverenity je krajina závislá.

Treba skúmať aj nepríjemné otázky

Zodpovedná diskusia o suchu nesmie byť zajatcom jednej ideológie.

Ak niekto tvrdí, že za všetko môže iba človekom spôsobené globálne otepľovanie a netreba skúmať nič iné, zjednodušuje.

Ak niekto tvrdí, že všetko sú len prirodzené cykly a človek nič neovplyvňuje, tiež zjednodušuje.

Slovensko potrebuje skúmať všetko, čo môže meniť vodný režim, prúdenie, mikroklímu a pôdu.

Vrátane odvodňovania krajiny.

Vrátane prehrievania miest.

Vrátane veľkoplošného poľnohospodárstva.

Vrátane výrubu a zlého hospodárenia v lesoch.

Vrátane vplyvu veľkých energetických projektov.

A áno, aj vrátane otázky, či masové koncentrácie veterných elektrární na pobrežných a veterných koridoroch Európy môžu ovplyvňovať prúdenie, vlhkosť a vnútrozemské sucho.

Nie ako hotový rozsudok.

Ale ako fyzikálnu otázku, ktorú nemožno vysmiať.

Seriózny štát sa nevysmieva otázkam občana.

Seriózny štát ich overuje.

Čo by malo Slovensko urobiť

Ak nechceme zostať medzi panikou a výsmechom, potrebujeme praktický plán.

Po prvé, národný program zadržiavania vody v krajine.

Nie ďalšiu konferenciu.

Ale tisíce malých opatrení: obnova mokradí, malé vodné prvky, remízky, vetrolamy, vsakovacie pásy, obnova meandrov, tieniace porasty, ochrana prameňov, zadržiavanie dažďovej vody v obciach a mestách.

Po druhé, každá obec by mala mať mapu prehrievania a odtoku vody.

Kde sa územie najviac prehrieva?

Kde voda najrýchlejšie uteká?

Kde treba sadiť stromy?

Kde treba obnoviť tieň?

Kde treba vodu zdržať?

Po tretie, poľnohospodárska politika musí byť prepojená s vodnou politikou.

Nestačí riešiť výnos.

Treba riešiť pôdnu štruktúru, organickú hmotu, vsakovanie, veternú eróziu, rozdelenie lánov a ochranu vlahy.

Po štvrté, Slovensko potrebuje nezávislý audit všetkých zásahov, ktoré môžu meniť mikroklímu a vodný režim krajiny.

A po piate, prestaneme sa vysmievať ľuďom, ktorí sa pýtajú nepríjemné otázky.

Lebo výsmech nikdy nenahradil vodu.

COPEA Slovakia: medzi panikou a cynizmom musí stáť zodpovednosť

Práve pri téme sucha vidíme, ako rýchlo sa verejná diskusia rozpadá na dva tábory.

Jedni chcú z každého teplého dňa urobiť dôkaz konca sveta.

Druhí chcú z každého historického sucha urobiť dôkaz, že sa dnes netreba ničím zaoberať.

Ani jedna poloha nestačí.

Aj preto sa podobným témam venuje COPEA Slovakia – iniciatíva pre rovnováhu, spoluprácu a mier. Rovnováha neznamená stáť v strede medzi pravdou a nepravdou. Znamená hľadať taký jazyk, ktorý odmietne paniku aj cynizmus.

Sucho sa nesmie zneužiť.

Ale nesmie sa ani vysmiať.

Voda nie je ideológia.

Pôda nie je naratív.

Úroda nie je propagandistická fráza.

Ryba v prehriatom rybníku nerieši Brusel, opozíciu ani vládu.

Rieši kyslík.

A človek v suchej krajine rieši budúcnosť.

Záver

Pán Murín pripomenul historické suchá. Dobre.

Lenže z dobrého pripomenutia urobil zlý záver.

Historické suchá nie sú argumentom proti dnešným varovaniam. Sú argumentom proti ľahkovážnosti.

Ak v minulosti sucho prinášalo neúrodu, hlad, úhyn dobytka a biedu, potom dnešný štát nemá právo sa tváriť, že upozorňovanie na sucho je poplašná správa.

Poplašná nie je otázka, čo sa deje s vodou.

Poplašné je tváriť sa, že sa nič vážne nedeje, keď opakované dáta ukazujú vysychanie pôdy, prehrievanie krajiny, dopady na lesy, úrodu, zvieratá a vodné zdroje.

Sucho bolo aj v minulosti.

Áno.

A práve preto vieme, čo dokáže.

Nie je múdre robiť zo sucha ideologickú paniku. Ale ešte menej múdre je použiť historické suchá ako dôvod, aby sme sa dnes nepýtali, čo s vodou, pôdou, vetrom, krajinou a potravinovou bezpečnosťou robíme my sami.