Posledné dni priniesli na Slovensku zvýšené napätie. Diskusie o právnom štáte, protesty, ostré vyhlásenia politikov aj emotívne reakcie v médiách vytvárajú dojem, že krajina stojí na hrane zásadného zlomu. Každá strana tvrdí, že bráni demokraciu, spravodlivosť či budúcnosť štátu.
Lenže pod povrchom tohto hluku sa odohráva niečo iné – a podstatnejšie.
Nejde primárne o jeden zákon, jednu inštitúciu ani o konkrétnych ľudí. Ide o rozpad vnútornej dôvery v štát ako nositeľa spravodlivosti. A snahu túto dôveru nahradiť emóciou, krikom a mobilizáciou ulice.
Protest nie je problém. Problém je, keď nahrádza systém.
Protesty samy o sebe nie sú hrozbou. Sú prirodzeným signálom, že časť spoločnosti cíti nespravodlivosť alebo neistotu. Problém vzniká vtedy, keď sa z protestu stáva náhrada za riadenie štátu, nie jeho korektív.
Ak občania nadobudnú pocit, že spravodlivosť sa už nedá dosiahnuť cez inštitúcie, ale len cez tlak ulice, štát prestáva fungovať ako celok. Mení sa na súboj emócií, v ktorom víťazí ten, kto kričí hlasnejšie – nie ten, kto má lepšie riešenie.
To je nebezpečné pre každého.
Pre vládu aj opozíciu.
Pre protestujúcich aj tých, ktorí protesty odmietajú.
Kríza, ktorú nevidíme: kríza čitateľnosti moci
Slovensko dnes nečelí revolúcii.
Čelí kríze čitateľnosti rozhodovania.
Ľudia prestávajú rozumieť:
-
prečo sa rozhodnutia prijímajú tak, ako sa prijímajú,
-
kto za ne nesie zodpovednosť,
-
a kde sa končí moc a začína svojvôľa.
Keď sa pravidlá menia rýchlejšie, než ich spoločnosť dokáže vnútorne prijať, vzniká pocit chaosu. A v chaose sa prirodzene hľadá opora nie v zákone, ale v sile – morálnej, mediálnej alebo davovej.
To však nie je cesta k spravodlivosti. To je cesta k nestabilite.
Rovnaká zodpovednosť na všetkých stranách
Ak má Slovensko týmto obdobím prejsť bez vnútorného rozkladu, zodpovednosť musia niesť všetci aktéri verejného priestoru.
Vláda má povinnosť:
-
konať zrozumiteľne,
-
vysvetľovať svoje kroky,
-
a nepresadzovať zásadné zmeny silovo alebo potichu.
Opozícia má povinnosť:
-
nekŕmiť spoločnosť permanentným stavom ohrozenia,
-
nezužovať zložité problémy na jednoduché morálne slogany,
-
a nehádzať ľudí do ulíc ako náhradu za politickú prácu.
Médiá majú povinnosť:
-
informovať, nie mobilizovať,
-
analyzovať, nie dramatizovať,
-
a nezužovať realitu na konflikt „dobrých a zlých“.
Ak zlyhá čo i len jeden z týchto pilierov, dôvera sa neobnoví.
Slovenská cesta: menej hluku, viac poriadku
Slovensko nemá silu ani ambíciu byť vzorom pre celý svet. Má však možnosť zachovať si vnútornú stabilitu v čase, keď sa veľké systémy správajú nervózne.
Táto stabilita nevznikne:
-
výmenou jedného davu za druhý,
-
ani víťazstvom jednej politickej strany nad druhou.
Vznikne len vtedy, ak sa:
-
spravodlivosť vráti do inštitúcií,
-
rozhodovanie sa stane zrozumiteľným,
-
a verejný priestor prestane fungovať ako aréna neustáleho konfliktu.
Záver
Keď sa spravodlivosť presúva z inštitúcií na ulicu, štát slabne.
Nie preto, že by ľudia mali zlé úmysly, ale preto, že emocionálna sila nikdy nedokáže nahradiť stabilné pravidlá.
Ak dnes niečo Slovensko potrebuje, tak nie viac kriku, ale viac čitateľnosti.
Nie viac mobilizácie, ale viac dôveryhodnosti.
Nie viac hrdinov, ale viac poriadku.
A pokiaľ si tieto veci ešte vieme pokojne pomenovať,
Slovensko ešte nie je stratené.
.jpg)
