Európa na rázcestí: prečo výmena ľudí nestačí a prečo treba hovoriť o systéme

Európska únia vznikla ako mierový projekt.
Ako odpoveď na vojny, ktoré Európu v minulosti ničili, a ako pokus nahradiť silu pravidlami a konflikt spoluprácou. Tento základ je legitímny a stále platný.

Problém dnešnej Európy však neleží v jej pôvodnej myšlienke, ale v tom, že jej spôsob riadenia prestal zodpovedať realite sveta, v ktorom žijeme.

Svet sa zásadne zmenil.

Svet sa stal polycentrickým – a Európa sa s tým nevie vyrovnať

Dnešný svet už nie je usporiadaný okolo jedného centra moci.
Vzniklo viacero samostatných ťažiskových oblastí – politických, ekonomických aj civilizačných – ktoré medzi sebou nesúperia len konfrontačne, ale paralelne a komplementárne. Každé z týchto centier má vlastnú dynamiku, vlastné tempo a vlastnú predstavu o budúcnosti.

Európa však naďalej reaguje, akoby bola prirodzeným stredom sveta.

Tento rozpor medzi realitou a sebavnímaním je hlavným zdrojom dnešného napätia v rámci EÚ. Nie vojna, nie jednotlivé krízy, ale neschopnosť prijať, že svet sa presunul do nového vývojového režimu.

Tvrdé jadro: problém nie sú osoby, ale architektúra moci

Verejná diskusia sa dnes často sústreďuje na výzvy k výmene vedenia Európskej únie. Takéto výroky môžu znieť rozhodne, no v skutočnosti riešia len povrch problému.

EÚ je postavená na centralizačnom modeli, ktorý vznikol v čase, keď sa predpokladala dlhodobá stabilita a predvídateľnosť sveta. Zmluvné nastavenia posilňovali rozhodovanie „zhora“, pričom sa predpokladalo, že jednotný smer zabezpečí poriadok.

Lenže dnes už nežijeme v stabilnom svete.

Transformačné tlaky – technologické, geopolitické, demografické aj civilizačné – prevažujú nad snahou udržiavať staré poriadky. A keď sa riadiace štruktúry snažia realitu brzdiť namiesto toho, aby ju vyvažovali, vzniká riadenie založené na strachu, nie na rozvahe.

Výsledkom sú:

• rozhodnutia bez dostatočnej spätnej väzby,

• presadzovanie jednotných riešení bez konsenzu,

• presun obrovských zdrojov bez jasného dlhodobého plánu.

V takomto prostredí výmena jednotlivcov nič nerieši.
Systém sa správa rovnako, len s inými menami na vizitkách.

Kultivovaný preklad: Európa stratila cit pre mieru

Inými slovami – Európa dnes nepočúva vlastných občanov preto, že by nechcela, ale preto, že jej rozhodovacie procesy sa od nich vzdialili.

Rozhodnutia sa prijímajú ďaleko od tých, ktorých sa týkajú.
Zodpovednosť sa rozplýva v aparáte.
A rozdiely medzi krajinami sa berú ako problém, nie ako realita, s ktorou treba pracovať.

To prirodzene vyvoláva napätie, nedôveru a pocit, že „niekto rozhoduje o nás bez nás“.

Nie je to konflikt hodnôt.
Je to konflikt mierky.

Čo by malo hovoriť zodpovedné Slovensko

Ak Slovensko nechce rozpad Európskej únie, ale jej prežitie v meniacom sa svete, musí hovoriť inak než ostrou personálnou rétorikou.

Zodpovedný postoj by mal stáť na štyroch pilieroch:

1. Prijatie reality polycentrického sveta
Európa už nebude jediným normotvorcom globálneho poriadku. Dôstojné miesto si však môže udržať ako partner, nie ako poučovateľ.

2. Návrat k princípu subsidiarity
Rozhodnutia majú vznikať čo najbližšie k občanom. Nie z ideologických dôvodov, ale preto, že takto fungujú stabilné systémy.

3. Pozastavenie silových projektov bez širokého konsenzu
Či ide o vojenské, energetické alebo sociálne rozhodnutia – bez reálneho vyhodnotenia dopadov sa z politiky stáva hazard.

4. Európa ako most medzi svetmi, nie ako barikáda
Budúcnosť patrí tým, ktorí vedia prepájať, nie tým, ktorí sa uzatvárajú do morálnych bublín.

Záver

Európa sa nerozpadne preto, že sa svet mení.
Rozpadne sa len vtedy, ak bude túto zmenu popierať.

Slovensko nemá ambíciu riadiť Európu.
Má však právo – a povinnosť – hovoriť pravdivo, pokojne a zodpovedne o tom, čo nefunguje a prečo.

Niekedy totiž práve tichý, vecný hlas dokáže pomenovať realitu skôr, než ju prekričia emócie.