Po porážke povstania v Kľackej doline postupne sa sústredilo okolo 500 partizánov, prevažne zo zväzku Ján Žižka. Časť tohto zväzku a jeho vedenie sa sem presunuli v polovici decembra zo Strážovských vrchov, po tom, ako ich tam koncom novembra rozprášili nemeckí vojaci. Z tejto oblasti partizáni podnikali menšie akcie. Preto nemecké vojsko sa rozhodlo ich z nej vytlačiť. Jeden nemecký dôstojník to prezradil veliteľovi HG v Horných Hámroch, Jánovi Zaťkovi. Ten však spolupracoval s partizánmi a upozornil ich na to. Tí sa rozhodli stiahnuť sa z Kľackej doliny. Z obavy pred nemeckými vojakmi do lesa odišlo aj mnoho miestnych mužov. Odchádzajúci partizáni 21. 1. 1945 vyslali dve hliadky do Ostrého Grúňa. Jedna z nich pri dome Izidora Debnára sa stretala s nemeckou hliadkou. Podľa jedného Ostrugrúnčana ich stretnutie sa obišlo bez obetí, podľa iného Ostrogrúnčana pritom zahynul jeden nemecký vojak. Potom partizánska hliadka utiekla cez Debnárov pozemok. To zrejme viedlo k tomu, že nemeckí vojaci začali dedinčanov podozrievať zo spolupráce s partizánmi a časť z nich sústredili na dvor Debnárovho domu. Asi po hodine ich začal strieľať jeden dôstojník zo samopalu v dome i vo dvore. Niektorí z nich to prežili.
Z Ostrého Grúňa nemeckí vojaci postupovali na Kľak. Tu na mieste zastrelili mnohých ľudí. Najviac obyvateľov však sústredili v strede dediny a tu ich mi mienili postrieľať guľometmi. Tamojší katolícky kňaz Rudolf Kľucha sa snažil nemeckého veliteľa odhovoriť od hroziaceho trestu. Hovoril s ním po nemecky. Keď sa mu to nepodarilo, dosiahol aspoň to, že mu dovolil ich pripraviť na smrť. Táto príprava trvala dlhšie, než sa to veliteľovi páčilo, no tak Kľucha ľuďom zachránil životy. Keď už veliteľ vydal po nemecky rozkaz pripraviť sa na streľbu, na ceste sa objavil nemecký dôstojník na motocykli, ktorý volal po nemecky, aby nestrieľali a mával pritom papierom. Priniesol príkaz, aby dedinčania neboli vraždení. No Kľačania i Ostrogrúnčania museli opustiť dediny. Nemci ich domy vylúpili a mnoho domy vypálili.
Celkove na tejto akcii sa zúčastnili príslušníci niekoľkých nemeckých jednotiek: tanková jednotka SS z Kremnice, Edelweiss z Kremnice, Heimatschutz (domobrana) z Veľkého Poľa a Píly, Feldgenarmerie (poľných žandárov) a Feldjäger (vojenská polícia; doslova poľní poľovníci) zo Žarnovice, Sicherheistspolizei (bezpečnostná polícia) z Novej Bani vrátane jej veliteľa Otta Maia, na podnet ktorého sa uskutočnila táto akcia, veliteľ Sicherheistpolizei v Kremnici Fritz Rammthun. Spolu ich bolo asi toľko, koľko bolo partizánov.
Edelweiss (plesnivec) bol krycí názov pre jednotku Frontaufklärungstruppe 218, ktorá bola výkonnou jednotkou nemeckej vojenskej spravodajskej služby Abwehru. Jej náplňou bol boj proti partizánom. Začala sa formovať v septembri 1944. Pôvodne pozostávala hlavne z asi 100 zajatých sovietskych vojakov, ktorí vstúpili do služieb Nemecka. Nemcov bolo len 25, vrátane jej veliteľa mjr. Erweina Thuna- Hohensteina. Slováci sa do nej dostávali až dodatočne. Pozostávali hlavne z bývalých príslušníkov Slovenskej pracovnej služby, vrátane ich prvého veliteľa Martina Kanioka. SPS bola predvojenská pracovná služba bez zbrane. Z nej po začatí povstania sa vytvorila 200 členná ozbrojená jednotka, ktorá mala vykonávať stavebné a opevňovacie práce i strážnu službu. V októbri prešla do podriadenosti nemeckej ženijnej jednotky. V novembri veliteľ nemeckého vojska na Slovensku ju pričlenil k Edelweissu ako samostatný oddiel a začala byť používaná na protipartizánske akcie. Pretože Kaniok sa snažil tieto akcie sabotovať, v decembri bol odvolaný z funkcie a odišiel z oddielu aj tretinou jeho príslušníkov. Jeho novým veliteľom sa stal Ladislav Nižňanský, zajatý účastník povstania. Okrem neho do Edelweissu vstúpilo asi 20 zajatých povstalcov. Vstupom do neho sa zachránili pred ťažkým postihom. Slováci v ňom nosili slovenské uniformy, boli vyzbrojení puškami, guľometmi a mínometmi (tie použili len raz v Nízkych Tatrách). Nemali samopaly, ani tanky, ani nemecké uniformy vrátane maskovacích, ani biele plášte.
Ani Nižňanský nemal záujem o aktívny boj proti partizánom. Upozorňoval príslušníkov svojho oddielu, aby iniciatívne nestrieľali na partizánov a oslaboval ho udeľovaním dovoleniek jej členom, z ktorých mnohí sa nevracali. Príslušníci Edelweissu prepadu Kľaku a Ostrého Grúňa sa nezúčastnili. Len sa nachádzali pri týchto dedinách, kde mali zasiahnuť proti partizánom. Preto asi nikto z nich okrem Nižňanského nevedel, kde boli. Preto ich nevideli ani dedinčania, ani príslušníci uvedených nemeckých jednotiek. Pretože partizáni sa včas stiahli, k boju nedošlo. Ich hliadky si tiež nevšimli prítomnosť Slovákov a preto ani partizáni o ich prítomnosti sa nezmieňovali.
Napr. Jozef Adamov z Kľaku v r. 1945 vypovedal, že do Kľaku prišlo nemecké vojsko, ktorého príslušníci medzi sebou hovorili po nemecky. František Debnár z Ostrého Grúňa v r. 1947 na súde vypovedal, že dôstojník, ktorý vraždil v ich dome, niečo hovoril po nemecky a preto mu nerozumel. Vojaci, ktorí boli s ním, tiež hovorili po nemecky. Imrich Masár, ktorý tiež prežil vraždenie v Debnárovom dome, na súde vypovedal, že vrah strieľal zo samopalu. Vojakov označil za Nemcov, a preto, keď mu jeden z nich niečo hovoril, on ako Slovák mu nerozumel. Vojaci mali biele plášte a boli vyzbrojení samopalmi. V tom roku Rozália Bistová vo svojom podaní Štátnemu úradu pre vojnových poškodencov uviedla, že v Kľaku vraždili Nemci. Na pojednávaní súdu s príslušníkom Heimatschutzu Kornelom Zimmermannom v r. 1952 on i niekoľko svedkov spomenuli len účasť Nemcov na akcii v Kľaku. Podľa stanoviska OO MV (okresnej polície) v Novej Bani v r. 1958 akcie sa zúčastnili vojaci, hovoriaci po nemecky, ktorí mali oblečené biele plášte. Pri výsluchu na polícii v r. 1959 Kľačania Jozef Holub a Ondrej Zúbek tiež spomenuli len účasť nemeckých vojakov a Heimatschutzu (príslušníci Heimatschutzu boli v civilnom oblečení a mali biele pásky) v ich dedine. Aj noviny Pohronský hlas v r. 1960 spomenuli len účasť nemeckého vojska a Heimatschutzu v tejto akcii. V r. 1961 na magnetofónový záznam nahral svoje spomienky Anton Šagát, bývalý komisár partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku, ktorá sa vtedy tiež zdržiavala v Kľaku. Aj on ako útočníkov spomenul len nemeckých vojakov. Takýchto vyjadrení do r. 1962 bolo oveľa viac, no nie je potrebné ich všetky uvádzať.
.jpg)
.JPG)
