Nedávno sa uskutočnil summit hláv štátov a vlád Severoatlantickej Aliancie a po ňom, už na základe prijatej Deklarácie, je celkom jasné, že predstavitelia „demokratického“ Západu od svojej konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou neustúpili, ale práve na opak, budú ďalej a rozhodnejšie pokračovať v eskalácií vojnového konfliktu na Ukrajine, pretože nie sú spokojní s doterajším priebehom vojny. Z tohto dôvodu chcú každoročne investovať 5 % z HDP na militarizáciu predovšetkým Európy, ktorá sa v ich poňatí pokladá za základné obranné potreby a výdavky, ktoré súvisia s obranou a bezpečnosťou. Spojenci potvrdili záväzok poskytovať trvalú podporu Ukrajine, ktorá podľa ich názoru prispieva k bezpečnosti Západu. V tejto súvislosti si každý čestný občan SR môže postaviť otázku, ako je možné takúto myšlienku (hlúposť) „vypotiť“ a prijať ju svojim súhlasom.
Je zaujímavé, že podľa hláv štátov a vlád NATO dlhodobú hrozbu pre euroatlantickú bezpečnosť predstavuje Ruská federácia. Ani náš „prezident pokoja a mieru“ sa so svojou suitou nepokúsil odhaliť túto lož, a tak sa na summite ani neobjavila myšlienka a návrh, aby sa s predstaviteľmi RF pripravili rokovania k predloženej Zmluve a Dohode o spoločných bezpečnostných zárukách. Podpora Ukrajine sa nedefinuje presnejšie, ale mne je celkom jasné, že politici „demokratického“ Západu nemôžu hovoriť o podpore fašistického kyjevského režimu, ktorý v skutočnosti na Ukrajine plní funkciu regenta. Škoda, že ani delegácia zo Slovenska sa nerozhodla túto tému nastoliť ako jednú z najdôležitejších tém na spoločné rokovania členov NATO a predstaviteľov RF.
V čase pred druhým kolom voľby prezidenta SR kandidátovi Petrovi Pellegrinimu bola postavená otázka, ako sa majú stanoviť podmienky mieru na Ukrajine. Podľa kandidáta Petra Pellegriniho, zásadné je to, že sa musíme o to pokúsiť a preto znepriatelené strany a svetové mocnosti si musia sadnúť za jeden stôl. Bol rok 2024 a kandidát už vtedy mal skutočne vedieť o tom, že nejde iba o USA a RF, ale v konečnom dôsledku o každý členský štát NATO, pretože aj im – členským štátom – bol adresovaný návrh dohody. Už vtedy kandidát Pellegrini tvrdil, že prezident SR má byť prezidentom pokoja a mieru. Takže ako je možné, že náš prezident a členovia delegácie za SR si takúto zásadnú potrebu nedovolili presadiť na program summitu ? Podľa ministra zahraničných vecí SR pána Blanára vojna na Ukrajine nemá vojenské riešenie, ale iba mierové a preto si treba vrátiť ku komunikácií s Ruskom. To povedal už na Slovensku. Ale ako to, že bol v delegácií SR na summite NATO v Haagu a vôbec nikto z našich ani nespomenul nejakú komunikáciu s Ruskom ?
Vo volebných novinách pred druhým kolom volieb prezidenta kandidát Peter Pellegrini v svojom príhovore napísal toto: „Som presvedčený, že nový prezident má zastávať výlučne záujmy ľudí, od ktorých dostal mandát…Chcem byť prezidentom ľudí. Nie prezidentom elít, médií, mimovládok a zahraničia…Chcem byť prezidentom mieru, ktorý hrdo a suverénne obhajuje slovenské národnoštátne záujmy. Nie prezidentom, ktorý pre potľapkanie po pleci v Bruseli či Washingtone zatiahne Slovensko do vojny“. Priznávam, pekne povedané a celkom na city zodpovedného voliča. Je na čitateľovi, aby posúdil, či prezident SR na summite v Haagu konal tak, ako sľúbil pred druhým kolom volieb.
Je neoddiskutovateľné, ak si dovolím tvrdiť, že slovenský národ ako celok má úprimný záujem na tom, aby vzájomné vzťahy Slovenskej republiky a Ruskej federácie boli založené na vzájomne výhodnej spolupráci a priateľstve a že slovenský národ nepokladá Ruskú federáciu aj s jej obyvateľstvom za nepriateľa, ktorého máme za povinnosť len špiniť, urážať, pohŕdať ním a v konečnom dôsledku pokladať plány „demokratického“ Západu na zničenie RF za niečo, čo treba rešpektovať, presadzovať a všestranne sa pripravovať na pomoc pri jej oslabení a zničení. Spoluprácu a priateľstvo s Ruskou federáciou treba celkom úprimne pokladať za národnoštátny záujem Slovenskej republiky, ktorý sa nesmie narušiť ani v rámci členstva SR v štruktúrach NATO a EÚ. Z tohto dôvodu je preto povinnosťou všetkých volených politikov na všetkých stupňoch riadenia nedovoľovať, aby sa NATO a EÚ pripravovali na Veľkú vojnu s RF, aby neustále organizovali nenávisť k RF a jej civilizáciu pokladali za menejcennú.
Vo volebných novinách kandidáta Petra Pellegriniho, ktoré vyšli pred prvým kolom voľby prezidenta SR bola uverejnená aj stručný článok s názvom „Moja vízia pre Slovensko“. Okrem iného kandidát do vízie zahrnul aj samotnú politiku. A tu je uvedené, akú má víziu, o akú politiku má záujem: Politika, v ktorej panuje základná politická kultúra, úcta a dôstojnosť. Politika, v ktorej nerozhoduje čím hlasnejší krik alebo čím väčšia urážka politického protivníka, ale schopnosť pracovať pre ľudí a plniť svoje sľuby“ Prečo som uviedol tento citát ? Lebo tento citát ukazuje, aký má politik vzťah k občanom svojej krajiny ako k základu štátnej moci. Podľa citátu ide len o to, aby politik mal schopnosť pracovať pre ľudí a plniť svoje sľuby. Toto je plne akceptovateľné a teda vítané, ale nedostatočné. V čom je problém, ak ide o nedostatočnosť ?
Pri takomto poňatí od každého občana sa vyžaduje iba účasť vo voľbách a ostatné je už iba na zástupcoch občanov. Občanov ako takých politici nepokladajú za aktívnu politickú silu, ktorá by mala dostať možnosť rozhodovať o mnohých dôležitých záležitostiach. Politici z „demokratického“ Západu jednoznačne dokazujú, že v svojich rozhodnutiach sa neopierajú o rozhodnutia občanov. Konfrontačná politika s RF sa zrodila nie na základe toho, že o tom rozhodli občania členských štátov, ale na základe toho, že volení predstavitelia rešpektujú skôr záujmy vojnových štváčov, v prvom rade záujmy tých, čo reprezentujú západný kapitál. O otázkach vojny a mieru sme kompetentní hovoriť a rozhodovať všetci bez rozdielu, lenže národní vodcovia občanom nedovolia, aby v masovom meradle sa mohli spočítať výsledky rozhodovania. Iba na základe účasti občanov na správe vecí verejných je možné naplniť víziu, ktorú si dal aj kandidát na prezidenta ST Peter Pellegrini: zjednotený a súdržný národ, ktorý sa dokáže spojiť pre spoločný cieľ a ktorý v tejto jednote dokáže uspieť v porovnaní s najúspešnejšími krajinami sveta.
Ozaj, aký výsledok by sme dosiahli v rámci rozhodovania občanov o tom, či Slovenská republika má mať s Ruskou federáciou dohodnutú platnú Zmluvu o vzájomnej pomoci, spolupráci a priateľstve ? Čo keby sme s referendom o priateľstve s Ruskou federáciou uspeli a tým ukázali iným – najúspešnejším krajinám sveta – že sa dá úspešne s RF nažívať ?
Politici a mediálne skupiny „vychovávajú“ občanov svojich štátov, aby sa nemiešali do otázok vojny a mieru, aby sa nemuseli organizovať v boji za mier a jeho upevnenie, aby rešpektovali, že úplne postačuje, ak rozhodovanie v otázkach vojny a mieru ponechajú na pleciach národných vodcov a bruselských mandarínov, ktorí sa môžu zúčastňovať rokovaní v štruktúrach NATO a EÚ. Tejto politike Západu, organizovanej bez aktívnej účasti občanov, zodpovedá potom samotná prax západnej propagandy. Finančné, ekonomické, vojenské a politické sily Západu nie je možné kritizovať a ani sa baviť o tom, koľko zla vniesli do života Európanov, Ukrajiny a Ruskej federácie, či vôbec sveta. Kto založil vojnu v Európe v 21. storočí, to je podľa politikov a mediálnych skupín celkom jasné. Za všetko môže Ruská federácia a preto ju musí „demokratický“ Západ prísne potrestať. Dokonca Rusov chce trestať regent Zelenskyj, hoci on, rovnako ako celá kyjevská diktatúra by sa mala zodpovedať za vnútroštátnu vojnu na Donbase s následnou humanitárnou krízou. Ruskú federáciu je potrebné trestať aj tým spôsobom, že Západ zhrabne ruské aktíva a využíva z nich výnosy.
Je veľkou hanbou, že predstavitelia našej vládnej moci udalosti, ktoré sa odohrávajú na Ukrajine minimálne od začiatku roka 2014, nevedia pravdivo pomenovať a preto s občanmi SR nehrajú otvorenú hru a poskytujú rôzne informácie, ktoré sú rozporuplné a hlavne, ktoré sú v súlade so západnou propagandou. Aj naše mediálne skupiny by bolo možné „uzemniť“ a prinútiť ich, aby občanom poskytovali pravdivé a objektívne informácie, nakoľko vládna moc môže smelo postupovať v zmysle Medzinárodného paktu o občianskych a politických slobodách a v zmysle „Všeobecnej pripomienky č. 34“, ktorú už dávno prijala Komisia OSN pre ľudské práva. To by však vyžadovalo, aby v prvom rade čestní a poctiví politici a ich administratívny aparát boli v radoch tých štruktúr, ktoré tvoria vládnu moc.
II.
V Európe sa nachádza veľký kus úrodnej a bohatej zeme, kde zúri ozajstná vojna. Jej začiatky súvisia s udalosťami, ktoré sa odohrávali na Ukrajine už na jeseň 2013 a potom v prvých mesiacoch roku 2014. Výsledkom rôznych udalosti a politických vplyvov bol štátny prevrat na Ukrajine, ktorý posunul k moci nad celým národom nacistické sily. Ukrajina ako územie a ako národ sa začala meniť iba k horšiemu a v smere, ako si to priali predstavitelia kolektívneho „demokratického“ Západu pod vedením USA, NATO a EÚ. Nový režim, ktorý nazývam jednoducho kyjevskou diktatúrou, sa zaslúžil o to najodpornejšie nastolenie zla na svojom východnom území – o vnútroštátnu (občiansku) vojnu s následnou humanitárnou krízou, ktorá po ôsmich rokoch prerástla do zástupnej vojny proti Ruskej federácií.
Prečo bolo potrebné spustiť túto vnútroštátnu vojnu ?
Pri skutočných neustále deklarovaných schopnostiach „demokratického“ Západu robiť správnu politiku v mene a v prospech celých národov Európy, akosi vôbec nepasuje, že bolo potrebné na Ukrajine priložiť ruku k dielu a pomôcť zorganizovať udalosti na Majdane v Kyjeve v takom smere, aby oficiálna štátna moc padla a k moci sa mohli dostať pripravované a oživené banderovské či nacistické sily, ktoré mal Západ po celý čas od ukončenia druhej svetovej vojny pod svojim organizačným a politickým vplyvom.
Ukrajinu bolo potrebné presmerovať na inú trajektóriu, zbaviť ju neutrality a postaviť ju na čele s kyjevskou diktatúrou proti Ruskej federácií. Ako sa ešte v júni 2014 vyjadril výkonný riaditeľ „Inštitútu globálnych perspektív“ pri Columbijskej univerzite profesor a doktor filozofie Paul Christie, hlavnou úlohou udalosti na Ukrajine je rozdeliť Európu a Rusko natoľko, aby sa Európania naplno zriekli spolupráce s Ruskom a preorientovali svoju ekonomiku na kompletnú spoluprácu s USA. O Ukrajinu teda vôbec nešlo, ale o likvidáciu ekonomických vzťahov Európy s Ruskom a o záchranu Ameriky pred jej krachom Európou. Tento cieľ bol zároveň spojený s niečim, o čom snívali už nacisti v období Tretej ríše: postaviť celú zjednotenú Európu proti Rusku ! A to sa západnému kapitálu, nanešťastie, podarilo !
Takže je tu jednoduchá otázka: Prečo sa Slovenská republika zásluhou svojich politických vodcov a mnohých zástupcov občanov tomuto zjednoteniu Európy proti Ruskej federácií podriadila ?
Ukrajina sa tak stala iba prostriedkom, prostredníctvom ktorého bolo treba donútiť Ruskú federáciu, aby rázne reagovala na politiku kyjevskej diktatúry, ktorá sa dostala k moci zásluhou štátneho prevratu a na základe ktorého sa v plnej sile rozvinula politika zrušenia neutrality a nastolenia nepriateľstva k RF. Samotná vnútroštátna vojna s následnou humanitárnou krízou, ktorú kyjevská diktatúra posvätila na antiteroristickú operáciu proti ľudu Donbasu, dávala organizátorom zo Západu dostatočné záruky k tomu, že vnútroštátna vojna po mnohých rokoch musí zákonite prerásť do vojenského konfliktu samotnej Ukrajiny a Ruska a vojna tak získa pod vedením Západu charakter zástupnej vojny Ukrajiny proti RF.
Zo strany RF bolo potrebné rázne konať vo veci záchrany Krymu pred kyjevskou diktatúrou, pretože ten sa mal podľa známych plánov stať vojenskou základňou pre USA a NATO. A samotné obyvateľstvo Krymu v celkom veľkej prevahe nemalo záujem podriadiť sa politike kyjevskej diktatúry. Referendum a pričlenenie Krymu k RF bolo logické rozhodnutia, ale keďže plány kyjevskej diktatúry, USA a NATO boli narušené, tak bolo potrebné zo strany Západu propagovať neústupnosť a agresivitu RF a oháňať sa pritom porušením medzinárodného práva a územnej celistvosti Ukrajiny. Zásluhou udalosti na Donbase a Kryme bola zo strany „demokratického“ Západu nutne nastolená propagandistická myšlienka silne vystrašiť Európanov ruským nebezpečenstvom. Osemročná vojna na Donbase a militarizácia Ukrajiny pod vedením USA, NATO a EÚ neboli žiadnou mierovou politikou, ale zodpovednou prípravou na rozšírenie vojnového konfliktu na územie RF.
Nepokojná Ukrajina sa mala stať neprekonateľnou bariérou medzi Rusou federáciou a Európou. To bol základ politiky „demokratického“ Západu na čele s USA. Z tohto dôvodu nebolo v záujme bruselských mandarínov a vojnových štváčov z USA, NATO a EÚ vôbec, aby spoločne s Ruskou federáciou boli dohodnuté také politické kroky, ktoré by prinútili kyjevskú diktatúru čo najskôr ukončiť vnútroštátnu vojnu na Donbase. Kyjevská diktatúra aj na čele s prezidentmi, ktorí vystupovali v úlohe regentov Západu, bola výtvorom Západu a nie Ruskej federácie a preto k ukončeniu vnútroštátnej vojny nemohlo dôjsť. Vstup ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny vo februári 2022 nebol žiadnou agresiou, ale výsledkom veľkého úsilia kyjevskej diktatúry a Západu na čele s USA, NATO a EÚ dôsledne sa pripraviť na vojenskú konfrontáciu s RF. Plány na znovudobytie Krymu sa stali realitou a v tomto prípade zavážila už vopred a verejne jasne formulovaná myšlienka Vladimíra Putina, že ak je vojenský stret nevyhnutný, je potrebné konať ako prvý.
Ak bola načatá ukrajinská kampaň po zničení ekonomickej spolupráce Ruska a Európy výlučne z podnetu Američanov v prvom rade, tak treba zdôrazniť, že štátny prevrat a nastolenie kyjevskej diktatúry nesúviseli len so zničením ekonomickej spolupráce. Nastal čas založiť ďalší pokus ťaženia na Ruskú federáciu. Dlhoročná príprava tohto ťaženia sa dostala do štádia, keď už Ukrajina bola pripravená k tomu, aby splnila svoju úlohu aj po tejto (vojenskej) stránke. Pokiaľ ide o kyjevskú diktatúru, zrejme platí to, čo tvrdí bývalý ukrajinský expremiér Azarov: neexistuje žiadna Ukrajina, len fašistický kyjevský režim ! Expremiér Ukrajiny je z môjho pohľadu dostatočnou autoritou, ktorá si dovolila pomenovať to, aký režim existuje na Ukrajine. Na prvý pohľad záhadné je iba to, že politici „demokratického“ Západu v celom transatlantickom priestore vôbec nevedia, akoby zo slabomyseľnosti, pomenovať režim na Ukrajine. Žiaľ, v plnej miere to platí aj o našich národných vodcov a tých, čo sa radi vystatujú, že sú zástupcovia občanov. Naša vládna moc aktívne spolupracuje s vládnou mocou kyjevskej diktatúry.
Za tejto situácie je možné konštatovať, že propaganda Západu do seba zapadá. Európanov sa bruselským a národným politikom podarilo vystrašiť ruským nebezpečenstvom, pretože Rusko je vraj agresor a celá Európa sa má poriadne triasť možnou ruskou inváziou. Hovoriť každý boží deň v roku vo vystúpeniach politikov a v reláciách mediálnych skupín o RF ako o agresorovi, je hovoriť „z cesty“, hovoriť nezmysel, ktorému sa pridáva štatút neohrozenej pravdy. O skutočnej agresií by bolo možné hovoriť iba v prípade, ak by od apríla 2014 (teda po štátnom prevrate a nastolení fašistickej moci) na Ukrajine neexistovala žiadna vnútroštátna vojna s následnou humanitárnou krízou. Lenže túto občiansku vojnu, ktorú nebol kto potlačiť zo strany vyspelého „demokratického“ Západu, nie je možné z novodobých dejín Európy či Ukrajiny jednoducho vyškrtnúť. Táto vojna z pohľadu vojnových štváčov Západu musela byť, pretože jednoducho išlo o politiku nenávisti spojenú s Ruskou federáciou a s plánmi na jej oslabenie a zničenie.
Kyjevská diktatúra sa priamo podieľa na vojenskom ťažení Západu na východ proti Ruskej federácií, pretože pre druhý pokus po hitlerovskom Nemecku vznikla vhodná historická situácia.
Práve z dôvodu potreby vojenského ťaženia na východ proti RF vyrástla „dojemná láska“ vraj k Ukrajine ako ukrajinskému národu, v skutočnosti ku kyjevskej diktatúre, ktorú „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ – jej členskými štátmi – výrazne po všetkých stránkach podporujú. Bez všestrannej podpory „demokratického“ Západu by vojnový konflikt na Ukrajine po februári 2022 už dávno skončil. Lenže ešte stále pretrvávajú predstavy, že Ruskú federáciu je možné vojnovým konfliktom oslabiť a privodiť jej porážku. Kyjevská diktatúra prinútila ukrajinský národ, aby bojoval a umieral za cudzie záujmy.
A medzitým Západ stále ďalej vedie kyjevský režim do nesplatiteľných dlhov a bohatne na aktívach Ukrajiny a vojenských zákazkách. Nenávisť predstaviteľov západného kapitalizmu vo vzťahu k RF nepoľavila, rovnako ako neboli zrušené plány na jej oslabenie a pokorenie. Ruská federácia je pre západný kapitalizmus veľkou korisťou a preto minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi si nedá pokoj a stále pokúša osud. Američania zavelili Európanom, aby sa rozhodli výrazne navýšiť výdavky na vojenské účely a potreby, pretože musíme byť pripravení sa brániť proti ruskému imperializmu.
Členské štáty majú výrazne zvýšiť výdavky na vyzbrojovanie vojsk NATO, pričom na strane druhej západné vojenské korporácie veľmi bohatnú na zástupnej vojne proti RF. V jednom článku som sa napríklad dočítal, že za rok 2022 dosiahli západní výrobcovia zbraní tržby 400,- miliárd dolárov a že za rok 2023 to bude ešte o 50,- miliárd viac. Samozrejme, najviac profitujú americké firmy. V tomto prípade ide o veľký podvod, keď americká a európska verejnosť dotuje prelievanie peňazí svojich daňových poplatníkov do pokladní zbrojárskych firiem.
Vojnu proti sebe nezaložila Ruská federácia. Príprava zástupnej vojny proti Ruskej federácií zo strany „demokratického“ Západu nebola jednorázovou a krátkou záležitosťou. Bolo potrebné v prvom rade dostať národy Európy pod kontrolu Američanov, NATO a EÚ a k tomu veľmi poslúžila politika rozširovania členstva v NATO a v EÚ, rovnako ako postupná militarizácia východného krídla Európy. Spustili sa plány na rozbitie Zväzu sovietskych socialistických republík a keď sa to podarilo, tak Ukrajina sa začala zo strany Západu pripravovať na zásadnú zmenu svojho vnútorného postavenia v Európe a na zásadnú zmenu politík, súvisiacich s politikami Ruskej federácie. Ako sa jednoznačne ukázalo, vojenské ťaženie „demokratického“ Západu na východ proti RF pod vedením USA, NATO a EÚ sa nezaobišlo bez obnovenia nového fašizmu v Európe, bez podpory nacistických pohrobkov, bez inštalovania kyjevského fašistického režimu.
Vojna vedená ako zástupná vojna Západu proti Ruskej federácií je veľkou tragédiou a hanbou pre samotnú Európu. Prečo sme dopustili, aby za západný kapitál bolo dovolené vybrať Ukrajinu, aby bola použitá pre zvrhlé účely a len v prospech úplne minoritnej triedy tých, čo sa boja predstavovať verejnosti a obyvateľstvu Západu ako skutoční kapitalisti a pritom mimo systému polyarchie (volieb) konšpirujú proti obyvateľstvu či rôznym národom tým, že vytvárajú svoj systém moci ? Terajšia vojna svedčí o tom, že tak samotné NATO ako aj EÚ nikdy neboli plánované ako vojenské a politické štruktúry s výsostne mierovým poslaním. Členstvo národov z Európy v NATO a v EÚ bolo a je len o tom, ako obyvateľstvo národných štátov a ich politických vodcov zbaviť občianskej a štátnej suverenity a krok za krokom všetkých nasmerovať v mene proklamovanej jednoty – ako najsvätejšej hodnoty Západu – proti najväčšej koristi na svete – proti Ruskej federácií.
Západný kapitalizmus aj so svojou minoritnou triedou kapitalistov a ich prisluhovačmi, sa nemôže zmestiť do kože, sa nemôže zmestiť do tých hraníc spoločného nažívania národov, v ktorých by sa mohli národy vzájomne rešpektovať, žiť v porozumení a vzájomne výhodnej pomoci a spolupráci. Vždy je tu prítomné a presadzované svetovládne videnie sveta, unipolárny pohľad a prístup k mnohým národom s túžbou čo najlepšie ich ovládať, vrátane potrebných zdrojov. Predstavitelia „demokratického“ Západu si ešte stále myslia, že predstavujú vzor ľudskej civilizácie, rozumu, morálky a pokroku. Na základe toho ich postoja ani ruská civilizácia si nesmie dovoľovať brániť svoju suverenitu, ale sa má podriadiť požiadavkám americkej hegemónie. A jedná takáto požiadavka sa stala aj realitou: vytvoriť z územia Ukrajiny „druhý Izrael“ – strategické miesto „spolupráce“ transatlantických síl proti Ruskej federácií.
Je zaujímavé, že práve summit hláv štátov Severoatlantickej Aliancie potvrdil, že práve Ukrajina ako strategické miesto NATO prispieva k bezpečnosti Západu a práve z tohto dôvodu príspevky členských štátov NATO na ukrajinskú obranu a jej obranný priemysel budú aj naďalej sa počítať za výdavky spojencov na obranu. Také niečo je doslova neuveriteľné, keď predstavitelia vojenskej aliancie si zakladajú budovanie trvalej bezpečnosti bez spoločnej bezpečnosti s Ruskou federáciou a ešte k tomu práve v susedstve Ukrajiny s Ruskou federáciou. Aký z toho vyplýva záver pre mierumilovného človeka ? Že RF sa musí postarať o takú demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny, na ktorej žiadne aktivity NATO nebude mať možnosť vykonávať ! Iba to sa môže stať prvým dôležitým krokom a rozhodnutím, ktoré urobí Ruská federácia v mene záchrany mieru v Európe a vo svete.
Kyjevský režim prinútil ukrajinský národ, aby za svoju túžbu byť akýmsi kamarátom a priateľom Západu, v skutočnosti byť kolóniou Západu, namiesto prirodzeného vzťahu k Ruskej federácií, zaplatil veľmi vysokú cenu: obetovaním životov ľudí produktívneho veku, rozvratom rodín a celej spoločnosti, schopnosťou z duše nenávidieť ľudí ruskej federácie, stratou bohatstva krajiny, obrovskou zadlženosťou a rozvratom demografického vývoja. Ukrajinu a ukrajinský národ kyjevská moc obetovala v prospech záujmov západného kapitálu a naši politici, rovnako ako všetci politici „demokratického“ Západu to pokladajú za plnenie veľmi dôležitých – síce nepísaných kritérií – na základe ktorých majú právo na členstvo v EÚ. Ak predseda vlády SR veľmi podporuje členstvo Ukrajiny v EÚ, potom to znamená, že vôbec sa nezaoberá otázkou, aký režim bol a vládne na Ukrajine. Nakoniec treba pochopiť, že jeho neznalosť režimu na Ukrajine je úplne v súlade s tým, že zástupca SR v OSN hlasuje proti rezolúcií o glorifikácií nacizmu.
Na základe uvedeného sa dá pochopiť, že Ruská federácia nazvala svoju vojenskú operáciu ako špeciálne zameranú na denacifikáciu a demilitarizáciu Ukrajiny. Ak sa západná propaganda zaoberá myšlienkami prímeria či mieru na Ukrajine, tak z môjho pohľadu sa skutočné ukončenie vojnového konfliktu, aj ako zástupnej vojny, bez denacifikácie a demilitarizácie nedá dosiahnuť. Ukrajina, ani oklieštená, nemôže ostať základňou pre vojenské aktivity Západu, ale ani územím pre rôzne aktivity a provokácie banderovských a nacistických síl. Vojnový konflikt na Ukrajine sa môže ukončiť aj zásluhou definitívneho rozhodnutia všetkých zainteresovaných politikov zo štátnej administratívy USA, NATO a EÚ, ak konečne uznajú, že Ruská federácia nepodľahne ich svetovládnym ambíciám a nevzdá sa svojej národnej a štátnej suverenity a preto sa rozhodnú pre organizovaný mierový ústup z konfrontačných pozícií vo vzťahu k RF.
Mierový ústup by mal zahŕňať okamžité ukončenie všetkých možných foriem podpory kyjevskej diktatúry. Ak sa tak nestane, potom jediným riešením zrejme bude to, že kyjevská diktatúra bude prinútená k bezpodmienečnej kapitulácií, ktorá zároveň sa stane aj kapituláciou vojenských, finančných a ekonomických síl Západu.
Politici „demokratického“ Západu sa nemôžu chváliť tým, kto v skutočnosti založil vojnu v Európe. Občania národných a členských štátov v rámci NATO a EÚ majú za povinnosť si osvojiť a žiť len podľa vládnych a prevládajúcich vysvetlení o vojenskom konflikte medzi Ukrajinou a RF. Všetko má na svedomí vraj jeden jediný človek – prezident RF Vladimír Putin. On môže za to, že napadol Ukrajinu, že ju chce zničiť a ďalej napadnúť celú Európu. On môže za to, že USA, NATO a EÚ musia vynakladať veľké finančné zdroje k tomu, aby mohli nezištne pomáhať „bratskému“ národu – Ukrajine v jej boji za skutočnú slobodu, demokraciu a šťastnú budúcnosť. Občania členských štátov si nesmú myslieť, že poskytovaná pomoc zo strany „demokratického“ Západu je adresovaná výlučne v prospech kyjevskej diktatúry, ktorá zorganizovala ukrajinský národ, aby bojoval proti Ruskej federácií.
Západná propaganda v tom má jasno: hrozba pre celý Západ – západný kapitalizmus – vraj prichádza od Vladimíra Putina a Ruskej federácie. Namiesto rozhodnutia o mierovom ústupe „demokratického“ Západu sa jeho predstavitelia rozhodli výrazne navýšiť výdavky na zabezpečenie kolektívnej bezpečnosti, v skutočnosti na prípravu Veľkej vojny s Ruskou federáciou. Máme ako občania mať strach z Ruskej federácie, aby sme nechápali, že nezmyselné navyšovanie výdavkov na zbrojenie je založené na potrebe, aby si západný kapitalizmus udržal výsadné postavenie vo svete. „Demokratický“ Západ ako kartel, konglomerát anglo-západných, finančných, vojenských a ideologických záujmov tu vládol po päť storočí a rozhodol sa pre opätovné vojenské ťaženie na východ proti Ruskej federácií, ktorá predstavuje inú realitu – multipolárny svet, v ktorom je možné budovať funkčné alternatívy. Je tragikomické, smiešne a hlúpe, že politici zo Západu, vrátane našich „expertov“, sa ešte stále snažia presvedčovať občanov členských štátov, že Ruská federácia sa snaží napodobňovať anglo-západné impérium, v ktorom chceme ostať aj naďalej veľmi šťastne žiť, aby mohla vládnuť nad Európou.
Rozhodnutie použiť Ukrajinu v prospech posilnenia nadvlády „demokratického“ Západu nad svetom prišlo od Američanov a osvojila si ho celá politická, vojenská, ekonomická a ideologická štruktúra Západu. Udalosti odohrávajúce sa na Ukrajine najmä od februára roku 2014 patria do tej etapy vývoja sveta po studenej vojne, ktorá bola založená na politike organizovaného chaosu, vojny proti terorizmu a ktorá bežala aj pod pláštikom rôznych humanitárnych výprav. Deformovaní politici z „demokratického“ Západu rôznym spôsobom zbavení rozumu, ľudskosti, morálnych zásad a schopnosti k sociálnej a spoločenskej spravodlivosti si ešte stále namýšľajú, že výsledky, ktoré priniesla v prospech Američanov druhá svetová vojna, ešte môžu poslúžiť v rovnakom smere aj v súčasnosti, ak sa dajú do prípravy a organizovania zástupnej vojny na Ukrajine a ak sa dôsledne pripravia na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou. Všetci politici – národní vodcovia členských štátov NATO a EÚ, rovnako ako štátna administratíva USA a administratíva NATO sa snažia žiť v akejsi nespochybniteľnej jednote, pretože veria, že unipolárny poriadok nastolený západným kapitálom v 20. storočí, bude či musí (!) existovať aj naďalej.
V mene záchrany západného kapitalizmu podľa jeho vlastných predstáv bolo v minulom storočí použité Nemecko a zrodil sa fašizmus a nacizmus. Vojna sa pre Západ stala politickým nástrojom na presadzovanie vlastných záujmov. V tejto našej dobe bolo potrebné nájsť Ukrajinu a zabezpečiť, aby sa obnovil a inštaloval nový fašizmus a nacizmus. Nad Ukrajinou bola zásluhou štátneho prevratu nastolená zo strany Západu Koloniálna správa a prezidenti Ukrajiny sa stali regentmi. Ukrajina už vyše roka nemá prezidenta, ale západní politici sú ticho, nevadí im to, pretože v skutočnosti bývalému prezidentovi ostala funkcia regenta a tá bude existovať do času, keď kyjevská diktatúra bude musieť kapitulovať. Nech si čitateľ postaví otázku, či je možné, aby človek – regent, ktorý predstavuje iba ľudské telo bez svedomia, rozumu, morálky, bez lásky k svojmu ľudu a k iným národom, ktorý je iba monštrum a zároveň britským agentom, môže v dnešnej dobe pomôcť k záchrane svetovej hegemónie Západu na čele s Amerikou ?
Nech si čitateľ postaví otázku, prečo národní vodcovia v prvom rade vôbec nemajú záujem presadzovať inú politiku, zameranú k tomu, aby divoký, bezbrehý, bezuzdný, bezočivý a brutálny západný kapitalizmus bolo možné poľudštiť. Je to možné, ale všetci volení predstavitelia národov, ako zástupcovia občanov, by si museli uvedomovať a dostať za ústavnú povinnosť úzkostlivo strážiť súžitie politickej rovnosti občanov so stranou bohatstva a moci, zrovnoprávniť všetkých ako občanov, aby sa v politickej aréne presadzovali skutočné záujmy rôznych spoločenských skupín. Toto je možné dosiahnuť len za predpokladu, že minoritná trieda kapitalistov sa nikde nebude skrývať ako „neviditeľná trieda“ a že jej nástroje moci, bohatstva a vplyvu budú pod spoločenskou kontrolou, a teda pod kontrolou volených zástupcov.
Žiaľ, občania národných štátov nemajú nič pod kontrolou a samotný štát, ktorý by mali spravovať delegovaní (volení) zástupcovia občanov, bol cez také nadnárodné štruktúry ako NATO a predovšetkým EÚ zbavený suverenity a skutočnej zvrchovanosti, pretože nedokázal ani v jednom prípade sa postaviť proti tomu, aby Západ zasahoval do vnútorných záležitosti inej krajiny, v našom prípade Ukrajiny, a aby nepodporoval snahu vojnových štváčov za každú cenu vojnu na Ukrajine založiť a priamo podporovať. Národní vodcovia veľmi ľahko balansujú v politických hrách, ktoré sa dejú v rámci konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou a ktoré sa v súčasnosti týkajú ohláseného navyšovania rozpočtov na zbrojenie v rámci NATO a v rámci EÚ. Už teraz sa ukazuje, že členské štáty sa zaviažu dávať na obranu 5 % HDP zo svojich rozpočtov. A odkiaľ sa zoberie na zbrojenie 800.- miliárd eur, ktoré presadzuje Európska komisia ? A to sú záležitosti, ktoré sa bytostne dotýkajú záujmov nielen bohatých a mocných, ale predovšetkým obyčajných ľudí, občanov národných štátov. Od nich by si mali politici, zástupcovia občanov, pýtať dovolenie, čo si môžu dovoliť v štruktúrach NATO, EÚ a v rôznych iných nadnárodných štruktúrach.
III.
Čitateľ nech si všimne, ako sa napríklad slovenskí politici vyjadrili k útoku Američanov na Irán. Prezident SR hovoril o znepriatelených stranách, ktoré si majú sadnúť za rokovací, o potrebe diplomatického riešenie krízových situácií. Podľa predsedu NR SR jediným riešením je cesta k dialógu, rešpektu k medzinárodnému právu a ľudskej dôstojnosti. Diplomacia nesmie byť nahradená zbraňami. On osobne stojí na strane rozumu a zodpovednosti. Podľa ministra zahraničných vecí SR akýkoľvek konflikt treba riešiť na pôde OSN. Je neprípustné, aby ktorýkoľvek štát na území iného zvrchovaného štátu vykonával vojenské operácie. Blízky východ potrebuje mier a stabilitu a k tomu je nevyhnutný návrat diplomacie a dialógu. Podľa ministra vnútra SR nikdy sa nesmie rezignovať na diplomatické riešenie sporných otázok medzi štátmi a národmi. Podľa Ivana Korčoka nočné útoky USA na Irán sú zlomovým momentom zabrániť Iránu v snahe získať jadrové zbrane. Zároveň trvá na diplomatickom riešení problému. Podľa Korčoka kríza zároveň ukazuje na potrebu silnejšej spoločnej európskej obrany. Ako okomentovať takéto vyjadrenia a o čom vypovedajú ?
Pokiaľ ide o našich politikov, ich vyjadrenia predstavujú len všeobecné frázy, ktoré nikoho k ničomu nezaväzujú. To, čo naši politici doteraz z určitých dôvodov nechcú alebo nemôžu (úmyselne či neúmyselne) pochopiť, že sa celkom vedome a s radosťou rozhodli slúžiť zbožňovanému „demokratickému“ Západu ako už spomínanému konglomerátu anglo-západných, finančných, vojenských a ideologických záujmov, ktoré sa presadzujú ako americká hegemónia vo svete. Naši politici nepochopili, že v rámci unipolárneho západného sveta sa s ostatnou časťou sveta ani tak nekomunikuje, nevyjednáva, ale diktuje. Dravosť západného kapitalizmu pod vedením USA, presadzovaná cez systém finančníctva, vojenskej sily a ideologických postupov sa jednoducho nedá riešiť na pôde OSN, diplomaciou, rozumným dialógom, rešpektovaním medzinárodného práva či ľudskej dôstojnosti, pretože bol vytvorený ekonomický a politicko-spoločenský systém, ktorý dovoľuje, aby kapitalizmus mohol fungovať v svojom extrémnom režime, v bezohľadnom režime vo vzťahu tak k ľudskej dôstojnosti, ako aj k národom, ktoré si kapitál chce alebo je nútený podrobiť.
Američania sa po celom svete miešajú do vnútorných záležitosti mnohých krajín vo svete. Na tom založili svoju politiku miešania sa do záležitosti iných štátov – vraj presadzovať demokraciu po celom svete. Zvláštnosťou tejto politiky je to, že pritom skutočná demokracia v kapitalistickom štáte či zriadení nemôže existovať a to z objektívnych dôvodov a preto môže existovať a existuje iba polyarchia. Ak by Američania brali ohľad na to, že sa nemôžu miešať do vnútorných záležitosti iných krajín, že musia rešpektovať ľudskú dôstojnosť, že je na rozhodnutí vlastných občanov, čo si môžu dovoliť vo vzťahu k iným častiam sveta, potom by samotný kapitál a jeho predstavitelia mali zviazané ruky a obmedzené možnosti v presadzovaní toho, čo samotná dravosť kapitálu vo svete umožňuje.
Potom by, napríklad, nebol potrebný ani vstup vojsk Varšavskej zmluvy v 1968 do ČSSR, ani rozpad ZSSR, ani štátny prevrat na Ukrajine a nastolenie kyjevskej diktatúry, ani rozbitie Juhoslávie a podobne. Proste, západný kapitalizmus by neriešil úlohu, ktorú stále má a chce si ju za každú cenu ponechať a ochraňovať – pretvárať a pretvoriť svet podľa svojich záujmov a svojho obrazu. Naši politici, aspoň podľa ich vyjadrení, si myslia, že problém konfliktov je skrytý v tom, že zlyháva diplomacia a dialóg. Ak Blízky východ potrebuje mier a stabilitu, tak podľa našich politikov treba obnoviť diplomaciu a dialóg. Lenže politika sionistov na diplomaciu a rozumný dialóg kašle, pretože tí majú v celom regióne svoje vlastné záujmy, ktorým by skutočne nastolený mier a stabilita úplne odstavili od presadzovania iných cieľov.
Musím zdôrazniť veľmi dôležitú vec, ak reagujem na postoje našich politikov. Všetci predstavitelia národných štátov v rámci NATO a EÚ sa priamo či nepriamo zaslúžili o to, aby predstavitelia Ruskej federácie po mnohých negatívnych skúsenostiach museli prijať rozhodnutie o zahájení špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine. Prečo to tvrdím ? Pretože všetci do jedného akosi úplne zabudli si všimnúť a reagovať na dve dôležité udalosti. Najprv v roku 2018 k všetkým Európanom sa prezident Ruskej federácie obrátil svojou „Výzvou za mier“ !!! Nikto nereagoval na naliehavú prosbu prezidenta RF, aby sa Európania zamysleli nad tým, čo sa pripravuje a na základe toho, aby začali proti politikom, ktorí presadzujú vojnu na Ukrajine a aj záujmy Američanov, organizovať masový odpor. Všetko ostalo v rovine mlčanlivosti, nereagovania, pretože „Výzva za mier“ z pera Vladimíra Putina sa nedostala do prostredia politického konania a ani do mediálnej pozornosti. Ignorovanie obsahu Výzvy za mier sa stalo charakteristickým znakom velikášstva a múdrosti Západných politikov a nezáujmu strany občianstva.
Druhá udalosť bola ešte významnejšia a dôležitejšia a odohrala sa na sklonku roka 2021. Ruská federácia spracovala a prijala dva veľmi dôležité dokumenty. Američanom bol predložený návrh „Zmluvy medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi americkými o bezpečnostných zárukách“. Severoatlantickej Aliancií bol predložený dokument s názvom „Dohoda o bezpečnostných opatreniach pre Ruskú federáciu a členské štáty Organizácie Severoatlantickej zmluvy“. Tieto dokumenty boli zo strany RF zrejme brané ako posledný pokus o zmier pred prijatím vojenských a bezpečnostných opatrení zo strany Moskvy. Uvedené dokumenty mali tvoriť garanciu bezpečnosti v Európe. Ruská federácia teda predložila návrh mierového vývoja v Európe, aby zabránila na strane Západu a Ukrajiny prípravu na rozšírenie vnútroštátnej vojny na zástupnú vojnu s RF.
A stala sa nepredvídateľná a neželaná skutočnosť zo strany USA , NATO a ich členských krajín. Všetci zodpovedné politici Západu „oslepli a onemeli“, vrátane samotných našich politikov. Nebol kto sa chytiť iniciatívy a sadnúť si za rokovací stôl s predstaviteľmi Ruskej federácie. To je jeden z konkrétnych príkladov toho, že v rámci unipolárneho západného sveta sa s ostatnou časťou sveta ani tak nekomunikuje, nevyjednáva, ale diktuje či dokonca ignoruje. To, ako sa terajší prezident SR vyjadril k útoku Američanov na Irán, to v svojej vtedajšej funkcií ako predseda vlády SR úplne odignoroval. A do dnešného dňa nikto z politikov vládnej koalície akosi nemal záujem spomenúť uvedené dva dokumenty predstaviteľov Ruskej federácie ako zásadné návrhy o prijatí spoločných bezpečnostných záruk. Namiesto toho si predstavitelia „demokratického“ Západu začali riešiť svoje predstavy o bezpečnostných zárukách po svojom – za pomoci zradnej kyjevskej diktatúry s rozvinutím zástupnej vojny s Ruskou federáciou.
A v týchto mesiacoch, keď „svätí politici“ Západu vidia, že RF nezlomia, tak zase postupujú tým svojim vlastným spôsobom, o ktorom propagujú, že musia riešiť kolektívnu bezpečnosť Západu v prospech všetkého jej obyvateľstva. Svoju moc a rozhodovanie zakladajú vodcovia národov Západu a ich nadnárodných štruktúr na organizovaní strachu z Ruskej federácií. Strach sa má pokladať za dostatočný dôvod k tomu, aby rozhodnutia národných vodcov či orgánov Severoatlantickej aliancie nadobudli „právnu spôsobilosť“ a „právnu moc“ nad každým členským štátom v transatlantickom priestore. To, čo sa všetko deje zo strany EÚ, USA a NATO v rámci konfrontačnej politiky s RF, je priamou ukážkou vplyvu a moci predstaviteľov západného kapitálu.
Pozrime sa na niekoľko dôležitých návrhov z dokumentu, ktorý RF predložila ako Dohodu o bezpečnostných opatreniach pre Ruskú federáciu a členské štáty NATO. V článku 1 sa navrhuje, že účastníci sa riadia zásadami spolupráce, rovnakej a nedeliteľnej bezpečnosti, neposilňujú svoju bezpečnosť individuálne, v rámci medzinárodnej organizácie, vojenskej aliancie alebo koalície na úkor bezpečnosti iných. V článku 3 je uvedené, že účastníci sa navzájom nepovažujú za protivníkov. V článku 6 sa zdôrazňuje, že účastníci preberajú záväzky, ktoré vylučujú ďalšie rozširovanie NATO vrátane vstupu Ukrajiny, ako aj ďalších štátov. V článku 7 je uvedené, že účastníci sa zriekajú akejkoľvek vojenskej aktivity na území Ukrajiny, ako aj ďalších štátov východnej Európy, Zakaukazska a Strednej Ázie. Ak napríklad čitateľ uvedené návrhy porovná so stručným znením Deklarácie z Haagskeho summitu NATO z 25. júna 2025, tak hneď pochopí, že navrhovaná Dohoda o bezpečnostných opatreniach pre Ruskú federáciu a členské štáty NATO, ak by bola prijatá, tak by neumožňovala Severoatlantickej Aliancií pokračovať v podpore vojny na Ukrajine a v príprave celého bloku na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou.
Ako je možné, že naša predchádzajúca a terajšia vládna moc verejne nezdôvodnili, prečo sa návrhy Ruskej federácie, predložené USA a NATO a jej členským štátom ešte na sklonku roka 2021, nedostali na rokovací stôl , respektíve, prečo návrhy dokumentov neboli verejne predstavené, odkonzultované a prečo sa k ním neotvorila otvorená celospoločenská diskusia ? Možno sa to stalo preto, že v skutočnosti v politike nemáme na správnych miestach tých správnych ľudí, ľudský a morálne na výške, rozumných, múdrych, odvážnych, s dostatočným politickým svedomím a predovšetkým takých, ktorí demokraciu nestotožňujú len s účasťou občanov vo voľbách a potom sa všetkým povie: papa a dovidenia !
Do nášho politického systému sa zahniezdili podnikajúce malé skupinky ľudí, ktoré sa pokladajú za vynikajúce politické strany, pričom ich politické podnikanie je založené na tom, že: a) dokážu oblbnúť pomocou mediálnych skupín a propagandy aj mnohých dôveryhodných voličov, b) využívajú v svoj prospech aj veľmi slabý zákon o voľbách do NR SR, c) že ich politické aktivity a organizačné schopnosti sa zakladajú na doslova „sociálnych dávkach“ (ako pre nezamestnaných) zo štátneho rozpočtu a teda príjmov z daní daňových poplatníkov.
IV.
Na summite v Haagu prezident SR a členovia vládnej moci záverečnou deklaráciou potvrdili, že prísne dodržiavajú svoje predsavzatia robiť politiku o nespochybniteľnosti členstva SR v štruktúrach NATO a EÚ, čo zároveň znamená, že opätovne potvrdili, že Slovenská republika je v rámci členstva v NATO iba vazalom západného kapitálu, ktorý nakoniec ovládol aj všetkých nás, pretože štátnu moc a suverenitu naši politickí vodcovia podriadili v prvom rade záujmom už spomínanej západnej minoritnej triede kapitalistov, nech je už organizovaná cez akékoľvek nadštátne a nadnárodné štruktúry a korporácie.
Zároveň delegácia politikov zo SR svojim postojom potvrdila, že nevie rozoznať, aký je rozdiel medzi politikou nespochybnteľnosti členstva SR v NATO a systémom rozhodnutí, prijímaných Severoatlantickou radou. Každé rozhodnutie je prijaté len vtedy, ak s ním súhlasia všetky členské štáty, t. j. neexistuje možnosť zdržania sa a každá členská krajina bez rozdielu veľkosti a sily má možnosť zablokovať prijatie navrhovaného rozhodnutia. Keďže členské krajiny sú v nej zastúpené svojimi stálymi predstaviteľmi – veľvyslancami, tak už vtedy sa bolo potrebné v otázke napríklad navýšenia rozpočtu a prípravy záverečnej deklarácie zaujať stanovisko, ktoré by neumožňovalo, aby summit prijal deklaráciu ( rozhodnutie), ktoré prijal. Rada sa však kedykoľvek schádza na úrovni ministrov zahraničných vecí, ministrov obrany alebo na najvyššej úrovni, ktorej sa hovorí summit.
Pozrime sa stručne na obsah Deklarácie, s ktorým súhlasila aj naša delegácia:
1. V bode 1 je uvedené, že hlavy štátov a vlád Severoatlantickej Aliancie potvrdzujú svoj záväzok ku kolektívnej obrane. Je to obyčajný nezmysel a teda len západná propaganda, pretože kto by chcel napadnúť „najsilnejšiu alianciu v histórií“, ktorá sa spomína hneď v prvej vete Deklarácie. Tu musím pripomenúť, že majstri slová a propagandy vedia, čo môže znamenať kolektívna obrana v poňatí hláv štátov a vlád NATO. Kolektívna obrana celého transatlantického projektu je myslená len v jednom jedinom zmysle: je to naliehavá potreba vojenskej obrany unipolárneho systému riadenia sveta a jeho trvalej existencie pod vedením USA. Chcú teda chrániť presne to, čo je uvedené: slobodu a demokraciu v poňatí západného kapitalizmu, ktorej sa majú podriadiť ostatné časti sveta !
2. Ako začal „demokratický“ Západ pod vedením USA, NATO a EÚ kolektívnu obranu svojej západnej civilizácie ? Začal prípravou a zorganizovaním štátneho prevratu vo februári 2014, aby bolo možné nastoliť takú kyjevskú moc (diktatúru), ktorá bez váhania a dlhých reči úplne zmení svoju zahraničnú politiku vo vzťahu k Ruskej federácií, výsledkom ktorej bude v prvom kroku zahájenie vnútroštátnej vojny proti ľudu Donbasu s následnou humanitárnou krízou. K tomu všetkému potom stačilo v rámci súčinnosti Američanov, NATO a EÚ riešiť s nelegitímnou mocou militarizáciu Ukrajiny v záujme prípravy na vojnu s Ruskou federáciou, ustrážiť, aby vnútroštátna vojna „úspešne“ pokračovala, aby minské dohody nebolo možné naplniť a aby sa žiadne konkrétne iniciatívy Ruskej federácie – napríklad vyššie uvedené – nestali predmetom žiadneho dialógu a rokovaní s Ruskou federáciou.
Kolektívna obrana západnej civilizácie – v skutočnosti záujmov minoritnej triedy kapitalistov – bola založená na myšlienke a predstavách vytvoriť takú celkovú politickú a vojenskú situáciu na Ukrajine, ktorá prinúti Kremeľ vojenským spôsobom konať. Osem rokov prípravy Ukrajiny na skutočný vojenský stret s Ruskou federáciou mali postačovať k tomu, aby bolo možné vstúpiť do ďalšej etapy – do vojenského konfliktu s Ruskou federáciou, a zároveň, aby bolo možné neustále šíriť naratív, že Rusko je agresor a začalo viesť nezákonnú, nespravodlivú a nevyprovokovanú vojnu.
„Demokratický“ Západ docielil to, že po februári 2022 sa vstupom ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny vojna zmenila na zástupnú vojnu, pretože tu veľkú dôveru so zbraňou v ruke obraňovať Západ proti Ruskej federácií zásluhou kyjevskej diktatúry dostal ukrajinský národ. Všestranné vojenské a finančné zabezpečenie ozbrojených síl Ukrajiny a rôznych žoldnierov zo sveta sa dialo a deje na náklady USA, NATO a EÚ a ich členských štátov, ktoré však vôbec nie sú solidárnym a priateľským príspevkom – darom, ale sú zameniteľné za úroky a aktíva celej Ukrajiny.
3. Z pohľadu toho, o čo v skutočnosti ide v záväzku o kolektívnej obrane celého Západu spojenej s ochranou jednej miliardy občanov, hlavy štátov a vlád Severoatlantickej aliancie potvrdili to, čo je už známe od založenia NATO, že dlhodobú hrozbu pre euroatlantickú bezpečnosť predstavuje Rusko. Predovšetkým z tohto dôvodu, ak teraz vynecháme z toho hrozbu terorizmu, sa všetci zaviazali do roku 2035 investovať 5 % ročne na základné, vraj obranné potreby a výdavky súvisiace s obranou a bezpečnosťou. To, čo je uvedené v bode 2 prijatej Deklarácie, je o tom, že sme súhlasili s ďalším pokračovaním vojny na Ukrajine, pretože doterajší priebeh zástupnej vojny je pre Ukrajinu a Západ neprijateľný. A čo je hlavné, nebude sa konať už spomínaná možnosť mierového ústupu Západu z jej doterajšej konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou. V zásade je to o tom, že NATO aj v spolupráci s EÚ sa začali veľmi vážne pripravovať na Veľkú vojnu s RF.
4. Za tejto situácie veľmi smiešne vyzerajú dve tvrdenia z Deklarácie, uvedené v bode 2. V prvom rade je to tvrdenie, že NATO má nejaké tri základné úlohy: odstrašovanie a obrana, predchádzanie krízam a ich riadenie a kooperatívnu bezpečnosť. Z môjho pohľadu RF sa nechystá napadnúť kolektívny Západ, ale sú známe rôzne plány a boli organizované konferencie, ako oslabiť a zničiť Ruskú federáciu. A v súlade so snahou položiť na kolena RF a podriadiť ju svojim záujmom, „demokratický“ Západ sa nezaoberá odstrašovaním a obranou, ale začal s vojenským ťažením na východ proti Ruskej federácií, zatiaľ na spôsob zástupnej vojny. Chváliť sa ďalšou úlohou – predchádzanie krízam a ich riadením – je tiež nezmysel, pretože Ukrajina sa stala pracovisko pre USA, NATO a EÚ, kde sa podarilo krízu vyvolať a kde bolo potrebné riadenie krízy a jej výsledky zachovať v režime veľkého chaosu.
5. Ak sa nemýlim, tak členské štáty NATO a EÚ pracujú systémom, že nesmú uzatvárať s Ruskou federáciou v rámci bilaterálnych vzťahov žiadne také zmluvy, ktoré by posilňovali vzájomne výhodnú spoluprácu a rozvíjali medzi dvoma národmi priateľskú spoluprácu. Západný kapitál totiž nepozná takú kategóriu morálneho sveta, ako je priateľstvo. Negatívnym príkladom je napríklad aj samotná Slovenská republika, ktorá k svojej zahraničnej politike už nepotrebuje platnú zmluvu s Ruskou federáciou. Obojstranné priateľské vzťahy členských štátov NATO a EÚ s Ruskou federáciou mohli byť zárukou toho, že nebudú existovať žiadne krízy, ktoré by sa nedali rozumne zvládnuť v rámci spoločne dohodnutých záväzkov a postupov.
Pri aktuálne platných dvojstranných zmluvách o spolupráci a priateľstve by totiž nebolo možné chápať Ruskú federáciu ako korisť, ktorú si treba podvoliť v prospech západného kapitálu. A pokiaľ ide o tretiu úlohu NATO – o kooperatívnu bezpečnosť – tak je to len bezpečnosť založená na existujúcej konfrontačnej politike s Ruskou federáciou. Takže aj teraz je potrebné položiť otázku, prečo celý Západ a členské štáty samotné, vrátane Slovenskej republiky, neprijali návrhy RF o spoločných bezpečnostných opatreniach a bezpečnostných zárukách ? To nikto doteraz svojim občanom nevie vysvetliť, pretože nevedia vysvetliť ani to, prečo je Ruská federácia dlhodobou hrozbou pre euroatlantickú bezpečnosť. Ja som v tomto článku na túto otázku celkom jasne reagoval.
Deklarácia z haagskeho summitu NATO je z môjho pohľadu len zlátaninou nesúvislých podvodných slov a viet, ktoré v celkovom svojom význame predstavujú veľkú hrozbu do blízkej budúcnosti pre miliardu ľudí, ktorých Západ nikdy nedokáže ochrániť, ak sa vehementne pustí do Veľkej vojny s Ruskou federáciou. Pokiaľ ide o Slovensko, tak sa mi zdá, že aj na našom území vyrastajú ľudia, formujú sa rôzne politické strany – eseročky, volia sa zástupcovia občanov, ktorí v politike majú najradšej to, že môžu podporovať vazalstvo na úkor záujmov občanov a celého národa. Za Adolfa Hitlera bola sformovaná politická skupina, ktorá verila práve Nemecku a tomu, že spoluprácu vládnej moci na základe Ochrannej zmluvy s Nemeckom dáva Slovenskej republike nejakú perspektívu. Teraz sme sa ocitli v tej istej „kaši“ a naši politici veria, že militarizáciou Európy sa naše Slovensko povznesie na vyššiu úroveň a čaká ho šťastná budúcnosť. Na takomto pozadí sa momentálne vôbec nedá určiť a odhadnúť, k čomu bude v budúcnosti slúžiť v týchto dňoch na Slovensku zahájený vojenský výcvik Národných ozbrojených síl.
6. V bode 3 Deklarácie z Haagskeho summitu spojenci potvrdili svoj záväzok poskytovať Ukrajine podporu, ktorej bezpečnosť vraj prispieva k západnej bezpečnosti. Komu v skutočnosti bola potvrdená podpora ? Bola potvrdená podpora kyjevskej diktatúre, ktorú Azarov jasne nazval fašistickým kyjevským režimom. Predstavitelia „demokratického“ Západu teda počítajú s tým, že kyjevská diktatúra udrží svoju moc na Ukrajine za každú cenu aj na ďalšie roky, čo podľa nich znamená, že bude určitým spôsobom chránená aj bezpečnosť Západu. Za takejto situácie nebude chránená bezpečnosť Ruskej federácie a preto nebude chránená ani bezpečnosť Západu. Predstavitelia „demokratického“ Západu sú v pohode s tým, že na Ukrajine funguje fašistický kyjevský režim, pretože ten prispieva k bezpečnosti Západu. Hlavy štátov a vlád Severoatlantickej aliancie si zrejme ani neuvedomili, že priamo či nepriamo v Deklarácií len potvrdili súvislosť a spojenie medzi dobou, keď fašistický režim v Nemecku pomáhal západnému kapitálu a keď fašistický kyjevský režim teraz opätovne pomáha západnému kapitálu, len nie tak v otázke jeho bezpečnosti, ako skôr v otázke vedenia zástupnej vojny proti Ruskej federácií v prospech jeho záujmov.
7. V bode 3 sa môže čitateľ dočítať, že príspevky na ukrajinskú obranu a obranný priemysel sa zahrnú do výdavkov spojencov na obranu. V tomto 3 bode je obrana úmyselne rozšírená na obranu Ukrajiny. Ak sa čitateľ vráti k bodu 1 Deklarácie z Haagskeho summitu, tak tam nájde jasne konštatovanie: hlavy štátov a vlád Severoatlantickej aliancie potvrdzujú svoj pevný záväzok ku kolektívnej obrane, ako je zakotvené v článku 5 Washingtonskej zmluvy – že útok na jedného je útokom na všetkých. Znamená to, že ide o celkom jasnú situáciu – ide o útok na niektorú z členských štátov NATO. A Ukrajina oficiálne nie je členským štátom NATO !!! Čo ale z toho vyplýva ?
Ak Ukrajina nie je členským štátom NATO, tak výdavky na obranu členov Severoatlantickej Aliancie sa nemôžu použivať na obranu Ukrajiny pred Ruskou federáciou. Ak si hlavy štátov a šéfovia vlád myslia, že Rusko je agresor, pretože vyprovokovalo nezákonnú, nespravodlivú a neodôvodnenú vojnu, Washingtonská zmluva ich vôbec nezaväzovala a nezaväzuje k obrane Ukrajiny, pretože nedošlo k útoku ani na jedného člena NATO. Z uvedeného vyplýva, že podľa litery platnej zmluvy, na základe ktorej sú štáty členskými štátmi NATO, príspevky na ukrajinskú obranu a na jej obranný priemysel logický nemôžu byť príspevkami do rozpočtu NATO na vlastné použitie. Napriek tomu sa rozhodnutím tak stalo a platí to.
8. Na summite NATO v Haagu sa hlavy štátov a vlád zaviazali do roku 2035 investovať ročne 5 % HDP a to v súlade s článkom 3 Washingtonskej zmluvy. Lenže článok 3 celkom jednoznačne hovorí o tom, že zmluvné strany budú jednotlivo a spoločne, stálou a účinnou svojpomocou a vzájomnou výpomocou udržiavať a rozvíjať svoju individuálnu a kolektívnu schopnosť odolávať ozbrojenému útoku ! Robí sa teda iná politika, aká sa dohodla v zmluve, pretože nikto nezaútočil na členský štát a ani sa nechystá. Aby hlavy štátov a šéfovia vlád zmiernili trochu hnev obyvateľstva svojich štátov, tak sa rozhodli pre metodické rozčlenenie výdavkov vo výške 5 % HDP na 3,5 % HDP pre financovanie základných obranných potrieb a plnenie cieľov NATO v oblasti spôsobilosti (napríklad schopnosti podporovať fašistický kyjevský režim) a 1,5 % HDP na financovanie niečoho iného ako kritickej infraštruktúry, posilnenie obrannej priemyselnej základne. Do tých 1,5 % HDP budú patriť aj plány každej vládnej moci, ako budú riešiť úlohy týkajúce sa všetkého obyvateľstva k civilnej pripravenosti a odolnosti v čase vojny.
Táto metodická úprava výdavkov na zbrojenie a viacročnú prípravu na Veľkú vojnu s Ruskou federáciou by mala obyvateľstvo a občanov národných štátov vôbec celkom upokojiť. V príprave na Veľkú vojnu nám chcú nanútiť myšlienku, že ako obyvateľstvo môžeme na vojenských výdavkoch len získať takú infraštruktúru, aby sa nám žilo lepšie a s vedomím, že nás chráni NATO a EÚ. Zvrátenosť takejto politiky vodcov „demokratického“ Západu, „zašitých“ v štruktúrach národných mocenských orgánov a v nadnárodných štruktúrach NATO a EÚ len potvrdzuje, ako sú všetci len prisluhovačmi západného kapitálu a západného kapitalizmu vôbec. Ukazuje sa, že o nastolenie trvalého mieru na Ukrajiny a zachovanie trvalého mieru v Európe nie je zo strany politikov „demokratického“ Západu žiadny záujem, pretože otázky spojené s trvalým mierom ani neboli predmetom summitu hláv štátov a predsedov vlád Severoatlantickej Aliancie. Poprosím čitateľa môjho príspevku, aby sa sám pokúsil nájsť fakty, na základe ktorých či je možné správanie sa prezidenta SR na summite v Haagu vyhodnotiť tak, že v plnej miere presadzuje to, čo pred voľbami prezidenta SR celkom jasne prisľúbil: že bude prezidentom pokoja a mieru.
V.
Po summite NATO a Haagu je už celkom jasné, že Američania, národní vodcovia členských štátov NATO a EÚ a bruselskí mandaríni sú nasmerovaní len k Veľkej vojne s Ruskou federáciou a tak, aby bolo možné zničiť ruskú civilizáciu. Naši predstavitelia vládnej moci aj na čele s prezidentom SR vôbec nepochopili celkovú situáciu a na mierový ústup „demokratického“ Západu z konfrontačnej politiky s RF absolútne zabudli. Ak sú na území SR, tak otvorene snívajú o potrebe diplomacie a dialógu s predstaviteľmi RF. Akosi si nechcú priznať, že summit hláv štátov a vlád Severoatlantickej Aliancie sa k žiadnym diplomatickým krokom a mierovým iniciatívam nerozhodol. A ak k tomu pripočítame, že aj Európska rada prijala zásadné stanoviska na svojom júnovom stretnutí, rovnako ako aj vo vzťahu k Ukrajine, tak je to nezvratná cesta k príprave na Veľkú vojnu s RF.
A čo z toho vyplýva ? Že obyvateľstvo členských štítov NATO a EÚ zásluhou svojich politických zástupcov nemá k dispozícií žiadny svoj vplyv a žiadnu moc, ktorú môže uplatniť pri rozhodovaní, tak náš osud v blízkej budúcnosti bude celkom zákonite závisieť od toho, ako sa k politike NATO a EÚ definitívne postaví vedenie a národ Ruskej federácie a aké definitívne rozhodnutia príjme, aby donútili vojnových štváčov z „demokratického“ Západu mať ozajstný strach z prijatia novej preventívnej stratégií vo vzťahu k Západu. Treba zdôrazniť, že otázka strachu nemá rovnaký význam pre obyvateľstvo a pre samotných vojnových štváčov, nech pochádzajú z akejkoľvek sociálnej skupiny či profesionálnej štruktúry. Obyvateľstvo Západu je politikmi Západu strašené z ruskej agresie na Západ. Ale samotní organizátori prípravy a organizovania vojny na Ukrajine proti Ruskej federácií nepociťujú strach z agresie RF, pretože ešte stále predpokladajú, že Rusko môže byť ešte porazené a to buď vojenskou silou, ekonomický alebo aj prípadnými politickými zmenami.
Naši politici ešte stále nepochopili, že od čias rozpadu ZSSR „demokratický“ Západ nikdy nedovolil, aby Ruská federácia bola súčasťou systému kolektívnej bezpečnosti. V tomto prípade nešlo o zábudlivosť zo strany USA, NATO a EÚ, ale o jasný úmysel. Terajší summit v Haagu opätovne potvrdil iba kolektívnu bezpečnosť v rámci Západu a Ukrajiny. Nakoniec to bolo potvrdené už dávnejšie, ešte pred februárom 2022, keď Američania a NATO na návrh Zmluvy a Dohody o spoločnej kolektívnej bezpečnosti nereagovali. S prezidentom Putinom a Ruskou federáciou západní politici už nepotrebujú rozprávať a niečo vyjednávať. Hanbím sa za to, že Západ sa k Ruskej federácií správa ako k barbarskej spoločnosti, s výsmechom, s nadhľadom, ako niekto, koho musia rešpektovať predovšetkým predstavitelia Ruskej federáciu.
Predpokladám, že po summite hláv štátov a vlád NATO v Haagu predstavitelia Ruskej federácie konečne pochopia, že musia sa rozhodnúť pre oveľa prísnejší a dôraznejší prístup k samotnému Západu a ku kyjevskej diktatúre. Určité prejavy dobrej vôle zo strany RF sú signálom, že Kremeľ má určité slabé stránky, ktoré skôr povzbudzujú politikov Západu, aby verili, že napríklad výrazné navýšenie výdavkov na zbrojenie umožní, aby NATO a Ukrajina boli dostatočne silne a mohli veriť v úspech. Ruská federácia by sa mala pokúsiť o určitý koperníkovský obrat. Nemala by čakať na to, že pod vedením USA, NATO a EÚ sa výrazne rozpumpuje militarizácia celého Západu, aby potom sa mohlo počkať, kedy NATO zaútočí, na základe čoho Rusko bude spravodlivo reagovať.
Ak vojnoví štváči nepociťujú strach z ruskej agresie na Západ, tak očakávam, že RF prijme takú stratégiu, aby čo najskôr došlo k bezpodmienečnej kapitulácií kyjevskej diktatúry a zároveň s kapituláciou aby aj politici Západu sa ocitli v takej vojensko-politickej situácií, že sa u nich rozvinie strach z vojensko-politickej porážky. Tento strach by už umožnil, aby „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ prijal rozhodnutie o spomínanom mierovom ústupe z konfrontačnej politiky. Ruská federácia v rámci svojej novej stratégie k NATO by mala využiť práve potvrdený záväzok z Haagu, že NATO po dosiahnutí základných obranných potrieb bude mať sily, spôsobilosti, zdroje, infraštruktúru, bojovú pripravenosť a odolnosť potrebnú na odstrašovanie Ruskej federácie.
Vyzerá to tak, že RF by mala v rámci svojej novej stratégie čo najskôr pristúpiť k stratégií odstrašovania Západu od možnej agresie proti Ruskej federácií. Predpokladám, že RF si nemôže v terajšej situácií dovoliť čakať na výsledok militarizácie Západu, ale nájsť také možnosti realizácie svojich rôznych zámerov a cieľov (vrátane vojenských), pod vplyvom ktorých sa vojensko-politické vedenie Západu rozvráti či výrazne destabilizuje.
Ruská federácia už nemá možnosť kde ustupovať, pretože politici „demokratického“ Západu nedisponujú vlastnosťami, na základe ktorých by mohli rozvíjať priateľské vzťahy. Myslím si, že je potrebné čo najskôr vytvoriť na Ukrajine také podmienky, aby k bezpodmienečnej kapitulácií kyjevskej diktatúry došlo za každú cenu. Ak chce RF zabrániť rozvratu ruskej civilizácie či ozajstnej tretej svetovej vojne, už sa nemá na koho spoliehať, iba na seba a na svoju vôľu po víťazstve nad novým fašizmom Západu. Dosiahnuť cieľ denacifikácie a demilitarizácie Ukrajiny je preto základom k tomu, aby sa vojnové plány Západu nemohli naplniť a aby Ruská federácia sa postarala o to, aby Ukrajina bola definitívne a čo najskôr odstrihnutá od „demokratického“ Západu. Toto odstrihnutie by malo jednoducho znamenať, že budú ukončené všetky zväzky Američanov, NATO, EÚ a mnohých členských štátov, dohodnuté s kyjevskou diktatúrou.
Na záver si dovolím po určitých hypotetických úvahách uviesť ešte jednu dôležitú myšlienku. Nastolenie mieru na Ukrajine, zachovanie mieru v Európe a vo svete nie je možné za akejkoľvek situácie. Prvou a základnou podmienkou k riešeniu otázok mieru je to, že musí byť pre obyvateľstvo Európy a sveta oznámená a oznamovaná skutočná pravda o tom, čo sa dialo a deje na Ukrajine minimálne od začiatku roka 2014, musí byť oznámená a oznamovaná skutočná pravda o vojne na Ukrajine, kde sa vedie zástupná vojna proti Ruskej federácií. Iba na základe skutočnej pravdy je možné nastoliť spravodlivosť a mierový život.
Iba skutočná pravda o zástupnej vojne na Ukrajine môže byť jasným kritériom, že národní politici členských štátov NATO a EÚ chcú zmeniť svoje postoje k svojim občanom v pozitívnom slova zmysle. Kto nechce sa zúčastniť a zúčastňovať odhaľovania skutočnej pravdy o zástupnej vojne na Ukrajine, ten nebude mať záujem ani o skutočné nastolenie mieru a s ňou spätej novej politiky a politickej kultúry. Iba pravda o zástupnej vojne na Ukrajine môže nás posunúť k tomu, aby sme ako občania začali celkom nekompromisne žiadať od politikov ako zástupcov občanov, aby sa na celej čiare vzdali buď organizovania alebo podpory konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou.
Mierové spolunažívanie národov v Európe a vo svete nemôže ublížiť západnému kapitalizmu, ale môže ho významným spôsobom poľudštiť. Národní vodcovia členských štátov NATO a EÚ dostávajú od svojich občanov dostatok moci k tomu, aby v rámci svojich štátnych kompetencií prinútili minoritnú triedu kapitalistov aj s ich prisluhovačmi nepodporovať také aktivity a spôsoby organizovania sa kapitálu, ktoré zakladajú nespravodlivosť v štáte a vo vzťahoch medzi štátmi či priamo organizujú vo veľkom ničiť ľudské životy a drancovať prírodné zdroje.
Ukrajina je jedným z veľkých prípadov bezohľadnosti a zločinnosti západného kapitalizmu vo vzťahu k životom obyčajných ľudí, vo vzťahu k mnohonárodnému štátu s veľkým podielom obyvateľstva rusko-jazyčného, vo vzťahu k prírodnému bohatstvu a jeho využívaniu, vo vzťahu k politickému systému celého národa s cieľom na celej čiare si podriadiť život spoločnosti pre vlastné koristníckej ciele.
Hanbím sa za našich politikov, ktorí na summite v Haagu postupovali iba v súlade a záujmami západného kapitálu a ktorých politická múdrosť, politické svedomie, politická statočnosť a odvaha ostali neprejavené, lebo patríme k Západu. To, že patríme k „demokratickému“ Západu len za podmienok určených západným kapitálom a jeho štruktúrami moci, si naši politickí predstavitelia ešte vôbec nevšimli, pretože členstvo SR v NATO a v EÚ ich zaväzuje k poslušnosti, nie k múdrym a racionálnym postojom a trvalej a pevnej spolupatričnosťou so svojim národom. Ak sa naši politickí predstavitelia čo najskôr nerozhodnú k vypovedaniu poslušnosti západnému kapitálu v jeho vojenskom ťažením proti Ruskej federácií, zatiahnu celý národ do Veľkej vojny s Ruskou federáciou.
Po summite hláv štátov a vlád NATO je už celkom jasné, že občania členských štátov majú k dispozícií iba dve možnosti. Buď trpezlivo znášať politiku svojich národných vodcov presadzovanú v štruktúrach NATO a EÚ, ktorá vedie iba k Veľkej vojne s Ruskou federáciou alebo čo najskôr v rámci občianskych iniciatív vytvárať celonárodné protivojnové fronty občanov za záchranu mieru v Európe a vo svete. Pre ktorú možnosť sa rozhodnú občania, o tom v súčasnosti vôbec nie je možné jednoznačne predpovedať. Ja osobne som však skôr pesimista, pretože historické skúsenosti a veľmi silná indoktrinácia občanov zo strany západných vlád a západnej propagandy nemilosrdne utlmila ich myslenie a postoje k politikám, ktoré rozpracovali nadnárodné štruktúry ako sú NATO a EÚ, vrátane veľmi silnej a nepriateľskej konfrontácie s Ruskou federáciou.
Dušan Hirjak
.jpeg)
.JPG)
