Vážená pani ministerka, pani Šimkovičová
Som Váš volič. Obdivujem Vašu vytrvalosť, dôslednosť, odvahu, najmä však odolnosť s akou bojujete proti nekončiacej snahe nechutnej a zákernej časti spektra našich a dokonca aj zahraničných obdivovateľov dekadentnej kultúry zániku a zmaru.
V spleti rôznych historických deformácií hľadám pravdu o našej minulosti. Vo svojich blogoch, na stránkach Hlavných správ, poukazujem na účelové deformácie cielene vytvorené historikmi minulých rokov aj dnešných dní často iba na základe politickej objednávky. Ich vplyv, nezanikol ani po roku 1993, keď bola druhý krát Slovákmi obnovená správa vecí verejných v našom štáte, v Slovenskej republike. Dokazujú to učebnice dejepisu vyrobené pre dnešných politikov. Tu vidím prameň občianskej neistoty.
Je charakteristické pre náš národ, že zmeny riešime váhavo, ťažkopádne, neochotne, najmä však polovičato. Nedôslednosť dokorán otvorila brány k moci osobnostiam z rôznych sfér spoločenského života, ktoré pod zámienkou tzv. politickej korektnosti podrývali zdravý vývoj štátu. Sabotovali nie len hospodársku, ale aj duševnú zvrchovanosť národa. Všetky prostriedky využívali k tomu, aby oslabili hrdosť Slovákov na vlastnú minulosť. Žiaľ, vo svojej činnosti pokračujú, ba majú aj nasledovníkov. To sa hneď od prvopočiatku prejavilo pri domácej (jazykový zákon), ale aj zahraničnej činnosti štátu (vlastizradné zmluvy a záväzky). Do diplomatických služieb nastúpili aj kovaní odporcovia štátnosti.
Dôkazom nedôslednosti môže byť štátny znak – vlajka, ktorý pri delení spoločnej štátnosti s Čechmi, najvyšší orgán – Federálne zhromaždenie ČSR zrušilo. Napriek tomu ho česká strana nie len používa, ale ho bez prerušenia využíva v celom spektre politických, obchodných, hospodárskych aj reprezentačných príležitostí. S pohľadu zahraničia Československá republika nezanikla, iba vznikol akýsi štátik, ktorý so sedemdesiat ročnou tradíciou nemá nič spoločné. Že sa to udialo bez odporu z našej strany a akejkoľvek kompenzácie z tej Českej je zbytočné dodávať.
Dospeli sme do stavu, keď mnohí predstavitelia štátu masívne substituovali názov štátu „Slovenská republika“ výrazom „Tátokrajina“. Je smutné, že sa to deje (dokonca z úst prezidenta) aj teraz, po voľbách, ktoré nám najmä v predvolebných sľuboch dávali nádej na zmenu aj v tejto oblasti.
Prítomnosť, predovšetkým však budúcnosť Slovenska a Slovákov mi leží na srdci rovnako ako Vám, pani ministerka. Napriek všetkému som presvedčený, že nastávajúce obdobie dáva šancu vstúpiť do politického priestoru s cieľom budovať Slovensko slovenské, kresťanské, aby bolo bezpečnou domovinou pre všetkých jeho obyvateľov. Aby Národná rada bola skutočne národnou radou Slovenskej republiky, aby národ zostal národom, aby sa rozvíjal ako hrdý národ a nie ako ustráchaná Popoluška. Považujem to za veľmi dôležité tým skôr, že geopolitická situácia neveští nič dobré.
Preto reagujem na Vašu výzvu a ponúkam niekoľko podnetov a možných riešení v citlivých sférach spoločenského a kultúrneho života Slovákov.