Motto: Odkedy je RTVS na odpis, počúvame každú chvíľu z rozhlasu, že „Verejnoprávnosť má zmysel“. Súhlasím, len je tu malá chybička. Exponenti RTVS nemajú zmysel pre verejnoprávnosť.
Pre „progresivizmus“ je typický „double-speak“, čiže výrazy majú v skutočnosti opačné znamienko. Príkladom je Slovenský rozhlas. Keď sa započúvate do jeho hudobnej produkcie, zistíte, že je to väčšinovo Anglo-saský rozhlas. Slovenská hudobná tvorba je tu prezentovaná, ako keby sme boli vo vlastnej krajine menšinou! Ktorá má pre svoje prežitie určené kvóty!
Už v Čechách aj komerčná stanica Impuls má určené časy, kedy hrá výhradne českú hudbu. To nehovoriac o maďarských staniciach a celom Balkáne. Len tí naši „rozhlasáci“ sa potichu odrodili…
Vysvetlenie je prosté. Za všetkých hľadaj peniaze a v tomto prípade ich nájdeš! Stačí sa zamyslieť nad tým, čím môže slovenský spevák „zainteresovať“ vedenie RTVS? Veď by to bolo smiešne a škandál navrch. Ale taká zaoceánska agentúra – to už je iný „partner“. Už pred mnohými rokmi ktosi prišiel na tento „deal“. Neprší z neho zlato, ale kape vytrvalo. Z našich vrecák do zahraničia. Keď som si dovolil opýtať sa na to vedenia RTVS, vtedy priamo Rezníka, bolo mi oznámené, že oni ani nevedia kam za hranice tie peniaze tečú?! Tak som ich vyzýval, aby aspoň za pandémie hrali viac slovenskej hudby a dali tak šancu prežitia slovenským tvorcom. Prešli to mlčaním. Takže Matovičov kôň, finančný aj morálny bankrotár Machaj, tento stav nespôsobil, ale tiež s ním (ako dlhoročný rozhlasák!) nič neurobil.
Ne-Slovenský rozhlas, zahraničná expozitúra
Tento kšeft je za desaťročia už dovedený do „dokonalosti“.
Škandalóznym príkladom „predaja uší poslucháčov“, teda biznisu, je väčšinovo americká hudobná produkcia na Rádiu Slovensko. Slovenská hudobná produkcia je pre týchto „manažérov“ nezaujímavá. A tak nemalé tantiémy odtekajú každý mesiac za oceán do firiem globálneho zastúpenia, ktorých predstavitelia majú byť prečo, ale aj ako týmto „manažérom“ vďační. Slovenskí autori už z princípu nemajú ako a prečo byť takto „vďační“.
Boli zrušení hudobní dramaturgovia. Všetko ide cez počítač. Došlo to tak ďaleko, že pred dlhším časom v relácii „Pod pyramídou“ s jazz-manom Petrom Lipom nebola odohraná ani jedna jeho pesnička!
Obsesia zahraničnou (a hlavne anglo-saskou) hudbou ide tak ďaleko, že v rozhlasových „talk-show“ je dialóg prerušovaný každých 3-5 minút rovnako dlhým hudobným predelom, ktorý každý zmysluplný rozhovor robí nemožným. Typický komerčný prístup. Rádio Slovensko sa stalo prakticky hudobnou stanicou s prevažne americkou produkciou (až 73%). Kvôli tomu sa aj „upravujú“ štatistiky počúvanosti. Rádio Slovensko stratilo svoj typický „sound“.
Rodinným striebrom SRo je jeho archív. Paradoxne, ten je najmenej využívaný, hoci práve to je devíza, ktorou žiadne iné rádio nemôže SRo konkurovať. A vzťah k tomuto dnes nezaplatiteľnému pokladu je priam škandalózny – v archíve je napríklad cca 30 tisíc platní, ktoré nie sú riadne katalogizované a je teda pripravený na rozkrádanie. Jediní kto tento archív aj invenčne využívajú sú Pavol Danišovič a Stano Ščepán.
Čo je na RTVS ešte slovenské okrem posledného písmena v názve?
Slovenská tvorba obecne vedenie RTVS otravuje. Autorov treba platiť, kontrolovať, urgovať termíny. A čo z toho má vedenie? Vatikánsku menu „Pánboh zaplať“? Z pôvodnej tvorby sa totiž ťažko robí „biznis“. Ten sa robí ľahšie z globálnych „formátov“. Mechanizmus je jasný. Nákup „formátov“ od zahraničných firiem je pre tých, čo ho podpíšu, omnoho výhodnejší. Majú zaručenú sledovanosť (teoreticky) a aj vďačnosť týchto firiem. Tak si svojho času urobil z RTVS zlatú baňu istý režisér a producent Ňuňéz.
Všimnite si tiež obsadenie „zábavných“ televíznych relácií. Stále sa tam točia dokola tie isté tváre. Je to uzatvorený klan. Pre nováčikov neprístupný.
A tak povolanie dramaturg stratilo zmysel. Kedysi (keď ešte neexistovala zloženina „tele-rozhlas“) mal dramaturg voľnú ruku. Vyhľadával domácich autorov a spolu hľadali nové originálne témy. To už roky neplatí! Len naivkovia prichádzajú niečo originálne, slovenské ponúkať. Tie nápady končia v tzv. Zásobníku a tým aj dostratena. Dnes dramaturg sedí prikrčene a čaká, čo mu padne na stôl z „veľkoformátového“ biznisu, ktoré robí vedenie RTVS s veľkými nadnárodnými agentúrami. A do toho on nemá čo rečniť. Len dozerať, aby sa realizácia neodklonila od „kuchárskej knihy“, ktorú vedenie RTVS za naše nemalé peniaze „nakúpilo“.
Záver je prostý: RTVS je (nehovoriac o jej škandalóznom zJančkárení) pri súčasnom nastavení nereformovateľná. Dajme šancu STVR, kde je Slovensko na prvom mieste…