Zavlečenie Slovenskej republiky do pazúrov bruselských jastrabov prebiehalo v niekoľkých krokoch. V tomto článku sa pozrieme aspoň na tie, ktoré boli z pohľadu straty našej národnej a štátnej suverenity najvýznamnejšie.
Vstup do Európskej únie – máj 2004
Keď 1. januára 1993 vznikla druhá Slovenská republika, s nadšením sme ju vítali. Boli sme presvedčení, že našu, tak vytúženú, štátnosť si budeme chrániť a rozvíjať a už nikdy sa jej nevzdáme. Prešlo však len 11 rokov, a po masívnej mediálnej a politickej propagande bolo Slovensko postavené pred otázku, či ísť ďalej svojou cestou tvrdej práce a postupného rozvoja so zachovaním všetkých aspektov národnej a štátnej suverenity alebo či si vybrať sľubované a na ružovo maľované krajšie zajtrajšky, avšak za cenu straty národnej slobody. Výsledok dnes už všetci poznáme. Po sfalšovanom referende o vstupe do EÚ prišlo hlasovanie v Národnej rade. A niektorí z tých, ktorí vstup do EÚ vtedy odhlasovali, sú žiaľ ešte aj dnes súčasťou slovenskej politiky.
Za vstup do EÚ dňa 1.7.2003 takto hlasovali:
Celý klub SDKÚ – ZA
Celý klub SMK – ZA
Celý klub ANO – ZA, vrátane Jána Drgonca
Všetci prítomní poslanci HZDS – ZA, vrátane Vladimíra Mečiara
Celý klub KDH – ZA, vrátane Jána Figeľa, Františka Mikloška a Anny Záborskej
Celý klub SMER – ZA, vrátane súčasných politikov Roberta Fica, Roberta Kaliňáka, Juraja Blanára, Moniky Beňovej, Jaroslava Bašku a Ľubomíra Vážneho.
Prijatie Lisabonskej zmluvy – apríl 2008
Keď nás lanárili do Európskej únie, tak nám páni z Bruselu sľubovali, že aj keď je Slovensko maličký štát, tak vďaka uplatneniu práva veta pri hlasovaní bude mať náš hlas rovnakú váhu ako hlasy iných štátov, napríklad Francúzska a Nemecka. A keď sa nám akékoľvek rozhodnutie Európskej únie nebude páčiť, tak budeme mať vždy možnosť použiť právo veta a takéto rozhodnutie, kľudne aj ako jediný členský štát EÚ svojim hlasom zablokovať. Takéto nastavenie mechanizmov však netrvalo dlho a v roku 2008 prišla na stôl tzv. Lisabonská zmluva, ktorej hlavným účinkom bolo zrušenie práva veta pre jednotlivé členské štáty EÚ, a to až v 19-tich oblastiach.
Lisabonská zmluva tak v zásadných otázkach zmenila dovtedy hlasovanie jednomyseľné za hlasovanie väčšinové. To znamená, na prijatie rozhodnutia Európskej únie už stačila len väčšina hlasov, takže malé krajiny, ako napríklad Slovensko, boli z pohľadu rozhodovacieho práva Európskej únie vytlačené na perifériu. Prijatím Lisabonskej zmluvy sme dobrovoľne, hlasovaním vo vláde a v parlamente, odovzdali výraznú časť našich národných a štátnych kompetencií do rozhodovacej právomoci orgánov Európskej únie.
Najprv Lisabonskú zmluvu dňa 5.12.2007 schválila Vláda Slovenskej republiky v zložení: Robert Fico (predseda vlády), Dušan Čaplovič (podpredseda vlády), Robert Kaliňák (podpredseda vlády a minister vnútra), Ján Mikolaj (podpredseda vlády a minister školstva, vedy, výskumu a športu), Štefan Harabin (podpredseda vlády a minister spravodlivosti), Ján Počiatek (minister financií), Ján Kubiš (minister zahraničných vecí), Ľubomír Jahnátek (minister hospodárstva a výstavby), František Kašický (minister obrany), Marek Maďarič (minister kultúry a cestovného ruchu), Ivan Valentovič (minister zdravotníctva), Zdenka Kramplová (ministerka pôdohospodárstva), Ľubomír Vážny (minister dopravy, pôšt a telekomunikácií), Marian Janušek (minister výstavby a regionálneho rozvoja), Viera Tomanová (ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny) a Jaroslav Izák (minister životného prostredia). Následne bola Lisabonská zmluva predložená na schválenie do Národnej rady Slovenskej republiky.
Za prijatie Lisabonskej zmluvy v NR SR dňa 10.4.2008 hlasovali:
Celý klub SMK – ZA
Celý klub HZDS – ZA, vrátane Vladimíra Mečiara
Celý klub SNS – ZA, vrátane Anny Belousovovej, gen. Emila Vestenického a Rafaela Rafaja
Celý klub SMER-SD – ZA, vrátane Petra Pellegriniho, Jána Podmanického, Jána Richtera a Dušana Jarjabeka.
Zrušenie slovenskej koruny a prijatie eura – január 2009
1. januára 2009 Slovenská republika, ako prvý a doposiaľ jediný štát V4, zrušila svoju národnú menu a prijala euro. Zrušením slovenskej koruny sme sa de facto vzdali samostatnej menovej politiky. Stratili sme tým kľúčovú kompetenciu potrebnú na riadenie slovenského hospodárstva a ekonomiky v prospech národno-štátnych záujmov SR. Aká sila sa skrýva v ovládaní národnej meny vystihuje známy citát židovského bankára a zároveň zakladateľa klanu Rothschildovcov – Mayera Amchela Rothschilda: „Dajte mi moc vydávať a ovládať peniaze národa a potom mi bude jedno, kto robí zákony.“ No a dnes má túto moc na Slovensku nie Slovenská republika a jej Národná banka Slovenska, ale Európska únia a jej Európska centrálna banka sídliaca v nemeckom Frankfurte nad Mohanom. Každý, kto hlasoval za zrušenie slovenskej koruny a jej nahradenie eurom, tak dobrovoľne zbavil Slovensko nezávislosti a podriadil záujmom tých, čo dnes ovládajú Európsku úniu a jej orgány.
Navyše pri prechode na euro s prijatým výmenným kurzom 30,126 slovenskej koruny za 1 euro nás okradli o miliardy! Viacerí ekonómovia v tom čase hovorili o tom, že ak má byť prechod na euro aspoň trošku spravodlivý, tak výmenný kurz nemôže presiahnuť sumu 25 slovenských korún za 1 euro. Okrem toho, že nás nevýhodným výmenným kurzom brutálne okradli, tak sa tým nastavili aj parametre slovenskej ekonomike voči ekonomike Európskej únie ako celku. Na túto počiatočnú chybu doplácame v podstate dodnes. Stačí sa pozrieť na rozdielne hladiny platov a cien v ostatných krajinách V4, ktoré si však na rozdiel od nás svoju národnú menu ponechali.
Za zrušenie slovenskej koruny a prijatie eura v NR SR dňa 28.11.2007 hlasovali:
Celý klub SDKÚ-DS – ZA, vrátane Lucie Žitňanskej, Ivana Štefanca a Ľuboša Michela
Celý klub SMK – ZA
Celý klub HZDS – ZA, vrátane Vladimíra Mečiara
Klub SNS – ZA 14 poslancov, vrátane Anny Belousovovej, gen. Emila Vestenického a Rafaela Rafaja
Celý klub SMER-SD – ZA, vrátane Petra Pellegriniho, Jána Podmanického, Jána Richtera a Dušana Jarjabeka.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že viacerí politici, ktorí sa dnes snažia prezentovať ako národne cítiaci, vždy keď mohli hlasovali za stratu slovenskej národnej, štátnej a ekonomickej suverenity a posilnenie vlády Európskej únie nad Slovenskom. Medzi tých najznámejších a doteraz politicky aktívnych sluhov Bruselu patria: Robert Fico (predseda vlády, SMER-SD), Robert Kaliňák (minister obrany, SMER-SD), Juraj Blanár (minister zahraničných vecí, SMER-SD), Monika Beňová (europoslankyňa, SMER-SD), Peter Pellegrini (predseda parlamentu, HLAS-SD), Štefan Harabin (prezidentský kandidát), Rafael Rafaj (predseda odborného tímu, Republika), Anna Belousovová (kandidátka do Európskeho parlamentu, Republika), Anna Záborská (poslankyňa NR SR, OĽANO).
Niektorí z týchto zradcov Slovenska majú tú drzosť, že po tom, čo spáchali, idú ešte kandidovať za prezidenta alebo chcú Slovensko zastupovať v Európskom parlamente! Avšak vy ste tí, ktorí o tom rozhodnú.
Zdroje:
Syllová, Pítrová, Paldusová a kol.: Lisabonská smlouva, komentář. C.H.Beck. 2010
https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/hlasovanie/hlasklub&ID=12149
https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=269900
https://www.vlada.gov.sk/vlada-sr-od-04-07-2006-do-08-07-2010/
https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/hlasovanie/hlasklub&ID=22734
https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/hlasovanie/hlasklub&ID=21987