Spomienka na J. Em. Jozefa kardinála Tomka /Pri 100. výročí narodenia/

Je pre mňa česť povedať niečo o kontaktoch s veľkým  Slovákom vo Vatikáne, o ktorom pri jeho odchode k Pánovi priniesli zaujímavé informácie znalci jeho diela. Čitateľom niektorých médií poodkryli aj málo známe skutočnosti z jeho života  Emília Hrabovec, František Vnuk a Marián Gavenda. Pripomínam knižné publikácie venované dielu kardinála z pera i počítača Jozefa Rydla a Mariána Čižmára. Uvedomme si, že odišiel jeden z posledných velikánov zo silnej intelektuálnej zostavy slovenskej emigrácie po roku 1945. Ide o dlhý rad civilných i cirkevných osobností, kňazov, spisovateľov, prekladateľov, výtvarníkov, vedcov, vydavateľov, podnikateľov, neúnavných organizátorov krajanského života vonku, farárov, biskupov a jedného kardinála. On si ich vážil, s mnohými spolupracoval a spoločne dosiahli v zložitých, neprajných  podmienkach famózne diela, vykonali vonku  pre Slovensko kusisko roboty. Pripomínam aspoň niektoré: oltár nad hrobom sv. Cyrila, Pápežský slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, tritisíc vydaných knižných titulov, Slovenský ústav v Ríme, Slovenská liga v Amerike, Svetový kongres Slovákov, založené a redigované časopisy, vzdelávanie slovenskej mládeže, slovenské kostoly. Zoznam je dlhý. A všetko bez projektov, bez dotácií zo štátu, ktorý neexistoval, ale po ktorom túžili, modlili sa za jeho obnovenie. Všetci si zaslúžia našu poklonu, morálne ocenenie a viacerí zabudnutí štátne vyznamenania in memoriam. To je odkaz, pod ktorý by sa kardinál Tomko isto podpísal.

Nepatrím medzi znalcov vedeckého diela Jeho Eminencie, autora troch doktorských dizertácií z troch vedných disciplín v troch jazykoch, ani naozaj gigantického záberu v kuriálnej hierarchii a najmä výsledkov jeho úsilia, keď šestnásť rokov viedol Kongregáciu pre evanjelizáciu národov. Odvážim sa povedať, že pápež Ján Pavol II. urobil pre cirkev skvelý ťah, keď ho vysvätil za arcibiskupa a onedlho na to poveril vedením významnej kongregácie. Ako veriaci verím,  že to bol Duch Svätý, ktorý Karola Wojtylu, tak ako každého z nás, sprevádzal od mladosti. Pána kardinála som nepoznal tak dobre ako viacerí naši biskupi, kňazi. Prijmite, prosím tieto riadky, ktoré som napísal pri jeho odchode, ako milé spomínanie na stretnutia s  našim veľkým mužom vo Vatikáne. Každé z nich malo svoje čaro, hĺbku, obsahovalo podnety na zamyslenie, inšpiráciu, ba až podprahové signály, čo by sme mali robiť. S kardinálom Tomkom som sa zoznámil ako veľvyslanec SR v Poľsku. Akademia Teologii Katolickej vo Varšave, dnes Univerzita kardinála S. Wyszyńského, mu v roku 1994 udelila titul doktor honoris causa. Keď nám vedenie univerzity poslalo túto informáciu, naša ambasáda sa zapojila do prípravných prác. Zúčastnil som sa na slávnostnej ceremónii i prednáške čestného doktora. Na počesť Jeho Eminencie som usporiadal  v našej rezidencii večeru, na ktorej za zúčastnil podpredseda vlády a minister školstva, apoštolský nuncius, poľský prímas, rektor a dekan ATK… Bolo to príjemné stretnutie, čo patrične ocenil aj vždy skromný pán kardinál, keď všetci odišli a ostali sme s ním s manželkou sami. Čo povedal mne o účasti a úrovni večere, tým sa chváliť nebudem, ale spomínam si, že nezabudol ani na poďakovanie kuchárovi a mňa prosil, aby som odovzdal pozdrav protokolu, lebo si všimol elegantné rozsadenie vysokých štátnych i cirkevných predstaviteľov. Spomínam si, že som ho rozosmial, keď som povedal, že protokolistu vidím ráno v zrkadle, keď sa holím. A pri rozlúčke povedal niečo v tom zmysle, že keď polonistu vymenovali za veľvyslanca do Poľska, že to bol dobrý ťah zo slovenskej strany.Pri Tomkovom honorovaní vo Varšave som ani len netušil, že sa stretneme ešte v Ríme, ba vo Vatikáne. Ale stalo sa. Po akte vymenovania za veľvyslanca SR pri Svätej stolici mi premiérVladimír Mečiar, ako zastupujúci prezident, uložil niekoľko úloh. Jednou z nich bolo pracovať na príprave návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku.  Pán premiér zdôraznil, aby som sa na to sústredil. Považoval som  to vtedy za  samozrejmosť, veď je to záujem najvyšších predstaviteľov štátu, prianie veriacich, ale aj vedenia Katolíckej cirkvi na Slovensku. Z omylu ma vyviedol kardinál Jozef Tomko, ktorý ma niekoľko dní po príchode do Ríma pozval na večeru do svojho bytu. Zaujímal sa o to, aké má SR plány v relácii s Vatikánom. V odpovedi som uviedol práve otázku  návštevy Jeho Svätosti v Slovenskej republike. Kardinál súhlasne prikývol, že  je presvedčený, že návšteva by bola darom pre veriacich a súčasne aj dobrou medializáciou Slovenska vo svete. Som mu  aj dnes vďačný za jeho upozornenie, ktoré znelo doslova takto: „Pán veľvyslanec, musíte o tom ešte presvedčiť slovenských biskupov“. Samozrejme, že ma to prekvapilo, lebo s tým som naozaj nepočítal.  Najmä po návšteve u kardinála Jána Chryzostoma Korca, ktorú som vykonal pred odchodom do Ríma. Eminencia mi dal požehnanie na cestu i misiu, ba iniciatívne aj malý  osobný darček pre Svätého Otca. Ako to bolo s prípravou historickej návštevy Jeho Svätosti píšem na inom mieste a bude to aj v knihe spomienok. Naše zastupiteľské úrady v zahraničí organizujú oslavy štátneho sviatku SR pri príležitosti Dňa Ústavy SR. Napadlo mi, že pri Vatikáne by sme mohli sláviť štátny sviatok sv. Cyrila a Metoda. Navrhol som  to písomne ministrovi Eduardovi Kukanovi a dostal som súhlas. Mal som predstavu, že to budeme robiť pri hrobe sv. Cyrila v Bazilike sv. Klimenta, kde ho dal pápež v roku 869 pochovať s najvyššími poctami. Jeho pozostatky tam spočívali do roku 1799, keď boli prenesené na doposiaľ neznáme miesto. Až v 20. storočí sa dalo archívnym výskumom zistiť, že časť relikvií sv. Cyrila opatruje rímska patricijská rodina Mattei vo svojom letnom sídle pri Jadranskom mori neďaleko mesta Loretto v Recanati. Rodina súhlasila, aby sa relikvie preniesli späť do Ríma. Po relikvie išli slovenský biskup Andrej Grutka z USA, Mons. Štefan Nahálka a  Mons. Jozef Tomko a 14. novembra 1963 ich v Sixtínskej kaplnke odovzdali pápežovi Pavlovi VI. V nedeľu 17. novembra 1963 ich pápež Pavol VI. osobne uložil do Baziliky sv. Klimenta. Ide o pomerne málo známe fakty o sv. Cyrilovi. Nie však pre kardinála J. Tomka. Viete si predstaviť jeho prekvapenie i radosť, keď som mu oznámil, že chcem na štátny sviatok oboch svätých bratov pozvať diplomatický zbor a našich krajanov do Baziliky sv. Klimenta k hrobu sv. Cyrila a keď som ho  poprosil o vedenie Liturgie slova. Samozrejme, že to prijal. Podarilo sa mi tak obnoviť stretávanie krajanov pri oltárnej doske, na ktorej je latinský nápis, že ju na česť svätého Cyrila postavili v roku 1952 synovia slovenského národa. Boli za tým  americkí Slováci a v Ríme aj  Jozef Tomko a Michal  Lacko.  V ďalších rokoch moje pozvanie k hrobu sv. Cyrila prijal taliansky kardinál C. Sepe, predseda Pápežského výboru pre Veľké jubileum 2000 a o rok neskôr viedol Bohoslužbu slova kardinál F. Arinze, rodák z Nigérie, predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg. Pôvodne som mal prísľub od dekana Kolégia kardinálov, rodáka z Beninu, kardinála B. Gantina.  Naše slávenia štátneho sviatku podobne dokumentoval Vatikánsky rozhlas. Viem, že kardinála Tomka  potešili moje články o slovensko-vatikánskych i slovensko- rímskych vzťahoch  v zborníkoch, ktoré v Ríme vydávala spoločnosť Carita Politika, na ktorej stretnutia som chodieval. Moje slovaciká vyšli spoločne s textami  kardinála Giovanni Batistu Re (vtedy som netušil, že bude  viesť pohrebnú rozlúčku práve s kardinálom Tomkom), poľskou veľvyslankyňou H. Suchockou, kardinálom Z. Grocholewským, prefektom Kongregácie pre katolícku výchovu. Viackrát mi to pán kardinál slovom, ale i svojou typickou gestikuláciou i mimikou uznanlivo naznačil.  Vrelo uvítal všetky slovaciká, ktoré sa nám podarilo vo Vatikáne, ale aj v Ríme zrealizovať. Najviac ho prekvapil projekt medaily Svätého Otca Jána Pavla II. na dvadsiaty druhý rok jeho pontifikátu, ktorý na moju prosbu vytvorila akademická sochárka Ľ. Cvengrošová a ktorý si pápež vybral ako najlepší. Vo Vatikáne bola vyrazená v troch kovoch osobná medaila pápeža s číslovaným certifikátom, v ktorom bolo krátke curriculum slovenskej sochárky z Radošiny. Medailu dával svojím hosťom pápež i nunciovia vo všetkých krajinách. Takto nenápadne išlo slovenské umenie cez Vatikán do celého sveta. Kardinál vedel, čo sa nám podarilo. Doma na MZV si  to ani nevšimli. Vážil si tvorbu nášho krajana majstra Stanislava Dusíka. Keď sa mi podarilo zorganizovať jeho výstavu v centre Ríma, na Piazza Venezia v priestoroch Oltára vlasti, na ktorého schodoch Milan Rastislav Štefánik prijímal v roku 1918 z rúk predsedu talianskej vlády Vittoria Orlanda zástavu česko-slovenských légií, bol tiež rád. Samozrejme evidoval knižné vydanie sprievodcu po Ríme a Vatikáne v slovenčine i spomienky operného speváka Ladislava Pudiša, ktoré sme s podporou z MZV SR realizovali v spolupráci s redaktorom Vatikánskeho rozhlasu otcom Jánom Košiarom. Pána kardinála som ešte  viackrát navštívil v jeho byte a služobne v sídle Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorú viedol. Prijal aj pozvanie na večeru k nám domov. Prišiel so svojou sestrou pani Margitou, ktorá mu v tom čase organizačne pomáhala viesť domácnosť. Rozhovory sa vždy týkali Slovenska. Ako keby on bol slovenským premiérom, alebo aspoň ministrom zahraničných vecí. Našli sme aj spoločného profesora Jána Stanislava, ktorý mladému Tomkovi v bratislavskom seminári prednášal staroslovenčinu. Ja som navštevoval prednášky i semináre staroslovenčiny u profesora Stanislava na Filozofickej fakulte UK trošku neskôr. Okrem erudície som si u kardinála Tomka vážil jeho nadhľad, rozvážnosť, striedmosť i odstup v hodnotení faktov, ale aj principiálnosť v otázkach učenia Cirkvi, ale aj vo veciach národných, slovenských, práva na vlastnú štátnosť. Viem, že bol sklamaný z niektorých skutočností na Slovensku, keď známa kresťanská strana hlasovala proti zvrchovanosti, proti prijatiu Ústavy SR. Verejne som to nezachytil hovoriť, ale viem, že súkromne im to viacerým povedal. Vážil si všetkých, ktorí niečo robili pre Slovensko. Pripomeňme si jeho vystúpenie v SNR v roku 1991. Tento text by mali čítať poslanci všetkých kadencií ešte predtým ako zložia poslanecký sľub. Vatikánsky kardinál v ňom okrem iného citoval  aj Vladimíra Mináča, ktorého doma už zatracovali. Vážil si tých slovenských politikov, ktorí v zložitom období reálneho socializmu robili kroky smerom k vzniku samostatnej slovenskej cirkevnej provincie. Počas jednej z návštev prezidenta Rudolfa Schustera vo Vatikáne som sprevádzal prezidenta na večeri u kardinála. Aj vtedy uvažoval o tom, čo Slovensko v Európe. Otvoril  aj tému konfliktu kultúr. Dával signály, čo môže spôsobiť silná islamská migračné vlna. Vatikán na tom pracoval už pred štvrťstoročím! Ukázalo sa, bohužiaľ, že Európa nebola a nie je v tomto strete kultúr úspešná, ani pripravená politicky odolávať.

Slovenská republika ocenila dielo Jozefa kardinála Tomka. Treba urobiť ešte niektoré kroky, aby sme si uchovali jeho odkaz a aby bol viditeľný aj pre cudzincov. Aby sa dozvedeli, že ten “červený pápež“ bol Slovák.  Dúfam, že magistrát hlavného mesta bude hľadať možnosť ako v meste zachovať pamiatku na kardinála  Jozefa Tomka. Mala  by to byť aspoň ulica s jeho menom, ale mohli by sme už pomenovať aj jeden z mostov cez Dunaj po Slovákovi. Tak mi napadá, že nový Lužný most by sa nenahneval, keby sa k nemu pridalo meno  Slováka, ktorý budoval mosty medzi národmi. 

/Pôvodná verzia textu bola uverejnená v Slovenských národných novinách/