Cesta od liberalizmu k unipolárnej globalizácií a rasistickej ideológií. NATO ako nástroj uvedených procesov.

Na čom sa môže zakladať „európsky fašizmus“ ? K odpovedi je potrebné sa dostať cez nacionálny socializmus a samotný fašizmus. Nacionálny socializmus v Nemecku bol ideológiou, založenou na vágnej syntéze prvkov rasovo zdôvodneného šovinizmu. Vyznačoval sa právom nadradeného nemeckého národa na dobytie životného priestoru, antisemitizmom ( židovský národ ako nepriateľ ) a antimarxistický definovaným socializmom ( sociálne spravodlivé národné spoločenstvo ). Nacionálny socializmus sa od roku 1933 stal štátnou ideológiou diktátorského režimu tretej ríše, ktorá sa usiluje o uskutočnenie programu národného socializmu ozbrojenou agresiou, ktorá viedla k rozpútaniu druhej svetovej vojny. Nacionálny socializmus predstavuje totalitnú ideológiu, považuje sa za radikálnu formu fašizmu.

Teraz niekoľko myšlienok k fašizmu ( fascio – zväzok ). Fašizmus sa definuje ako: a) ideológia, politické hnutie a forma vlády, b) ako otvorená teroristická diktatúra s protiliberálnym, protidemokratickým a protikomunistickým zameraním, c) vychádza z nacionalizmu alebo rasizmu, d) odmieta pluralitnú politickú kultúru, e) štát – národ ako najvyššia hodnota, jednota transcendentná, morálna, hospodárska, politická, f) riadenie sa odvíja od princípu vodcovstva a diktatúry jednej strany. Fašizmus sa najvýraznejšie uplatnil v nemeckom nacizme. Pokiaľ ide o šovinizmus, tak je to krajná podoba nacionalizmu, nadradenosť vlastného národa a menejcennosť iných národov. K tomu viď Všeobecný encyklopedický slovník, Praha 2002.

Čitateľ si môže celkom sám pozorne všimnúť, čím sa vyznačuje nacionálny socializmus a čím sa vyznačuje fašizmus a aj to, ako môžu spolu súvisieť. Treba si jasne uvedomiť, že prvky nacizmu a fašizmu v kapitalistickej spoločnosti nezanikli, ale sa môžu z času na čas či aj priebežne – sústavne využívať v rámci politických aktivít niektorých západných štátov, respektíve celého západného spoločenstva. Netreba sa mýliť v tom, že víťazstvo nad fašistickým Nemeckom v druhej svetovej vojne automatický znamenalo aj zánik fašizmu a nacionálneho socializmu. Celkovo sa berie, že fašizmus ( vrátane nacionálneho socializmu ) ako jedna z troch hlavných ideológií 20.storočia, zanikol, zmizol a uvoľnil miesto pre súboj medzi liberalizmom a komunizmom. Až koncom 20.storočia ostala ako jedinou a schopnou liberálna teória, podľa ktorej subjektom dejín je jednotlivec, indivíduum oslobodené od všetkých podôb kolektívnej identity a od akejkoľvek spolunáležitosti. O troch hlavných ideológiách píše významný ruský filozof Alexander Dugin v svojom diele „Štvrtá politická teória“.

V 21.storočí sme v takom štádiu vývoja kapitalizmu, že ideologický boj neexistuje, pretože víťazstvo liberalizmu vyriešilo niečo celkom jasne: subjektom v rámci ľudstva sa stal jednotlivec. Vyššia úroveň technologického pokroku umožnila prekonať triednu štruktúru industriálnych spoločnosti a vtedy hovoríme o postindustrializme, v ktorom dostal miesto nový fenomén globalizácie. Ekonomika sa premieňa v celosvetový kapitalistický veľtrh a nahradzuje politiku, samotné štáty a národy podliehajú silnému vplyvu globalizácie. Postupne sa liberalizmus premieňa na postliberalizmus. Už to nie je o politickej voľbe v rámci politického boja a politického konania, ale o potrebe a povinnosti podriadiť sa deterministickému „osudu“. A tento „osud“ nám šepká, že sa musíme podriadiť globálnemu kapitálu a globálnej ekonomike. A to za každú cenu ! ( pozri str. 27 – 35 uvedeného diela ).

Lenže môže svet ďalej fungovať podľa predstáv západného kapitalizmu a teda spôsobom, že dejinným subjektom liberálnej ideológie – ako už jedinej schopnej a potrebnej – je jednotlivec ? Liberalizmus povzbudzuje jednotlivca, aby sa vymanil zo všetkých spoločenských identít a závislosti a stal sa sebou samým. Lenže k tomu, aký je skutočný účel zbavenia sa pút a obmedzení uvalených na vôľu jednotlivca, to sa už nikde neuvádza a nezdôvodňuje. Z môjho pohľadu dôvod tohto zamlčovania je jednoduchý. Keďže v skutočnosti ide o potrebu podriaďovať sa globálnej ekonomike a globálnemu kapitálu, tak mase jednotlivcov, ako dejinnému subjektu ostanú pre potešenie iba ľudské práva. Tým sú masy vytlačené z oblasti politiky, pretože aj samotná politika už nie je o politickej voľbe. Postindustrializmus potom umožňuje, aby opraty v svojich rukách pevne držala minoritná trieda kapitalistov.

Ruský filozof Alexander Dugin v svojom diele „Štvrtá politiká teória“ zdôraznil, že subjektom komunizmu bola trieda. Iba dodávam, že v skutočnosti bolo možné jasne rozlišovať, že existujú dve triedy a že aj skutočne existoval triedny boj. Minoritná trieda kapitalistov však za liberalizmu či skôr už v etape postliberalizmu ostala existovať, pretože jednoducho ostal zachovaný globálny systém ekonomiky. To, čo sa už nespomína, pretože predstavuje históriu či zaniknutú ideológiu komunizmu, to je otázka triedneho boja. Bez triedneho boja a bez akýchkoľvek zásadných zábran zo strany štátnej moci, ktorá sa v kapitalizme propaguje ako demokratický a právny štát, však minoritná trieda kapitalistov si bez väčších problémov scudzila právo monopolizovať svoju vlastnú víziu o budúcnosti kapitalizmu.

Z celkom pochopiteľných dôvodov sa v oblasti politiky a politického konania, rovnako ako v celej mediálnej sfére nehovorí o kapitalizme a kapitalistoch, ale skôr o globalizácií, ktorú musíme všetci prijímať ako najlepší osud ľudstva. Ruský filozof Alexander Dugin zdôraznil, že začiatok 21.storočia sa prekrýva s koncom ideológií a teda s koncom liberalizmu, komunizmu a fašizmu, pričom prvá z nich sa znovuzrodila ako niečo iného – ako postliberalizmus s „globálnou merkantilnou spoločnosťou“. Liberalizmus teda ako ideológia skončil. Čo to znamená ? Odpoveď nájdeme u Alexandra Dugina. Citujem: „Keď sa liberalizmus premení z ideologického usporiadania na v jediný obsah súčasnej spoločenskej a technologickej existencie, tak sa už nejedná o „ideológiu“, ale o existenčný fakt, objektívny poriadok veci, ktorému odporovať je nielen zložité, ale i nereálne. V postmodernej ére sa liberalizmus presúva z oblasti subjektu do oblasti objektu. Vedie to k úplnému nahradeniu reality virtualitou“ ( str. 31-32 ).

Všetci sa máme prispôsobiť západnému kapitalizmu a jeho poňatiu globalizácie. Lenže sa vôbec nesmieme zamýšľať nad tým, kde a k čomu nás kapitalistická globalizácia vedie a aká budúcnosť nás môže čakať, keď jej úplne podľahneme. Čo si je potrebné ďalej uvedomiť ? Budem opäť citovať ruského filozofa Alexandra Dugina. „Globalizovanému svetu budú k vláde stačiť zákony ekonomiky a univerzálnej morálky „ľudských práv“. Akékoľvek politické rozhodnutia sa budú nahradzovať technickými rozhodnutiami. Mašinérie a technológie nahradia všetko ostatné….Manažéri a technokrati sa stavajú na miesto politikov, a namiesto toho, aby robili dejinné rozhodnutia, optimalizujú logistiku managementu. Masy ľudí sú zarovnávaní do jednej masy individuálnych objektov. Z tohto dôvodu sa postliberálna realita – či skôr virtualita – stále jasnejšie oddeľuje od reality a vedie priamo k zrušeniu politiky“ (str. 31).

Dnes si už môžeme celkom jasne všímať, k čomu vedie súčasná globálna ekonomická kríza, popri ktorej sa stále viacej objavujú celkom konkrétne kroky k svetovému štátu a svetovej vláde. A nie iba to. Stále viacej je jasnejšie, čo sa má stať s obrovskou masou ľudstva. Pokiaľ ide o proces globalizácie, stále viacej sa dostávame pod vplyv a moc unipolárneho sveta na čele s USA, stále viacej a bez odporu podliehame obmedzovaniu suverenity národných štátov. Konfrontačná politika „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ, ktorej výsledkom je vojna na Ukrajine, sú jasným dôkazom globálnej ekonomickej krízy a unipolárneho sveta, proti ktorej predstavitelia našej vládnej moci nerobia vôbec nič, pretože nedisponujú ani štipkou štátnickej múdrosti, politickej odvahy, morálnych zásad. Za existujúcej situácie patriť k Západu, znamená patriť k tým silám, ktoré podporujú postliberalizmus, hoci nás ten priamo vedie do slepej uličky.

Z pozície celkom zdravého sedliackeho rozumu je pochopiteľné, že Ruská federácia nemôže mať miesto medzi účastníkmi unipolárnej globalizácie, pretože to by bolo možné iba za podmienky, že sa vo všetkom podriadi „demokratickému“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ. Hľadanie lepšieho sveta pre Rusku federáciu v náručí západného kapitalizmu v konečnom dôsledku by viedlo iba k zruinovaniu a zničeniu ruskej civilizácie. Už to jasne vidíme aj na príklade zo súčasnosti: na novodobom osude Ukrajiny. Pod heslom a myšlienkou, že ukrajinský národ má patriť k Bruselu podľa jeho konceptuálnej moci, bola Ukrajina privedení do chaosu a rozvratu, počínajúc rozvratom štátu a štátnej suverenity. Z tohto dôvodu globálna ekonomická kríza hľadá svoju záchranu v podmanení si Ruskej federácií a v modernom zotročení vlastného obyvateľstva, teda aj slovenského národa. Zánik slovenského národa je zrejme plánovaný v rámci toho, že budeme patriť k Západu, ale tak, aby sme v svojom neokoloniálnom postavení stratili svoju slobodu, svojho národného ducha a boli šťastní ako individuálne jednotky, ktoré si budú vzorne plniť povinnosti nariadené politickou vrchnosťou. Niečo podobné už bolo odskúšané v rokoch 2020 až 2023 v rámci globálneho boja proti koronavírusu.

Pokiaľ ide o Slovenskú republiku, tak otázky týkajúce sa toho, ako chceme čeliť globálnej ekonomickej kríze, unipolárnemu svetu, ako chceme posilniť zvrchovanosť a suverenitu slovenského národa, neboli vôbec na verejný diskurz nastolené. Treba úprimne priznať, že väčšina aktívnych politických strán a hnutí ani nemá žiadnu odvahu takto postupovať a to z rôznych dôvodov, ktoré teraz ani nebudem rozoberať. Predstavitelia vládnej moci na Slovensku len bránia a verejne podporujú súčasnú našu pozíciu v rámci západného typu globalizácie pod vedením USA, NATO a EÚ. Liberalizmus, ktorý sa v čase zákonite premenil na postliberalizmus, nás pred ničím nezachráni a nepomôže tomu ani vojenská organizácia NATO, pretože samotné NATO je významným nástrojom postliberalizmu. Postliberalizmus svoj novodobý determinizmus založil na niečom, čo tu už bolo v rámci určitých ideológií 20.storočia. Čo sa stalo ?

V rámci ideológie komunizmu ostala dejinným subjektom trieda, ktorá nikdy nebola zrušená: minoritná trieda kapitalistov. Tá je teraz na akomsi vrchole svojho západného globalizačného úsilia aj so svojimi plánmi, ako má kapitalizmus ostať večne živý. Čitateľ si jej snahu môže všímať na rôznych možných ekonomických, politických a vojenských procesov, ktoré sa momentálne vo svete odohrávajú. Minoritná trieda kapitalistov tieto procesy usmerňuje a presadzuje ako potrebu riešiť vraj globálne problémy globálne a to na úkor národného. Táto malička, ale bohatá, vplyvná a mocná trieda neustále trvá na tom, že celý planetárny svet musí rešpektovať a podporovať to najlepšie, čo existuje: unipolárny svet kapitalizmu !

Záchrana takéhoto sveta je z pohľadu minoritnej triedy kapitalistov a jej prisluhovačov spojená aj s ideológiou fašizmu a nacionálneho socializmu. Podľa tejto ideológie dejinným subjektom je buď samotný štát alebo rasa. Minoritná trieda kapitalistov jednoznačne pre svoje strategické plány potrebuje mať k svojej dispozícií štát, štátnu moc a z tohto dôvodov boli už dávnejšie rozpracované všetky potrebné procesy, ktoré súviseli a súvisia s jeho personálnym obsadením. Samotnou západnou propagandou sa tieto procesy zakrývajú predstavou, že v našom západnom okruhu ide o demokratický a právny štát. Na čom sa zakladá takáto propaganda ? Že bola ošetrená problematika základných ľudských práv a slobôd, ktorou sa ako občania máme utešovať. Dostal som sa tak k tomu, prečo som v tomto článku si dovolil charakterizovať určité základné znaky fašizmu a nacizmu.

Z môjho pohľadu postliberalizmus potrebuje v určitom dejinnom čase použiť určité prvky fašizmu a nacizmu, pretože fungovanie globálneho kapitalizmu západného typu už nie je o politickej voľbe, ale o nutnosti presadzovať zákonitosti spojené s globálnou ekonomikou. A je tu ešte jedna veľká túžba minoritnej triedy kapitalistov aj s jej prisluhovačmi: ľudstvo nesmie ani náhodou prísť na myšlienky, že môže existovať lepšia spoločnosť aj po kapitalizme a teda nesmie prísť k poznaniu, že dejiny sa nemôžu či nemusia končiť kapitalizmom. Teraz je teda dôležité stručne sa zmieniť o tom, aké prvky fašizmu a nacizmu sa musia v rámci postliberalizmu využívať či využívajú. A to aj napriek tomu, že oficiálne všetky tri politické ideológie dosiahli svoj vrchol v 20.storočí, pričom dve z nich – komunizmus a fašizmus – oficiálne skončili a liberalizmus ako prvá politická teória sa premenil na postliberalizmus.

Už som zdôraznil, že podľa Alexandra Dugina samotný počiatok 21.storočia sa prekrýva s koncom všetkých troch ideológií, pričom iba liberalizmus sa premenil na postliberalizmus, keďže liberálne myslenie sa ako víťazné realizovalo a realizuje v praxi. Alexander Dugin došiel k presvedčeniu, že ak bola tretia politická teória ( fašizmus ) kritikou kapitalizmu správa a druhá politická teória ( komunizmus ) kritikou zľava, tak v súčasnosti sa nemôžeme týmito ideológiami riadiť, pretože nedá sa určiť, kde pravica a ľavica vo vzťahu k postliberalizmu stojí. Filozof došiel k záveru, že vo vzťahu k postliberalizmu exitujú len dve možnosti, dve pozície. Prvou je poddajnosť postliberalizmu. Druhá pozícia predstavuje odpor proti postliberalizmu. Obe pozície sú globálne a každá z nich má svoje vlastné spôsoby a metódy, ako realizovať vlastné ciele.

Zabezpečiť poddajnosť ľudstva na národnej, globálnej či planetárnej úrovni znamená používať také prostriedky, aby sa za každú cenu udržala. Prostriedkami pre udržanie poddajnosti sú diktatúra moci a diktatúra veci, prihlasovacích hesiel a čiarových kódov. K tomu je potrebné dodať, že riadiace procesy spájané s obidvomi formami diktatúr sú rozpracované na nadnárodnej, globálnej úrovni. Riadiace procesy majú zabezpečiť pre minoritnú triedu kapitalistov a jej prisluhovačov definitívne víťazstvo, ktoré bude dosiahnuté vyhlásením svetového štátu aj na čele so svetovou vládou. Je zaujímavé, že žiadny koniec dejín nenastal podľa plánov nacistov, ale ani podľa plánov komunistov s celosvetovým komunizmom. Vyzerá to zatiaľ tak, že sa požaduje, aby koniec dejín nastal podľa postliberalizmu, konkrétnejšie, podľa plánov minoritnej triedy kapitalistov.

Zámer je v tomto prípade jasný, ale ako to v skutočnosti bude prebiehať na ďalšej dejinnej osi, tak to bude vo veľkej miere zaležať na tom, ako sa v rámci druhej pozície zorganizuje odpor proti postliberalizmu, teda odpor proti status quo a jeho nemennosti. Alexander Dugin nesúhlas s postliberalizmom „…čoby s univerzálnou praxou, s globalizáciou, s postmodernou, s koncom dejín, so statusom quo, s nemenným vývojom hlavných civilizačných procesov na počiatku 21. storočia“ (str. 31), spojil s potrebou usilovať sa mať k dispozícií štvrtú politickú teóriu. O tejto teórií, potrebnej k odporu proti súčasnej globálnej politike, sa neplánujem v tomto článku rozpisovať. Mňa zaujalo u ruského filozofa niečo iné. Ide o použitie metódy reinterpretácie minulosti u tých ideológií, ktoré prehrali a teda o ideológiu komunizmu a fašizmu.

V mojom konkrétnom prípade metódu reinterpretácie použijem v prípade fašizmu, pretože na základe nej bude možné lepšie pochopiť, o čo sa snažia predstavitelia „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ, ak ide o využitie fašizmu a nacizmu v praxi. Podľa Alexandra Dugina, metóda reinterpretácie uvedených politických teórií je založená na tom, že v prvom kroku nie je možné ich použiť ako ucelené ideológie a to tak teoretický ako aj praktický ! Je však potrebné oddeliť v nich to, čo je potrebné zavrhnúť, od toho, čo je hodnotné. Podľa filozofa isté okrajové prvky, ktoré sa vo všeobecnosti nepresadili a zostali na periférií či v tieňoch, sa môžu ukázať ako hodnotné a presýtené zmyslom a intuíciou (str. 35).

Keď politické ideológie rozpitváme na ich dielčie časti, stratia svoj význam a stanú sa nezmyselnými. Jednotlivé zložky liberalizmu, marxizmu a fašizmu sú oddeliteľné od každej ideológie ako celku. Filozof je presvedčený, že mimo ich striktný ideologický kontext môžeme objaviť ich nový význam. Určité pozitívne aspekty niektorých zložiek v rámci revízie všetkých troch politických ideológií môžu poslúžiť pre formovanie štvrtej politickej teórie, v našom prípade pre pochopenie toho, čo sa v súčasnej dobe na globálnej a národnej úrovni odohráva (str.48).

Ruský filozof Alexander Dugin pristúpil k úlohe vytvárania nim navrhnutej štvrtej politickej teórie spôsobom, že je potrebné preskúmať jednotlivé prvky uvedených troch klasických ideológií, ktoré by sa mohli do novej teórie integrovať. Ja sa tomuto postupu vyhnem, pretože mňa osobne teraz zaujíma v skutočnosti jeho prvý krok, ktorý sa rozhodol urobiť a síce, čo sa musí najprv z uvedených klasických ideológií zavrhnúť. Takže stručne pripomeniem, čo podľa Alexandra Dugina sa musí zavrhnúť, pokiaľ ide o o fašizmus a nacionálny socializmus. Toto zavrhnutie znamená, že pre štvrtú tvoriacu sa politickú teóriu, ktorá bude predstavovať akýsi teoretický základ pre odpor proti postliberalizmu, nemôžeme použiť tie aspekty fašizmu a nacionálneho socializmu, ktoré tvoria ich podstatu. O týchto aspektoch som sa už zmienil v tomto článku vyššie. Dovolím si voľne pretlmočiť to, čo v súvislosti s fašizmom a nacionálnym socializmom uviedol ruský filozof. Čitateľ si to môže podrobnejšie preštudovať od str. 55.

V prípade fašizmu a nacionálneho socializmu rozhodne musíme odmietnuť všetky formy rasizmu, ktorý je založený na viere vo vrodenú objektívnu nadradenosť jednej ľudskej rasy nad inou. Bol to rasizmus nacionálneho socializmu, ktorý priniesol ohromné utrpenie a zločiny vyhladzovania celých etnických skupín ( Židov, Rómov, Slovanov ) na základe rasovej teórie. Hitlerov antisemitizmus a náuka, že Slovania sú podľudia a musia byť kolonizovaní, viedli Hitlera k tomu, aby išiel do vojny proti Sovietskemu zväzu. Táto vojna priniesla sovietskemu ľudu ohromné utrpenie a miliónové straty na životoch. Hitlerov rasizmus nie je jedinou formou rasizmu, ale je najočividnejší, najpriamočiarejší a biologický a preto aj najodpornejší.

Podľa filozofa existujú aj ďalšie formy rasizmu ako napríklad kultúrny, civilizačný, technologický, spoločenský, ekonomický a evolučný. Európske a americké spoločnosti sú fundamentálne poznamenané uvedenými druhmi rasizmu a nie sú schopné sa ich zbaviť. Najnovším typom rasizmu je showbusiness, móda a nedávne trendy v informačných technológiách. Rasistická je v svojej štruktúre samotná ideológia pokroku. Tvrdenie, že súčasnosť je lepšia a viac naplňujúca než minulosť, rovnako, ako uisťovanie, že budúcnosť bude ešte lepšia než prítomnosť, sú podľa filozofa diskrimináciou voči minulosti a súčasnosti, rovnako ako sú ponižovaním tých, ktorí žili v minulosti. Ideológia pokroku predstavuje genocídu minulých generácií a jej to ten pravý rasizmus.

Podľa filozofa nepochybne rasistická je idea unipolárnej globalizácie. Táto idea je založená na idey, že dejiny a hodnoty západnej a zvlášť americkej spoločnosti sa rovnajú univerzálnym zákonom, pričom sa umelo pokúšajú vytvoriť globálnu spoločnosť založenú na hodnotách, ktoré sú v skutočnosti iba lokálne a historický špecifické – demokracia, trh, parlamentarizmus, kapitalizmus, individualizmus, ľudské práva a ničím neobmedzený technologický pokrok. Tieto hodnoty sú lokálne, vychádzajú z partikulárnej evolúcie a skúsenosti jednej jedinej kultúry a aj napriek tomu sa ich globalizácia pokúša vnútiť celému ľudstvu ako niečo univerzálneho a samozrejmého. Tento pokus implicitne tvrdí, že hodnoty ostatných národov a kultúr sú nedokonalé, nevyvinuté a mali by sa modernizovať a štandardizovať napodobnením západného modelu. Filozof došiel k záveru, že globalizácia nie je nič iného než celosvetové uplatňovanie západoeurópskeho či skôr anglosaského etnocentrizmu, čo je ten najčistejší prejav rasistickej ideológie. Čo z týchto tvrdení filozofa vyplýva ?

Vyplývajú z toho veľmi zásadné rozhodnutia a postoje. To najdôležitejšie je celkom jasné: odmietať akékoľvek formy rasizmu a formy normatívnych hierarchizácii spoločnosti na základe etnických, náboženských, spoločenských, technologických, ekonomických či kultúrnych kritérií. Spoločnosti je možné porovnávať, ale nie je možné subjektívne tvrdenie povýšiť na status politickej teórie. Rozdiely medzi spoločnosťami v žiadnom zmysle nemôžu implikovať nadradenosť jednej spoločnosti nad druhou. Podľa filozofa je to ústredná axióma jeho štvrtej politickej teórie, ktorá namiesto unipolárneho sveta trvá na vízií multipolárneho sveta, miesto univerzalizmu trvá na pluriverzalizme. Antirasizmus sa priamo stavia proti nacionálnemu socializmu. Nacionálny socializmus bez rasizmu už nie je nacionálnym socializmom a stáva sa neškodným a dekontaminovaným.

Filozof u nacionálneho socializmu zbaveného rasizmu nachádza pozitívny prístup k ethnosu, etnocentrizmu – národu, národnosti, hoci na druhej strane upozorňuje, že etnicita nie je jeho ústredným bodom. Ako kultúrny fenomén má ethnos pre štvrtú politickú teóriu tú najvyššiu hodnotu. Je to spoločenstvo jazyka, náboženskej viery, každodenného života a zdieľania zdrojov a cieľov, je to organická entita vpísaná do obsažnej krajiny, je to systém vytvárajúci vzory manželského života, je to jedinečný spôsob ustanovenia vzťahov s vonkajším svetom, je to zdroj akýchkoľvek jazykových hier. Podľa filozofa ethnos a etnocentrizmus majú dôvody k tomu, aby sa považovali za kandidátov na subjekt štvrtej politickej teórie, teda za dejinný subjekt.

Z uvedeného je pre každého občana západnej spoločnosti jasné, že by mal odmietať rasizmus v akejkoľvek jeho forme a podporovať svoj národ, svoje etnikum. Ako to však súvisí s „demokratickým“ Západom na čele s USA,NATO a EÚ a s jeho politickými predstaviteľmi ? Robia všetko opačne, podporujú vo veľkom rozsahu rasizmus, teda ideu unipolárnej globalizácie a potierajú národy, ich zmysel, potrebu existencie ako dejinného subjektu. Z vyššie uvedenej podstaty globalizácie vyplýva, že „demokratický“ Západ pracuje so svojou rasistickou ideológiou praktický na dennej baze a v tomto smere celkom neúnavne s vedomím presadiť svoje zámery, ciele, plány, svoju politiku. Samotné NATO je veľmi silným vojenským nástrojom presadzovania záujmov „demokratického“ Západu na čele s USA.

„Demokratický“ Západ si prisvojil právo na dobytie celej planéty ako svojho životného priestoru. Unipolárna globalizácia znamená, že pre samotné Spojené štáty a ich spojencov je veľmi dôležité udržiavať svoju moc a riešiť dobytie životného priestoru na úkor iných ozbrojenou agresiou, do ktorej je zapájaný celý Západ cez vojenskú organizáciu NATO a nadnárodné politické teleso EÚ. Organizovanie ozbrojenej agresie po svete sa veľmi podoba jednému zo znakov nacionálneho socializmu, ktorý nakoniec viedol k druhej svetovej vojne. Pre Spojené štáty organizovanie ozbrojených agresií je výrazom štátnej ideológie, čo ukazuje k tomu, že v kapitalizme skutočná demokracia neexistuje, pretože tá je nezlučiteľná s agresívnou povahou štátu.

Nacionálny socializmus mal židovský národ za svojho nepriateľa, rovnako za nepriateľa mal Slovanov na čele s ruskou civilizáciou. „Demokratický“ Západ od skončenia druhej svetovej vojny ďaleko neutiekol od nacionálneho socializmu. Plány na zničenie Slovanov či Ruskej federácie existujú a sú k dispozícií ako Barbarossa 2, Harvardský či Houstonský projekt. Založenie ukrajinskej krízy v roku 2014, vnútroštátna vojna na Ukrajine s následnou humanitárnou krízou a súčasná vojna na Ukrajine, vedená od februára 2022, to všetko sú plány a aktivity „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ využívať kyjevskú diktatúru formou ozbrojenej agresie k čo najväčšiemu oslabeniu Ruskej federácie a jej postupnému zničeniu.

„Nový svetový poriadok o hegemónií USA sa vytvára proti Rusku, na účet Ruska a na ruinách Ruska. Niet pochyb o tom, že Rusko skôr alebo neskôr bude rozbité a pôjde pod nútenú správu“, – toto povedal Z. Bzezinsky, jeden zo spoluautorov Harvardského projektu. Špeciálna časť projektu je venovaná osudu slovanských národov. Američania dokonca uviedli, že pôjde o likvidáciu 300,- miliónov Slovanov a spolu s nimi aj všetkých Židov. „Slovania sú iba dočasní hostia a musia byť odsunutí. Vyženieme ich ďaleko na sever, za hranice Moskvy. Tam bude malé severné teritórium s kompaktným obyvateľstvom – ako sú indiánske rezervácie v USA.“ Ak si čitateľ zoberie na vedomie uvedené stanovisko o Slovanoch a Rusku, tak je to celkom jasným výrazom, prejavom šovinizmu Američanov, pretože je založený na krajnej podobe nacionalizmu, nadradenosti vlastného národa a menejcennosti iných národov. A ako sa prejavuje Hitlerov názor na Slovanov, že sú iba podľudia ? Iba tak, že v rámci EÚ nikdy nám nedovolia byť v rovnoprávnom postavení so západnou časťou Európy.

Z uvedeného je jasné, že ukrajinský národ pod vedením kyjevskej diktatúry sa dal do služieb unipolárnej globalizácie a teda rasizmu ako základného prvku nacionálneho socializmu. Táto podpora má obrovské negatívne dôsledky aj pre samotný ukrajinský národ, pretože ten je ničený nielen vojnou, ale aj podriaďovaním sa ekonomického a sociálneho života záujmom globálnej ekonomiky. Tento dvojitý rozsah poslania Ukrajiny – ako priameho vykonávateľa rasizmu „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ a ako baranidla proti Ruskej federácií – je plne v súlade s plánmi na zničenie a vysporiadanie sa so Slovanmi. Z môjho pohľadu, ak sa by niekedy v budúcnosti podarilo Západu rozvrátiť a zničiť Rusko, potom ostatní Slovania už nebudú mať žiadnu šancu na záchranu. V plnej miere to platí aj pre náš slovenský národ, ktorý je vedený k tomu, že má pod vedením svojich politických predstaviteľov žiť v úplnej zhode s vojnovými štváčmi a teda aj s tými, pre ktorých je rasizmus povinnou politickou výbavou.

Ukrajina pod vedením kyjevskej diktatúry má za úlohu pomáhať „demokratickému“ Západu dobyť pre jeho potreby nový životný priestor, aby bolo možné dobytý životný priestor spravovať podľa koloniálnych predstáv Američanov. Ak sa v projekte plánuje aj s likvidáciou Židov, tak ide o plán oživenia antisemitizmu. Prvky nacionálneho socializmu a fašizmu súvisia, prekrývajú sa a uplatňujú sa aj v súčasnej dobe a to cez spôsoby vládnutia na úrovni nadnárodnej v rámci EÚ a na úrovni národnej ako členského štátu EÚ. Z úrovne EÚ a z úrovne vlád členských štátov sa už nezakryte šíri otvorená diktatúra s proti-občianskym a proti-demokratickým zameraním. Riadenie členských štátov sa odvíja od princípu vodcovstva na globálnej úrovni a diktatúry jednej „nepolitickej“ strany – minoritnej triedy kapitalistov. Je odmietaná pluralitná politická kultúra.

Akýsi vrchol fašizmu bol dosiahnutý v dnešnom chápaní štátu. To, čo presadzovalo fašistické Nemecko v rámci svojho poňatia národného štátu – to všetko sa použilo a posilňuje v rámci vytvorenia Európskej únie ako super štátu. Pre fašizmu bolo dôležité udržiavať štát ako jednotu transcendentnú, morálnu, hospodársku, politickú či vojenskú. Skutočným štátom pre Európanov môže a má byť iba EÚ. Pre udržanie a zabezpečenie fungovania fašistického poňatia skutočného štátu ( nad-štátu ) bolo potrebné, aby si nadnárodní mandaríni v inštitúciách EÚ prisvojili politický život Európy. Znamená to, že bolo odobraté niečo pre Brusel, čo v skutočnosti patrí občanom členských štátov.

Veľmi poučným príkladom je stanovisko prezidentky SR Zuzany Čaputovej. Z fašistického poňatia štátu totiž vychádza presvedčenie politických lídrov „demokratického“ Západu, že je dôležité formovať akési spoločné záujmy, napríklad pod vedením EÚ, ktoré sa majú presadzovať. Na slávnostnom večierku Inštitútu Globsec v New Yorku, ktorý bol venovaný 30.výročiu ukončenia totality v strednej Európe, prezidentka SR sa o. i. zmienila o tom, že EÚ je symbolom všetkého, čo nám za totality chýbalo. Prezidentka sa pritom vyznala z toho, že má obavy, keď počuje o kladení národných záujmov pred spoločné záujmy !!! Spoločné záujmy sa pritom vždy dohodnú pod vedením EÚ v Bruseli, aby sa potom postúpili na národnú úroveň k ich vykonávaniu.

Vyššie som uviedol, že podľa Všeobecného encyklopedického slovníka fašizmus je definovaný ako otvorená teroristická diktatúra s protiliberálnym, protidemokratickým a protikomunistickým zameraním. Niečo z tejto diktatúry si osvojila aj samotná Európska únia, ale za účinnej spolupráce s predstaviteľmi vládnej moci členských štátov. Táto účinná spolupráca je založená na vyššie prezidentkou SR spomínanom rešpektovaní princípu spoločných záujmov nad národnými záujmami. Systémom spoločných záujmov sa potom v zákulisí bruselských mandarínov pripravujú na dohodnutie jednotlivé politiky, ktoré sa majú za povinnosť v členských štátoch EÚ realizovať. Takýmto spôsobom bola napríklad rozvinutá politika boja proti extrémizmu, antisemitizmu, dezinformáciám, ruskej propagande a Ruskej federácií. Takýmto spôsobom bola realizovaná globálna politika organizovania strašenia obyvateľstva členských štátov „pandémiou“ koronavírusu. Organizovaním spoločných záujmov sa robia všetky ďalšie politiky na pôde Bruselu.

Poďme sa pozrieť na to, aký bol prijatý mechanizmus na prijímanie spoločných záujmov. Odpoveď som našiel v článku z februára 2008, ktorý napísal britský novinár John Laughland a má názov „EÚ je urážkou demokracie a mala by byť rozpustená.“ Autor článku tvrdí, že často prirovnáva EÚ ku kartelu, ktorý tvoria vlády členských štátov EÚ, ktoré sú zamestnané nekonečným konšpirovaním proti vlastným voličom a parlamentom. Postavil som si otázku, či môže mať autor článku pravdu. Poďme si najprv pripomenúť, čo to môže byť ten kartel. Stačí sa oprieť o charakteristiku českého sociológa Petra Hampla, ktorý v svojom článku „Český politický kartel“ z októbra 2018 chrakterizoval politický kartel spôsobom, že ide o niekoľko politických strán, ktoré presadzujú rovnaký program, všetky sú prepojené sieťami vzťahov a konajú v zhode, akoby išlo o jeden subjekt. Myslím si, že toto poňatie kartelu vzhľadom na EÚ je možné použiť, aby sme pokročili ďalej v tom, čo je dôležité pre sformovanie spoločných záujmov nad národné záujmy pochopiť.

Európska integrácia, ktorú tak vehementne podporuje väčšina politických strán na Slovensku, podľa britského novinára posilňuje nielen moc Európskej komisie, ale zásadným spôsobom posilňuje moc národných vlád nad vlastnými národnými parlamentami. A ja k tomu dodávam, že posilňuje moc aj nad občanmi členských štátov a obchádza príslušné ustanovenia ústav. Ako je to možné ? Autor článku doslova píše: „Keďže zákon v EÚ produkuje Rada ministrov, teda komisia dvadsiatich siedmich ministrov, čo majú na starosti oblasť, v ktorej hlasujú, európska integrácia v zásade znamená, že vládam sa do rúk dostávajú obsiahle zákonodárne právomoci.“ Ak vychádzame zo zásady oddelenia pilierov moci v štáte – výkonná moc je oddelená od zákonodárnej moci a obe sú oddelené od súdnej moci – tak takáto prax v EÚ nesmie existovať a jednoducho ide o diktatúru.

Podľa autora článku EÚ predstavuje dramatický a neprestávajúci transfer zákonodárnej moci smerom od národných zákonodarcov k predstaviteľom národnej výkonnej moci, ktorí zasadajú v Rade ministrov. Tento transfer pomenoval ako „permanentný puč.“ Ak pritom zoberieme do úvahy, že Rada ministrov zasadá a hlasuje výhradne tajne, tak sa celkom jasne odhaľuje antidemokratický charakter európskeho konštruktu. Večné konšpirovanie proti vlastným občanom a národným parlamentom nie je výsledkom žiadnej chyby, omylu, nepresnosti, zaváhania. Ide najskôr o strategické rozhodnutie nositeľov konceptuálnej moci, nadnárodnej moci, ktorá mala zabezpečiť, aby národné vlády a parlamenty akceptovali vznik či existenciu nadnárodnej tvorby vôle na úkor národnej tvorby vôle. U nás na Slovensku toto všetko zorganizovala vláda Mikuláša Dzurindu. Je priam zarážajúce, že o tomto veľkom probléme v inštitucionálnom systéme EÚ sa vôbec nevedú žiadne politické debaty a ani nikomu to vôbec nevadí.

Tvrdenie o tom, že NATO je významným nástrojom rasistickej ideológie vôbec nie vymyslené a nejakým spôsobom konšpiračné. NATO patrí k USA tak pevne, ako k USA dlho patril liberalizmus aj so svojim definitívnym víťazstvom a premenou na niečo implicitne dané a nevyhnutné – postliberalizmus. Čiže víťazstvo liberalizmu a vzostup USA patria k sebe. V tejto súvislosti je veľmi zaujímavé vyjadrenie jedného z ideológov amerických neokonzervatívcov Wiliama Kristola: „20.storočie bolo storočím vzostupu Ameriky, avšak 21.storočie bude americkým storočím.“

Toto prehlásenie si dovolil stručne analyzovať práve ruský filozof Alexander Dugin v svojej knihe „Štvrtá politická teória.“ Filozof vidí jasný rozdiel medzi „storočím Ameriky“ a „americkým storočím.“ „Storočie Ameriky“ znamená, že ideológia liberalizmu bojovala proti svojim protivníkom a úplne ich rozdrvila. Amerika ako jedna z viacerých superveľmoci sa premenila v jedinú superveľmoc. Teraz má Amerika povinnosť šíriť americký model a americký spôsob života formou svetového poriadku povinného pre všetkých. Spojené štáty sa premenili zo štátnej vlády na vládu globálnu. Celá planéta sa teraz musí stať americkým svetom, musí sa poddať celosvetovému poriadku.

Ak 21.storočie má byť americkým storočím, tak ide o projekt globalizácie amerického modelu, jeho rozšírenia na celý svet. Je to program úplnej implementácie jedného jediného ideologického systému, ktorý ostal zachovaný a teda víťazný. Citujem ruského filozofa: „Amerika si odteraz činí nárok na univerzálne šírenie svojho unitárneho kódu, ktorý preniká do života národov a vlád tisícmi rôznymi spôsobmi – ako globálna sieť – prostredníctvom technológií, trhovej ekonomiky, politického modelu liberálnej demokracie, informačných systémov, modelu masovej kultúry a ich mediálnych produktov či priamo strategickou kontrolou satelitov Ameriky pomocou geopolitických procesov. Americké storočie je chápané ako pretavenie existujúceho svetového poriadku v nový poriadok, ktorý bude vystavený výhradne podľa amerického vzorca“ (str.82-83).

Je otázne, či 21.storočie bude americkým storočím. Sny o 21.storočí ako o americkom storočí podporuje celý „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ. Takéto sny celkom naivne podporujú aj predstavitelia vládnej moci na Slovensku či väčšina politických strán a hnutí. To však vôbec nemusí stačiť, pretože v ceste hegemónií USA stojí Ruská federácia a to nielen ako doslova fyzická korisť, ale ako civilizácia s úplne inými predstavami o tom, ako má vyzerať svet v súčasnosti a v budúcnosti. V tejto dobe už môžeme celkom jasne chápať, prečo nebolo dovolené zrušiť NATO, keďže Varšavská zmluva bez problémov zanikla. Pochod „demokratického“ Západu na čele s USA na Východ nie je o zabezpečovaní obrany členských štátov, ale o vytvorení jednotnej politicko-vojenskej organizačnej štruktúry, ako ohromnej päste, proti Ruskej federácií, proti ruskej civilizácií, ktorá skôr či neskôr, ako to zdôraznil Z. Bzezinsky, musí byť rozbitá, zničená a daná pod nútenú správu.

V tejto dobe iba človek slepý, hluchý a pritom plný ozajstného nekritického obdivu a lásky k „demokratickému“ Západu nemôže pochopiť, že celé organizované úsilie NATO slúži iba k tomu, aby bolo účinným nástrojom na posilnenie a definitívne dovŕšenie unipolárnej globalizácie vo svete. A pokiaľ ide o hodnoty, ktoré má v skutočnosti chrániť vojenská organizácia NATO, tak je to iba o presadzovaní ideológie rasizmu, ktorý má všade presadzovať anglosaský etnocentrizmus. Pokiaľ ide o slovenský národ, tak našim životným priestorom podľa politikov a zástupcov občanov, môže byť iba Západ. Zaujímavosťou pritom je to, že mocným predstaviteľom Západu, ktorým sme vraj partnermi, nemôžeme nič kritického povedať a nesmieme sa proti ničomu vzoprieť.

Ako slovenský národ sme správaním sa našich politikov odsúdení žiť bez hrdosti a bez odvahy, musíme posväcovať všetky zločinné kroky na ceste k tým metám, ktoré si vytýčil anglosaský svet. Pojem „anglosaský svet“ používam teraz preto, aby som naviedol čitateľa na myšlienku, že ideológia rasizmu západného typu ťažko môže pripustiť, aby Slovania sa mohli zásluhou svojej oddanosti Západu úplne zrovnoprávniť so „základňou“ tohto sveta. Už dostatočne dlho žijeme v podmienkach kapitalizmu a v područí nadnárodnej moci EÚ, aby sme mohli pochopiť, že dištanc medzi „anglosaským svetom“ a „svetom Slovanov“ sa udržiava. To, že sme ako národy strednej či východnej Európy boli zapojení do unipolárnej globalizácie, to bol jasný zámer predstaviteľov globálneho kapitálu.

Američania sa v prvom rade potrebovali dostať tak politický, ekonomický ako aj vojenský až k hraniciam Ruskej federácie. V Európe je v súčasnosti cez sto tisíc amerických vojakov. Stále podliehame ilúzií, že je to kvôli našej bezpečnosti a ochrane. Ale to sú iba obyčajné politické bludy. Stačí si na misku váh spravodlivosti položiť na jednu stranu iba politické činy členských štátov EÚ a NATO vo vzťahu k Ruskej federácií a na stranu druhu položiť vojenskú prítomnosť amerických vojsk. A čo uvidíme ? Miska, na ktorej mali byť položené skutočne potrebné politické činy členských štátov, sa bez problémov poddá váhe na druhej miske a žiadna rovnováha nebude existovať. Dôvod ? Členské štáty EÚ a NATO vo vzťahu k svojim národom a k Ruskej federácií vôbec politický nekonajú zodpovedne.

Politická zodpovednosť členských štátov NATO a EÚ a čo majú robiť v prospech ukončenia vojny na Ukrajine a zabezpečenie mieru v Európe.

Čoho sa má politická zodpovednosť týkať ? Dvoch zásadných úloh: a) založeniu bilaterálnych vzťahov s RF na zásade vzájomne výhodnej spolupráce a b) spoločne dohodnutej kolektívnej bezpečnosti s Ruskou federáciou. Práve takéto politické činy národných vlád členských štátov EÚ a NATO vojnoví štváči na čele s vedením USA, NATO a EÚ nepotrebujú. Lenže práve takéto politické činy sú pre samotnú Európu základom mierového života vôbec ! Z tohto dôvodu národné plány členských štátov založené na rešpektovaní konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou nie sú o žiadnom upevnení mieru v Európe, pretože sú založené na vojnovej ekonomike v prospech záchrany kyjevskej diktatúry a upevnenia Koloniálnej správy „demokratického“ Západu na čele s USA nad ukrajinským národom.

Čo je teda potrebné urobiť v prospech mieru v Európe a vo svete a v prospech ukončenia vojny na Ukrajine a zabezpečenia mierového života tak na Ukrajine ako aj v samotnej RF ?

V prvom rade je potrebné pochopiť a verejne o tom diskutovať, že Ukrajina a ukrajinský národ bol obetovaný v prospech záujmov globálneho kapitálu na čele s USA, pretože bol zorganizovaný do takých organizačných, politických a vojenských formácií, aby bol údernou silou proti Ruskej federácií.

Ďalej je treba pochopiť a odhaľovať, že vojnoví štváči sa grupujú a organizujú z radov minoritnej triedy kapitalistov a ich prisluhovačov. Je úplne zbytočne príslušníkom minoritnej triedy predkladať nejaké morálne výzvy na zmenu ich politických postojov. Z tohto dôvodu občania členských štátov majú za povinnosť neustále, nepretržite búšiť do svedomia svojich politických predstaviteľov, pretože práve volení zástupcovia občanov sú tými prisluhovačmi, ktorí minoritnej triede kapitalistov prisluhujú. Treba o tom prisluhovaní predkladať nejaké dôkazy ?

V podmienkach SR, možno až na dve politické strany, všetky ostatné politické subjekty, ktoré sa uchádzajú o dôveru občanov, jednoznačne podporujú členstvo SR v NATO. Vôbec nie je ťažko pochopiť, že NATO v skutočnosti je nástrojom unipolárnej globalizácie a rasistickej ideológie, pretože v tomto smere udalosti v 21.storočí priniesli jasné dôkazy. A napriek tomu predstavitelia vládnej moci na Slovenskú, nech sa grupujú v akýchkoľvek koaličných skupinách, neustále opakujú svoju politickú mantru o nespochybniteľnosti členstva SR v NATO.

Blížia sa voľby do NR SR a je tu príležitosť, aby občania si do NR SR zvolili takých politických kandidátov, ktorí v otázkach NATO nebudú prisluhovať minoritnej triede kapitalistov na čele s USA. Je možné predpokladať, že v čase veľkej hrozby rozšírenia vojnových udalosti na celú Európu, sa občania – voliči zobudia a uvedomia si, koho majú voliť ? Ak si zoberieme do úvahy prieskumy verejnej mienky k otázke volieb do NR SR, tak sotva bude možné sa opájať optimizmom a vierou, že v novom volebnom období SR nebude podporovať NATO v jeho plánoch na zachovanie unipolárnej globalizácie a rasistickej ideológie.

Dá sa tušiť, že pri ohromnej pasivite občanov – voličov v predvolebnom a volebnom čase a ohromnej vôli politických zástupcov občanov prisluhovať záujmom globálneho kapitálu, všetko ostane po starom, ako to bolo v čase, keď samostatný slovenský štát sa „priatelil“ s fašistickým Nemeckom a veril v zázraky ochrannej zmluvy, ktorej stránky sa nedali použiť ani pre hygienické účely, nieto ešte k ozajstnej ochrane slovenského národa. Skutočná viera v ochranu slovenského národa v skutočnosti nespočívala vo viere v silu ochrannej zmluvy a v silu nášho „členstva“ s fašistickým Nemeckom, pretože nakoniec nás musel oslobodzovať práve od nášho „priateľa“ Sovietsky zväz so svojou Červenou armádou. Aj pre dnešnú dobu má platiť poznanie, že skutočná viera v bezpečnosť a ochranu slovenského národa nikdy nebude spočívať v našom „intímnom členstve“ v NATO, pretože práve toto „priateľstvo“ a porozumenie s vojnovými štváčmi nám môže byť osudné či dokonca súdnym dňom.

Naša viera v skutočnú bezpečnosť a ochranu slovenského národa má byť založená na záujmoch a potrebách slovenského národa, ktorý sa nikdy neusiloval a ani neusiluje potierať mierovú existenciu iných národov a ktorý sa aj na základe historickej skúsenosti z obdobia druhej svetovej vojny môže opierať o poznanie, že ruská civilizácia nebola a nie je jeho nepriateľom. Záujmy a potreby slovenského národa nikdy neboli a nemôžu byť v súlade so záujmami a potrebami predstaviteľov globálneho kapitálu a to ani za situácie, že žijeme v kapitalistickej spoločnosti, pretože aj v klasickom kapitalizme by mala aj pre predstaviteľov vládnej moci na Slovensku platiť tá najzákladnejšia ústavná povinnosť: udržiavať v skutočnej politickej a spoločenskej rovnováhe politickú rovnosť všetkých občanov s majetkom, bohatstvom a mocou minoritnej triedy kapitalistov.

Pri plnení si uvedenej ústavnej povinnosti by sa nemohlo stať, aby záujmy a potreby slovenského národa boli zakladané na záujmoch a potrebách vojnových štváčov, na takom type globalizácie a takej ideológií, ktorou je potrebné docieliť zničenie Ruskej federácie či ruskej civilizácie. Ak slovenský národ nemá záujem, aby sa porozumenie s vojnovými štváčmi stalo pre neho osudným či dokonca súdnym dňom, potom občania – voliči ako hlavné kritérium pre svoje volebné hlasy si majú založiť na požiadavke, aby dôveru mohli dostať iba tie politické strany, ktoré jasne a vopred sa verejne zaviažu, že v novom zákonodarnom a vládnom orgáne prijmú hneď ako prvé rozhodnutia, ktorými bude deklarované, že:

1. Slovenská republika v rámci svojho členstva v NATO a v EÚ jednostranne odstupuje od podpory konfrontačnej politiky proti Ruskej federácií, organizovanej z úrovne štátnej administratívy USA, politicko-vojenskej administratívy NATO a inštitúcií EÚ, nakoľko existuje už dostatočne množstvo indícií, že súčasná vojna na Ukrajine môže prerasť do tretej svetovej vojny, v rámci ktorej už nebude možné realizovať žiadne formálne záruky kolektívnej obrany členských štátov.

2. Na základe jednostranného odstúpenia od organizovania konfrontačnej politiky proti Ruskej federácií, reálne založenej štátnym prevratom na Ukrajine vo februári 2014 a nastolením nelegitímnej kyjevskej diktatúry, s okamžitou platnosťou Slovenská republika jednostranne odstupuje od všetkých svojich doterajších záväzkov a sankčných opatrení, prijatých po vstupe ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny vo februári 2022 v prospech poskytovania vojenskej podpory ozbrojeným silám Ukrajiny a v neprospech Ruskej federácie.

3. Národná rada SR a vláda SR spoločne vyzvú predstaviteľov štátnej administratívy USA, rovnako ako predstaviteľov politicko-vojenskej administratívy NATO a predstaviteľov inštitúcií EÚ, rovnako ako predstaviteľov národných vlád členských štátov NATO a EÚ, aby sa neodkladne a spoločne dohodli na návrhu, že predstaviteľom Ruskej federácie navrhnú čo najskôr pripraviť a začať spoločné mierové rokovania, predmetom ktorých bude posúdenie návrhov Zmluvy a Dohody, ktoré RF predložila predstaviteľom USA a NATO ešte v roku 2021 k dosiahnutiu bezpečnostných záruk a ukončenie vojnového konfliktu na území Ukrajiny.

4. Národná rada SR a vláda SR spoločne vyzvú predstaviteľov Ruskej federácie, aby neodkladne pristúpili k príprave a realizácií spoločných mierových rozhovorov s predstaviteľmi USA, NATO a EÚ k otázkam ukončenia konfrontačnej politiky poskytnutím primeraných bezpečnostných záruk pre Ruskú federáciu a k ukončeniu vojnového konfliktu na území Ukrajiny.

5. Národná rada SR a vláda SR sa zaviažu, že čo najskôr prijmú opatrenia k tomu, aby Slovenská republika obnovila bilaterálne vzťahy s Ruskou federáciou a aby celý proces obnovenia bol ukončený podpísaním novej Zmluvy medzi SR a RF o priateľstve a vzájomne výhodnej spolupráci.

Spoločné mierové rokovania predstaviteľov „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ s predstaviteľmi Ruskej federácií z môjho pohľadu predstavuje jediný a potrebný nástroj, ktorým bude možné docieliť, aby nepriateľstvo globálneho kapitálu a teda celého Západu k ruskej civilizácií bolo mierovými prostriedkami zredukované na minimum a aby kolektívnu bezpečnosť v Európe bolo možné riešiť aj za účasti Ruskej federácie a nie proti nej.

Od dosiahnutých výsledkov spoločných mierových rokovaní medzi predstaviteľmi „demokratického“ Západu a predstaviteľmi Ruskej federácie bude záležať, ako sa pripravia návrhy na obnovenie ukrajinskej štátnosti, legitímne fungovanie novej štátnej moci, založenej na príprave a uskutočnení demokratických volieb, ako sa naplánuje úloha dokončiť denacifikáciu a demilitarizáciu Ukrajiny, ako bude vyriešené územno-správne členenie územia Ukrajiny, ako bude zabezpečená jej neutralita.

Ako môže čitateľ tušiť, tieto dve veľmi dôležité politické úlohy – spoločné mierové rokovania predstaviteľov „demokratického“ Západu s predstaviteľmi Ruskej federácie a následné rokovania k obnoveniu mierového života na Ukrajine – predstavujú nesmierne množstvo politických úloh, ktoré bude potrebné splniť. V zásade pôjde v prvom rade o nápravu rozvrátených vzťahov medzi národmi západného kapitalizmu a ruskou civilizáciou a v druhom rade o nastolenie mierového života na Ukrajine, mierových vzťahov medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou a v konečnom dôsledku o demilitarizáciu východného krídla Európy. Čo z toho vyplýva ?

Že všetky dôležité politické úlohy, vyššie uvedené, je možné sa usilovať riešiť a vyriešiť len za účasti predstaviteľov Ruskej federácie. Predstavitelia Západu sa preto musia jednostranne vzdať svoje predstavy diktovať podmienky víťazstva Ukrajiny nad Ruskou federáciou či ďalej posilňovať sankčné opatrenia proti RF a Ukrajinu si ponechať ako vojenský polygon proti Ruskej federácií. Ako sa ukazuje, pustiť sa do realizácie dvoch vyššie uvedených politických úloh bude možné len za predpokladu, že dôjde k určitým zmenám v postojoch politikov „demokratického“ Západu, aby bolo možné buď odstúpiť od konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou alebo ju redukovať na minimum.

Požadovať od predstaviteľov našich politických strán, ktoré kandidujú vo voľbách do NR SR, aby sa vyjadrili, či sú ochotní verejne deklarovať, že podporia zásadné zmeny v politike, ktorú vo vzťahu k RF presadzujú USA, NATO a EÚ, je nielen ľudský a morálne správne a dobre, ale aj nevyhnutné, pretože potrebnou zmenou politiky – odstúpenie od jej konfrontačného obsahu s RF – sa vytvoria predpoklady, aby došlo čo najskôr k ukončeniu vojenského konfliktu na Ukrajine a tým k strate možnosti vzniku tretej svetovej vojny. A okrem uvedenej priority ide aj o ďalšiu a zásadnú prioritu: dosiahnuť, aby národné štáty v Európe obnovili svoje všestranné vzťahy s Ruskou federáciou na platforme vzájomne výhodnej spolupráci a pomoci.

Aby sa takáto spolupráca dosiahla, musia v prvom rade zo svojich koristníckych a hegemónistických záujmov ustúpiť Spojené štáty, čo by sa potom malo odraziť aj v politických a vojenských krokoch NATO. Národné štáty v Európe, veľká väčšina v postavení členských štátov EÚ, má všetky možnosti a predpoklady, aby sa aj v inštitúciách EÚ dopracovali k poznaniu a rozhodnutiam, že konfrontačná politika s Ruskou federáciou škodí záujmom obyvateľstvu členských štátov a vedie k rozvratu mierových podmienok života. Prechod na vojnovú ekonomiku v rámci EÚ a neustála podpora kyjevskej diktatúry vo vojenskom konflikte s Ruskou federáciou nepovedie k skutočnému mieru. Ak predstavitelia „demokratického“ Západu nebudú mať záujem rozhodnúť sa použiť mierové rokovania ako hlavný nástroj k doriešeniu vzájomných vzťahov s Ruskou federáciou, a teda výrazne ustúpiť zo svojej konfrontačnej politiky, celá otázka vojny na Ukrajine a vzájomné vzťahy Západu a Ruskej federácie sa presunú na vyriešenie do extrémnej pozície – o všetko rozhodne vojna a jej víťaz bude určovať podmienky ďalšieho života.

Ale aj samotná vojna a jej ukončenie môže mať svoje rôzne štádia či úrovne. Ak nebude fungovať zmena konfrontačnej politiky založená na realizácií mierových rokovaní „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou, potom najmenej bolestivou bude vojna na území Ukrajiny, ktorú ukončí Ruská federácia svojimi vojenskými kapacitami spôsobom, že prinúti kyjevskú diktatúru podpísať bezpodmienečnú kapituláciu. Ak sa predstavitelia „demokratického“ Západu nespamätajú a nezačnú s iniciatívou na zrealizovanie spoločných mierových rokovaní s predstaviteľmi Ruskej federácie, tak dá sa predpokladať, že v tomto smere ich o potrebe mierových rokovaní, možno, presvedčí fakt bezpodmienečnej kapitulácie kyjevskej diktatúry.

Ukazuje sa teda, že dosiahnutie stavu bezpodmienečnej kapitulácie kyjevskej diktatúry predstavuje takú úroveň vojnového stretu Západu a Ruskej federácie na Ukrajine, ktorou sa môže ukončiť nástup k vytvoreniu podmienok pre tretiu svetovú vojnu. Z rôznych súvislosti vyplýva, že má zmysel vojenský nepodporovať kyjevskú diktatúru, pretože ruské ozbrojené sily môžu skôr dosiahnuť stav bezpodmienečnej kapitulácie. Lenže „demokratický“ Západ rozbehol vojnovú mašinériu v smere vojnového ťaženia na Ruskú federáciu a zatiaľ neexistujú žiadne životaschopné politické indície, ktoré by zvestovali, že dôjde k potrebným zmenám. Jednoducho celkom jasne platí, že NATO je nástrojom unipolárnej globalizácie a rasistickej ideológie. Z tejto pozície minoritná trieda kapitalistov nechce ustúpiť, takže budúcnosť ukáže, za akých podmienok to bude musieť rešpektovať.

Ruská federácia svoju politiku nezakladala a nezakladá na unipolárnej globalizácií, rovnako ani na rasistickej ideológií. V tomto smere nie je pre žiadny členský štát NATO či EÚ reálnou hrozbou. Ruská federácia je pre západný kapitalizmus korisťou, ktorú treba zlikvidovať a jej bohatstvo použiť pre potreby globálneho kapitálu. Niekde som čítal, či počul, už si nepamätám, že je potrebné dosiahnuť globálny prospech zo spravodlivého ukončenia ruskej agresie. Dovolím si trošku poopraviť takýto názor, pretože tento názor pracuje s myšlienkou a propagandou, že za všetko čo, sa deje na Ukrajine od roku 2014, čo sa deje v Európe, môže iba Ruská federácia a „demokratický“ Západ iba z bratskej lásky prišiel ukrajinskému národu na pomoc. Čo teda samotná Európa a svet vôbec potrebujú ?

Iba globálny prospech zo spravodlivého ukončenia konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou ! Myslím si, že ukončenie konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou je ešte stále možné dosiahnuť mierovými rokovaniami. Lenže ak to zo strany „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ nebude možné, pretože nebude ochota, tak jedinou možnosťou ostane iba vojenská porážka „európskeho fašizmu“ ruskými ozbrojenými silami. V každom prípade v záujme Európy a sveta obyvateľstvo národných štátov potrebuje, aby vojenská organizácia NATO ako nástroj unipolárnej globalizácie a rasistickej ideológie definitívne skončila na smetisku dejín. Ak naši noví Demokrati hovoria o tom, že hlavným problémov slovenskej politiky je sebectvo, tak občanov cieľavedome zavádzajú, pretože skutočným sebectvom na Západe najviac trpí iba minoritná trieda kapitalistov, ktorá si k jeho nehynúcej podpore a presadzovaniu priebežne organizuje a formuje celú sieť a štruktúru rôznych typov prisluhovačov. Treba konštatovať, že aj na slovenskej politickej scéne je dostatok takýchto prisluhovačov a skupina Demokratov sa z nich ničím nevyčleňuje.

Pokiaľ ide o slovenský národ, tak ani tesne pred voľbami do NR SR nie je možné konštatovať, že v myslení a konaní viacerých politických strán a politikov došlo k zásadnému pozitívnemu zlomu v myslení a postojoch k tomu, čo sa odohráva na Ukrajine a v Európe. Konfrontačná politika „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií ostáva povinnou výbavou ich politického „portfólia“ , ktoré radšej pred voľbami ani občanom nemajú záujem pripomínať. To, že veľká väčšina politických subjektov a ich predstaviteľov konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou veľmi usilovne podporuje, to beriem na vedomie, pretože slabý volebný zákon o voľbách do NR SR môže nezdatných „umelých politikov“ produkovať bez veľkých ťažkosti. Čo však nie je možné rešpektovať, zmieriť sa s tým a prispôsobovať sa konaniu vojny chtivých prisluhovačov, to súvisí s ich nekonečnými výhovorkami, že konfrontačná politika s Ruskou federáciou je reprezentáciou tých najlepších záujmov Slovenskej republiky, slovenského národa.

Na posúdenie, či je vhodné, aby predstavitelia politických strán a vládnej moci na Slovensku podporovali konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou, nie je potrebné mať k dispozícií žiadnych samozvaných odborníkov, ktorí sú využívaní k propagandistickým cieľom. Na posúdenie, či je vhodné, potrebné, účelné, prospešné podporovať konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ proti Ruskej federácií, je tu potrebný iba jeden jediný subjekt svojich dejín – slovenský národ. Iba slovenský národ má právo rozhodnúť o tom, či je potrebné naše členstvo v NATO za súčasných podmienok, rovnako či je potrebné podporovať konfrontačnú politiku Západu proti Ruskej federácií. Žiadny tím skúsených a obetavých odborníkov a osobnosti, nech sa grupujú v akýchkoľvek spolkoch, nesmie rozhodovať za slovenský národ a skrývať sa za jeho záujmy.

Demokrati a im podobní priaznivci z iných politických strán pripomínajú, že Slovensko aj svojimi skutkami dokázalo, že patríme na Západ. Dovolím si toto tvrdenie trochu poopraviť. Myslím si, že iba predstavitelia vládnej a zákonodárnej moci na Slovensku ako prisluhovači minoritnej triedy kapitalistov neustále dokazujú – aj svojimi vyhláseniami – že patríme na Západ. V zásade platí, že tým otvorene potvrdzujú iba to, že podporujú unipolárnu globalizáciu a ideológiu rasizmu. Z môjho pohľadu vládcovia SR nás iba umelo udržiavajú v „polospánku“, aby sme ostali v pokoji a boli poslušnými prívržencami upadajúceho Západu. Slovenská republika zásluhou svojich politických zástupcov patrí pod silný vplyv a moc globálneho kapitálu, ktorému sa prispôsobujú politickí zástupcovia občanov aj spôsobom, akým spravujú celú spoločnosť a štátnu moc. V svete západného kapitalizmu nikdy nebude slovenský národ vítaný ako rovnoprávny a rovnocenný, ale iba ako regionálny priestor s obmedzenými právomocami, ktoré bez problémov majú udržiavať v chode práve kapitalistickú globalizáciu, založenú na unipolárnom princípe.

V skutočnosti slovenskému národu svedčí žiť v priestore multipolárneho sveta, v ktorom úplne zmiznú hrozby so zrušením národného štátu a v ktorom sa podstatne môžu rozšíriť možnosti pre jeho sociálno-ekonomický rozvoj. Byť a aj naďalej žiť iba pod poručníctvom USA, v náručí vojenského zoskupenia NATO a pod právno-politickým riadením EÚ predstavuje pre slovenský národ tak už v súčasnosti ako aj v budúcnosti veľkú hrozbu. V multipolárnom prostredí možnosti Slovenskej republiky iba narastú, pretože z verejnej politiky odpadne prisluhovačstvo k západnému kapitalizmu na čele s USA, budú posilnené mechanizmy prejavov štátnej suverenity, čo povedie aj k rozvinutiu zahraničnej politiky a k podpore spravodlivej globalizácie.

Dušan Hirjak