Voľby do NR SR ako historická skúška nás občanov k ozajstnej zodpovednosti za budúcnosť slovenského národa.

Otázky a odpovede, ktoré v politickom konaní a v médiách pred voľbami do NR SR nemajú dôležité miesto.

V tomto roku budeme my, občania Slovenskej republiky, vystavení mimoriadne dôležitej historickej skúške. Touto skúškou ozajstnej dospelosti nás občanov a ozajstnej zodpovednosti za svoju budúcnosť a budúcnosť svojich rodín, budú voľby do NR SR. Kandidujúcich politických strán a hnutí je na politickom nebi nevrekom, čo však vôbec nemusí byť výrazom toho, že občanom – voličom sa ponúka ozajstná kvalita. Už teraz sa ukazuje, že samotné predvolebné obdobie a kampaň pred voľbami do NR SR začalo vykazovať úplne amatérske a doslova diletanske črty, na ktorých svoj veľký podiel má v prvom rade štátna moc a mediálna sféra.

Tí, čo rozvrátili našu spoločnosť od ostatných parlamentných volieb, sa sami celkom bez hanby vyhlásili za demokratov alebo stratili pamäť a teraz sa pokladajú za celkom svätých a vôbec nedotknutých svojimi doterajšími hriechmi v politike. Všetci spoločne sa pred voličmi prezentujú ako také politické subjekty, ktoré rozumejú politickým procesom vo svete, v Európe a u nás v SR a svoje poznávacie schopnosti plánujú celkom vážne a s vedomím svojej lásky k ľuďom odovzdať do služieb slovenského národa.

V dnešnej predvolebnej dobe, ak sa má občan – volič čo najlepšie rozhodnúť, koho má voliť, má z môjho pohľadu venovať veľkú pozornosť tomu, čo predstavitelia veľkej väčšiny politických strán a hnutí v svojich vystúpeniach a programoch vôbec nespomínajú, neuvádzajú alebo jednoducho ani nechcú hovoriť. Tak napríklad:

1. Z hľadiska teórie a praxe politiky môžeme sa dozvedieť, ako kandidáti na svoju účasť v politických štruktúrach štátnej moci chápu tú najdôležitejšiu a každý deň sa vynárajúcu potrebu praktický riešiť: vzťah globálneho a národného ? Ako volič potrebujem to vedieť, pretože už dlhé roky prevláda politická prax, že volení predstavitelia vo všetkom zásadnom uprednostňujú politiku, ktorá je určovaná z pozície globálneho kapitálu, slúžiacemu unipolárnej globalizácií a teda z pozícií minoritnej triedy kapitalistov nášho „demokratického“ Západu. Zvolení zástupcovia občanov skladajú svoje sľuby, že budú v politike dbať na presadzovanie záujmov Slovenskej republiky a jej občanov. Možno záujmy radových občanov a celej našej spoločnosti vo všetkom zásadnom podriaďovať politike z nadštátnej, globálnej moci ? Máme veriť propagandistickej mantre predstaviteľov vládnej moci, že na globálne výzvy neexistujú izolované národné odpovede ?

2. Každá vládna moc, ktorá začne vládnuť po voľbách do NR SR, bez akéhokoľvek zaváhania deklaruje, že nespochybniteľným pilierom našej bezpečnosti a obrany zostáva členstvo v NATO a silná transatlantická či euroatlantická väzba, pričom úzkostlivo dbá, aby u občanov nevznikali pochybnosti o doterajšom smerovaní Slovenskej republiky.

3. Predstavitelia vládnej moci sú vždy presvedčení, že aj po našej integrácií do európskych a transatlantických štruktúr Slovenská republika zostávame suverénnym štátom. Z tohto dôvodu nemajú za potrebu sa priebežne radiť s občanmi a žiadať ich o spolurozhodovanie. Názorným príkladom je z úrovne Bruselu vymyslená Konferencia o budúcnosti EÚ, organizovaná v čase ostrých „proti pandemických“ opatrení a spôsobom, aby sa o ničom zásadnom nemohlo organizovať zo strany občanov.

4. V rámci základných priorít našej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa môžeme dozvedieť, že osvedčenú spoluprácu máme s tradičnými partnermi v rámci EÚ ako aj so Spojenými štátmi americkými. Občan sa nedopátra k tomu, aby zistil, ako vládna moc chce rozvíjať svoje vzťahy s Ruskou federáciou. Cez predstaviteľov vládnej moci sme teda ako národ naladený iba tak, aby sme bez výhrad podporovali unipolárnu globalizáciu s unikátnym postavením USA v Európe či vo svete. Kedy bude reč politikov a médií otvorená otázkam multipolárnej globalizácií, založenej na nespochybniteľnom postavení a skutočnej suverenite národných štátov ?

5. Predstavitelia vládnej moci jednostranne a v rámci akejsi jednoty „demokratického“ Západu podporujú kyjevskú diktatúru, pričom sa vôbec nikto z občanov nesmie dozvedieť, čo predstavuje kyjevská diktatúra z hľadiska pochopenia ako politického režimu, ktorý je priamo podriadený Koloniálnej správe Západu pod vedením USA. Do verejného priestoru občanov a celej spoločnosti sa cez média a cez oficiálne vyhlásenia politikov nedostane skutočný naratív, týkajúci sa založenia ukrajinskej krízy v roku 2014 a jeho skutočného poslania. Vojna na Ukrajine je výsledkom naratívu, ktorý sa ukrýva pod pláštikom západnej propagandy ako o potrebe boja proti imperialistickému Rusku, ktoré napadlo Ukrajinu a chce napadnúť celú Európu. Vládna moc je nastavená tak, že sa musí zakrývať politika Spojených štátov amerických organizovaná v záujme podriadenia si celej EÚ a v záujme zničenia Ruskej federácie. O tom, že „demokratický“ Západ začal pod vedením USA vojenské ťaženie na Východ v smere na Ruskú federáciu podľa vzoru hitlerovského Nemecka, sa nesmie otvorene hovoriť a ani politický riešiť.

6. Veľkú väčšinu politikov vôbec nezaujíma, že v tomto volebnom období bola na území SR pod vedením predstaviteľov vládnej moci organizovaná totalitárna prax presadzovania globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Za politiku presadzovania zločinov proti ľudskosti nikto nebol braný na zodpovednosť. A už vôbec sa nevenuje pozornosť tomu, že pod vedením EÚ a WHO sa pripravujú ďalšie dokumenty: nová pandemická zmluva a nové medzinárodné zdravotné predpisy. Ide o závažné dokumenty, cez ktoré sa pripravujú opatrenia na ďalšie oslabenie suverenity národných štátov a zotročovanie obyvateľstva. A ako obvykle, o názory občanov sa nikto nezaujíma, pretože je potrebné podporovať vyššie nadnárodné – globálne záujmy.

7. Občania SR sa majú cítiť urazení, že proti ním EÚ a vládna moc na Slovensku organizujú politiku boja proti extrémizmu či dezinformáciám. Ak existujú v našej spoločnosti také politické javy a udalosti ako je extrémizmus a vraj dezinformácie, tak sa to najskôr týka práce predstaviteľov vládnej moci a ich politického extrémizmu a následne práce celej skupiny mediálneho priestoru. Požiadavka má byť celkom jasná: je potrebné zrušiť celé množstvo právnych ustanovení, zakotvených v zákonoch, ktoré sa dotýkajú problematiky extrémizmu, dezinformácií či dokonca politického presvedčenia a s nim spojenej nenávisti. Občania ako základ štátnej moci majú požadovať, aby sa takáto politika úplne odstránila s programového vyhlásenia vlády SR, pretože je úplne v rozpore s príslušnými ustanoveniami Ústavy SR.

8. Občania si majú čím ďalej, tým častejšie klásť otázku, prečo politické strany nenavrhujú, aby sa v celej spoločnosti začala otvorená celospoločenská diskusia o nových volebných zákonoch, ktoré posilnia vplyv a moc občanov na výber kandidátov do zodpovedných štátnych funkcií. Ide o potrebu prijatia nového zákona o voľbách do NR SR, o voľbe prezidenta SR a o voľbe poslancov do Európskeho parlamentu. Doteraz platné uvedené zákony vo veľkej miere neumožňujú občanov zabezpečiť ich skutočný vplyv na výber samotných kandidátov a mať dostatočnú moc usmerniť ich politické aktivity v správnom smere. Bez súhlasu občanov by volebné zákony ani nemali vstúpiť do platnosti. Súčasné volebné zákony sú plne v réžií postliberalizmu. Som presvedčený, že pri nových volebných zákonoch, ktoré by výraznejšie posilňovali vplyv a moc občanov, by mnohé súčasné politické eseročky neprišli ani cez okresné kola. Ukazuje sa, že aj samotné voľby by mali byť organizované podľa zásady zdola nahor.

9. Vinou konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou pod vedením EÚ sa aj Slovenská republika ako členský štát prispôsobila požiadavkám bruselských mandarínov a z tohto dôvodu obyvateľstvo bolo a aj naďalej je priebežne ohrozované nárastom cien tovarov, potravín, energií, služieb. „Objektívnu nevyhnutnosť“ takéhoto procesu, ktorú má vraj v rukách spravodlivý trh, využívajú rôzni špekulanti na úrovni nadnárodných korporácií v svoj prospech. S takouto praxou je potrebné skončiť a takáto potreba je v rukách predstaviteľov vládnej moci. Základom dosiahnutia zmeny v prospech obyvateľstva SR je jednostranne sa doslova „odstrihnúť“ od politiky EÚ, ktorá ekonomický a sociálny život v národných štátoch len poškodzuje. Zmeny k lepšiemu súvisia s ukončením konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou a s ukončením podpory politiky klimatického alarmizmu, čo predstavujú dve dôležité cesty, ako ukončiť ohrozovanie obyvateľstva cenovým nárastom rôznych dôležitých komodít.

10. Nastal čas veľmi zodpovedne prehodnotiť doterajšiu prax hospodárskej rekonštrukcie Slovenskej republiky po kolapse socializmu v roku 1989, ktorú novodobí lídri slobodného slovenského národa založili na vraj osvedčenej a jedinej spravodlivej privatizácií, deregulácií a voľnej ruke trhu. Tým sa takáto cynická politika prispôsobila len požiadavkám liberalizmu, neskôr postliberalizmu a vytvorila podmienky, aby naša radosť zo skutočnej slobody sa onedlho mohla skončiť spôsobom, že sme sa ľahko ocitli v područí Európskej únie.

Z prehodnotenia hospodárskej rekonštrukcie Slovenskej republiky má vyplynúť strategická úloha, ktoré ekonomické a hospodárske subjekty postupne prejdú do vlastníctva štátu a ktoré budú patriť pod reformnú agendu, založenú na zamestnaneckej samospráve a budú spĺňať podmienky ekonomickej demokracie, ktoré prispejú k tomu, že predstava o voľnej trhovej ekonomike v kapitalizme, v skutočnosti trojtrhovej ekonomiky ( trh tovarov a služieb, trh práce, kapitálové trhy ), bude zásadným spôsobom upravená. Trh tovarov a služieb ostane, ale trh práce a kapitálové trhy sa nahradia demokratickejšími inštitúciami. Pôjde o firmy riadené zamestnancami a o spoločenskú kontrolu investícií.

Význam takejto úpravy trhovej ekonomiky v podmienkach SR, ktorá čiastočne prejde na férový trh, bude pre budúcnosť SR veľmi prospešný, nakoľko základné inštitúcie charakterizujúce ekonomickú demokraciu sú vždy späté s víziou národného štátu. Znamená to, že môžu veľmi pozitívne ovplyvňovať aj zahraničnú politiku a sú dôležitým východiskom z globálnej krízy v kapitalizme. Už americký filozof David Schweickart v svojom diele „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ zdôraznil, že krajina štrukturovaná ako ekonomická demokracia sa bude usilovať o ústretovejšiu zahraničnú politiku než typická kapitalistická polyarchia. Zahraničnú politiku SR si z veľkej časti prisvojila EÚ cez mechanizmus moci, ktorý uvádzam v tomto článku trošku nižšie. Samotný americký filozof k tomuto svojmu argumentu uviedol dva dôvody takého uvažovania.

Prvý dôvod súvisí s potrebou kapitalistickej expanzie do cudziny. Zámienkou bol ustavične sa šíriaci antikomunizmus. Kapitalistická expanzia je založená na hľadaní vyšších ziskov, čo vyvolávalo potrebu formovať svet bezpečný pre zahraničné investície, čo už súvisí aj s použitím aj takého vojenského zoskupenia ako je NATO. Investície v ekonomickej demokracií neplynú do cudziny v úsilí hľadať vyššie zisky, takže použitie rôznych vojenských síl nie je potrebné. Druhý dôvod spočíva na predpoklade, že zahraničná politika v ekonomickej demokracií bude ústretovejšia ako v kapitalizme. V kapitalistických polyarchiách – liberálnych demokraciách sa vojny a zabíjanie vyvolávajú pravidelne, pričom je dôležité si uvedomiť, že demokratické voličstvo ich nezapričiňuje.

Myslím si, že americký filozof má pravdu, keď tvrdí, že v každom jednotlivom prípade , virtuálne maskovanom, politické elity udržiavali verejnú mienku v nevedomosti a klamstve. Podľa neho hlavným dôvodom na maskovanie či utajovanie vojen a intervencií bolo ukryť ich pred voličmi. Keď sú študované dokumenty o politických elitách, stále sa naráža na obavy, že obyčajní ľudia nie sú „dostatočne uvedomelí“, aby pochopili antidemokratickú politiku v mene „národnej bezpečnosti“. To sa deje aj v súvislosti s nastolením ukrajinskej krízy, vojne na Ukrajine od roku 2014 a od februára 2022, keď ruské ozbrojené sily vstúpili na územie Ukrajiny. Všetko vojnové úsilie „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ sa zdôvodňuje potrebou ochrany Ukrajiny a ukrajinského národa a potrebou ochrany bezpečnosti obyvateľstva členských štátov EÚ.

Americký filozof vyjadril zaujímavú myšlienku: „Nestretneme sa s politikmi, ktorí by sa pokúšali odvrátiť voličov od podpory diktatúr alebo aby odrádzali voličov zúčastniť sa na vojne“ ( viď str.174 – 175 ). Ak by som mal určitým spôsobom rozvinúť uvedenú myšlienku, tak je evidentné, že sa nemôžeme na „demokratickom“ Západe stretnúť s politikmi, rovnako ako u nás s predstaviteľmi vládnej moci a mnohých politických strán, aby organizovali občanov – voličov do protivojnového aktivizmu, za nastolenie mieru na Ukrajine a ochranu mieru v Európe. Podpora vojny na Ukrajine za každú cenu sa berie ako povinnosť tak politikov ako aj voličov. Pritom nejde iba o tú etapu vojny, ktorá sa realizuje od februára 2022, ale aj o vojnu, ktorú zosnovala po štátnom prevrate vo februári 2014 nová nelegitímna kyjevská moc ako vnútroštátnu vojnu s následnou humanitárnou krízou. Podpora kyjevskej diktatúry je a musí ostať aj pre vládnu moc na Slovensku a pre občanov absolútnou prioritou, ktorá sa v žiadnom prípade nesmie spochybňovať.

Na čom sa zakladá moje tvrdenie, že občania SR budú v tomto roku, v čase predvolebnom a volebnom, vystavení historickej skúške ? Vo voľbách do NR SR na jeseň 2023 máme my ako občania – voliči historickú príležitosť zmeniť v prvom rade svoje doterajšie laxne správania sa k svojmu vlastnému osudu a zároveň máme príležitosť určitým spôsobom prinútiť zmeniť správanie sa našich mnohých kandidátov na politické funkcie. Historická skúška nás občanov – voličov sa dotýka toho, či si do NR SR dokážeme zvoliť iba tie politické strany a ich kandidátov, u ktorých sme jednoznačne presvedčení, že:

a) odmietajú ďalej podporovať konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ, ktorá má viesť k zničeniu Ruskej federácie a k zmocneniu sa jeho bohatstva,

b) odmietajú politický a vojenský podporovať kyjevskú diktatúru, ktorá pomohla Západu prevziať Koloniálnu správu nad územím Ukrajiny a rozvrátiť život ukrajinskému národu,

c) odmietajú, aby Slovenská republika bola aj naďalej poddajnou súčasťou Severoatlantickej Aliancie, ktorá pod vedením USA organizuje ďalšiu vojnu – teraz už na území Európy, s cieľom obnoviť plány fašistického Nemecka z obdobia druhej svetovej vojny,

d) odmietajú, aby Slovenská republika bola aj naďalej iba poddajnou súčasťou Európskej únie, ktorá priebežne cez svoju organizačnú a inštitucionálnu štruktúru zorganizovala seba do politickej podoby európskeho super štátu,

d) po voľbách do NR SR nová zákonodarná a vládna moc bude konať v súlade so záujmami slovenského národa a jeho občanov a že vzťah národného a globálneho sa bude riešiť cez výlučné presadzovanie vnútroštátnej tvorby vôle. Táto požiadavka má celkom logický základ a vychádza z toho, že medzinárodné vzťahy by sa nemali opierať o centralizované nadnárodné inštitúcie, ale predovšetkým o demokratické inštitúcie, ktorých činnosť by smerovala zdola nahor, čim by bola garantovaná aj účasť občanov, štátov a skupín národov na riadení spoločných záležitosti. K tomu si čitateľ môže naštudovať niečo z diela amerického autora Michaela Alberta „Život po kapitalizme“ (str. 69 – 81 ).

11. Nastal čas, aby na politickej scéne Slovenskej republiky bola pripravená a založená skutočne ľavicová politická strana, ktorá v svojom programe bude mať mnohé nové myšlienky a priority spojené s prechodom od kapitalizmu k životu bez kapitalizmu, založenému na ekonomickej demokracií. Znamená to, že nastal čas programovo riešiť aj otázku postupného odmietnutia ďalšieho posilňovania kapitalistickej globalizácie či jej oslabovanie a hľadanie alternatívy k jej násilnej podobe. Dovolím si citovať vyššie uvedeného autora diela „Život po kapitalizme“. Michael Albert v V. kapitole s názvom „Internacionalizmus“ píše toto: „Kapitalistická globalizácia prekrýva kvalitu kvantitou. Vedie to ku kultúrnej homogenizácií, a nie ku kultúrnej rozličnosti….Kapitalistickí globalizátori sa najradšej stretávajú len s politickými a korporačnými elitami. Myšlienka, že by sa široká verejnosť, zamestnanci, spotrebitelia, chudoba, fyzickí a mentálne postihnutí ľudia mali v príslušnej miere zúčastňovať s na rozhodovacích procesoch, ostáva v zabudnutí. Cieľom kapitalistickej globalizácie je úplne zredukovať vplyv populácie a aj vedúcich predstaviteľov štátu a preniesť ho na mocenské štruktúry západných korporácií. A nielen to ! Zároveň tiež vniesť korporatistickú hierarchiu do ekonomiky a politiky a postarať sa o rozbujnenie autoritatívnych a niekedy až fašistických štátnych štruktúr, pritom zabezpečiť, aby sa čo najviac marginalizoval hlas obyčajného človeka.

Kapitalistickí finančníci prehlbujú vplyv tých najsilnejších akcionárov, usilujú sa v maximálnej miere zvyšovať zisky, a to na úkor zachovania plnohodnotného života na našej planéte, nedbajúc na ekológiu ani humánnosť. Ich jediným záujmom je zisk a moc….Kapitalistická globalizácia stanovuje aj normy, ktorých cieľom je medzinárodná dominancia a subordinácia. Hrubé a arogantné presadzovanie a agresívna ochrana týchto noriem je vlastne cesta k násiliu voči slabším. V domácich podmienkach to znamená rozšíriť policajný aparát a dať mu rozsiahlejšie právomoci na represie. V medzinárodných rozmeroch to zase predstavuje umelé vyvolávanie lokálnej, regionálnej a internacionálnej nevraživosti a v mnohých prípadoch aj vojen“ ( str. 70 ).

Kapitalistická globalizácia má podľa M. Alberta svoje prominentné kapitalistické globalizačné inštitúcie. Autor diela uviedol tri z nich: Medzinárodný menový fond, Svetovú banku a Svetovú obchodnú organizáciu. Podľa neho je možné nahradiť uvedené inštitúcie novými ako napríklad Medzinárodnou agentúrou aktív, Globálnou investičnou a podpornou agentúrou a Agentúrou pre svetový obchod, ktoré by vyvíjali činnosť zameranú na dosiahnutie rovnosti, solidarity, rozličnosti, samosprávy, ekológie, na dosiahnutie rovnováhy v medzinárodných finančných vzťahoch, v investíciách, v rozvoji, v obchode a v kultúrnej výmene ( str. 72 ). Aké zmeny by súviseli s novými inštitúciámi, o tom sa čitateľ môže dočítať na stranách 72 až 76.

Michael Albert, samozrejme, sa v svojom diele nezmienil o tom, že medzi kapitalistické globalizačné inštitúcie patria aj Európska únia či samotné NATO, ktoré sú priamo výrazom kapitalistickej globalizácie. Pre našich politikov je preto veľmi dôležité si uvedomiť jeho poučenie, že úlohou antiglobalistov je dbať o to, aby sa medzinárodné vzťahy neopierali o centralizované, ale predovšetkým o demokratické inštitúcie, ktorých činnosť by smerovala zdola nahor. Takto usporiadané štruktúry by garantovali účasť občanov, štátov a skupín národov na riadení spoločných záležitosti ( str.74 -75 ).

Produktom kapitalistickej globalizácie na americký spôsob je aj založenie ukrajinskej krízy v roku 2014, vnútroštátnej vojny s následnou humanitárnou krízou, samotnej zástupnej vojny Ukrajiny a Ruskej federácií na území Ukrajiny, militarizácia východného krídla Európy či vôbec Európy, rozbitie všestranných vzťahov Európy s Ruskou federáciou, neutíchajúce úsilie o zničenie Ruskej federácie a posilnenie unipolárnej globalizácie. Kapitalistická globalizácia vnáša do medzinárodných vzťahov veľmi nezdravý jav, a tým je upevňovanie bohatstva a moci minoritnej triedy kapitalistov a ich verných prisluhovačov. Je neoddiskutovateľným faktom, že takýto spôsob kapitalistickej globalizácie jednoznačne, bez výhrad a s nadšením podporujú všetci tí politickí zástupcovia občanov, ktorým sú zverené do rúk zákonodarné a vládne právomoci na území Slovenskej republiky.

Ak som hneď v úvode tohto svojho článku uviedol, že je dôležité vedieť, ako kandidáti na politické funkcie chápu vzťah globálneho a národného, tak to vôbec nebolo iba náhodné pripomenutie, čo si máme ako občania – voliči pri rozhodovaní sa, komu dáme svoje hlasy, všímať. Kapitalistická globalizácia, ak sa proti nej v našom západnom kapitalizme nepostaví žiadny politický odpor – a teda nebude predmetom politického konania – v svojom konečnom dôsledku vedie iba k svetovému totalitarizmu ako konečnému víťazstvu minoritnej triedy kapitalistov nad ostatnou masou ľudskej populácie. Plány OSN týkajúce sa Agendy 2030, Svetového ekonomického fóra v podobe Veľkého resetu, spoločne s rôznymi plánmi EÚ týkajúce sa klimatickej agendy, zdravotnej diktatúry, odoberaniu suverenity členských štátov smerujú iba k naznačenému cieľu. Kapitalistickú globalizáciu naši politici, kandidáti na politikov a samotné média berú ako zákon historického vývoja, ktorý nemá alternatívu. A z tohto dôvodu predstavitelia členských štátov EÚ a NATO riešia iba dôsledky takejto globalizácie, pričom takéto politické aktivity pokladajú za to najdôležitejšie a najzásadnejšie, čo sú ochotní v svojej „láske“ k ľudovým masám presadzovať. Ako občania máme ostať v pokoji a s dôverou sa dívať do budúcnosti, pretože ak patríme k Západu, znamená to, že máme sa usilovať zotrvať v súčasných sociálno-ekonomických pomeroch.

Jednota, ktorou sa okato prezentujú politickí predstavitelia „demokratického“ Západu, je práve znakom jednoty zachovania kapitalistickej globalizácie na spôsob unipolárnej globalizácie. Presvedčenie našich politikov a väčšiny politických strán, že patríme a máme aj naďalej patriť iba k Západu, je založené na politickom presvedčení prisluhovačov minoritnej triedy kapitalistov, ktorí majú za jednu zo základných povinnosti neustále „školiť“ občanov členských štátov, že niet inej alternatívy. Týmto „závojom nevedomosti“ je zastierané každé obdobie pred voľbami či vôbec každé volebné obdobie. Lenže alternatíva existuje a Michael Albert jasne naznačil, že kapitalistická globalizácia má alternatívu, dá sa nahradiť globálnou spravodlivosťou, ktorú nazval demokratickým internacionalizmom.

Demokratický internacionalizmus je teda novým typom globalizácie, ktorý je možné nastoliť v rámci medzinárodných vzťahov a medzinárodného práva. Kapitalistická globalizácia predstavuje chorý prvok, ktorý sa presadzuje vo svete, pretože upevňuje iba bohatstvo a moc iba hŕstky minoritnej triedy kapitalistov. Zoberme si iba príklad obohatenia sa rôznych korporácií v rámci zorganizovanej globálnej politiky strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Zoberme si program globálnych elít zničiť Rusko a zmocniť sa jeho bohatstva. A zoberme si teraz celkom jasný prípad samotnej Ukrajiny.

Podľa určitých zdrojov zbrojný priemysel USA a NATO doteraz zarobil rekordných 400 miliárd dolárov na tržbách zo zástupnej vojny proti Ruskej federácií. V máji tohto roku Ukrajina a americká korporácia BlackRock FMA podpísali Dohodu o založení Fondu rozvoja Ukrajiny, ktorého oficiálnym cieľom je prilákať súkromný kapitál do veľkých projektov na Ukrajine v oblasti energetiky, infraštruktúry a poľnohospodárstva. BlackRock sa potichu stáva vlastníkom hlavných strategických ukrajinských podnikov. Už dávnejšie sa začal proces rozkrádania Ukrajiny v prospech Američanov podľa nimi vyskúšaného scenára. Vznikla veľmi zaujímavá situácia: Ukrajina sa stava vojnovou korisťou nie Ruskej federácie, ktorá je označovaná za agresora, ale vojnovou korisťou Spojených štátov. V médiách sa, samozrejme, o tomto zaujímavom fenoméne zorganizovaného vojnového konfliktu občan nič nedozvie.

Takže v akom konkrétnom čine sa má prejaviť u nás, občanov SR, historická skúška ? Vo voľbách do NR SR máme príležitosť si zvoliť do zákonodarného zboru také politické strany, ktoré v prvom rade budú jasne deklarovať, že sú proti konfrontačnej politike „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií, že sú proti vojne na Ukrajine, proti plánom na zničenie Ruskej federácie, proti podpore kyjevskej diktatúry a za jej čo najskoršiu bezpodmienečnú kapituláciu a za obnovenie mierového života na Ukrajine v prospech ukrajinského národa za aktívnej účasti Ruskej federácie a členských štátov EÚ, ktoré o to prejavia svoj záujem bez vplyvu Bruselu.

Protivojnové úsilie, úsilie za mier na Ukrajine, za pokoj pre Ruskú federáciu, za udržanie mieru v Európe a vo svete má tvoriť tú najdôležitejšiu prioritu pre voličov, ktoré je potrebné zohľadniť v predvolebnom období a v čase kampane pred voľbami do NR SR a s plným pocitom zodpovednosti odovzdať svoj volebný hlas. A súbežne – v závese uvedenej priority by občania voliči mali zohľadniť aj ďalšie dôležité a doslova osudové priority, ktoré som vyššie v tomto článku uviedol a ktoré sa verejnosti zámerne nepripomínajú. Prečo sa nepripomínajú ? Existuje viacero dôvodov. Ja iba zdôrazním, že väčšina súčasných politikov a rovnako „kandidátov“ na politikov nemajú osobnostné a poznávacie predpoklady k pochopeniu procesov, ktoré sa v súčasnosti odohrávajú na „demokratickom“ Západe či vo svete vôbec a preto si v rámci svojich vlastných „politických krúžkov“ dávajú iba také predsavzatia, ktoré zásadné problémy fungovania národnej spoločnosti v lone kapitalistickej globalizácie „balia“ do rôznych ľuďom milých a sympatických úsilí riešiť ich každodenné problémy.

Lenže existuje aj objektívny dôvod k tomu, prečo sa mnohé dôležité témy nepripomínajú a teda ani neorganizuje účasť občanov na ich riešení. Z filozofického hľadiska žijeme všetci v priestore obklopenom postliberalizmom a ten nám priam určuje povinnosť riadiť sa a žiť len podľa predstáv kapitalistickej globalizácie, z ktorej neexistuje žiadny únik. Aj samotná politická činnosť politických strán a hnutí či rôznych „politických krúžkov“ nevybočuje z osudu postliberalizmu. Z tohto dôvodu si predstavitelia uvedených krúžkov, politických neziskoviek a politických eseročiek ani nevedia predstaviť, že v svojich námetoch, víziách a prioritách si môžu dovoliť v jednotlivostiach narúšať zabehaný systém kapitalistickej globalizácie, hoci jej škodlivosť už pomerne dávno nie je predmetom žiadnej kritickej teórie, ale predmetom politicko-ekonomickej praxe na úrovni globálneho riadenia.

Ako dopadne historická skúška pre nás občanov – voličov ? Chcel by som byť optimistom a veriť, že historická skúška dopadne tak, ako predpokladám v tomto svojom článku. Lenže ak vychádzam z toho, že politické subjekty a ich predstavitelia nie sú pripravení na novú dobu a na nové požiadavky, ktoré je potrebné presadzovať v rámci politického konania – politického boja, tak musím sa priznať, že som pesimista. Môj pesimizmus podporuje aj celkom jednoduché poznanie, že obdobie pred voľbami a systém organizovania kampane pred voľbami do NR SR, spoločne nedávajú žiadne pozitívne indície k tomu, že môžu nastať zmeny, ktoré upravia všeobecné životné podmienky k životu slovenského národa k lepšej budúcnosti. Neustále produkované vyhlásenia, že slovenský národ patrí k Západu a niet inej alternatívy – reformnej či radikálnej – nás pred dôsledkami kapitalistickej globalizácie nezachrania.

Dušan Hirjak