Na Slovensku zlyháva inteligencia, dlhodobo – časť III

Najväčšie problémy dnešného Slovenska si moja maličkosť dovoľuje priraďovať nie k radovému človeku a voličovi, ktorý vraj „zle volí“, ale k „neviditeľnej“, submisívnej a miestami až kolaborujúcej inteligencii. Badám to v mnohých oblastiach, vymenoval som k tomu niektoré príklady (covid, Ukrajina, EU a NATO), ale okrajovo som poukázal aj na našu históriu z čias Rakúsko-Uhorska. Využívam prítomnosť pána Tkáča v tejto malej diskusii a k maďarizácii sa dnes tiež stručne vyjadrím. Ako vždy sa rád dám opraviť, poučiť.

Národy vznikajú zvyčajne v ťažkých časoch a to najmä pod vplyvom vonkajších hrozieb. Na toto príklady uvádzať nebudem, lebo jednak ich sami poznáte a potom, ak by som niektorý vybral, tak ihneď by sa našiel niekto s akousi výnimkou z pravidla. A to sa vždy dá, pretože každý národ je jedinečný tak ako je aj snehová vločka.

Definície pojmu „národ“ sa historicky veľmi líšia, iný význam mal národ v Biblii, iný potom v 19. storočí a zasa iný dnes, kedy je už silná snaha pojem národa zdehonestovať a potom ho definitívne vymazať. Toto tiež ukazuje, aká dôležitá je lingvistika.

Pozrime sa ako národy vznikali. Pod vplyvom baconovskej a newtonovskej materialistickej vedy (aj keď obaja boli veriaci) a kantovskej filozofie začalo vrcholiť tzv. „osvietenstvo“ a toto negatívne vplývalo tak na kresťanstvo ako aj na európske monarchie. J. G. Herder vtedy síce vyšiel s pojmom „das Volk“ (ľud), ale po Francúzskej revolúcii sa uchytil pojem „národ“, ktorý má dosť iný význam, viac občiansky. 

Spomínam to preto, lebo koniec 18. storočia bola doba, keď sa z jednoduchého nárečia, ktorým vtedy v jednej časti Uhorska hovorilo snáď len jednociferné percento* prevažne sedliakov, začala vytvárať maďarčina. Súviselo to s prudkým záujmom vytvoriť národ Maďarov, k čomu bol potrebný jazyk. Pritom šľachta, úrady a armáda – všetci dovtedy a ešte dosť dlho potom komunikovali najmä latinsky alebo nemecky.

V meruôsmych rokoch (1848-49) Európa vrela revolúciami, ktoré sa niesli nielen v nacionálnom duchu, ale šírili aj osvietenské myšlienky. Šampiónom v tomto bol Lord Henry Palmerston, britský štátnik, ktorý podporoval nacionálne revolúcie vo všetkých krajinách – okrem vlastnej. Tu sú aj počiatky liberálnej demokracie v štýle veneciánskej (benátskej) tradície. To je tá, ktorú si v takmer nezmenenej podobe „užívame“ dodnes. Niektorí z nás aj bez úvodzoviek. Ale to je iná téma, ktorú som podrobnejšie rozobral v mojej knihe (podobne ako aj „národ“).

Sloveni síce existovali oveľa skôr ako Maďari, avšak nám sa nepodarilo slovenčinu včas kodifikovať (dôvody tu nejdem rozoberať, aj keď máličko o tom viem), a preto mohla začať maďarizácia, najprv pomalšie ešte v dobách Rakúska a neskôr veľmi silne po r. 1867, už bez výraznejšieho vplyvu Rakúska. Mimochodom, kdesi som čítal, že tak ako dali Habsburgovci rovnoprávnosť Maďarom, silno uvažovali neskôr aj o tom, že by ju nejakou formou dali aj iným národom, najmä Čechom. Vojna 1914-18 zmarila aj toto.

Sú teda Slováci ešte národom? – Určite, zatiaľ sú (sme). Ešte stále máme totiž jazyk (ktorý je snaha degenerovať), inteligenciu (kdesi) a tradície (tie vidím stále nádejne).

OPRAVA:

* Pôvodne som napísal „jednopercentné množstvo“, čo bol preklep.