Na Slovensku zlyháva inteligencia, dlhodobo – časť III

Najväčšie problémy dnešného Slovenska si moja maličkosť dovoľuje priraďovať nie k radovému človeku a voličovi, ktorý vraj „zle volí“, ale k „neviditeľnej“, submisívnej a miestami až kolaborujúcej inteligencii. Badám to v mnohých oblastiach, vymenoval som k tomu niektoré príklady (covid, Ukrajina, EU a NATO), ale okrajovo som poukázal aj na našu históriu z čias Rakúsko-Uhorska. Využívam prítomnosť pána Tkáča v tejto malej diskusii a k maďarizácii sa dnes tiež stručne vyjadrím. Ako vždy sa rád dám opraviť, poučiť.

Národy vznikajú zvyčajne v ťažkých časoch a to najmä pod vplyvom vonkajších hrozieb. Na toto príklady uvádzať nebudem, lebo jednak ich sami poznáte a potom, ak by som niektorý vybral, tak ihneď by sa našiel niekto s akousi výnimkou z pravidla. A to sa vždy dá, pretože každý národ je jedinečný tak ako je aj snehová vločka.

Definície pojmu „národ“ sa historicky veľmi líšia, iný význam mal národ v Biblii, iný potom v 19. storočí a zasa iný dnes, kedy je už silná snaha pojem národa zdehonestovať a potom ho definitívne vymazať. Toto tiež ukazuje, aká dôležitá je lingvistika.

Pozrime sa ako národy vznikali. Pod vplyvom baconovskej a newtonovskej materialistickej vedy (aj keď obaja boli veriaci) a kantovskej filozofie začalo vrcholiť tzv. „osvietenstvo“ a toto negatívne vplývalo tak na kresťanstvo ako aj na európske monarchie. J. W. Goethe vtedy síce vyšiel s pojmom „das Volk“ (ľud), ale po Francúzskej revolúcii sa uchytil pojem „národ“, ktorý má dosť iný význam, viac občiansky. Pri mojich každodenných viackilometrových prechádzkach tunajším vidiekom sa okrem nádhernej panorámy Álp zvyčajne poteším aj pohľadom na starý sedliacky statok, kde Goethe pri svojich dvoch návštevách prespal a celý kraj potom krásne opísal v liste Sophii von La Roche. (Mimochodom, tu sa sedliaci naďalej pyšne nazývajú „sedliakmi“, na rozdiel od slovenských „farmárov“.)

Spomínam to preto, lebo koniec 18. storočia bola doba, keď sa z jednoduchého nárečia, ktorým vtedy v jednej časti Uhorska hovorilo snáď len jednociferné percento* prevažne sedliakov, začala vytvárať maďarčina. Súviselo to s prudkým záujmom vytvoriť národ Maďarov, k čomu bol potrebný jazyk. Pritom šľachta, úrady a armáda – všetci dovtedy a ešte dosť dlho potom komunikovali najmä latinsky alebo nemecky.

V meruôsmych rokoch (1848-49) Európa vrela revolúciami, ktoré sa niesli nielen v nacionálnom duchu, ale šírili aj osvietenské myšlienky. Šampiónom v tomto bol Lord Henry Palmerston, britský štátnik, ktorý podporoval nacionálne revolúcie vo všetkých krajinách – okrem vlastnej. Tu sú aj počiatky liberálnej demokracie v štýle veneciánskej (benátskej) tradície. To je tá, ktorú si v takmer nezmenenej podobe „užívame“ dodnes. Niektorí z nás aj bez úvodzoviek. Ale to je iná téma, ktorú som podrobnejšie rozobral v mojej knihe (podobne ako aj „národ“).

Sloveni síce existovali oveľa skôr ako Maďari, avšak nám sa nepodarilo slovenčinu včas kodifikovať (dôvody tu nejdem rozoberať, aj keď máličko o tom viem), a preto mohla začať maďarizácia, najprv pomalšie ešte v dobách Rakúska a neskôr veľmi silne po r. 1867, už bez výraznejšieho vplyvu Rakúska. Mimochodom, kdesi som čítal, že tak ako dali Habsburgovci rovnoprávnosť Maďarom, silno uvažovali neskôr aj o tom, že by ju nejakou formou dali aj iným národom, najmä Čechom. Vojna 1914-18 zmarila aj toto.

Sú teda Slováci ešte národom? – Určite, zatiaľ sú (sme). Ešte stále máme totiž jazyk (ktorý je snaha degenerovať), inteligenciu (kdesi) a tradície (tie vidím stále nádejne).

OPRAVA:

* Pôvodne som napísal „jednopercentné množstvo“, čo bol preklep.