Kto nesie vinu na vojnovom dianí na Ukrajine a ako rozpoznať pravdu od propagandy ? Časť IV.

Je mi veľmi ľúto a som sklamaný z toho, čo sa deje od roku 2014 na území nášho suseda – Ukrajiny. Po ôsmich rokoch vojnového diania na Ukrajine Rada federácie Ruska dala súhlas na nasadenie ozbrojených síl mimo územia Ruska a tým spustila špeciálnu vojenskú operáciu za demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny. Z bežného pohľadu obyčajného človeka vyzerá skutočnosť veľmi jednoducho: ruské ozborojené sily bezdôvodne napadli Ukrajinu a to sa prieči všetkému ľudskému, prirodzenému, medzinárodnému právu a podobne, čo znamená, že ide o vojenskú agresiu a okupáciu. Na prvý pohľad je to jasné – Rusko je agresor a každý poctivý politik ( ozaj – existuje taký ? ) a poctivý a mierumilovný občan túto agresiu odsudzuje či má povinnosť odsúdiť. Ani mne sa rozhodnutie Rady federácie Ruska o nasadení ozbrojených síl mimo územia Ruska – na Ukrajinu – nepáči a som zhrozený z toho, že sa vojenský museli stretnúť dva bratské národy. Lenže takéto rozhodnutia sa neprijímajú bezdôvodne na základe určitých estetických pohľadov, ale skôr sú výsledkom určitých politických procesov a javov, ktoré sa na území Ukrajiny a Európy odohrávajú od februára 2014 roku.

Či ide zo strany Ruskej federácie o agresiu a okupáciu, to bude možné lepšie pochopiť až vtedy, keď bude možné z rôznych pohľadov a súvislosti analyzovať politický vývoj na Ukrajine od roku 2014 a zároveň aj pochopiť záujmy oboch strán politického a vojenského konfliktu. O tom, čo sa deje na Ukrajine od štátneho prevratu v roku 2014 a kto sa podujal presadiť svoju politiku na Ukrajine, som písal v svojom článku s názvom „Otvorene a tvrdo o politike USA v Európe a vo svete ústami Američana. Ako má občan rozpoznať pravdu od propagandy ?“ V tomto článku je z pohľadu dôležitého Američana – výkonného riaditeľa Inštitútu globálnych perspektív – celkom jasne rozpísaná politika USA vo vzťahu k Ukrajine, Rusku a k samotnej Európe. Výkonný riaditeľ pomenoval politiku Spojených štátov vo vzťahu k uvedeným národom celkom otvorene, pričom rozhovor s ním bol robený ešte v júni 2014. Keď sa na obsah rozhovoru dívam z udalosti, ktoré sa odohrávajú na Ukrajine a v členských štátoch EÚ v minulom či v tomto roku, tak je možné celkom bez problémov konštatovať, že jeho mnohé zásadné aspekty politiky USA boli postupne realizované, naplnené či plnia sa.

Výkonný riaditeľ Inštitútu globálnych perspektív sa v niečom aj mýlil a to konkrétne v tom, že sa mu nepodarilo odhadnúť, ako sa zachová Rusko. On sám bol toho názoru, že Rusko nebude plne vylúčené zo svetového spoločenstva, ale iba v tom prípade, pokiaľ nebude odporovať americkému úsiliu ( ! ) po prekonaní finančných problémov. Rusko podľa výkonného riaditeľa bude musieť ostať osamote so svojimi prírodnými zdrojmi, pokiaľ bude trvať na svojom úsilí k obnoveniu ruskej hegemónie. V takomto prípade bude vo vzťahu k Rusku použitá politika izolácie a podpory demokratických procesov vo vnútri Ruska. Dovolím si ďalej citovať názor výkonného riaditeľa na samotné Rusko: „Osud Ruska je v jeho rukách. Každý bude prežívať ako bude môcť a Rusko by, samozrejme, malo od prerušenia väzieb s Európou silne strádať, ale stupeň tohto strádania bude v mnohom závisieť na samotnom Rusku. Rusko sa teraz nachádza v krajne nezávideniahodnej situácií – bude musieť riešiť veľmi zložité a v princípe neriešiteľné otázky. A čo by Rusi nerobili, každé rozhodnutie bude v neprospech Ruska, pretože ľubovoľné kroky ruského vedenia už nie sú schopné principiálne zmeniť vznikajúcu situáciu.“

Je na čitateľovi, aby posúdil, či predstavitelia Ruskej federácie prijímali od roku 2014 rozhodnutia, ktoré neboli či nie sú v prospech Ruska. O tom si dovolím popisovať v svojich jednotlivých častiach. Teraz je dôležité urobiť niečo iné. Porovnať to, že politika USA a politika Ruskej federácie sa zásadne rozchádzajú, pretože to nemôže byť tak, ako to spomínal výkonný riaditeľ – Rusko nesmie odporovať americkému úsiliu po prekonaní finančných problémov. Toto prekonanie finančných problémov už súvisí s politikou Spojených štátov. Spojené štáty sa rozhodli pre riešenie svojich finančných ťažkosti a teda pre záchranu svojej prosperity a posilnenie svojej moci vo svete a v rámci unipolárnej globalizácie, že musia prijať extrémne opatrenie, zrovnateľné iba so svetovým kataklyzmatom.

Výkonný riaditeľ celkom otvorene zdôraznil, že zachrániť Spojené štáty bez radikálneho pádu ich životnej úrovne je možné len na cudzí účet. Amerika teda našla tých, cez ktorých je možné riešiť všetko potrebné v jej prospech. Koho Spojené štáty využívajú v svoj prospech ? Výpočet je veľmi jednoduchý: 1. Je to v prvom rade Ukrajina ako hlavný prostriedok, pomocou ktorého je možné riešiť všetky problémy, pretože jej je určená úloha závalu, ktorý definitívne pretrhne ekonomickú spoluprácu Európy a Ruska. 2. V druhom rade je to samotná Ruská federácia, ktorej Spojené štáty priznali úlohu podriadiť sa ich politike a následkom pretrhnutia ekonomických vzťahov s Európou má iba strádať. 3. V treťom rade sú to všetky členské štáty EÚ, ktorej úlohou bude preorientovať svoje ekonomiky na tesnú spoluprácu so Spojenými štátmi, samé sa majú zrieknuť energetickej spolupráce s Ruskom, hoci budú mať hromadu ekonomických a sociálnych problémov, čo sa už vo veľkom rozsahu aj deje.

Záchrana Spojených štátov na cudzí účet nie je v ich politike nič nového, ale nové je to, že ide o celkom radikálne a nebezpečné riešenie, ktoré výkonný riaditeľ pomenoval tak, že politika na cudzí účet vyššie uvedených národov je mierovou cestou riešenia problémov. Výkonný riaditeľ zrejme za mierovú cestu pokladá to, že Spojené štáty sa vyhnú vojnovým útrapám a vedeniu vojny na ich území. Takáto taktika sa už v minulom storočí uplatnila a pre USA celkom úspešne. Čo chcú dosiahnuť USA, o tom som sa zmienil aj v predchádzajúcej časti príspevku, keď som sa venoval Výzve za mier, ktorú predložil prezident RF. Vojna na Ukrajine je pre Spojené štáty zrejme mierovou cestou riešenia ich problémov. Lenže všetko môže dopadnúť inak. Z pohľadu USA si predstavitelia Európy, Ukrajiny a Ruska majú predstavovať, že sú povinní sa podieľať na globálnej kooperácií, ktorá dovolí zachovať mier na planéte a dá silný impulz nasledujúcemu rozvoju vo svete. Keďže vojna na Ukrajine bola založená po štátnom prevrate na Ukrajine v roku 2014, dá sa predpokladať, že vojnu v základnom formáte – ako vojnu štátnej moci proti vlastnému obyvateľstvu – Spojené štáty chápu ako súčasť mierového riešenia ich problémov, pretože v tomto formáte bola vojna jedna z najdôležitejších podmienok, ktoré mali viesť k ukončeniu vzťahov medzi Európou a Ruskom.

Ak si pripustíme, že zahájenie špeciálnej vojenskej operácie zo strany Ruska vo februári 2022 predstavuje vojnu v rozšírenom formáte, ponúka sa nám myšlienka, že aj s týmto krokom mohli Spojené štáty počítať, pretože neponechali náhode, aby vojenský konflikt prebiehal ako záležitosť výlučne Ukrajiny a Ruskej federácie, ale sa postupne rozrástol na zástupnú vojnu Ukrajiny, v ktorej dôležitú úlohu zohrávajú aj príslušníci členských štátov NATO a rôzni žoldnieri. Do masovej podpory Ukrajiny proti Ruskej federácií – finančnej, materiálnej či digitálnej– sa zapojil celý „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ. Tu sa už kalkuluje s tým, že vojna v rozšírenom formáte sa musí organizovať do definitívneho víťazstva Ukrajiny nad Ruskou federáciou, čo vytvorí podmienky pre zachovanie a posilnenie kyjevskej diktatúry, realizáciu záujmov USA, NATO a EÚ, pre ďalšiu militarizáciu východného krídla Európy a príprav na ďalšie ťaženie proti Ruskej federácií. Ukazuje sa tak, že konfrontačná politika „demokratického“ Západu vedie k veľkému ohrozeniu mieru v Európe a vo svete a že viesť vojnu iba v rámci operačného systému pre vedenie špeciálnej vojenskej operácie nemusí byť pre Rusku federáciu účinné a efektívne a preto sa bude musieť meniť na skutočnú vojnu so všetkými dôsledkami.

Výhovorka, že Ruská federácia bezdôvodne vo februári 2022 napadla Ukrajinu je veľmi slabým argumentom v prospech silných kritikov politiky Ruska. Od roku 2014 sa postupne nazbieralo veľmi veľa dôvodov, ktoré viedli Ruskú federáciu k tomu, že bude potrebné nejakým spôsobom konať, pretože ohrozenie jej záujmov a teda samotnej ochrany krajiny a jej budúcnosť, rovnako ako ochrana životov rusko jazyčného obyvateľstva na Ukrajine, si vyžadujú prijať určité radikálne riešenie. Možno bolo potrebné si veľmi pozorne všímať rozhodnutie Ruska predložiť USA a jeho spojencom v NATO návrh zmluvy o bezpečnostných zárukách, pretože tá bola odmietnutá a na základe toho Ruská federácia vydala svoje stanovisko, v ktorom okrem iného je uvedené toto: „V prípade, že americká strana nebude ochotná pristúpiť na pevné a právne záväzné záruky zaistenia našej bezpečnosti zo strany USA a ich spojencov, bude Rusko nútené reagovať, a to aj zavedením opatrení vojenského a technického charakteru“.

Zvyčajne každý normálny človek, ktorý žije zo svojej statočnej a tvrdej práce a každý deň si musí splniť povinnosť zabezpečiť prežitie sebe a svojej rodine, nemá problém nesúhlasiť s vojnou. Lenže v každej spoločnosti žijú aj ľudia, ktorí sa viac spoliehajú na to, ako mať bohatstvo a moc na základe toho, že môžu zúročiť výsledky svojej zosnovanej politiky organizovanej proti masám ľudí, nech už ide o určité pracovné kolektívy či dokonca o národné spoločenstva v civilizačnom či svetovom poňatí. My, obyčajní ľudia, sme proti vojne, nech ju rozpúta ktokoľvek. Lenže samotné odsúdenie a protesty v čase vzniku ozbrojeného konfliktu nie sú žiadnym hrdinstvom, ak chceme bojovať za udržanie mieru či mierových podmienok. Má nás zaujímať to, či dokážeme ovplyvniť svojich politikov tak, aby ich politické aktivity nepodporovali konfrontačnú politiku proti Ruskej federácií. Má nás zaujímať rozhodný podiel na prevencii proti možným zlyhaniam.

Všetci naši politici aj na čele s prezidentkou SR sa tvrdo postavili proti Rusku a prezidentovi Vladimírovi Putinovi, pretože nariadil vstup a bojové aktivity na Ukrajine. Samozrejme, ak išlo o to, že treba bolo odsúdiť vojenský útok kyjevskej diktatúry na obyvateľstvo Luhanska a Donecka v roku 2014, tak nás to vôbec nezaujímalo. Rovnako nás nezaujímal ani osud utečencov z východu Ukrajiny do Ruska. Nikto z vládnej moci Slovenska neodsúdil kyjevskú diktatúru a nevyzýval ju, aby jednostranne ukončila vojnu proti občanom prevážne ruskej národnosti. Teraz sme sa veľmi rýchlo zjednotili na tom, čo nemal Vladimír Putin robiť. Lenže veľmi sme pritom pozabudli na fakt, že vôbec sme sa nezaoberali tým, o čo sa Vladimír Putin a samotné Rusko od roku 2014 ( od Majdanu ) usilovali. Za toto obdobie nás vôbec nič nezaujímalo a keď, tak iba to, aby sa postavenie a prítomnosť NATO a USA na východe Európy čo najviac upevnilo ! Aby koloniálna správa Západu nad Ukrajinou fungovala. Ak vychádzam z toho, čo narozprával výkonný riaditeľ Inštitútu globálnych perspektív z USA ešte v roku 2014, tak som si istý, že aj keby nebolo došlo k špeciálnej vojenskej operácií zo strany Ruska, bol by vznikol, už na základe príprav Ukrajiny na nové vojenské strety, vojnový stret v inom režime a v nástupe na územie Ruskej federácie, napríklad v smere na Krym.

Všetky iniciatívy Ruska boli odmietnuté, pretože „demokratický“ Západ so svojim NATO, EÚ a USA na čele razili a razia politiku, že v Európe je možné a potrebné vytvoriť kolektívnu bezpečnosť bez Ruska a teda je možná bezpečnosť delená a jednostranná, založená na princípe unipolárneho videnia sveta. Politici „demokratického“ Západu, vrátane našich obyčajných amatérov, sa orientovali a stále orientujú iba v smere, že Rusko sa musí poddať tomuto chápaniu sveta, že musí stále ustupovať a uznať, že bezpečnosť jeho obyvateľstva a územia má spočívať vo viere, že NATO si môže na území Ukrajiny robiť čokoľvek, pretože je to nakoniec aj suverénna záležitosť samotnej Ukrajiny. Mali by sme sa však zamyslieť aj nad tým, ako by postupovali Spojené štáty, ak by Ruská federácia sa vojenský inštalovala v blízkosti ich hraníc.

Ľudia si vždy želajú mier, ale nie všetci. Prezidentka SR sa mýli, že aj severoatlantické spoločenstvo si želá mier. NATO totiž už dávnejšie pripravuje Európu na inváziu smerom na východ. Jeans Stoltenberg už dávnejšie ( ešte v roku 2017 ) zdôraznil, že európske cesty, mosty, železničné siete by mali byť vhodné pre prepravu tankov a ťažkého vojenského vybavenia. A v praxi sa zákazky s týmto usmernením aj postupne realizujú. A do prípravy na vojnu v Európe je potrebné v každom prípade zahrnúť aj založenie ukrajinskej krízy v roku 2014 prípravou a realizovaním štátneho prevratu, ktorým sa podarilo zvrátiť štátnu politiku v neprospech Ruska a postaviť Ukrajinu proti Rusku. Koľkí z nás občanov a koľkí z našich politikov verejne protestovali proti tomu, čo prehlásil americký generál a veliteľ ozbrojených síl USA v Európe Curtis Scaparotti. Jeho usmernenie je celkom jasné, keď povedal, že Európa musí byť pripravená na vojnu s Ruskom. A keď takto koná veliteľ ozbrojených síl USA, ako to, že sme si ani nevšimli a ani neprotestovali, že USA a NATO si bez problémov a nášho odporu doslova scudzili v svoj prospech celé východné krídlo Európy. Teraz k tomu potrebujú aj niečo z územia SR.

Takže „demokratický“ Západ organizuje konfrontačnú politiku s Ruskom, ale vraj chce mier ! Aj Slovenská republika chce mier, ale do dnešného dňa nikto sa neopovážil pripomenúť či vysvetliť, prečo náčelník generálneho štábu ozbrojených síl SR Milan Maxim jedného času pri svojom plnom vedomí prehlásil: „Nepriateľom našej armády je Rusko !“ Na základe akých kritérií bolo Rusko určené za nášho nepriateľa ? Kto nás týmto smerom organizuje ? A keď aj občania Slovenskej republiky chcú žiť v mieri, prečo vôbec, ale vôbec, nebojujú o ten najjednoduchší a najmenej nákladný a bezpečný mier, ktorý môže Slovenská republika založiť na prijatí jednoduchého dokumentu s Ruskou federáciou: Zmluve o priateľstve a vzájomnej spolupráci ?

Akosi sme si vôbec nevšimli, a v týchto dňoch nám to média a naši politici ani nepripomenú, že „rodičmi“ ukrajinskej krízy boli USA aj za pomoci svojich aktívnych spojencov, vrátane EÚ. Akosi sme si nevšimli a nedokázali otvorene pomenovať, že to bola kyjevská diktatúra, ktorá poslala ukrajinských vojakov a rôzne gangy proti veľkej časti svojho obyvateľstva, aby tvrdo zakročili proti obyvateľom východnej Ukrajiny. Je to normálne a ľudské, aby predstavitelia vlastného štátu, aby štátna moc viedla vojenské akcie proti časti svojho obyvateľstva a ostatné obyvateľstvo iba nečinne prizeralo ? A môžeme si ozaj vážne myslieť, že vojenskí inštruktori z niekoľkých členských štátov NATO sú na Ukrajine a cvičia ukrajinských vojakov len preto, aby vedeli lepšie bojovať proti svojmu obyvateľstvu ? Je to iba náhoda, že vojna s obyvateľstvom na východe Ukrajiny sa ťahala už osem rokov a žiadne mierové riešenia sa celkom úmyselne nenašli ?

Nejde o žiadnu náhodu, ale o premyslene organizovaný politické konanie, ktorým je potrebné dosiahnuť želateľné výsledky. Vstupu ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny sa za tých praktický osem rokov dalo pomerne ľahko predísť, ale bolo potrebné prestať štvať Ukrajinu proti Rusku a prestať militarizovať celý východ Európy. To sa, žiaľ, nepodarilo. A vinu na tom majú aj naši vládni predstavitelia.

Reakciou na nástup ozbrojených síl Ruska na územie Ukrajiny je konštatovanie: To sa nemalo stať ! Áno, aj ja si myslím, že sa to nemálo stať, ale stalo sa ! Všimol som si reakciu politológa Eduarda Chmelára. Tento pán je presvedčený, že to, čo urobil Putin, je neprijateľné a neospravedlniteľné, pretože prepadnutie a bombardovanie suverénneho štátu je strašný vojnový zločin. Škoda, že sa pritom zabudol vyjadriť o zločinoch kyjevskej diktatúry. Na prvý pohľad všetky tvrdenia Eduarda Chmelára sedia, nie je čo k ním dodať. Lenže v skutočnosti to nie je celkom tak. Ukrajina sa zásluhou štátneho prevratu nestala suverénnym štátom, ale skôr niečim iným – kolóniou Západu. Vojnové zločiny na Ukrajine sa nezačali nástupom ruských ozbrojených síl. Vojnové zločiny sa začali tým, že nová kyjevská moc postavila proti časti obyvateľstva na Ukrajine svoju pravidelnú armádu a rôzne polovojenské skupiny. Oficiálne sa tomu zo strany kyjevskej moci hovorilo, že ide o antiteroristickú operáciu – ATO. Vojnové zločiny kyjevskej moci boli spojené s humanitárnou krízou, pretože mnoho ľudí muselo hľadať pomoc na území Ruskej federácie.

Všetko, čo sa robí v politike, a aj v tej medzinárodnej, má svoje príčiny a následky. Nebolo by sa to stalo, keby politika „demokratického“ Západu nebola cielene konfrontačná a keby sa bola presadzovala požiadavka Ruska a rovnako aj ten najzákladnejší princíp spolupráce národov, že v priestore Európy nie je možné realizovať kolektívnu bezpečnosť jednostranne a teda bez samotného Ruska. To je z pohľadu racionálneho prístupu jednoducho blud, ktorému veria aj vládni predstavitelia SR ! To, že Európa má byť chránená iba jednostranne orientovanou bezpečnosťou bez Ruskej federácie, nie je zábudlivosť politikov Západu, ale ich jasný zámer. Ruskú federáciu bolo potrebné doslova odpojiť od spoločnej kolektívnej bezpečnosti, pretože bola určená za nepriateľa a teda za korisť, ktorú treba získať pre vlastné potreby globálneho kapitálu a upevnenie unipolárnej dominancie USA vo svete.

Nebolo by sa to stalo, ak by členské štáty NATO aj na čele s USA vedeli rešpektovať a neignorovať to, čo je napísané v preambule Severoatlantickej zmluvy: „Strany tejto zmluvy potvrdzujú svoju vieru v účel a princípy Charty OSN a svoje prianie žiť v mieri so všetkými ľuďmi a všetkými vládami.“ Zmluvné strany NATO pod vedením USA spomínané prianie žiť v mieri so všetkými ľuďmi a všetkými vládami v skutočnosti ignorujú. A to sa týka aj toho, že strany NATO sa nevzdávajú zámeru robiť aj také niečo, ako sú štátne prevraty v iných krajinách, ako je použitie vojenských síl v iných krajinách a ako je príprava plánov na ničenie štátov, napríklad v našom európskom priestore: a) na zničenie ZSSR a východného bloku – Harvardský projekt, b) Houstonský projekt na zničenie Ruska a likvidáciu Slovanov. Prvý z týchto projektov už bol zrealizovaný. Druhý projekt sa začal realizovať Majdanom na Ukrajine v roku 2014.

Houstonským projektom sa plánuje rozdelenie Ruska na okupačné zóny a malé štátiky, ktoré sa majú rozdeliť medzi USA, Nemecko, Turecko a Japonsko. Podľa Margaret Thacherovej, bývalej premiérky Veľkej Británie, bude ekonomický dôležité, aby na území Ruska žilo iba 15,- miliónov ľudí. Špeciálna časť plánu je venovaná osudu slovanských národov. Metódou likvidácie majú byť vzájomné vojny. Citujem: „V tejto vojne hlupákov slovanskí debili budú oslavovať seba, ale posilňovať nás, hlavných organizátorov vzájomných vojen, pričom v krvavých udalostiach nebudeme priamo účinkovať.“ Ďalší citát: „Slovania sú iba dočasní hostia a musia byť odsunutí. Vyženieme ich ďaleko na sever. Tam bude malé severné teritórium, rezervácia s kompaktným obyvateľstvom ako sú indiánske rezervácie v USA. Všetci Slovania – 300 miliónov, sú určení na likvidáciu.“ Potom je tu otázka, či sa môže, ak by prišlo na lámanie chleba, slovenský národ zachrániť iba tým, že jeho vládni predstavitelia budú neustále vyhlasovať, že patríme k Západu.

To, čo sa v týchto dňoch, týždňoch a mesiacoch na Ukrajine deje, sa nemalo stať. Rovnako sa nemalo stať to, čo sa na Ukrajine dialo, počnúc štátnym prevratom v roku 2014 až do vstupu ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny. Ale ak niečo také pokladáme za neprijateľné a neospravedlniteľné, tak má to byť v prvom rade jasná výčitka, ktorú treba verejné adresovať „demokratickému“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ, pretože všetci spoločne sa postarali o to, aby sa to, čo sa teraz deje na Ukrajine, mohlo stať ! O tom som písal v svojom článku „Otvorene a tvrdo o politike USA v Európe a vo svete ústami Američana…“ „Demokratický“ Západ, vrátane našej vládnej moci za osem rokov nepohol ani prstom k tomu, aby sa udalosti na Ukrajine vyvíjali iným smerom a v skutočný prospech obyvateľstva krajiny – ukrajinského národa. NATO je podľa propagačného videa vyrobeného na Slovensku, vraj dobrý prostriedok na udržanie mieru a práve na Ukrajine podporovalo kyjevskú moc, ktorá od roku 2014 vedie vojnu proti svojmu obyvateľstvu a ktorej nenávisť k Rusku sa stala štátnou politikou.

Nikto z predstaviteľov „demokratického“ Západu neprinútil vládnu moc ( kyjevskú chuntu ) na Ukrajine, aby rešpektovala Minské dohody. Ak by sa bolo podarilo splniť Minské dohody, dnes by bola situácia úplne kľudná, pretože východ Ukrajiny by bol fungoval v autonómnom režime a v rámci Ukrajiny. Kto mal teda záujem na tom, aby Minské dohody neboli zrealizované ? Iba ten, kto mal v svojej politickej moci moc nad predstaviteľmi nelegitímnej vládnej moci Ukrajiny !!! Som si istý, že s tým počítal i samotný prezident Putin a trpezlivo čakal na takéto riešenie. Pod vedením „demokratického“ Západu bola Ukrajina cieľavedome usmerňovaná a pripravovaná na ďalšie vedenie skutočnej vojny proti svojmu obyvateľstvu a aj proti Rusku. Za osem rokov sa kyjevskej moci aj za spolupráce s NATO podarilo vybudovať silnú frontovú líniu v smere na Rusku federáciu. Takže akých priateľov stratilo v týchto dňoch Rusko, keď ich ani nikdy nemalo, pretože pre „demokratický“ Západ vždy predstavovalo a predstavuje iba korisť ?

Je na škodu všetkých obyvateľov SR, že si tak politológ Chmelár, ako aj predstavitelia vládnej moci mýlia príčinu a následok a z Putina urobili zločinca a z Ruska jednoducho iba agresora. Kto nesie politickú vinu na súčasnom vojnovom dianí na Ukrajine ? Politickú vinu jednoznačne nesie iba „demokratický“ Západ so svojimi štruktúrami ako sú NATO, EÚ a na čele s USA, že svojou spoločnou politikou a domnelou jednotou úmyselne udržiavali Ukrajinu v režime organizovaného chaosu, v úlohe, aby Ukrajina plnila funkciu závalu medzi Európou a Ruskom. Už som o tom písal v svojom samostatnom článku s názvom „Otvorene a tvrdo o politike USA v Európe a vo svete ústami Američana…“

„Vina“ na strane Ruskej federácie spočíva v tom, že sa pod vedením V. Putina rozhodlo doteraz patovú situáciu na Ukrajine, trvajúcu už praktický osem rokov, razantne riešiť na spôsob demilitarizácie a denacifikácie. Čas a fakty neskôr ukážu, k čomu Rusko potrebovalo zmeniť svoj doterajší prístup, založený na zdržanlivosti na akt použitia svojich ozbrojených síl. Zároveň sa onedlho ukáže aj to, či špeciálna vojenská operácia Ruskej federácie na Ukrajine bude postačovať k splneniu cieľov súvisiacich s demilitarizáciou a denacifikáciou Ukrajiny, keďže celý Západ je na strane kyjevskej diktatúry. Skúsenosti z výsledkov druhej svetovej vojny totiž potvrdzujú to, že demilitarizácia a denacifikácia je proces, ktorý sa môže začať iba na základe bezpodmienečnej kapitulácie, v tomto prípade – bezpodmienečnou kapituláciou kyjevskej diktatúry.

Podľa prezidentky SR všetci si želáme mier a prezident Ukrajiny Zelenskyj zo všetkých najviac. Podľa prezidentky SR Putin sa vydal cestou agresie, zaútočil na slabšieho, ktorého jediným previnením je, že chcel žiť mierovo. Prezidentka SR už nepotrebuje vedieť, kto sa vydal cestou agresie v roku 2014. Toto jej stanovisko je úplne zavádzajúce. Prezident Ukrajiny je prvý politik v štáte, ktorý mal povinnosť zrušiť vojenskú operáciu spojenú s humanitárnou krízou na východe krajiny, vrátiť armádu do vojenských kasárni a žoldnierom kúpiť letenky, aby sa vrátili do svojich domovov k poctivejšej práci, ako sú poľovačky na ľudí. Prezident Ukrajiny mal za svoju základnú povinnosť zabezpečiť splnenie Minských dohôd a už vôbec nie za pomoci „demokratického“ Západu pripravovať sa na vojnu s Ruskom a dovoliť, aby si NATO ukrajinské územie využívalo ako „neplatené cvičisko“.

Prezident Ukrajiny mal ideálnu príležitosť k tomu, aby nadviazal s Ruskou federáciou normálne medzištátne vzťahy, založené na priateľstve a vzájomne výhodnej spolupráci. Lenže nič z toho sa nemohlo realizovať, pretože politika „demokratického“ Západu a nacionalistických a nacistických zoskupení Ukrajiny bola a je o niečom inom. Je to podobné, ako keď sa predstaviteľov vládnej moci na Slovensku opýtame, prečo s Ruskou federáciou nerozvíjajú vzťahy na základe Zmluvy o priateľstve a vzájomnej spolupráci. Nemôžu, pretože sa rozhodli počúvať predstaviteľov USA, NATO a EÚ !

Z akýchsi dôvodov sa tejto svojej mierovej úlohe prezident Zelenskyj vôbec nevenoval. Venoval sa iba tomu, ako umožniť Američanom, aby sa dobre zahniezdili po vojenskej a aj ekonomickej stránke na území Ukrajiny, rovnako ako zabezpečiť, aby vojenskí inštruktori zo Západu viedli výcvik ukrajinských vojakov, organizovali rôzne vojenské cvičenia a podobne. Prezidentku SR ani nenapadlo, že štátnym prevratom v roku 2014 boli do všetkých potrebných štátnych funkcií dosadení iba ľudia, ktorí mali za hlavnú úlohu zabezpečiť rozvrat vzťahov s Ruskou federáciou, vytvoriť na Ukrajine čo najväčší chaos na spôsob vojnového stavu a tento spôsob existencie iba udržiavať a rozvíjať.

Ako som už spomínal v jednej zo svojich predchádzajúcich časti svojho príspevku, obyvatelia Luhanska a Donecka si často kládli otázku, prečo svet a Európa neodsudzujú kyjevskú chuntu za to, že vedie proti ním vojnu. Ozaj, prečo nikto za osem rokov nereagoval na to, že štátna moc Ukrajiny vedie proti svojmu obyvateľstvu vojnu ? Prečo nikoho nezaujímalo, že ľudia pred vojnou utekali z východného územia Ukrajiny a hľadali pomoc na území Ruska ? Okolo dvoch miliónov ľudí, ktorí našli pomoc na území Ruska, stalo za to, aby im aj naše média a naši politici venovali pozornosť. Ale nič sa v tomto smere neudialo. Prečo nás v SR princíp ľudskosti a solidarity s ľudom východnej Ukrajiny vôbec nezaujímal ? A prečo až teraz predseda vlády SR vyhlasuje, že tí, ktorí utekajú pred vojnou, si podľa medzinárodných zákonov zaslúžia našu pomoc ?

Je to zaujímavé, pretože to orientuje moju pozornosť k tomu, akoby na Ukrajine existovali dve rôzne kategórie ľudí. Tí z východu Ukrajiny si za osem rokov svojho utrpenia, mimo samotného Ruska, si z našej strany nezaslúžili našu pomoc. Je zaujímavé uvedomiť si, že až so zásahom Ruska do riešenia ukrajinskej krízy v vo februári 2022 si SR bude plniť princíp ľudskosti a solidarity. Zo stanoviska prezidentky SR vyplýva, že až po rozhodnutí Ruska zasiahnuť špeciálnou vojenskou operáciou do riešenia ukrajinskej krízy, je SR pripravená poskytnúť pomoc na ukončenie konfliktu a ochranu ľudských životov. Predtým ich samotný vojnový konflikt a strata ľudských životov na obidvoch stranách frontu príliš nezaujímala.

Čo sa stalo s Ukrajinou po Majdane v roku 2014 ? Zásluhou štátneho prevratu a nástupom novej kyjevskej moci Ukrajina získala či dostala štatút „nezávislého štátu“, ktorý sa vymanil spod vplyvu Ruska. Ukrajina sa tak stala akýmsi satelitom USA, NATO a EÚ, ktorým celý čas slúžila a slúži kyjevská chunta. Ukrajina a ukrajinský národ sa dostali pod koloniálnu správu Západu. Tento štatút „nezávislého štátu“ ( od Ruska ) sa pokladá zo strany „demokratického“ Západu za výraz štátnej suverenity a ozajstnej slobody. Táto suverenita bola získaná a je udržiavaná krvavou cestou. Bola teda určená na základe použitia nedemokratických prostriedkov a nikdy nebola založená na rozhodnutí obyvateľstva Ukrajiny na spôsob platného referenda.

Takže ak prezidentka SR vyhlasuje, že Ukrajina má právo slobodne rozhodovať o svojom osude, tak je potrebné jej pripomenúť, že o osude Ukrajiny po Majdane v roku 2014 vôbec nerozhodoval ukrajinský národ, ale „demokratický“ Západ so svojou politikou komplotu, na základe ktorej si ustanovil do čela ukrajinského národa svoju „hudobnú skupinu.“ Žiadne slobodné rozhodnutie neexistovalo, obyvateľstvu bola daná možnosť iba sa prispôsobiť nastoleným novým pomerom, držať jazyk za zubami a krok. Kto to nerešpektoval, dostal sa do veľkých problémov. Do toho najväčšieho problému sa dostalo obyvateľstvo východnej Ukrajiny. Nastolenie „nezávislého štátu“ na Ukrajine má niečo spoločného aj so samotným Slovenskom, ktoré formálne 14.3.1939 dostalo tiež štatút „nezávislého štátu“, ktorý sa stal satelitom Nemecka, ktorému slúžila klerikálno-fašistická diktatúra.

Až v týchto dňoch prezidentka SR zistila, čo sa deje a preto prehlásila, že stojí pri trpiacom ukrajinskom ľude ! Zrejme stojí iba pri tej časti ľudu, ktorá ostala mimo Luhanská a Donecka. Ale jej najväčšia falošnosť je v tom, že doterajšie utrpenie ukrajinského ľudu nemá nič spoločného s politikou prezidenta Vladimíra Putina a s politikou samotného Ruska až do termínu zahájenia špeciálnej vojenskej operácie na území Ukrajiny. Ukrajinský ľud v skutočnosti trpí od roku 2014 zásluhou kyjevskej moci a jej politiky, ktorú presadzuje pod jasným vplyvom „demokratického“ Západu. Ľudské obete za tých osem rokov sú obeťami kyjevskej moci, takže princíp ľudskosti a solidarity sa vôbec neuplatňoval. Ľuďom na Ukrajine, podobne ako u nás a už všade na „demokratickom“ Západe, nebolo a nie je dovolené rozhodovať o svojom osude. Politické spoločenstvo ľudí, ktoré prevzalo moc v štáte v rámci Majdanu v roku 2014, nebolo inštalované kvôli všeobecnému či spoločnému dobru celého ukrajinského národa. Politické spoločenstvo bolo inštalované tak, aby všeobecné dobro nefungovalo a aby bolo iba v prospech minoritných skupín a spoločenstiev, ktoré budú zároveň svorne akceptovať a podporovať záujmy USA, NATO a EÚ.

Opäť pripomenie, čo ešte v roku 2014 zdôraznil výkonný riaditeľ Inštitútu globálnych perspektív Z USA: „Amerika potrebuje na Ukrajine taký poriadok, ktorý by pretrhol ekonomickú spoluprácu Ruska a Európy. Americká politika spočíva v tom, aby sa udalosti na Ukrajine rozvíjali práve tak. Dnes sa udalosti na Ukrajine iba rozbiehajú a nemá cenu čakať ukľúdnenie – nepokojná Ukrajina sa musí stať neprekonateľnou bariérou medzi Ruskom a Európou.“ Podľa názoru výkonného riaditeľa Európanov je potrebné silne vystrašiť ruským nebezpečenstvom, možnou ruskou inváziou. Masovokomunikačné prostriedky musia stále hovoriť o raste napätia na Ukrajine, o násilí a brutalite, ktorú páchajú Rusi, aby Európa vyzrela do pred výbušného stavu.

Už je vidieť, že Ukrajina sa stala neprekonateľnou bariérou medzi Ruskom a Európou, ale v skutočnosti nie z viny Ruska. Lenže v rámci úsilia Spojených štátov udržiavať za každú cenu nepokojnú Ukrajinu, dochádza zo strany kyjevskej diktatúry k veľmi silným provokáciám. Čitateľ mohol stretnúť s informáciou, že Kyjev v spolupráci s americkými a britskými poradcami chystá proti Rusku provokáciu so špinavou jadernou bombou. Zo strany Kyjeva došlo k útoku na Kerčský most, ktorého malá časť bola vyhodená do vzduchu. A čo je absolútne najtragickejšie, prezident Ukrajiny vyzval NATO, aby uskutočnila preventívny jadrový útok proti Ruskej federácií. Takéto aktivity zo strany kyjevskej diktatúry už nie sú žiadne žarty a môžu viesť k tomu, že vojna na Ukrajine sa razom zmení na vojnu celého Západu s Ruskou federáciou. Výzva prezidenta Zelenského bola už výzvou k rozpútaniu tretej svetovej vojny. Prezident Ukrajiny sa tak jasne predstavil svetu, že môže obetovať všetok ľud Ukrajiny a to iba kvôli tomu, aby USA, NATO a EÚ, aj na účet obyvateľov členských štátov EÚ, mohli poraziť a zničiť Ruskú federáciu. Prezident Ukrajiny aj s celou svojou „hudobnou skupinou“ tak plnia Hitlerov sen.

O pochybeniach, a úmyselných, sa zo strany politikov „demokratického“ Západu nehovorí, rovnako si žiadne pochybenia nepriznávajú ani naši politici, najmä tí, čo sú teraz vo vládnych funkciách. Práve naopak, zase sa rozhodli pokračovať jednotne a dôrazne a posilňovať východné krídlo Európy či jednoducho prijímať ďalšie sankcie, len aby bolo možné čo najviac Rusku ubližovať. Vôbec ich pritom nezaujíma, že samotné sankcie, to je výmysel samotných kapitalistov, ktorí sa takto musia správať, ak ich niekto nepočúva či kladie im do cesty rôzne prekážky. Prezidentka SR si myslí, že Rusko – agresor – svojim konaním prekročil všetky ľudské hranice a stratil aj posledné zábrany. Takéto jej hodnotenie je jednostranné, pretože pristane politickému a vojenskému spoločenstvu, ktorého je súčasťou a ktoré vzorne reprezentuje.

Z môjho pohľadu sa ukazuje, že ak by politickým predstaviteľom „demokratického“ Západu skutočne záležalo na bezpečnosti a mierových podmienkach v Európe, tak by sa pridali k úsiliu Ruska zabezpečiť demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny a celý problém skrotenia zlej politickej reprezentácie v Kyjeve by bol za niekoľko dní v svojich základoch vyriešený. Lenže práve k takémuto spojeniu a spoločnému postupu s Ruskom nikdy nemôže dôjsť, pretože týmto krokom by „demokratický“ Západ poprel svoje skutočné plány a ciele, z ktorých vyplýva práve nerozumná a nelogická predstava o delenej kolektívnej bezpečnosti v Európe, založenej mimo spojenectva s Ruskom. Z toho, čo som uviedol, sa dá pochopiť, aký je rozdiel medzi propagandou a pravdou.

V praktickom živote, ak si človek zapne televízor a bude pozerať spravodajské relácie, tak sa môžete každý deň zoznamovať s vyhláseniami o tom, aké nebezpečenstvo a aké veľké zlo sa šíri z Ruska. Súkromné mediálne skupiny nás, občanov, nebudú zasväcovať do pravdivého obrazu politiky, pretože v skutočnosti slúžia záujmom mocných a bohatých – minoritnej triede kapitalistov. Verejnoprávna RTVS je zase v rukých vládnej moci a tam sa musí postupovať rovnako. Pravda o tom, prečo nebolo možné predísť vstupu ruských ozbrojených síl na Ukrajinu, nebude verejnosti zvestovaná, rovnako ako nebude odhalené, prečo nebolo možné splniť Minské dohody a spor o charakter a zvrchovanosť štátu Ukrajina. Lenže čas k poznaniu skutočnej pravdy o politike Západu vo vzťahu k Ukrajine a Ruskej federácií sa blíži.

Vzhľadom na poučenie sa z ukrajinskej krízy je dôležité poučiť sa, ako je to s problémom štátnej suverenity a zvrchovanosti každej krajiny. Ak bola pred Majdanom Ukrajina neutrálna, tak to bolo v poriadku, pretože neutralita neznamená narušenie zvrchovanosti či štátnej suverenity. Štátna suverenita znamená, že štátna moc vo vzťahu k ostatným štátom je nezávislá a rovnoprávna a na svojom území najvyššia a výlučná ! Podľa tejto definície Ukrajina štátnym prevratom stratila veľmi veľa zo svojej štátnej suverenity, pretože bolo evidentné, že nové politické spoločenstvo ( kyjevská chunta ) bolo nastolená za výdatnej a rozhodujúcej pomoci cudzej mocnosti, iného štátu a dokonca vojenského zoskupenia NATO. Z tohto dôvodu sa nová štátna moc Ukrajiny stala úplne závislou na USA, NATO či na EÚ a už nebola výlučná. Štátna suverenita Ukrajiny bola podriadená Koloniálnej správe Západu. Je to niečo podobné, ako členstvo Slovenskej republiky v NATO či v EÚ.

Neutralita Ukrajiny znamenala, že štátna suverenita bola zachovaná a nikto nemal z cudzích štátov zo Západu či z Východu prednostné právo scudziť si významnú časť štátnej moci Ukrajiny pre svoje vlastné účely a záujmy. Majdanom v roku 2014 sa dosiahlo to, že právo scudziť si významnú časť štátnej moci pre svoju účely a záujmy získal podvodným spôsobom „demokratický“ Západ. Na základe tohto scudzenia si štátnej suverenity Ukrajiny sa potom udiali radikálne zmeny vo vzťahu k obyvateľstvu ruskej národnosti a predovšetkým nastolenie nepriateľstva k Rusku. Samotné Rusko nepotrebovalo nastoliť vo vzťahu k Ukrajine žiadne nepriateľstvo, pretože štátna suverenita Ukrajiny dostatočne umožňovala rozvíjať vzájomné vzťahy krajín založené na bratskej spolupráci.

Neutralita je jednou z dôležitých podmienok zachovania štátnej suverenity a zvrchovanosti. A na základe skúsenosti s Ukrajinou môžem tvrdiť, že neutralita prispievala k celkovej kolektívnej bezpečnosti a mieru v Európe. Prezidentka SR hovorila o práve Ukrajiny slobodne rozhodovať o svojom osude. Je zaujímavé, že toto právo vôbec nepriznáva a nemôže ho priznať Slovenskej republike! Slobodne však nemôže znamenať zaujato, pod tlakom straty štátnej suverenity, ktorá sa po Majdane udiala a bez skutočnej účasti všetkých občanov krajiny. Prax na Ukrajine je však taká, že o osude Ukrajiny rozhoduje iba politické spoločenstvo dosadené na základe štátneho prevratu v roku 2014. Treba pani prezidentke SR pripomenúť, že slobodne rozhodovať o svojom osude mimo Ruska už asi v Európe nemôže nikto, pretože v priestore EÚ jej členské štáty prišli o svoju štátnu suverenitu, pretože bola vo veľkom rozsahu dobrovoľne – nedobrovoľne scudzená v prospech samotnej EÚ – Bruselu. A samotná EÚ predstavuje nadnárodné politické teleso, ktoré je výsledkom idey unipolárnej globalizácie, pre ktorú sú národné štáty iba prekážkou ďalšieho vývoja.

Podľa Alexandra Dugina, jedného z najznámejších mysliteľov postsovietskeho Ruska, idea unipolárnej globalizácie ja založená na idey, že dejiny a hodnoty západnej a zvlášť americkej spoločnosti, sa rovnajú univerzálnym zákonom, pretože sa pokúšajú vytvoriť globálnu spoločnosť, založenú na hodnotách, ktoré sú v skutočnosti iba lokálne a historický špecifické, ako demokracia, trh, parlamentarizmus, kapitalizmus, individualizmus, ľudské práva, ničím neobmedzený technologický pokrok. Tieto hodnoty sa globalizácia pokúša vnútiť ako niečo univerzálneho a samozrejmého. Globalizácia sa potom chápe ako celosvetové uplatňovanie západoeurópskeho či skôr anglosaského etnocentrizmu. Mysliteľ takýto spôsob globalizácie pokladá za najčistejší prejav rasistickej ideológie. Prečo som to musel pripomenúť ?

Pretože z pohľadu unipolárnej globalizácie pod vedením americkej spoločnosti sa majú všetky národy za povinnosť podriadiť práve „demokratickému“ Západu a napodobňovať jeho životný model. Samotná neutralita národa či plné zachovanie štátnej suverenity je pre proces globalizácie niečim nepotrebným a odsúdenia hodným. Tomuto poňatiu bol prispôsobený proces integrácie v Európe. Tomuto poňatiu bola prispôsobená samotná politika „demokratického“ Západu na čele s USA. Aby neutralita Ukrajiny bola zrušená, bolo potrebné pripraviť a zrealizovať Majdan a teda štátny prevrat. Ten sa podaril a týmto aktom bol narušený celý proces kolektívnej bezpečnosti a mierovej spolupráce v Európe. Samotné Rusko neprispelo k tomuto narušeniu, pretože Rusko z nášho západného pohľadu je vždy v pozícii koristi. Čo sa týka postoja SR, tak z činov jej politických predstaviteľov je jasné, že bez výhrad takýto politický proces, ktorým sa začali vážne prípravy k vojne, podporovala. Keď sa dobre pamätám, tak prezident SR Andrej Kiska sa v Kyjeve zúčastnil dokonca osláv prvého výročia Majdanu.

K vstupu ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny nemalo dôjsť, pretože životy obyčajných ľudí sa nedajú na sto percent ochrániť. V tejto vojne bratských krajín sa začal realizovať scenár projektu, ktorý som uviedol v tomto článku vyššie. Vojaci na oboch stranách frontu, tak ukrajinských ako aj ruských ozbrojených síl, bojujú a zomierajú v prvom rade kvôli záumom práve tých bohatých a mocných, ktorí riadia celý proces unipolárnej globalizácie. Iba jedna strana vojnového stretu v skutočnosti zomiera za ochranu svojich národných a vlasteneckých záujmov a je to strana Ruskej federácie, ktorá bola do vojny jednoducho dotlačená. Známy pán Kissinger jedného času zdôraznil, že globalizácia je len iné slovo pre americkú nadvládu, takže môžem pokojne konštatovať, že obete tejto nezmyselnej vojny sa musia počítať v prospech záujmov USA a teda aj celého „demokratického“ Západu, pretože ten je pod poručníckym vzťahom k USA.

Z tohto konštatovania sa ukazuje jedna veľmi veľká absurdita. Ak sa vojna na Ukrajine vedie iba v prospech tých, ktorí ju z úzadia vyvolali, a teda v prospech unipolárnej globalizácie, tak pre účely propagandy, ktorá má zasiahnuť celú svetovú verejnosť, sa predvádzajú jednotne a zásadne, aby verejnosť bola oboznámená, ako im záleží na mieri vo svete, ako im záleží na podpore a blahobyte Ukrajiny. Z tohto dôvodu politici „demokratického“ Západu jednotne „protestujú“ proti vojenskej agresií Ruska a pritom Ukrajine posielajú iba ďalšie zbraňové systémy a finančné zdroje. Tieto „dary“ Ukrajine nie sú určené pre podporu života obyvateľstva, ale skôr pre podporu zabezpečenia vojenského víťazstva Ukrajiny nad Ruskom. A zároveň už viem, že aj na Slovensku sa pripravuje umiestnenie vojenských jednotiek NATO. Všetko teda smeruje nie k tomu, aby vojna bola čo najskôr ukončená, ale aby sa viedol boj až do posledného ukrajinského vojaka. Ukrajina má smolu v tom, že sa stala americkým „proti-ruským projektom“.

Ak budú politici „demokratického“ Západu, vrátane našich politikov, postupovať tak, ako doteraz, propaganda zvalí celý problém vojenského konfliktu na Ukrajine iba na samotné Rusko a prezidenta Vladimíra Putina. Znova sa dostaneme, ako spoločnosť či národ, do stavu, že politikov Západu a našich politikov nikto neprinúti k tomu, aby zmenili svoje politické činy a odstúpili od svojej agresívnej a konfrontačnej politiky proti Rusku. Propaganda nepomôže verejnosti pochopiť, že takáto konfrontačná ( vojny chtivá ) politika zo strany „demokratického“ Západu na čele s USA, sa nedá efektívne realizovať bez toho, aby nemal pod svojim zásadným vplyvom politické procesy odohrávajúce sa na Ukrajine.

Rusko sa v roku 2014 nepostaralo o žiadny štátny prevrat, pretože to jednoducho ani nepotrebovalo. A samotný štátny prevrat v roku 2014 poslúžil „demokratickému“ Západu na čele s USA, aby sa nové politické spoločenstvo Ukrajiny riadilo podľa nôt nastavených USA, NATO a EÚ. Už od roku 2014 je kyjevský režim spravovaný v prvom rade Washingtonom a z tohto dôvodu sa vina za súčasnú situáciu nemôže bez rozmyslu hádzať na plecia Ruska a prezidenta Putina. Lenže hlavnú vinu na súčasnom vojenskom dianí na Ukrajine nemá len Západ, ale predovšetkým samotné Politické spoločenstvo Ukrajiny – štátna moc, ktorá za osem rokov rozvrátila život v celej krajine, priviedla život spoločnosti do vojnového stavu, obyvateľstvo Ukrajiny do nesmiernej chudoby, nastolila režim neprestajných nepravosti a násilia, neofašistickej diktatúry.

Je zarážajúce, že vládna moc Slovenskej republiky na čele s prezidentkou SR, jednomyseľne a jednoznačne politický režim na Ukrajine bez problémov aktívne podporujú, vrátane prijatia rozvrátenej Ukrajiny do EÚ, čo už je vrchol hlúposti, ale aj prezieravosti Západu aj takýmto spôsobom dostať veľkú krajinu za súčasnej bezradnej situácie do úplného područia Bruselu. Dovolím si uviesť určitý prehľad toho, čo Politické spoločenstvo Kyjeva spôsobilo obyvateľstvu Ukrajiny za tých osem rokov. Tento prehľad som našiel v jednom článku, ktorý sa zaoberá tým, že v regionálnych a mestských zastupiteľstvách Charkova, Mykolajeva, Sumy, Černigova a v ďalších regiónoch Ukrajiny sa začala diskusia o Manifeste k vytvoreniu nového štátu. Bol odsúhlasený Manifest o vytvorení štátu Ukrajinská zväzová republika. V tomto Manifeste boli predložené fakty o tom, čo všetko sa udialo na Ukrajine za osem rokov, aby celé ľudstvo to mohlo nestranne posúdiť. Tu uvádzam tento prehľad:

► Oslavovanie nacistických zločincov vinných z genocídy a ničenie státisícov ľudí – Ukrajincov, Rusov, Židov, Poliakov a ľudí iných národností.

► Odstránená sloboda prejavu a tlače, sloboda zhromažďovania.

► Politická opozícia je zakázaná.

► Bol zorganizovaný systém úplného sledovania, represálií proti nechceným a masakrom.

► Zničil justičný systém.

► Bolo zničené zdravotníctvo, čo viedlo ku katastrofálnemu vymieraniu obyvateľstva.

► Uskutočnila sa reforma školstva, vyučovanie v ruštine, maďarčine a iných jazykoch je zakázané.

► Napokon sa na Donbase rozpútala občianska vojna.

Vládnuci režim v Kyjeve sa spojil s ostatnými, aby nás podriadil jurisdikcii, ktorá je cudzia našej ústave a nie je uznaná našimi zákonmi, schválila zákony, ktoré tvrdili, že sa stali legislatívou a slúžili na:

♦ vykonávanie cvičení a umiestňovanie ozbrojených síl cudzích štátov u nás;

♦ oslobodiť prostredníctvom súdnych procesov, ktoré sú len zdanlivé, spod trestu vojenských a policajných dôstojníkov, ktorí spáchali vraždy obyvateľov;

♦ ukončenie nášho obchodu s inými štátmi;

♦ zrušenie pracovných miest;

♦ nútenie občanov opustiť krajinu pri hľadaní práce;

♦ zdaňovať nás bez nášho súhlasu;

♦ v mnohých súdnych prípadoch nás zbavuje možnosti využívať výhody súdneho procesu pred porotou;

♦ zrušenie niektorých a prijatie iných zákonov, ktoré sú v rozpore so želaním väčšiny obyvateľstva Ukrajiny;

♦ zrušenie práv a slobôd, ktoré nám boli udelené, zrušenie našich najužitočnejších zákonov a zásadná zmena foriem našej vlády;

♦ pozastavenie činnosti miestnych a regionálnych orgánov a privlastnenie si právomocí prijímať zákony namiesto nás v rôznych prípadoch.

Preto my, predstavitelia regiónov Ukrajiny, majúc na srdci poctivosť svojich úmyslov, v mene a na základe poverenia národov týchto regiónov, slávnostne zaznamenávame a vyhlasujeme, že tieto regióny sú a právom by mali byť slobodné. nezávislé, že sú oslobodené od akejkoľvek závislosti od kyjevských úradov a že všetky politické väzby medzi nimi a štátom Ukrajina musia byť úplne prerušené, že ako slobodné a nezávislé štáty sú oprávnené vyhlásiť vojnu, uzatvárať mierové zmluvy, vstupovať do aliancií, obchodovať, vykonávať akékoľvek iné úkony a všetko, čo je právom samostatného štátu.

Naším cieľom je zjednotiť všetky národy Ukrajiny, ktoré sa nechcú zmieriť s nadvládou neonacizmu a krvavých zločinov na našej zemi.

Naším cieľom je vytvoriť demokratický federálny štát a vykonať úplnú denacifikáciu a debanderizáciu so zavedením trestnej zodpovednosti za rehabilitáciu nacizmu.

Naším cieľom je vytvoriť demokratický federálny štát, kde každý národ môže hovoriť vlastným jazykom. Počet štátnych jazykov nie je obmedzený.

Naším cieľom je vytvorenie demokratického federálneho štátu, kde hlavnými cieľmi bude zabezpečenie ľudských práv a slobôd.

Naším cieľom je vytvorenie demokratického federálneho štátu, kde bude zabezpečená sloboda náboženského vyznania a zaručená nezávislosť Cirkvi od štátu.

Naším cieľom je vytvoriť demokratický federálny štát a potrestať vojnových zločincov, ktorí sú vinní z rozpútania občianskej vojny a masového krviprelievania.

Naším cieľom je vytvoriť demokratický federálny štát s trhovým hospodárstvom.

Naším cieľom je neutralita a priateľské vzťahy so všetkými štátmi sveta.

Žiadame všetky krajiny sveta, aby uznali štát Ukrajinská federatívna republika.

Nechcem teraz tento manifest komentovať, iba pripomeniem, že dátum jeho uverejnenia je z 3.1.2022. Skôr mám otázku, ako je možné, že tak Slovenská republika, ako aj samotný Brusel majú veľký záujem o prijatie Ukrajiny do EÚ, hoci výsledky kyjevskej štátnej moci – diktatúry sú katastrofálne a s demokraciou a právnym štátom nemajú vôbec nič spoločného. Potvrdzuje sa tak stará skúsenosť, že v kapitalizme, ak je to z pohľadu minoritnej triedy kapitalistov potrebné a nutné, tak nie je problém aktívne využívať reakčné a fašistické sily na presadzovanie záujmov globálneho kapitálu. Ukrajina si podľa vyjadrenia určitých našich politikov a politikov z niektorých členských štátov EÚ zaslúži byť členom EÚ. Ak by som mal ako človek akceptovať toto zdôvodnenie, potom sa musím opýtať, v čom spočíva zásluha Ukrajiny, aby bola do EÚ prijatá.

Keď vyššie uvedený Manifest uvádza, čoho všetkého sa dopustil kyjevský režim, tak cesta do EÚ je úplne zahataná. V každých dôležitých dokumentoch Európskeho parlamentu je uvedené, že Únia je založená na hodnotách rešpektovania ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, zásady právneho štátu a dodržiavania ľudských práv. A na základe prijatého Paktu EÚ o demokracií, právnom štáte a základných právach sa má každoročne hodnotiť demokracia a dodržiavanie ľudských práv v členských štátoch EÚ. Ak ide o zásluhy Ukrajiny, tak tie vidím iba v tom, že na základe rozhodnutia USA, NATO a EÚ, Ukrajina plní strategickú úlohu rozorvať vzťahy medzi Európou a Ruskom, udržiavať na vysokom stupni konfrontačnú politiku medzi „demokratickým“ Západom a Ruskom a poštvať Ukrajinu do bratovražednej vojny s Ruskom.

Z tohto dôvodu „demokratický“ Západ si nemohol dovoliť prijať vo vzťahu k Ukrajine priateľskú úlohu pomôcť skvalitniť fungovanie demokratického a právneho štátu, ale pomôcť nastoliť kyjevský režim s totalitnými, nacionalistickými a fašistickými prvkami. To sa podarilo a „demokratický“ Západ na čele s USA si môže na svoje konto pripísať svoj ďalší „úspech“ – podarilo sa mu rozvrátiť život ďalšieho národa – Ukrajiny a rozbiť bratské vzťahy ruského a ukrajinského ľudu v svoj prospech. Rusko a prezident Putin nemajú žiadnu zodpovednosť za to, čo sa na Ukrajine dialo od Majdanu až do dňa vstupu ruských ozbrojených síl na územie Ukrajiny za účelom splnenia dvoch úloh, o ktorých sa hovorí ako o demilitarizácií a denacifikácií Ukrajiny.

Jednoznačne platí, že každý mierumilovný človek vojnu odsudzuje. Ale nie všetci ľudia vo svete sú mierumilovní a chcú byť mierumilovní. Akosi spontánne berieme na vedomie, že vojna sa začala až v týchto dňoch a v tomto prípade je agresorom Rusko, o čom nie sú pochybnosti. Lenže môžu byť aj názory, že vojna sa v skutočnosti začala na jar v roku 2014 útokom ukrajinskej armády na vlastné obyvateľstvo, prevážne rusko jazyčné. Súčasne s touto vojnou dochádzalo k militarizácií nielen Ukrajiny, ale aj celého východného krídla Európy. Táto vojna za osem rokov priniesla pre ľud východnej Ukrajiny, ale aj pre ostatné obyvateľstvo Ukrajiny mnoho utrpenia. Bolo evidentné, že zo strany kyjevskej moci, politického spoločenstva totalitných, nacionalistických a fašistických skupín, sa s koncom vojenských aktivít a príprav na väčšiu vojnu ( napríklad o dobytie Krymu ) nepočíta.

Z tohto dôvodu sa Rusko aj na čele s prezidentom Putinom predložilo koncom minulého roka USA návrh Zmluvy o bezpečnostných zárukách a vedeniu NATO návrh Dohody o bezpečnostných opatreniach medzi Ruskou federáciou a členskými štátmi Severoatlantickej zmluvy. Rusko v dokumentoch požadovalo, aby NATO sa ďalej nerozširovalo o ďalšie bývalé zväzové republiky ZSSR a rovnako, aby nenasúvalo zbrane do blízkosti Ruskej federácie. Rovnako požadovalo, aby NATO ukončilo vojenské cvičenia v nečlenských krajinách NATO a v námorných vodách, ktoré nepatria niektorému z členských štátov NATO. Z návrhu Zmluvy a Dohody vyplýva, že Ruská federácia predložila západným imperiálnym mocnostiam návrh mierového vývoja v Európe, pretože chce byť aj naďalej garantom mieru.

Rusko predložilo Zmluvu USA a Dohodu NATO preto, aby sa nemohli z toho len tak vykrútiť a aby malo právne záruky ohľadom bezpečnostných opatrení. Tu je potrebné zdôrazniť, že Rusko je oprávnené zabezpečiť sa proti cudzím nájazdom. Majú už s takýmto postupom k svojim hraniciam skúsenosť, pretože v roku 1941 bol ZSSR napadnutý Nemeckom, čo malo za následok okolo 20,- miliónov životov. Iniciatíva Ruska na potvrdenie bezpečnostných záruk bola Západom na čele s USA zamietnutá. Znamená to, že zo strany USA a NATO bola úplne zamietnutá aj zásada nedelenej bezpečnosti v Európe. Náramne sa to podoba obdobiu pred začatím druhej svetovej vojny. Vtedy ZSSR reagoval na hegemonistické snahy fašistického Nemecka úsilím o vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti. A čo sa stalo ? Veľká Británia, Francúzsko a USA odmietli so ZSSR uzatvoriť dohodu.

Je zaujímavé, že nikto z predstaviteľov našej vládnej moci neurobil nič k tomu, aby ignoranciu zo strany USA a NATO verejne kritizoval a označil takýto postup za veľmi nebezpečný pre udržanie mieru v Európe a vo svete. Naopak, v čase, keď sa rozhodovalo o osude navrhnutej Zmluvy a Dohody, tak u nás sa iniciatíva vyvíjala v smere čím skôr dohodu s USA o využití nášho územia schváliť. USA, NATO a EÚ v skutočnosti nechceli mier na Ukrajine, pretože k čo najskoršiemu ukončeniu vojny na východe Ukrajiny ničím neprispeli, ale práve naopak. Predpokladám, že ich politickí a vojenskí predstavitelia si jasne uvedomovali, že existuje v tomto prípade potenciálna možnosť, aby vojna medzi bratskými krajinami aj vznikla tak, ako si to v svojich neľudských plánoch o zničení Ruska predstavujú. Preto návrh Zmluvy a Dohody, ktoré predložilo Rusko, jednoznačne odmietli.

A čuduj sa svete, nikto sa nad tým na „demokratickom“ Západe nepohoršoval a v súvislosti s prítomnosťou ruských ozbrojených síl na Ukrajine ani nespomína a nerobí žiadne kritické závery. Pravda okolo konfliktu veľmoci sa scvrkla iba na konštatovanie, že Rusko je agresor a je zlo, ktoré je potrebné potrestať a trestať. Predstavitelia USA iba o niekoľko dní sa zmýlili na termíne veľkého vstupu ruských vojsk na územie Ukrajiny. Znamená to, že mali určité spravodajské informácie a že predpokladali, že vojna začatá v roku 2014, bude pokračovať mohutným náporom na ukrajinské ozbrojené sily. Pri tomto poňatí začiatku vojny to vyzerá tak, že Rusko zahájením vojenskej operácie na dosiahnutie demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny započalo druhú a zrejme rozhodujúcu fázu vojny o ukončenie vojny na Ukrajine a o dosiahnutie bezpečnostných záruk, ktoré požadovalo od USA a NATO.

Kto teda berie za začiatok vojny rok 2014, tak teraz môže predpokladať aj to, že Rusko, ak vojnu nezačalo, tak teraz ju bude chcieť skončiť : a) v svoj prospech, b) v prospech ukrajinského ľudu a c) v prospech mierovej Európy, aby sa nemusela pripravovať na vojnu s Ruskom, ako o tom sníva americké armádne velenie a štátna administratíva. Či to tak bude zrealizované, to je otázka, na ktorú neviem ani ja sám odpovedať. Dochádzam aj k takej myšlienke, že ak sa nepodarí zastaviť kyjevskú diktatúru v jej jasných provokáciách proti Ruskej federácií, veľký vojenský konflikt medzi Západom a Ruskou federáciou nás neminie. Takémuto konfliktu bude možné predísť len za podmienky, že predstavitelia Ruskej federácie sa rozhodnú rýchlo konať a zabezpečia, aby Ukrajina čo najskôr prijala bezpodmienečnú kapituláciu.

K čomu bude potrebná bezpodmienečná kapitulácia Ukrajiny ? Bude potrebná z týchto dôvodov:

1. Aby sa na Ukrajine definitívne ukončil úpadok celej spoločnosti a začal sa mierový život.

2. Aby sa začali riešiť všetky potrebné otázky, spojené so zabezpečením fungovania novej štátnej moci a mohli sa riešiť otázky usporiadania štátu Ukrajina, jej štátnej suverenity a neutrality. Súčasťou celého tohto nového politicko – spoločenského procesu by boli aj otázky dokončenia demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny.

3. Zatiaľ to nevyzerá tak, že obyvateľstvo členských štátov EÚ sa zasadzuje o to, aby prinútilo svojich politických predstaviteľov a predstaviteľov USA a NATO ukončiť konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou. Z tohto dôvodu bezpodmienečná kapitulácia Ukrajiny môže byť dobrým dôvodom k tomu, aby sa začali mierové rokovania o usporiadaní vzťahov medzi „demokratickým“ Západom a Ruskou federáciou.

Koniec časti IV.

Pokračovanie v časti V.

Dušan Hirjak