Príčina rozdrobenosti slovenského národa

Tak ako je všeobecne známe, že právo sa nemôže zakladať na nepráve, presne tak isto sa pevný slobodný a spravodlivý štát nemôže zakladať na falošnej histórii – tzn. na polopravdách, alebo výslovných klamstvách o svojich dejinách. Falošní proroci v rámci budúcich ambícií neváhajú pravdu ohýbať a nevedomosť verejnosti zneužívať vo svoj prospech. No zodpovední a múdri vedia priznať omyly, poučiť sa z nich a získané vedomosti odovzdať na prospech všetkých.

Históriu píšu víťazi. Napíšu čokoľvek, aby vlastné pôsobenie vykreslili len v pozitívnom svetle. Výnimkou nebolo ani obdobie po ukončení 2. sv. vojny, kedy víťazi začali písať skreslenú históriu Slovenska vyhovujúcu prítomnému politickému režimu. 

Začali sa chrliť chválospevy na tzv. SNP, ktoré bolo politicky namierené proti slovenskej štátnej samostatnosti, a teda voči vlastnému štátu. Koniec vojny nijako neurýchlilo, naopak,  skomplikovalo. Pritiahlo na naše územie nemecké vojská a v konečnom dôsledku nás stálo množstvo ľudských životov. Veľký počet účastníkov, ktorí sa do povstania zapojili ani len netušili čo sa naozaj deje a nechali sa oklamať.

Podobne to bolo s Červenou armádou, ktorá sa mohla vykresľovať len v pozitívnom svetle napriek tomu, že sa dopustila mnohých násilných zločinov na slovenskom civilnom obyvateľstve, predovšetkým masového odvliekania našich občanov do sovietskych gulagov.

Je nepochopiteľné, že legendy, ktoré vykonštruoval totalitný režim po 2. sv. vojne slúžia dnes ako seriózny podklad pre nejedného vlastenca a historika. Politici a sluhovia systému, ktorým ide len o osobné výhody, neváhajú zneužiť 40 rokov komunizmom manipulovanú verejnú mienku a ďalšie manipulácie novodobých neomarxistov – prisluhovačov frankfurtskej školy. Naše dejiny vykladajú vazalsky, vždy z pohľadu niekoho, kto by ich mohol „pochváliť“. Krivdy na slovenskom národe sa snažia bagatelizovať a pritom si neuvedomujú (alebo si to uvedomujú veľmi dobre?), že takáto interpretácia vedie k úplnému oslabeniu identity Slovákov.

Aj keď existuje nespočetné množstvo verejne dostupných informácií o novodobých slovenských dejinách, či už v archívoch, knižniciach, alebo ako výstupy z vedeckých konferencií a štúdií historikov, naši štátni predstavitelia aj po 33 rokoch od pádu totality z nás chcú mať nie hrdý a sebavedomý národ, ale podľa ich postojov – národ otrokov. Za niekoľko posledných dekád len pár odvážnych historikov vykladá slovenské dejiny objektívne napriek tomu, že sú za svoju prácu perzekvovaní a trestaní.

Keď sa z dejín nepoučíme a informácie budeme neustále čerpať z klamstiev, protislovenské skupiny potom poľahky presvedčia veľkú časť našej spoločnosti o tom, že by sme sa mali hanbiť za svoj národ a osobnosti, ktoré stáli pri počiatkoch formovania svojho štátu.

Prečo majú tieto skupiny záujem Slovákom vtisnúť punc národnej hanby za existenciu prvej Slovenskej republiky? Prečo musia médiá hlavného prúdu a na svoje miesta dosadené indivíduá spomínať jej predstaviteľov len v negatívnom svetle?

Takýto fenomén existuje asi len na Slovensku vďaka mnohoročnej manipulácii verejnej mienky a tlakom zo zahraničia. Najpravdepodobnejším dôvodom tejto propagandy sa javí snaha o okliešťovanie národných kompetencií a následné rozpredanie štátu, jeho prírodných i priemyselných zdrojov, protislovenskými silami. Spoločenstvu s pocitom hanby a poníženia sa totiž veľmi ľahko podsúvajú nevýhodné medzištátne zmluvy a dohody, a mocným tohto sveta dovolí to, čo by iný sebavedomý národ nedovolil.

Predstavitelia prvej Slovenskej republiky vychovávali svoje obyvateľstvo v národnom duchu, k láske a hrdosti na svoj vlastný štát. A práve toto prekáža globalistom, ktorí z nás chcú mať kolóniu.

Do médií hlavného prúdu sa neustále pretláča ideologicky zdeformovaná interpretácia slovenských dejín a zneužíva sa na polarizovanie spoločnosti s využitím stratégie “rozdeľuj a panuj“. Presne toto sa v našej spoločnosti deje a zmanipulovaná verejnosť si to neuvedomuje.

Takéto smerovanie je pre slovenský národ a samotnú existenciu Slovenskej republiky veľmi nebezpečné. V dnešnej propagandou ovplyvnenej spoločnosti je veľmi dôležité ľuďom tieto spojitosti trpezlivo vysvetľovať, prinútiť ich kriticky uvažovať, vzbudiť verejný záujem a podnietiť slobodnú diskusiu o dejinách Slovákov. Je veľkou škodou, že aj niektorí vlastenci sa bránia novým poznatkom a prijímaniu informácií (niektoré sa na verejnosť dostávajú až po desaťročiach), ktoré by nás všetkých v konečnom dôsledku určite posunuli bližšie k pravde a posilnili súdržnosť slovenského národa.

Niekomu by v dnešnej zložitej situácii mohla téma dejín Slovákov pripadať menej dôležitá. No opak je pravdou. Práve na to spoliehajú protivníci slovenského národa, pretože vedia, že spolu so stratou vedomostí o vlastných dejinách sa vytrácajú aj súvisiace skúsenosti so svojou obranou.

Záverom a východiskom z tejto situácie jednoznačne vyjadruje citát:

„Národ, ktorý nepozná svoje dejiny je nútený si ich zopakovať“

…..

Pár faktov na zamyslenie:

Po 2. sv. vojne sa z obecných a mestských kroník odstraňovali autentické záznamy z obdobia od roku 1938 do roku 1945. Buď ich úplne zničili, alebo nahradzovali politicky korektnými textami, ktoré vyhovovali povojnovému ľudovodemokratickému režimu. Tie falošné záznamy tam existujú dodnes – aj 33 rokov po páde komunizmu a vyzerá to tak, že väčšine Slovákov to nevadí. Prečo sa o tejto skutočnosti nehovorí? Našťastie, existujú vzácne výnimky – pôvodné autentické zápisy, z ktorých objektívni historici čerpajú.

Prečo sa dnes do médií hlavného prúdu nedostanú historici s ich výsledkami vedeckých výskumov, ktorí prezentujú slovenské dejiny inak, ako ich prezentoval československý totalitný režim? Prečo to v 90. rokoch bolo možné a dnes už nie?

Dnes už každý so základnými znalosťami slovenských dejín vie, že súdne procesy s predstaviteľmi prvej Slovenskej republiky boli vykonštruované politické procesy, kde sa slovami Antona Rašlu – jedného z obžalobcov Jozefa Tisa v liste Ferdinandovi Čatlošovi v roku 1966 píše:

„Národný súd a ľudové súdy po r. 1945 boli mimoriadnymi súdmi, revolučnými súdmi, kde ako je známe sa ani tak nehľadá objektívna pravda, ako tvorí historická politická pravda. Objektívnu historickú pravdu sú povolaní odhaliť vedeckou metódou historici – niekedy z taktických dôvodov po určitom časovom odstupe. Na to budú mať dokumenty, pamäti a svedectvá…“

Ďalej v liste píše:

„Lenže v revolučnom politickom procese (akým súdy v r. 1945-47 boli), nešlo vôbec o vašu osobu, ale o to, aby novej politickej garnitúre nik v budúcnosti nevytýkal, že sa nedištancovala od „fašistického režimu slovenského štátu“. Tu šlo o to, aby celý národ nebol obviňovaný známymi formuláciami – ktoré som musel aj ja v svojom procese vypočuť – : ´Všichni ste zradili´. Ak nemal byť celý národ objektom pomsty, museli sme „vinníka“ nájsť hoci i v telefónnom zozname!“

(Tento list je uložený v SNK v Martine v literárnom archíve v pozostalosti F. Čatloša pod spisovou značkou 129 B20.)

Sám obžalobca najsledovanejšieho súdneho procesu na Slovensku po 2. sv. vojne priznal, že boli vynášané nespravodlivé rozsudky – aj tresty smrti len kvôli tomu, aby celý národ nebol objektom pomsty (víťazov) a vinníka museli nájsť hoci aj v telefónnom zozname.

No dnes u väčšiny nezorientovanej verejnosti prevláda komunistickou totalitou zmanipulovaná mienka, že predstaviteľov „klérofašistického režimu“ spravodlivo odsúdili… Zamyslime sa nad tým, komu tieto propagandou nanútené vyhlásenia pomáhajú. Pomáhajú tým, ktorí chcú bojovať za svoju vlasť a slovenský národ, alebo tým, ktorí chcú súdržnosť Slovákov oslabiť?

V Príspevkoch k dejinám SNP v Turci 1947 (redakčná komisia Turčianskej partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika) sa uvádza: „Partizánske hnutie v Turci malo na svojom štíte štyri zásady, ktoré boli pre všetkých partizánov axiómami:

1. Poraziť a vyhnať Nemcov, ich spojencov a pomáhačov zo Slovenska. Jednoducho biť Nemcov a ich pomáhačov. (pozn. myslí sa doslovne a nie len tých v nemeckých uniformách, ale všetkých občanov nemeckej národnosti. Z doterajších výskumov vyplýva, že odbojári zavraždili cca 2000 ľudí – vo veľkej väčšine Slovákov nemeckej národnosti).

2. Bojovať za jednotnú a nedeliteľnú Republiku dvoch rovnoprávnych národov Čechov a Slovákov. (pozn. bol to vlastne boj proti Slovenskej republike, ktorú uznala väčšina vtedajších štátov sveta vrátane ZSSR. Beneš neuznával slovenský národ – uznával len československý – a slovenčinu považoval za nárečie. Pravým dôvodom návratu nedeliteľnej republiky Čechov a Slovákov sa javí predpoklad, že Beneš nechcel uznať úspechy 1. SR, chcel vziať Slovákom ich územie a zároveň ospravedlniť svoj zbabelý útek do Londýna 5. 10. 1938. Väčšina Slovákov bola aj po roku 1945 sklamaná z toho, že sa im nepodarilo udržať vlastný štát).

3. Bojovať za pravú ľudovú demokraciu a poraziť fašizmus. (pozn. faktom je, že zatiaľ čo “fašizmus“ na Slovensku v čase vplyvu slovenskej vlády neodsúdil na smrť nikoho za politický názor, alebo aktivitu, tá pravá „ľudová demokracia“ po obnove Československa nemala s vraždami politických oponentov žiadny problém)

4. Orientovať sa k Slovanstvu a budovať bratstvo so Sovietskym zväzom“

V doslove k tejto publikácii autori uvádzajú: „Treba vyzdvihnúť, že odboj v Turci sa predovšetkým viedol zásadou obnovenia jednotnej československej republiky.“

(pozn. Uvedomme si teda, čo bolo pre plánovačov povstania prvoradé.)

V Spomienkach na SNP v Turci z roku 1994 sa autor Ján Lobík na strane 44 pokúša o ospravedlnenie partizánov takto:

„Nie je správne, ak sa hocikto skoro po polstoročí snaží sovietskych partizánskych veliteľov a ich skutky odsudzovať, nazývať ich vrahmi a teroristami. Neuvedomujeme si, že oni k nám s takým poslaním už prišli. Plnili rozkaz svojho Ústredného štábu partizánskeho hnutia (ÚŠPH) v Kyjeve. Rovnako sa dnes mnohým, ktorí neľudskosť vojny nezažili, môže zdať, že správanie sa sovietskych ľudí voči osobám nemeckej národnosti bolo často kruté a nespravodlivé. Áno, bolo aj také. Bolo také isté ako správanie sa Nemcov voči osobám sovietskej príslušnosti. Krutú daň druhej svetovej vojne odviedli aj viacerí Nemci v Turci. Neboli vinní a zomreli len preto, že boli Nemci“

Toto je prabiedny pokus o ospravedlnenie zverstiev a krutostí, ktorých sa dopustili partizáni na civilných občanoch nielen nemeckej národnosti. Autor tejto publikácie Ján Lobík sa v roku 1994 pokúšal bagatelizovať teroristické výčiny partizánov. Ospravedlňovanie aktérov vrážd nevinných civilistov, okrem iných aj starcov, žien a detí tým, že plnili len rozkazy, je znova len dôkazom, že neposudzuje udalosti objektívne. Pre porovnanie, nacisti z táborov smrti boli Norimberským procesom odsúdení, partizáni ostali za svoje zverstvá nepotrestaní a dnes ich skutky dokonca poniektorí oslavujú.

Autor ďalej priznáva že:

„Každá práca napísaná o SNP počas 40 rokov komunistickej totality musela spĺňať jednu podmienku: obsahom musela dokazovať a čitateľa presviedčať, že vedúcou silou príprav a bojov v SNP v bola KSS.“

Tu treba dodať, že po roku 1989, keď bol komunizmus odsúdený na zánik, bolo v ponovembrových publikáciách do popredia príprav SNP pretláčané nekomunistické vedenie, aby s pádom kultu komunizmu nepadol aj dodnes pre mnohých nepriateľov Slovenska užitočný kult SNP.

Gustáv Husák v správe o povstaní vedenie KSČ informoval, že: „väčšina partizánov sú neseriózne elementy a ich tábory boli často brlohmi ožranstva a prostitúcie. Boli celé oddiely, ktoré proti Nemcom ani raz nevystrelili, zato denne terorizovali domáce obyvateľstvo.“

Takýchto skutočností existuje nespočetné množstvo, no neuvedomelá a manipulovaná spoločnosť nemá záujem tieto skutočnosti vziať na vedomie a poučiť sa z nich…

Bez statočných historikov, slobodných médií a slobodnej historickej diskusie sa však národ historickú pravdu len sotva môže dozvedieť…