Organizovaný boj proti „pandémii“ koronavírusu predstavuje realizáciu globálnej ( nadnárodnej ) politiky, ktorá postupne zbavuje členské štáty EÚ štátnej suverenity. Časť II.

Naše životy ovláda kapitalistická globalizácia, v rámci ktorej riadiace procesy sú v rukách minoritnej triedy kapitalistov aj s jej prisluhovačmi. Občanom sa moc tejto triedy zakrýva propagandou o demokratickom a právnom štáte.

„Majstrovský“ výkon sa podaril Európskej rade, Európskej komisií a Rade EÚ dohodnúť sa v čase organizovanej „pandémie“ koronavírusu na organizovaní Konferencie o budúcnosti Európy, ktorá mala svoj úvodný štart v parlamente v Štrasburgu na Deň Európy ( 5.5.2021 ) a ukončenie svoje činnosti najneskôr do apríla 2022. V týchto dňoch ( jún 2022 ) je už k dispozícií záverečná správa. Európske panelové diskusie občanov sa začali až v dňoch 17.-19.9.2021 v Štrasburgu. Boli zamerané na silnejšie hospodárstvo, sociálnu spravodlivosť, zamestnanosť, digitálnu transformáciu, vzdelávanie, mládež, kultúru a šport. Treba si všimnúť informáciu, že panel o európskej demokracií, hodnotách a právach, právnom štáte a bezpečnosti ukončil svoju činnosť veľmi rýchlo, pretože závery z neho malo prejednať plenárne zasadanie Konferencie už 10.-12.12.2021 vo Florencií v akomsi hybridnom formáte. Niektoré panelové diskusie mali dokončiť svoju prácu počas januára a februára 2022.

Aj keď nepoznám k dnešnému dňu obsah záverečnej správy Konferencie o budúcnosti Európy, jasne tuším, že celé podujatie bolo organizované z úrovne Bruselu tak, aby sa občania členských štátov EÚ nemohli vôbec dostať k zásadným otázkam fungovania EÚ, aby samotná kritika práce inštitúcií EÚ bola vopred eliminovaná, aby sa na národnej úrovni nemohli prijímať žiadne zásadné stanoviska a opatrenia, ktoré by národné vlády a samotný Brusel mohli a mali realizovať. Konferenciu o budúcnosti Európy chápem ako podujatie, ktoré malo formálne naznačiť, že v rámci EÚ existuje akási „európska demokracia“ a ktoré celkovo nemalo a nesmelo zvrátiť trend Bruselu k ustanoveniu európskeho super štátu.

Predstaviteľom vládnej moci takýto ležérny a formálny postup celoeurópskeho zapojenia občanov do správy vecí bruselských zrejme veľmi zapáčil, pretože na našej národnej úrovni nebolo vôbec bádať, že vládna moc chce umožniť, aby bola k otázkam fungovania EÚ otvorená a organizovaná celonárodná diskusia aj s príslušnými závermi. Moja kritika patrí aj našim politickým stranám a hnutiam, pretože tie si jednoducho možnosť zaoberať sa otázkami budúcnosti Európy a teda v skutočnosti otázkami existencie a fungovania národných štátov a teda jednotlivými politikami, nestihli všimnúť a nieto ešte nútiť vládnu moc, aby v tomto smere zodpovedne konala.

Realizáciou globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu boli zásadným spôsobom porušené ustanovenia „Charty základných práv EÚ“ ( 2016/C202/02 ) a to tak samotné znenie Preambuly ako aj ustanovenia Hlavy I. Samotný obsah Preambuly je koncipovaný tak, aby u každého jednotlivca, ktorý číta, vyvolal predstavu, že žijeme v najspravodlivejšej a najlepšej spoločnosti, ktorá kedy existovala. Podľa Preambuly stredobodom činnosti Únie je samotný človek a z tohto dôvodu Únia je založená na vraj nedeliteľných a univerzálnych hodnotách ako je ľudská dôstojnosť, sloboda, rovnosť, solidarita, zásady demokratického a právneho štátu. Únia pri zachovaní a rozvoji uvedených hodnôt vraj v plnej miere rešpektuje kultúru a tradície národov, národné identity členských štátov, organizácie orgánov verejnej moci. Únia má preto všetky dôvody k tomu, aby sa snažila posilňovať ochranu základných práv.

Tento chválospev na Úniu predstavuje v konečnom dôsledku iba úplné dezinformácie či spoločensko-vedné tvrdenia, ktoré nemajú nič spoločného s podstatou spoločenského zriadenia, v ktorom žijeme. A žijeme, aspoň na Západe, v kapitalistickej spoločnosti, sme ľuďmi, ktorých životy vo všetkých oblastiach, vrátane duchovnej, ovláda kapitalistická globalizácia. Čitateľ si sám musí nájsť oporné body k tomu, aby sa čo najjednoduchšie dopracoval k tomu, čo je kapitalizmus a kapitalistická globalizácia. „Kapitalizmus nie je úspech, nie je inteligentný, nie je pekný, nie je virtuózny – a dokonca nám ani neprináša dobro.“ Tieto slová napísal britský ekonóm John Keynes, ktorý nenašiel východisko, čím ho nahradiť. Osobne som presvedčený, že je možné dospieť k určitému východisku – postkapitalistickej ekonomike, ktorá sa však v žiadnom prípade nemôže zakladať na projekte Veľkého resetu.

Postkapitalistickou ekonomikou sa teraz neplánujem zaoberať. Dovolím si na chvíľu venovať sa kapitalistickej globalizácií, aby bolo možné pochopiť, že Preambula Charty základných práv EÚ nie je výrazom toho, čo sa v kapitalizme odohráva. K tomu použijem niekoľko citátov autora teórie o participatívnej ekonomike ( parecone ) Michaela Alberta, ktorý okrem iného napísal knihu s názvom „Naša nádej – život bez kapitalizmu“, ktorá v anglickom origináli bola vydaná v roku 2006 a na Slovensku vyšla vo vydavateľstve Spolok slovenských spisovateľov v roku 2009.

Prvý citát: „Dnešné medzinárodné trhové hospodárstvo prináša zisk predovšetkým tým, ktorí vstupujú do tovarovej výmeny s nemalým množstvom kapitálu. Keď sa obchod uskutoční medzi multinacionálnymi Spojenými štátmi a lokálnym regiónom v Guatemale, Kení, Thajsku, rozhodujúce benefity nejdú určite slabšej strane, nerozdelia sa ani v rovnakej parite, ale najviac si z nich uchmatne ten silnejší, umocniac si tým svoju relatívnu dominantnosť ( str. 69 ).

Druhý citát: „Oportunistickú rétoriku dajme bokom – kapitalistickí globalizátori sa budú usilovať oslabiť chudobných a vetchých a zároveň ďalej zvyšovať svoje bohatstvo a moc. Príklad: spomedzi sto najväčších ekonomík sveta viac ako polovicu nereprezentujú krajiny, ale obrovské korporácie – pričom desiatky miliónov ľudí na našej planéte trpia nevýslovnou chudobou a každoročne mnohí z nich zomierajú od hladu ( str. 69 ).

Tretí citát: „Každý účastník trhu sa modlí k Bohu, aby položil na lopatky toho druhého, inak povedané, kapitalistická globalizácia výrazne podporuje tézu – najprv mne -, ktorá už svojou podstatou plodí nenávisť, deštruuje solidaritu medzi jednotlivcami, korporáciami, priemyselnými odvetviami a štátmi. Verejné a spoločenské blaho sa ocitá na periférií, súkromný profit sa stáva modlou. Obchod, priemysel a národy operujú potrebou vlastného zisku, no pritom im vonkoncom neprekáža, že spôsobujú neprávosti a straty iným krajinám a neférovo sa správajú dokonca voči občanom vlastnej krajiny. Ľudské blaho nie je pre nich dôležité“ ( str. 69 – 70 ).

Štvrtý citát: „Súčasná globálna výmenná štruktúra, či už ide o McDonald, alebo o Disneyland, respektíve o aktivity vychádzajúce aj z dobrých úmyslov, obmedzuje vzájomnú harmóniu kultúrnych komunít a rešpektovanie ich hodnôt v tej miere, v akej to vyhovuje mocným a bohatým tohto sveta. Horšie je, že niektoré bohaté komunity sa usilujú doslova uzemniť tie slabšie“ ( str. 70 ).

Piaty citát: „Kapitalistickí globalizátori sa najradšej stretávajú len s politickými a korporačnými elitami. Myšlienka, že by sa široká verejnosť, zamestnanci, spotrebitelia, chudoba, fyzickí a mentálne postihnutí ľudia mali v príslušnej miere zúčastňovať na rozhodovacích procesoch, ostáva v zabudnutí. Cieľom kapitalistickej globalizácie je úplne zredukovať vplyv populácie a aj vedúcich predstaviteľov štátu a preniesť ho na mocenské štruktúry západných korporácií. A nielen to ! Zároveň tiež vniesť korporatistickú hierarchiu do ekonomiky aj politiky a postarať sa o rozbujnenie autoritatívnych a niekedy až fašistických štátnych štruktúr, pritom zabezpečiť, aby sa čo najviac marginalizoval hlas obyčajného človeka“ ( str. 70 ).

Šiesty citát: Kapitalistická globalizácia stanovuje aj normy, ktorých cieľom je medzinárodná dominancia a subordinácia. Hrubé a arogantné presadzovanie a agresívna ochrana týchto noriem je vlastne cesta k násiliu voči slabším. V domácich podmienkach to znamená rozšíriť policajný aparát a dať mu rozsiahlejšie právomoci na represie. V medzinárodných rozmeroch to zase predstavuje umelé vyvolávanie lokálnej, regionálnej a internacionálnej nevraživosti a v mnohých prípadoch aj vojen. Vyvstáva teda otázka, čo je vlastne alternatívou k násilnej kapitalistickej globalizácií ?“( str. 70 – 71 ).

Prečo som uviedol niekoľko citátov ? Aby čitatelia si mohli pripomenúť, v akej spoločnosti a v akom svete žijeme a zamysleli sa nad tým, ako kapitalistická globalizácia ovplyvňuje životy všetkých ľudí. Teraz iba zdôrazním, že globálna politika organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu je výsledkom určitých procesov kapitalistickej globalizácie. Chcem postaviť veľmi dôležitú otázku: Akým trendom a procesom v Európe a vo svete zodpovedá postavenie a fungovanie EÚ, ktorej SR je členským štátom ? Odpoveď netreba pracne hľadať a je veľmi jednoduchá. Európska únia predstavuje nadnárodné politické teleso, ktoré je výsledkom určitých ekonomických a politických procesov kapitalistickej globalizácie. Nie je to produkt radového obyvateľstva a iniciatív zdola, ale produkt minoritnej triedy kapitalistov.

Pre jasnú predstavu, EÚ patrí medzi prominentné kapitalistické globalizačné inštitúcie, akými sú napríklad MMF, Svetová banka, OSN, Svetová obchodná organizácia, Svetová zdravotnícka organizácia a podobne. Niektoré globalizačné inštitúcie vo svojej knihe spomína aj Michael Albert. Ide o Medzinárodný menový fond, Svetovú banku a Svetovú obchodnú organizáciu. Podľa autora knihy MMF sa spreneveril svojmu pôvodnému mandátu, pretože začal zasadzovať silné údery a klásť veľké prekážky plynulému toku kapitálu, preferujúc pritom bezbrehé naháňanie zisku. A čo tvrdí o Svetovej banke ? Citujem: „Svetová banka prestala investovať do chudobných ekonomik a stala sa nástrojom MMF, pôžičky poskytovala na základe metódy cukru a biča, prístup k ním umožňovala všetkým korporáciám. Financovala projekty bez ohľadu na ich úžitok pre tú či onú krajinu, oveľa viac však dbala na benefity multinárodných spoločnosti“ ( str. 71 ).

Pokiaľ ide o Svetovú obchodnú organizáciu, dovolím si citovať: „Do vienka dostala poslanie regulovať obchod, predovšetkým v prospech bohatých a mocných. Popri tlakoch na krajiny tretieho sveta znižovať mzdy a nebrať ohľad na čistotu ovzdušia – ako rozhodujúcich prostriedkov na minimalizáciu ich ekonomického postavenia vo svete – sa začali presadzovať tézy, že bohatí môžu a mali by eliminovať činnosť vlád a organizácií chrániacich robotníkov, spotrebiteľov a životné prostredie, a to nielen v treťom svete, ale v podstate všade. Prečo by aj nie ? Mocní, podľa nich, majú právo zlikvidovať akékoľvek úsilie smerujúce k obmedzeniu trhu pomocou ovplyvňovania procesov práce, ekológie, sociálnych, kultúrnych a rozvojových projektov, jediné, čo treba zachovať, sú správne kritéria obchodnej regulácie, či už ide o bezprostredné alebo krátkodobé rámce. Ak národné alebo lokálne právo obmedzuje obchod – napríklad právo v oblasti životného prostredia, zdravotníctva, práce atď. -, prečo organizácie svetového obchodu chodia okolo tohto problému ako okolo horúcej kaše ? Svetová obchodná organizácia sa pridala k dvojici Medzinárodného menového fondu – Svetová banka, aby spoločne oslabovali pôsobenie národných vlád a ochudobňovali populáciu na úkor korporačných ziskov“ ( str. 71 – 72 ).

A ešte jeden citát: „Bankári a byrokrati nesú zodpovednosť za politiku, za politiku prezidentov, ale aj za politiku, ktorá zasahuje do životov mnohých ľudí, pritom sa ani neusilujú tváriť, že by mali záujem na ich participácií v rozhodovacích procesoch aspoň do tej miery, v akej to ovplyvňuje ich postavenie v spoločnosti. Nové inštitúcie by mali byť otvorené, demokratické, transparentné, participatívne od vrchu až nadol, nezabúdajúc na zodpovednosť za regionálny a demokratický rozvoj. Nové inštitúcie by mali organizovať a zabezpečovať medzinárodnú spoluprácu, zamedziť kontrolu zo strany globalizačných korporácií, kapitálu a trhu, pritom však dbať o to, aby miestne komunity mohli kontrolovať svoj vlastný ekonomický život.“ ( str. 73 ). Ukazuje sa, že v oblasti výchovy, vzdelávania, politiky je najviac stráženým tajomstvom, ešte viac ako domnelej prítomnosti mimozemšťanov na Zemi, poznanie, že kapitalistická globalizácia nemá alternatívu a že táto globalizácia musí byť definitívne zakotvená v plánoch Veľkého resetu.

Lenže samotný plán Veľkého resetu, presadzovaný globalistami – privátnym spolkom ponerizovaných – zlom nasiaknutých ľudí, ktorí sa organizujú pod hlavičkou Svetového ekonomického fóra či rôznych klubov, nemá s prehlásením, že stredobodom činnosti Únie je človek a teda každá ľudská bytosť, nič spoločného. Treba poznamenať, že samotná EÚ je najdôležitejším a najvernejším partnerom Svetového ekonomického fóra. Poznanie, že kapitalistická globalizácia nemá alternatívu, sa dôsledne presadzuje v politike Spojených štátov a súvisí s presadzovaním a udržiavaním unipolárnej globalizácie – zachovaním ich dominantného postavenia a záujmov. EÚ v aktívnej spolupráci a podriadenosti Spojeným štátom spoločne robia politiky, ktoré prinášajú v tomto storočí a v týchto rokoch priam skazu.

Prvou z nich je založenie ukrajinskej krízy štátnym prevratom v roku 2014, podporou vojenského ťaženia kyjevskej moci proti vlastnému obyvateľstvu, predovšetkým ruskej národnosti, militarizáciou Ukrajiny v snahe izolovať Rusko a zničiť ho, poštvať Ukrajinu proti Rusku, aby s Ruskom viedla zástupnú vojnu za skorumpovaný „demokratický“ Západ. Druhou politikou je príprava a zahájenie globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Zaujímavosťou celého tohto procesu kapitalistickej globalizácie je to, že obidve politiky sa „zliali“ do jedného mohutného prúdu – frontu, globálneho, nadnárodného úsilia zachrániť minoritnú triedu kapitalistov aj s jej prisluhovačmi aj za cenu úplného rozvrátenia životov a fungovania národných spoločnosti. A na procesoch, spojených s uvedenými dvoma politikami sa vládna moc aktívne podieľa. Takéto procesy žiadnej vládnej moci vôbec nevadili a nevadia.

Michael Albert má podľa mňa pravdu, keď tvrdí toto: „MMF, SB a Svetová obchodná organizácia ovplyvňujú kapitalistické inštitúcie, rovnako aj trhy a činnosť korporácií v krajinách na celom svete a tým výrazne napomáhajú kapitalistickú globalizáciu“ ( str. 75 ). Ja k tomu chem doplniť, že k ním je potrebné priradiť aj samotnú EÚ a v dnešnej dobe aj Svetovú zdravotnícku organizáciu či už spomínané Svetové ekonomické fórum. Ekonomické sankcie USA a EÚ proti Rusku ničia životy obyvateľstva „demokratického“ Západu, čo len posilňuje dôsledky, ktoré sú výsledkom globálnej politiky organizovanej „pandémie“ koronavírusu. Na pozícií ústavného činitelia má každý politík pochopiť, že ak prisahal vernosť Slovenskej republike a jej občanom, tak z pozície svojej ústavnej funkcie nesmie bezhlavo podporovať takú politiku v oblasti medzinárodných vzťahov, ktoré sa jednoznačne opierajú o globálne centralizované inštitúcie, ktorých činnosť smeruje zhora nadol a ktoré v sebe nedisponujú žiadnymi charakteristikami demokratických inštitúcií. Michael Albert má pravdu, keď tvrdí, že „…kapitalistická globalizácia vnáša do medzinárodných vzťahov nezdravý jav, a tým je upevňovanie bohatstva a moci úzkej hŕstky ľudí“ ( str. 75 ).

V súčasnosti je už nad slnko jasnejšie, že občania národných štátov majú mať snahu organizovať sa tak, aby došli k poznaniu, že kapitalistická globalizácia má pomerne jasnú alternatívu, ak nechcú skončiť v globálnom totalitnom nad – štáte a podľahnúť procesom trans humanizmu. Michael Albert v svojej práci „Naša nádej – život bez kapitalizmu“ alternatívu ku kapitalistickej globalizácií jasne naznačil a pomerne aj dôkladne rozviedol. Jeho nová politická vízia sa zakladá na poznaní, že kapitalistickú globalizáciu treba nahradiť globálnou spravodlivosťou, respektíve demokratickým internacionalizmom, ktorý by bol založený na demokratických inštitúciách, ktorých činnosť by smerovala, a zákonite, zdola nahor. Nejde teda o nič iné ako mať snahu postupne prekonať kapitalizmus, čo „…znamená presadzovať všeobecne platné hodnoty: rovnosť, solidaritu, rozličnosť, samosprávu a ekologickú rovnováhu“ ( str. 77 ).

Ako nahradiť kapitalistickú globalizáciu globálnou spravodlivosťou či demokratickým internacionalizmom, to sa každý čitateľ či politik môže dočítať v spomínanej knihe Michaela Alberta. Iba zdôrazním, že k presadzovaniu vyššie uvedených hodnôt je potrebná participatívna ekonomika, ktorá je kompaktibilná so spravodlivými medzinárodnými vzťahmi. Participatívna ekonomika má úplne odlišné črty ako kapitalizmus a tvoria ju štyri základné hodnoty: solidarita, rozličnosť, rovnosť, samospráva. Michael Albert je presvedčený, že všeobecne platné hodnoty v domácej ekonomike či v medzinárodných vzťahoch bude možné presadzovať len cez nové inštitúcie !!! Ak spomínal MMF, SB a Svetovú obchodnú organizáciu, tak tieto tri globalizačné inštitúcie je potrebné nahradiť novými inštitúciami, ktoré aj v svojej práci vymenoval ( str. 72 ) a ktoré podľa neho „…by vyvíjali činnosť zameranú na dosiahnutie rovnosti, solidarity, rozličnosti … v kultúrnej výmene“ ( str. 72 ).

Komerčné uvažovanie by nemohlo stať nad ostatnými hodnotami, prioritou by boli národné ciele, kultúrna identita a primeraný rozvoj. Napríklad: „Domáce právo, pravidlá a regulácie by neslúžili na to, aby sa ďalej zužovali práva pracujúcich, spotrebiteľov, ochrancov životného prostredia, zdravotníckeho personálu, aby sa obmedzovali ľudské práva, zasahovalo sa do slobody zvierat, aby sa okliešťovala nezisková činnosť, ale práve naopak, podpora a odmena by sa dostavala tým, čo by v tomto smere dosiahli najlepšie výsledky. Neprichádzalo by k podkopávaniu demokracie obmedzovaním výberu a prístupov k demokratickej kontrole vlád…Neuprednostňoval by sa globálny obchod na úkor lokálneho ekonomického rozvoja. Nevyvíjal by sa nátlak na krajiny tretieho sveta, aby otvorili trhy multinacionálnym spoločnostiam a tak zlikvidovali protekcionizmus smerom k vlastnej priemyselnej výrobe…Nikto by neblokoval krajiny, aby sa zodpovedne správali k ľudskému zdraviu a životnému prostrediu, nový spoločenský systém by inicioval kvalitnú zdravotnú starostlivosť, vyššiu úroveň ochrany životného prostredia a zároveň by bol pre zainteresované štáty garantom prevencie a zdravého spôsobu života“ (str. 72 – 73 ).

Už dávno dozrel čas nahradiť nielen uvedené inštitúcie novými inštitúciami, ale rovnako to platí aj o EÚ ako dôležitej globalizačnej inštitúcie. Negatívne dosahy EÚ na životy obyvateľstva členských štátov sa každým rokom ukazujú celkom zreteľne. EÚ je potrebné zmeniť z nadnárodného štátneho telesa na novú medzinárodnú organizáciu nezávislých národných štátov, ktorá sa bude vyznačovať novým typom politicko-ekonomických procesov a teda sa nebude opierať o centralizované riadenie z Bruselu, ale o už spomínané demokratické inštitúcie, ktorých činnosť bude smerovať zdola nahor a teda „vzostupnej rovnosti“ – vyrovnávania postavenia bohatých a chudobných -, čo znamená, že by sa skončilo s doteraz existujúcim procesom, ktorý M. Albert nazval „zostupnou harmonizáciou“ ako adaptáciou obchodného práva v krajine s ekonomikou nadol do obchodného práva krajiny s rozvinutou ekonomikou.

Michael Albert je presvedčený, že takto usporiadaná štruktúra by si získala dôveryhodnosť a podporu všetkých inštitúcií a organizácií a garantovala by účasť občanov, štátov, skupín národov na riadení spoločných záležitosti. Imanentnou súčasťou jej činnosti by bola transparentnosť, participatívnosť a demokratickosť s mandátom priorizovať rovnosť, solidaritu, rozličnosť, samosprávu a ekologickú rovnováhu ( str. 75 ). Uvedomujem si, že je ťažko od vládnej moci očakávať, že sa začne niekedy v svojom politickom živote venovať tak náročnej požiadavke, ako je potreba nahradiť kapitalistickú globalizáciu globálnou spravodlivosťou či demokratickým internacionalizmom. Takáto zásadná zmena je spojená v prvom rade s postupným zavedením participatívnej ekonomiky s jej štyrmi základnými hodnotami, ktorá podstatne môže obmedziť – zrušiť kapitalistickú pažravosť. Minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi potrebuje k svojej záchrane a navýšeniu svojho bohatstva a moci iba to, aby sa presadil plán Veľkého resetu. A vládna moc o takomto pláne ani nehodlá predstúpiť pred občanov SR a hovoriť o ňom. Prečo asi ?

Pretože plán Veľkého resetu nie je o žiadnej lepšej a krajšej budúcnosti, ale o nastolení otrockej spoločnosti s jednou svetovou vládou. Ak som spomenul, že je možné zaviesť participatívnu ekonomiku, tak ako o nej písal Michael Albert, tak len preto, že plán Veľkého resetu je niečo, čo nás má zotročiť aj cez projekty transhumanizmu. Občania majú právo žiadať od vládnej moci, ako sa stavia k projektu Veľkého resetu, rovnako, ako majú právo nachádzať a presadzovať projekty budúcnosti, ktoré budú znázorňovať túžby tých, ktorí verili a veria, že globálny kapitalizmus sa prežil a že po ňom je možné vybudovať lepší svet pre všetkých.

Na uvedené poslanie politici vládnej moci a opozície nie sú pripravení, pretože sú, aj v rámci svojich straníckych štruktúr, iba „politickým výrobkom“ kapitalistickej globalizácie. Ľudové názvy politických strán a hnutí, ako sú napríklad „Sme rodina“, „Za ľudí“ či „Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti“ – to sú iba pozlátky, na ktoré sa má nachytať volič a veriť, že sa bude niečo diať v jeho prospech. Americký filozof David Schweikart v svojej knihe „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ jasne pripomenul, že nástupnícky systém ( po kapitalizme ) absentuje medzi súčasnými ľavicovými praktikami – ľuďmi, ktorí sa angažujú v boji proti určitým formám útlaku. A čo si v tejto súvislosti filozof všimol ? Že všetky pokrokové zápasy sa dnes chápu v rámci predstáv a koncepčných horizontov kapitálu !!! Nenarúša sa kapitalizmus, pretože sa dívame na svet cez okuliare dominantnej ideológie. A aká je to ideológia ? Podľa filozofa svet zúfalo potrebuje pokrokovú alternatívu voči ideológií globálneho kapitalizmu. Práve túto ideológiu naše politické štruktúry a vládni predstavitelia bez zaváhania podporujú a zakrývajú to ľudovými názvami.

Tragédiou pre celý národ a celú Európu či celý svet je to, že nechceme vidieť a chápať, že ideológia globálneho kapitalizmu, založená na unipolárnom pohľade a politike, veľmi škodí a vedie nás všetkých do záhuby. V Európe bola EÚ ustanovená k tomu, aby práve takáto ideológiu zo všetkých síl bola podporovaná a presadzovaná. Tomu názorne zodpovedá aj vyhlásenie predsedu politickej strany SMER – SD, že jeho životným záujmom je, aby Slovenská republika bola v jadre EÚ. A k tomu, samozrejme, treba pripočítať, že NATO je vojenskou zložkou, ktorá v prospech ideológie globálneho kapitalizmu musí „zodpovedne pracovať“. Môžem konštatovať, že až na malé výnimky, na politickej scéne v SR sa predstavujú ľudia, ktorí nás, občanov, chcú zastupovať, pričom ich fungovanie v rámci určitých politických koncepcií a morálnych zásad vychádza iba z ideológie globálneho kapitalizmu. Z uvedeného dôvodu voľby do NR SR či voľby prezidenta SR neprinášajú žiadne uspokojujúce výsledky.

Lenže v náväznosti na Ústavu SR, ak aj politici nie sú schopní a nemajú záujem rušiť kapitalistické globalizačné inštitúcie, ich svätou povinnosťou je tvrdo vzdorovať proti kapitalistickej chamtivosti či pažravosti, proti otvoreným či skrytým politickým aktivitám globálnych korporácií, organizovať občiansku aktivitu a suverenitu, ktorú vhodne spojiť s vládnou politikou, utvoriť si na území štátu také regulačné inštitúcie, ktoré pomôžu obmedziť nadnárodnú korporačnú inváziu do nášho národného právneho systému, navrhovať koordináciu hospodárskej politiky, finančných náležitosti a kapitálových tokov v prospech verejného záujmu a nie v prospech zvyšovania privátnych ziskov. Dostávam sa tak k tomu, aké je hlavné poslanie ústavných činiteľov národného štátu.

Chcem zdôrazniť, že hlavným poslaním ústavných činiteľov a vôbec politických zástupcov občanov je, pri existencii kapitalistickej spoločnosti, aby všetky svoje intelektuálne a duchovné sily a schopnosti venovali vytváraniu a udržiavaniu súladu – súžitiu politickej rovnosti občanov s majetkovou nerovnosťou !!! Iba pri tomto súlade je možné hovoriť o skutočnom demokratickom a právnom štáte. Treba si uvedomiť, že plán Veľkého resetu požiadavke súžitia politickej rovnosti občanov s majetkovou nerovnosťou vôbec nezodpovedá. Ak predstavitelia vládnej moci aj na čele s ústavnými činiteľmi nevedia, respektíve nemajú záujem túto vyššie uvedenú povinnosť presadzovať, potom by mali občanom vysvetliť, v čom vidia prínos plánu Veľkého resetu, keď sa o ňom boja hovoriť a neodmietajú ho. Kapitalistická globalizácia už dávno presiahla svoje medze, ktoré sa dali ešte ľudský rešpektovať. Rovnako táto globalizácia už nemôže byť založená na unipolárnom princípe. Predstavitelia minoritnej triedy kapitalistov to cítia a preto tak vehementne sa pustili do obyvateľstva národných štátov na našom „demokratickom“ Západe.

Plán Veľkého resetu je pre budúcnosť sveta na čele s „demokratickým“ Západom neprijateľný. Ak sa proti nemu majú občania hrdo postaviť a bojovať za svoje pozície, práva a slobody, v prvom rade sú povinní svoje aktivity zamerať na zrušenie globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva „pandémiou“ koronavírusu a na obnovenie štátnej suverenity v svojich krajinách. Zároveň majú bojovať za skoré ukončenie vojnového konfliktu na území Ukrajiny. Dôvod pre takéto aktivity občanov členských štátov EÚ je veľmi jednoduchý. Minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi zneužíva vojnový konflikt na Ukrajine na prijímanie takých politických rozhodnutí, ktoré veľmi škodia samotnému obyvateľstvu EÚ a ktoré veľmi ladia s plánom Veľkého resetu.

Kapitalistická akumulácia vyúsťuje do znásobovania korporačných ziskov, čo vedie k správaniu, ktoré začalo potláčať a decimovať aj samotné ľudské bytosti. Názorným príkladom je presadzovanie globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Na žiadne zdravie ľudských bytosti sa neberie ohľad, zhora z globálnej úrovne – z rôznych inštitúcií a pochybných štruktúr – sa nariaďujú karantény, kontroly, testovanie, vakcinácia ( základná a posilňujúca ) a to bez ohľadu na vedľajšie účinky, na množstvo úmrtí, bez ohľadu na klinické vyšetrenia a podobne. Len samotná európska databáza nežiaducich účinkov odhalila, že do 23.4.2022 bolo hlásených 4,2 milióna nežiadúcich vedľajších účinkov a 43 898 úmrtí. Ani toto číslo nemôže presvedčiť predstaviteľov vládnej moci o tom, že ich úlohou bolo a je, aby sa uvedená globálna politika boja proti „pandémii“ koronavírusu na našom území nerealizovala.

Predstavitelia vládnej moci majú k takémuto odporu všetky potrebné kompetencie a aj napriek tomu sa postavili proti obyvateľstvu SR a za záujmy globalistov. A budú v tom svojom presvedčení pokračovať, pretože Európska komisia už dávnejšie vydala Usmernenie k príprave na ďalšiu fázu pandémie COVID – 19. Európska komisia vyzýva členské štáty: a) aby zintenzívnili očkovanie s prihliadnutím na cirkuláciu COVID – 19 a sezónnej chrípky, b) aby vytvorili integrované systémy dohľadu, nutného na získanie spoľahlivých ( ? ) reprezentatívnych odhadov, c) aby pokračovali v cielenom testovaní a sekvenovaní, d) aby investovali do obnovy systémov zdravotnej starostlivosti – k posúdeniu širšieho vplyvu pandémie na zdravie ľudí, e) aby uplatňovali pravidlá EÚ na zabezpečenie voľného a bezpečného cestovania v rámci EÚ, f) aby podporovali vývoj ďalšej generácie vakcín a terapeutik, h) aby pokračovali v rozširovaní globálnej solidarity a zlepšovaní globálneho riadenia !

Podľa Európskej komisie máme prejsť od núdzového režimu k udržateľnému manažmentu COVID – 19. Európska komisia pozná vraj cestu vpred a tá súvisí iba s ďalším zintenzívnením očkovania, posilňovaním očkovania a testovaním. EÚ dosiahla výrobnú kapacitu 3 – 4 miliardy vakcín ročne, čo znamená, že celá globálna politika boja proti „pandémii“ dosiahla priemyselný rozmer, čo sa podobá sfére vojensko-priemyselného komplexu. Podľa viceprezidenta pre podporu európskeho spôsobu života ( preboha, čo to je za funkcia ? ) „pandémia“ COVID – 19 sa neskončí a vírus tu zostane !!! Politika EÚ počíta s novými variantami, ktoré sa budú ohlasovať. Objavenie sa nových variantov SARS – CoV – 2 Európska komisia spája so slabnúcou imunitou a zimnou sezónnosťou. Čo táto informácia znamená ? Ako môže slabnúť imunita, keď podľa vládnej a mediálnej propagandy je vakcinovaných 80 % obyvateľstva EÚ ?

Podľa Európskej komisie, ktorá samu seba pokladá za centralizovanú vládu EÚ nad národnými štátmi a národnými vládami, prechod k udržateľnému manažmentu COVID – 19 neznamená nič iné iba pokračovanie v realizácií globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Z úrovne rôznych globálnych štruktúr a entít sa najprv vyhlási „pandémia“ koronavírusu a potom sa všetky vízie, plány, zámery, opatrenia, usmerneniam, represie, ničenie ekonomických a právnych systémov zdôvodňujú potrebou boja proti nebezpečnému patogénu. Zatiaľ som nezaznamenal, že vládna moc na území SR sa vzoprela usmerneniam a pokynom EÚ a že bol urobený zásadný politický krok – rázne sa postaviť proti globalistom a nechať celý systém poskytovania zdravotnej starostlivosti bežať v úplne voľnom režime, nakoľko ten musí byť aj do budúcnosti založený na personálnom vzťahu lekár – pacient s klinickým vyšetrením. Iba v rámci uvedeného systému je možné, potrebné a dovolené riešiť individuálne príbehy o ochrane zdravia a životov jednotlivcov a nie podľa globálnej zásady „jednu veľkosť pre všetkých obyvateľov planéty.“

Koniec časti II.

Pokračovanie v záverečnej časti III.

Dušan Hirjak