Nedocenená práca slovenských opatrovateliek

Kto sú ženy (a muži), ktorí sa v dnešnej pandemickej dobe starajú o seniorov v zariadeniach sociálnych službách?

Potrebujeme ich (a budeme potrebovať stále viac), pokladáme za samozrejmosť, že sa starajú o starých, často nevládnych a ťažko chorých pacientov, ale inak nevieme o tejto práci takmer nič. Opatrovateľstvo na Slovensku – zaznávané, hlboko poddimenzované a zúfalo finančne nedocenené povolanie. „Covid“ katastrofálnu situáciu v opatrovateľských domoch nespôsobil, tá tu existuje už dlhé roky. Dnešná pandémia ju len odhalila. Niekoľko predchádzajúcich vlád ohlasovalo reformu sociálnej oblasti, realita je taká, že k žiadnej nedošlo.

Čo je to vlastne za povolanie? Spoločenské presvedčenie v duchu: „veď to je práca, ktorú môže robiť každý“, je hlbokým omylom. Pravda je taká, že je to fyzicky a psychicky mimoriadne náročná práca, ktorá v sebe spája odborné úkony (práca za zdravotné sestry, ktoré v zariadeniach chýbajú), opatrovateľskú starostlivosť, „psychologickú“ pomoc, obyčajné (ale nie samozrejmé) ľudské vlastnosti ako láskyplnosť a empatiu. K tomu si ešte prirátajte síce neoficiálnu, ale bežnú prácu upratovačky a „práčky“. Muži túto prácu zväčša odmietajú robiť – uvedená náročnosť spojená s minimálnou mzdou, ktorá je v tomto povolaní (!), nie je práve lákavou kombináciou. Prevažne ju teda vykonávajú ženy a tie robia naozaj všetko. Napríklad aj zdvíhajú nevládnych pacientov, ktorí vážia od 60 do 100 kíl, hoci ak by sme mali dodržiavať zákon (ten o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a tiež pravidlá BOZP), môžu ženy dvíhať bremená maximálne do 15 kíl. To len taká perlička, čo je, okrem množstva iných ťažkostí, neoddeliteľnou súčasťou tejto práce.

Ďalšie „zaujímavosti“? Keďže je v mnohých zariadeniach až fatálny nedostatok personálu, jedna opatrovateľka má na starosti bežne 20 – 25 klientov, počas víkendov a nočných zmien sa tento počet zvyšuje aj na 30 klientov. Mnohí z nich sú v najvyšších stupňoch postihnutia, trpia Alzheimerovou chorobou či stareckou demenciou. Absolútne nie je v silách jedného človeka, aby sa kvalitne a odborne (a ešte s láskou a porozumením, ktoré od nich, ako samozrejmosť, vyžadujeme) postaral o takýto počet ľudí. Ak teda na druhej strane hovoríme o zlom zaobchádzaní so staršími či o zanedbávaní v týchto zariadeniach, vidíme, že je to jeden veľký začarovaný kruh…

Najtragickejším v tomto povolaní je obrovská disproporcia medzi uvedenou dôležitosťou a náročnosťou tejto práce a jej odmeňovaním. Väčšina opatrovateliek dostáva základnú mzdu na úrovni minimálnej mzdy. Vzhľadom na fyzickú a psychickú záťaž by ale táto práca mala byť zaradená minimálne do 3. stupňa náročnosti (stupne náročnosti pracovných miest stanovené Zákonníkom práce) a ich základná mzda by mala byť vo výške 855 eur.

V našich sociálnych zariadeniach a v teréne chýba v súčasnosti asi 17 000 žien a mužov. Ak sa niečo zásadné nezmení, bude ešte horšie. Silné ročníky opatrovateliek sa pomaly chystajú na odchod do dôchodku, ale náhradu za seba nemajú. Niet sa čo čudovať. Táto otrocká práca za minimálne peniaze nie je pre mladých určite lákadlom.

Situáciu môže zachrániť len okamžitá, rozsiahla reforma nášho sociálneho systému, v ktorej sa bude na popredných miestach myslieť na pracovné podmienky, status a odmeňovanie týchto žien a mužov, ktorí sa starajú o našich rodičov a starých rodičov. Práca, ktorú v našej spoločnosti opatrovateľky vykonávajú, si určite nezaslúži, aby boli neviditeľné a nedocenené.