My nič, my muzikanti

My nič, my muzikanti.

Dostali sme odpoveď z Úradu pre dohľad na náš podnet, ktorý si môžete prečítať:

https://blog.hlavnespravy.sk/24817/podnet-na-presetrenie-opakovaneho-porusenia-zakonov-medicinskych-postupov-a-zasad-spravnej-laboratornej-praxe-na-udzs/

Odpoveď možno zhrnúť do vety, že oni náš podnet nemajú v kompetencii preskúmať a že ho podstupujú „z dôvodu vecnej príslušnosti“ Ministerstvu zdravotníctva SR, Ministerstvu obrany SR a Úradu verejného zdravotníctva SR. Pravdupovediac, zázraky som nečakal, ale dúfal som, že sa odvážia aspoň na konštatovanie, že akýkoľvek úkon zdravotnej starostlivosti bez poskytnutia informovaného súhlasu je hrubým porušením legislatívy.  Nespravili to. Možno si položiť rečnícku otázku, či chceli, ale nemohli, alebo mohli, ale nechceli. V konečnom dôsledku je to jedno. Zvolili si vyčkávanie v závetrí, čo im momentálne zabezpečuje pokojnú existenciu, ale ako precedens sa im to v budúcnosti  môže vypomstiť. Prispeje to aj do diskusie v lekárskych kruhoch, že Úrad pre dohľad by mala budúca vláda zrušiť a jeho činnosť začleniť do útvaru kontroly ministerstva zdravotníctva. Zdravotníctvo, ak sa chce pozbierať zo súčasného marazmu, musí mať silné vedenie so silnými kompetenciami. Súčasný stav kompetenčnej rozdrobenosti spôsobuje, že v rezorte nič poriadne nefunguje, ale nikto za nič nemôže. Uvediem veľmi stručne dva príklady: 1/ Nemocnice: Máme nemocnice súkromné, mestské, patriace pod VÚC a štátne. Ako to môže fungovať pri takejto križovatke vlastníkov a ich záujmov, keď neexistuje integrujúci činiteľ? 2/ Kontrolná činnosť: Niečo kontroluje ministerstvo, niečo úrad pre dohľad, niečo VÚC, niečo starostovia či primátori, niečo poisťovne. Preto aj odpoveď Úradu na náš podnet ťažko mohla byť iná. Rezort potrebuje silného ministra, ktorý má kompetencie, má odvahu rozhodnúť a má odvahu poniesť zodpovednosť. Ministri zdravotníctva od roku 2006 predstavujú galériu neschopných figúr presne kvôli tomuto. A bohužiaľ, žiadna z doterajších vlád nemala odvahu na zmenu filozofie riadenia zdravotníctva v zmysle nastolenia suverenity na piatej priorite prostriedkov riadenia, kde zdravotníctvo patrí a z čoho vyplýva jeho mimoriadna dôležitosť. Tomu, kto dokáže takto globálne chápať procesy riadenia, je potom jasné, prečo najkvalitnejšie zdravotníctvo v Európe majú neutrálne štáty Rakúsko, Švajčiarsko, Švédsko. Pretože sa vojensky neangažujú, nie sú nútené plytvať zdrojmi na šiestej priorite, čo je armáda, a zostávajú im prostriedky na piatu prioritu. Neznamená to, že do armády rozumne neinvestujú, ale nie sú nútení plytvať.

Ak moc necíti protitlak, začne to zneužívať. Vidno to v súčasnej novelizácii zákona, ktorý dovoľuje vykonávať testovanie aj žiakom tretieho a štvrtého ročníka stredných zdravotníckych škôl, ak sú plnoletí. Čiže stredoškolský študent nemôže ísť do školy, musí  byť na distančnom vyučovaní, lebo Covid, ale v sobotu, nedeľu pôjde testovať. Potom celý týždeň na distančnom vyučovaní a cez víkend zasa šup-šup testovať. Zdá sa Vám to na hlavu? Máte pravdu, aj mne. Už nehovoriac o tom, že sa tým dostávame na úroveň najzaostalejšej Afriky, keď otorinolaringologický  vnútrodutinový výkon budú robiť študenti, ktorí nemajú ukončené ani len stredoškolské vzdelanie. To určite nie je možné v africkom pôsobisku pána profesora Krčméryho v Keni. Je to fatálna degradácia úrovne medicínskej starostlivosti. Veľmi ma prekvapuje, že to neprekáža lekárom v parlamentných laviciach.