Je to šokujúce. Ja som sa v začiatkoch svojej novinárskej a hlavne publicistickej dráhy mal ešte od koho učiť – novinárskej etike, profesionalite, úcte k faktom, povinnosti overovať si zdroje informácií, zodpovedať za kritické postrehy.
Dnes do médií nastupujú komsomolci, ako napríklad istá Studeničová zo studeného odchodu SME-čky, ktorá netuší, čo je to Informačný zákon (a oháňa sa ním) a už vôbec nevie čo je Zákon o ochrane osobných údajov, ako absolventka štúdia žurnalistiky na FiF UK?!! A jej vzorom má byť notorická beztrestná vykrádačka vyšetrovacích spisov Tódová, či celý zástup prisluhovačov žltej tlače od SME, cez týždeň na čele s naväčším konšpirátrom u nás (viď kauza Cervanová), aktuality.sk (s falošnou konšpiračnou teóriou o “prepojení talianskej mafie na vládu”??!), či denník N-ádor (ktorý nikto nečíta, ale všetci kolaboranti citujú a tak ako metastázy preniká do serióznych médií)?!! Či bude jej vzorom mediálny výgrc “Zomri” so zakoplexovaným trubkárom (ktorému to trúbenie vyfúklo aj zvyšky mediálnej etiky z hlavy, ak tam kedy boli?) Jaslovským?
Stará novinárska garda osobností totiž odchádza. V tichosti, bez pôct a uznania.
Novinára Milana Blahu som stretol na samom začiatku mojej publicistickej dráhy. Bolo to vo vtedy najprogresívnejšom periodiku Nové slovo, kde už môj prvý väčší článok bol hneď aj „prúser“.
V mojom prvom väčšom článku som v roku 1978 opísal negatívne skúsenosti nás, začínajúcich vysokoškolákov, z letnej brigády v konzervárňach v Sládkovičove. Najviac do oči bijúce bolo tamojšie mrhanie materiálom. Stroje boli staré a ten, čo mal plné zaváraninové fľaše zatvárať, rozbíjal každú piatu, lebo sa piest s vrchnákom na fľašu netrafil. Vrcholom bolo, keď nám dali za úlohu rozbíjať ešte nepoužité novučičké zaváraninové fľaše. Článok vyšiel a vzápätí bol napadnutý asistentom na Katedre žurnalistiky FiF UK, nejakým Lofajom. To len potvrdzovalo, čo mi otec mojej staršej spolužiačky a zaslúžilý novinár, pán Alexander Bachnár, kládol na srdce – že nemám ísť na štúdium žurnalistiky, lebo pri tom svojom kritickom písaní budem mať len samé problémy. Ešte som len začínal ako vysokoškolák (našťastie štúdiom biológie) a už tu bol problém. Navyše vedenie konzervární napísalo šéfredaktorovi Leopoldovi Podstupkovi rozhorčený list. Ale ten sa nenechal zastrašiť (v opačnom prípade by moja dráha publicistu týmto aj skončila), veď mal s takýmito rozhorčenými reakciami kritizovaných bohaté skúsenosti. O tejto výraznej osobnosti slovenskej žurnalistiky som tu písal podrobnejšie. Vyriešením momentálne kritickej situácie s mojim článkom poveril šéfredaktor Podstupka vtedajšieho šéfa ekonomického oddelenia Milana Blahu.
Novinár Milan Blaha (Rodinný archív)A ten mi navrhol, aby sme šli služobným autom redakcie (ktoré šoféroval vždy spoľahlivý redakčný šofér Marián) do tých konzervární! Bol som v šoku, to ma chce predhodiť tým zúrivcom? Veď skončíme obaja v nejakej mastnej konzerve. Ale Milan tvrdil, že to dobre dopadne a ja som sa odovzdal do rúk jeho a osudu. A zázrak sa stal! Už naozaj neviem ako dokázal redaktor Blaha oblúzniť celé nanajvýš rozčúlené vedenie konzervární, ale vyšli sme odtiaľ živí. A tuším aj nejakú čalamádu nám dali na cestu…
Odvtedy som sa k nemu utekal o radu v kritických chvíľach, ktorých nebolo pred rokom 1989 málo. A sledoval som túto novinársku osobnosť po dlhé roky s uznaním. Na revanš on sledoval moje články i blogy a aj zavolal, aby ma povzbudil práve pri tých kritických témach, na ktoré je aj dnes opäť toľko podnetov a námetov. Keď moderoval televíznu reláciu o slobode slova, pozval ma do nej ako trojnásobného predsedu Slovenského PEN centra, ktoré má toto základné ľudské právo v náplni svojho poslania. Tento láskavý vzťah majstra a učňa trval až do dnešných dní celých 42 rokov! Mal prísť pred rokom na oslavu mojej 60-tky. Vtedy sa ospravedlnil zo zdravotných dôvodov. Už nepríde, neporadí, nepovzbudí. Ale v pamäti, a iste nielen mojej, ostane ako perfektný profesionál a obetavý priateľ.
Gustáv Murín

















