Je to šokujúce. Ja som sa v začiatkoch svojej novinárskej a hlavne publicistickej dráhy mal ešte od koho učiť – novinárskej etike, profesionalite, úcte k faktom, povinnosti overovať si zdroje informácií, zodpovedať za kritické postrehy.
Dnes do médií nastupujú komsomolci, ako napríklad istá Studeničová zo studeného odchodu SME-čky, ktorá netuší, čo je to Informačný zákon (a oháňa sa ním) a už vôbec nevie čo je Zákon o ochrane osobných údajov, ako absolventka štúdia žurnalistiky na FiF UK?!! A jej vzorom má byť notorická beztrestná vykrádačka vyšetrovacích spisov Tódová, či celý zástup prisluhovačov žltej tlače od SME, cez týždeň na čele s naväčším konšpirátrom u nás (viď kauza Cervanová), aktuality.sk (s falošnou konšpiračnou teóriou o “prepojení talianskej mafie na vládu”??!), či denník N-ádor (ktorý nikto nečíta, ale všetci kolaboranti citujú a tak ako metastázy preniká do serióznych médií)?!! Či bude jej vzorom mediálny výgrc “Zomri” so zakoplexovaným trubkárom (ktorému to trúbenie vyfúklo aj zvyšky mediálnej etiky z hlavy, ak tam kedy boli?) Jaslovským?
Stará novinárska garda osobností totiž odchádza. V tichosti, bez pôct a uznania.
Novinára Milana Blahu som stretol na samom začiatku mojej publicistickej dráhy. Bolo to vo vtedy najprogresívnejšom periodiku Nové slovo, kde už môj prvý väčší článok bol hneď aj „prúser“.
V mojom prvom väčšom článku som v roku 1978 opísal negatívne skúsenosti nás, začínajúcich vysokoškolákov, z letnej brigády v konzervárňach v Sládkovičove. Najviac do oči bijúce bolo tamojšie mrhanie materiálom. Stroje boli staré a ten, čo mal plné zaváraninové fľaše zatvárať, rozbíjal každú piatu, lebo sa piest s vrchnákom na fľašu netrafil. Vrcholom bolo, keď nám dali za úlohu rozbíjať ešte nepoužité novučičké zaváraninové fľaše. Článok vyšiel a vzápätí bol napadnutý asistentom na Katedre žurnalistiky FiF UK, nejakým Lofajom. To len potvrdzovalo, čo mi otec mojej staršej spolužiačky a zaslúžilý novinár, pán Alexander Bachnár, kládol na srdce – že nemám ísť na štúdium žurnalistiky, lebo pri tom svojom kritickom písaní budem mať len samé problémy. Ešte som len začínal ako vysokoškolák (našťastie štúdiom biológie) a už tu bol problém. Navyše vedenie konzervární napísalo šéfredaktorovi Leopoldovi Podstupkovi rozhorčený list. Ale ten sa nenechal zastrašiť (v opačnom prípade by moja dráha publicistu týmto aj skončila), veď mal s takýmito rozhorčenými reakciami kritizovaných bohaté skúsenosti. O tejto výraznej osobnosti slovenskej žurnalistiky som tu písal podrobnejšie. Vyriešením momentálne kritickej situácie s mojim článkom poveril šéfredaktor Podstupka vtedajšieho šéfa ekonomického oddelenia Milana Blahu.
A ten mi navrhol, aby sme šli služobným autom redakcie (ktoré šoféroval vždy spoľahlivý redakčný šofér Marián) do tých konzervární! Bol som v šoku, to ma chce predhodiť tým zúrivcom? Veď skončíme obaja v nejakej mastnej konzerve. Ale Milan tvrdil, že to dobre dopadne a ja som sa odovzdal do rúk jeho a osudu. A zázrak sa stal! Už naozaj neviem ako dokázal redaktor Blaha oblúzniť celé nanajvýš rozčúlené vedenie konzervární, ale vyšli sme odtiaľ živí. A tuším aj nejakú čalamádu nám dali na cestu…
Odvtedy som sa k nemu utekal o radu v kritických chvíľach, ktorých nebolo pred rokom 1989 málo. A sledoval som túto novinársku osobnosť po dlhé roky s uznaním. Na revanš on sledoval moje články i blogy a aj zavolal, aby ma povzbudil práve pri tých kritických témach, na ktoré je aj dnes opäť toľko podnetov a námetov. Keď moderoval televíznu reláciu o slobode slova, pozval ma do nej ako trojnásobného predsedu Slovenského PEN centra, ktoré má toto základné ľudské právo v náplni svojho poslania. Tento láskavý vzťah majstra a učňa trval až do dnešných dní celých 42 rokov! Mal prísť pred rokom na oslavu mojej 60-tky. Vtedy sa ospravedlnil zo zdravotných dôvodov. Už nepríde, neporadí, nepovzbudí. Ale v pamäti, a iste nielen mojej, ostane ako perfektný profesionál a obetavý priateľ.
Gustáv Murín