Sedím za počítačom, čítam články, pozerám videá, ktoré uverejňujú známe osobnosti a autority, ktoré sa už nedokážu ticho prizerať na to, čo sa okolo nich deje a vyjadrujú prekvapenie, rozčarovanie, hnev, účasť a neskrývanú frustráciu.
Situácia, v ktorej sme sa ako národ a ľudstvo ocitli, je kritická a dospela do stavu, ktorý je nanajvýš urgentný a vyžaduje urgentné riešenia a zásah. Scénar procesu, ktorého následky pociťujeme, bol precízne dlhé roky pripravovaný, materiálne, procesne aj personálne zabezpečený a jeho záverečná fáza prebieha cynicky a rozhodne s rozličnou intenzitou po celom svete. Covid splnil a ešte plní úlohu plachty a legendy, ktorá je použitá ako kulisa, pre realizáciu finálnej fázy ťaženia proti Človeku. Neviem, či preto, že je situácia natoľko bizarná, že je až neuveriteľná, alebo roky politickej korektnosti už limitujú nielen náš prejav ale aj myslenie, nás zdržiavajú stále v nečinnosti, keďže sme stále vo fáze hľadania odvahy stav vôbec pomenovať, nieto robiť reálne kroky pre záchranu vlastného života.
Pripomína mi to situáciu človeka, ležiaceho so zakrytou hlavou na posteli, kričiaceho v ukrutných bolestiach, ktorému lekár oznamuje, že sa stal obeťou prírodnej katastrofy, na Zem spadol meteorit a práve prebieha chirurgická operácia s cieľom zachrániť mu život. Človek sa snaží práve prijatú informáciu pochopiť, spracovať a prijíma tento údel odovzdane v bolestiach. Po hodine múk a mätania sa na posteli sa mu zosunie plachta z hlavy a človek vidí, že nie je v nemocnici, okolo neho nestoja žiadni lekári, iba nejakí ľudia v čiernych oblekoch, ktorí mu práve amputujú ruky aj nohy. Keď si všimnú, že sa mu plachta zosunula z hlavy, ubezpečujú ho, že robia práve nevyhnutné preventívne opatrenia, pretože hrozí riziko otravy krvi zo zranení a ak si nenasadí plachtu späť na hlavu, tak nebude mať nárok na stravu, pooperačnú starostlivosť a poisťovňa mu zákrok nepreplatí. Človeka tieto informácie a situácia, v ktorej sa práve nachádza, natoľko paralizovali, že ostal nehybne ležať a operácia tak pokračuje ďalej . . .