Sitnianski rytieri

Od Banskej Štiavnice na juh vysoko vyčnieva nad horskými lesmi najvyšší vrch Sitno. Bol na ňom kedysi i hrad, ktorého stopy ešte nezmyl dážď a nerozmietol vietor… Takto začína, nám veľmi dobre známa, legenda o Sitnianskych rytieroch. Legenda vychádza z voľného prerozprávania dávneho príbehu o rytieroch zo Sitna, ktorí boli zakliati a uväznení v útrobách sitnianskeho vrchu. Tam čakajú, kým ich Slováci opäť povolajú do boja, keď im bude najhoršie. Poznáte ale aj jej zveršovanú verziu?

Sitnianski rytieri

Čujte všetci povesť dávnu, nech žije večne a dozvie sa i naša Mlaď,
príbeh bájny rozpoviem Vám, čo stalo sa – aj to, čo má sa ešte stať;
no konca veršom týmto diania – prv svet pozná naše Taje, miesta,
až ostatný raz zrinčia vojská Dobra – z komnát Sitna vyše päťsta.

—

Zanechajme však tie časy súdne chvíľmo ešte prorokom,
vitajte späť v dobách slávnych: pánom Sloven sám si – nebol žiadnym otrokom.
Na veľdŕžavy strážu primäl slovenský Duch – mocný On VšeSlovanstva tmel;
dnes zvem Vás v blahé kraje Nitravy Pribinu, čo ta svoje sídla rozopäl.

—

Sitna hradným pánom mu bol Stojmír – kniežec, železná to päsť v boji,
povždy Otec vrúcne dával všetko svojim synom v dvoji.
Radcu umného mal knieža, by sa vždy dodržiaval Zákon;
ním Múdrosti a Vedy znalý bol staručký žrec Nákon.

—

…tak opadlo lístie a Stojmír cítil, že nadišla mu hodina,
zvolal k sebe Tyra i Želibora – ostatný raz zišla sa vedno rodina.
Jak podvečer oba mladci svornosti kladú sľuby ležiacemu muži,
tak v piety nočnom opojení vínnom im pamäť už neslúži…

—

Ranné zore vlieva lúčov svetla prvotiny, jagavejú zbroje,
spod kovu plátov sála vrava – v šíkoch bádať rozkol, dvoje:
Jazvy a švy – to letopisci statných činov, tí však nezväzujú ruky;
tak prečo v očiach údes, čom v pleci každý chytá cuky?

—

Hmm, divno. Čo junák to v bitke vždy ruka istá, či držiac meč, či pnúc tetivu luku,
k tomu bystré oko, zrak sťa sokol – jak jeden tak i všetci v šírom pluku.
V boji zráža strelcov šípy, kopijníkom uhýba sa bokom,
zaraz výpad-sek a už drtí štítom tupé lebky sokom.

—

Hój, nie nie. Slovač bitiek sa nebojí. Keď zem vojnou chveje sa, mu netrasú sa kolená,
zbrane, voje k nemu patria jak čo blesk – to hrom i jeho ozvena.
Tak kde ta mocná ruka? Prečo v rukách kreče?
Bo dnes zoči sebe stoja bratia – rovnaké prilbice, rovnak držia meče.

—

Včera ešte vospol družiníci bok po boku stáli, vzájom chránili si údy,
dnes hľa mätci krížia meče. A kde právo? Už zaraz Perún ich rozsúdi.
Zvírili sa ostria; trúb dunivých zvukom; i rozbehli sa kopytá,
kružmo čepeľ hvízda; žrebci letia vzduchom; zem kŕz podkov rozrytá.

—

V tupom spore bratskom niet už raty, niet pomoci,
húfy proti sebe tasia, tak na tŕmy tri dni i dva noci.
Koľká skaza, keď moci chúťky vzplanú – bo pokušenie v každej Duši drieme,
potratilo všetko Rozum; Nákonovej čistej Mysle kremä.

—

Ten tušiac hrozby skonu Rodu chytro StaroMocné slová vetí,
by uchránil Nás: božie Plemä – Tatier deti.
Jak seba rúbať; to nech do boja neskôr vstanú!
Bez brvy myku žrec roztvára vstupnú Sitna bránu.

—

Blesky-hromy. Až noc uhasla plamene; tíšina a obloha hviezd miliárd,
ten deň stal sa, spieva o ňom u nás pevec, v diali bard.
Boží súd vzápäť vpísal sa v riadky ód a piesní:
Bojatierov hĺtla Skala – podnes ich tam väzní…

———

Sloven! Kým vykročíš v novom Veku Znamení;
prv späť obzri sa, nájdi svoj Koreň; Moc, čo v Tebe pramení.
Povstaň! Každý Sitna rytier k Tvojim službám už jednou nohou v strmeni;
vedz, že Tvoja cesta je Božia vôľa – to žiadna sila nezmení.
Dnes! Siedmy rok tu; Veľhala svoje vráta otvára: hľa, v zlatej zbroji Muž,
jak na Východ, tak na všetky strany: Či už?

Kleban.sk