Nezatvárajme oči pred realitou: Vysoká miera kriminality medzi časťou cigánskeho etnika je nevyvrátiteľným faktom

Pred Slovenskom stoji veľmi mnoho problémov, ktoré je nutné riešiť. Jedným z nich je aj otázka vnútornej bezpečnosti obyvateľstva a problém nárastu kriminality každého druhu.  Kriminalita je jav, ktorý je úzko spätý s fungovaním liberálnej demokracie a s úzkym prepojením politickej moci s mocou ekonomickou, čo nevyhnutne vedie k ekonomickej kriminalite, najčastejším prejavom ktorej je zneužívanie funkcií, korupcia a rozkrádanie verejných zdrojov. Teda to, s čím sa dennodenne stretávame aj v našich podmienkach. Ak si uvedomíme, že ročne sa na Slovensku v dôsledku korupčného správania stratí okolo 1,5 miliardy eur, tak škodlivosť tohto javu je viac ako zrejmá.

V súvislosti s fenoménom kriminality je nevyhnutné brať do úvahy aj to, kto sa jej dopúšťa, teda ozrejmovať okruh jej páchateľov v snahe vytipovať potencionálne rizikových jedincov náchylných k páchaniu trestných činov. Je nutné zodpovedať celý rad otázok ohľadom sociálneho a ekonomického pôvodu páchateľov, pretože len takto je možné prognozovať príčiny ich kriminálneho správania. Kriminalita sa vyskytuje naprieč celou spoločnosťou, a preto by bolo naivné sa tváriť, že aj v rámci cigánskeho etnika sa nestretávame s páchaním trestnej činnosti, teda, že aj v tejto skupine obyvateľov sa nenachádzajú právoplatne odsúdení páchatelia trestných činov, ako aj potencionálne kriminálne závadné osoby náchylné k páchaniu trestnej činnosti. Je pravdou, že konkrétnymi štatistikami zachytávajúcimi etnický pôvod páchateľov naše úrady nedisponujú, nakoľko sa to prieči antidiskriminačnému zákonu (zákon č. 365/2004 Z.z.). Avšak pokiaľ by sme sa veľmi pozorne pozreli na výsledky posledného sčítania obyvateľov, porovnali ich s oficiálnymi štatistikami Ministerstva vnútra SR a Generálnej prokuratúry SR ohľadom územného výskytu kriminality a následne aj s Atlasom rómskych komunít 2013, dospejeme k zaujímavým výsledkom, pri ktorých sa územia obývané aj príslušníkmi cigánskeho etnika zrejme len náhodne prekrývajú s územiami s nadpriemernou mierou kriminality.

Potvrdením tejto skutočnosti je už dávnejšie vyjadrenie R. Fica, ktorý aj na základe svojich osobných skúseností a poznatkov, získaných v pozícii predsedu väzenskej komisie prehlásil, že každý druhý vo výkone trestu odňatia slobody je príslušník cigánskeho etnika. Ak berieme do úvahy, že ide o vyjadrenie človeka, disponujúceho relevantnými poznatkami, je podobné vyhlásenie viac ako znepokojujúce. A do tohto počtu právoplatne odsúdených ešte nie je zarátaný veľký počet osôb, u ktorých nedošlo k právoplatnému odsúdeniu z dôvodu odklonov v trestnom konaní (zmier, zastavenie trestného stíhania) či ich nestíhateľnosť pre nedostatok veku (teda menej ako 14, resp. 15 roční). V neposlednom rade, trestná činnosť je zahrnutá v štatistikách len vtedy, pokiaľ sa ju podarí odhaliť, a preto štát o tzv. „latentnej kriminalite“ ani len nevie a preto ju ani nezahŕňa do svojich štatistík. Skutočnosť je taká, že pomaly neprejde deň aby sme sa nedozvedeli o spáchaní či už majetkového alebo násilného trestného činu či priestupku, ku ktorému došlo v oblastiach s najhustejším osídlením cigánskeho etnika. Ale čo je na tomto probléme najviac zarážajúce, ale pre kompetentné štátne orgány a mnohopočetné mimovládne organizácie aj typické, je tendencia zľahčovať, resp. zamlčovať, spochybňovať či minimalizovať prejavy a dôsledky  kriminality, na ktorej sa podieľajú asociáli z radov cigánskeho obyvateľstva. Často krát sa v odborných kruhoch a v prostredí ľudskoprávnych organizácií stretávame s vyjadreniami, poukazujúcimi na  „takzvanú“ rómsku kriminalitu, čo môžeme považovať za prejav „autocenzúry“ a snahy byť za každú cenu korektný. Veď páchanie trestnej činnosti ako aj jej konkrétne obete nie sú nejakou fikciou, niečím „takzvaným“, teda niečím existujúcim len v našich predstavách a za hranicami reálneho sociálneho bytia. Nie je to ani výplod našej fantázie, výmysel alebo zakorenená predstava vo vedomí väčšiny občanov Slovenska. Práve naopak, je to konkrétny spoločenský jav a problém, prejavujúci sa vo forme lúpežných prepadnutí, krádeží, kupliarstva, útokov na verejných činiteľov, podvodov, ublížení na zdraví, zanedbávania rodičovskej starostlivosti a ďalších porušení zákonov. Tak ako som uviedol v úvode, trestná činnosť sa týka celej spoločnosti a preto nie je možné sa tváriť, že sa z nejakého zázračného dôvodu netýka aj cigánskeho etnika.

Istotne, mimovládky spolu so splnomocnencom vlády pre rómske komunity veľmi radi poukazujú na to, že absentujú štatistiky založené na etnickom pôvode. Pokiaľ by sme však uznali pokryvenú argumentáciu ľudskoprávnikov o tom, že cigánske etnikum je asi imúnne k páchaniu trestnej činnosti, je potom na mieste otázka, prečo nie sú mimovládky podporovateľmi zavedenia etnicky zameraných štatistík? Veď predsa by tieto museli zákonite potvrdiť ich úvahy o tom, že príslušníci cigánskeho etnika nepáchajú trestnú činnosť. Alebo snáď nie?

Vráťme sa však späť do dnešnej reality a k postojom tých, čo pred cigánskou kriminalitou (a nie len akousi „takzvanou“) nezatvárajú oči. Ak niekto, či už ako jednotlivec alebo skupina ľudí verejne a nahlas vyjadrí svoje kritické ale pritom pravdivé názory a postoje na adresu kriminálneho a protiprávneho správania sa časti cigánskeho obyvateľstva, tak v tom lepšom prípade je ihneď onálepkovaný označením rasisti, extrémisti, xenofóbi, fašisti a pod. V tom horšom prípade, tak ako je to v prípade poslanca za ĽS Naše Slovensko M. Mazureka, je obvinený a na základe protiústavného protiextrémistického zákona aj trestne stíhaný za trestný čin podnecovania, hanobenia a vyhrážania osobám pre ich príslušnosť k niektorej rase, národa, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine alebo pôvodu. Podobne aj ĽS Naše Slovensko a jej predstavitelia sú označovaní za rasistov a extrémistov a to len preto, že nezatvárajú oči pred daným problémom a že ako jediná politická sila na Slovensku kriticky a otvorene hovoria o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z páchania trestnej činnosti časťou protizákonne konajúcich príslušníkov cigánskych komunít a zároveň poukazujú na konkrétne prípady, v ktorých  sa takýto jedinci dopustili spáchania trestných činov.

Obzvlášť nebezpečnou sa ukazuje problém nárastu kriminálneho a protiprávneho konania časti cigánskej mládeže. Znovu sa budem opakovať, ale kriminaliza mládeže je jav pomerne rozsiahli a neexistuje logický argument, v zmysle ktoréh by sa nemala týkať aj príslušníkov cigánskeho etnika. Problém spočíva nielen v náraste počtu kriminálnych činov a priestupkov, ktorých sa dopúšťajú maloletí páchatelia činov inak trestných, ale aj znižujúca sa veková hranica páchateľov trestnej činnosti. Dnes už nie je žiadnym prekvapením, ak sa na kriminálnej činnosti zúčastňujú mladiství, či dokonca maloletí, ktorí vďaka ich veku sú trestne nestíhateľní. Hlavnou príčinou toho je rodinné prostredie a rodinná výchova, ktoré majú zásadný význam pre formovanie myslenia, postojov, hodnotovej orientácie a správania mladej generácie. Je nespochybniteľným faktom, že úroveň a prejavy neskoršej zločinnosti sú určované charakterom a priebehom socializácie každého jedinca v období ranného detstva. Ak berieme do úvahy charakter, zameranie a výchovné metódy uplatňované v tých najzaostalejších cigánskych rodinách, zlý a nevyhovujúci rodičovský príklad, ako aj absenciu akejkoľvek zodpovednosti za výchovu a budúcnosť svojich detí, potom neprekvapuje, že v prostredí cigánskej mládeže zaznamenávame rastúcu úroveň protiprávneho a protispoločensky zameraného správania. A netýka sa to len tzv. drobnej, priestupkovej kriminality, ale platí to aj pre oveľa závažnejšie trestné činy. Na potvrdenie toho uvediem len dva prípady, ktoré sa udiali v Košickom kraji. Ten prvý: 14.2.2012 cigánske deti vo veku 9 až 11 rokov prepadli starenku v blízkosti Luníka IX. a následne obeť obrali o 15 eur. Druhý prípad: 5.10.2015 traja cigánski chlapci vo veku 11 až 12 rokov napadli žiačky základnej školy v Michalovciach a pod hrozbou použitia noža požadovali od nich peniaze. Ďalším z prípadov násilného správania sa cigánskych mladíkov bol incident na Základnej škole v obci Domanice, kde štyria žiaci, pochádzajúci z cigánskej komunity brutálnym spôsobom napadli svojho spolužiaka a spôsobili mu vážne zranenia, pričom si svoj útok natáčali v mobilnom telefóne.

Často sa vo verejnosti stretávame s názorom, že problém kriminálneho správania cigánskych asociálov je neriešiteľný, s čím nie je možné súhlasiť. Každý problém je riešiteľný, a ten cigánsky tiež. Určite to však nebude trvať krátku dobu, pretože jeho zložitosť si vyžaduje dlhodobú stratégiu a vypracovanie nových neštandardných riešení. Všetky doterajšie vlády na Slovensku totiž pristupovali k riešeniu neštandardného postavenia a správania sa príslušníkov mnohých cigánskych komunít používaním štandardných prostriedkov a postupov, a ako všetci dobre vieme, v podstate neúspešne. Z tohto dôvodu je preto nevyhnutné pre úspešné riešenie daného problému navrhnúť a používať nové, neštandardné prostriedky a postupy, ktoré vzhľadom na vytýčené ciele sa ukážu účinnejšími a efektívnejšími, a to všetky za súčasného dodržania legality, legitimity a proporcionality týchto riešení vo vzťahu k sledovanému cielu. K podobnému záveru prišiel aj terajší minister vnútra R. Kaliňák, ktorý sa nechal počuť, že chce robiť poriadky v rómskych osadách a to aj za použitia „neštandardných riešení“. Poukázal na to, že viac ako polovica z 1992 rómskych osád a malých komunít je zásadne problémová, pričom takéto vyhlásenie bol schopný učiniť aj bez toho, aby k tomu potreboval etnicky kreované štatistiky, čo len potvrdzuje naše skoršie úvahy. Preto, ako vyhlásil tento minister vnútra „ak budeme musieť priniesť neštandardné opatrenia, tak tie neštandardné opatrenia prinesieme“. Škoda, že tieto snahy jedného z predstaviteľov vládnej strany ostávajú len na úrovni slovných deklarácii. Na prijatie a realizáciu skutočne efektívnych a účinných opatrení predstaviteľom tzv. štandardných strán chýba politická vôľa ale hlavne politická odvaha prejsť od slov k činom.

ĽS Naše Slovensko, na rozdiel od  držiteľov moci v štáte, vládou platených expertov na cigánsku problematiku a mnohopočetných mimovládnych organizácii sorošovského typu (Ľudia proti rasizmu, Človek v tiesni a pod.) má riešenia, ktoré predstavujú celý komplex metód a opatrení, z ktorých vzhľadom na obmedzený priestor predkladaného príspevku spomeniem len niektoré:

Po prvé: Mnohé, z pohľadu dôsledkov menej závažné previnenia a priestupky páchané  časťou cigánskeho obyvateľstva sa zodpovednými štátnymi orgánmi a inštitúciami prehliadajú a nepostihujú, čo mnohých z nich utvrdzuje v presvedčení o ich akoby trestnoprávnej nepostihnuteľnosti. Výsledkom je presvedčenie o tom, že na páchateľov menej závažných trestných činov, ktoré terajší minister vnútra charakterizuje ako „otravujúcu kriminalitu“ (kradnutie zo záhrad, obťažovanie, pokrikovanie a pod) sa vzťahuje priestupková imunita. Jedným z efektívnych riešení problému cigánskej, ale nielen cigánskej kriminality je realizácia politiky „nulovej tolerancie“ a to bez ohľadu na to, či ide o drobnú, priestupkovú alebo násilnú trestnú činnosť. Je to ten najlepší spôsob, lepšie povedané – nevyhnutné východisko, ako donútiť všetkých obyvateľov bez rozdielu k dodržiavaniu a rešpektovaniu právneho poriadoku a princípov občianskeho spolunažívania a právneho štátu. Z tohto pohľadu sa podľa poslanca NR SR M. Krajniaka nevyhnutným ukazuje nutnosť „striktného vynucovania uplatňovania zákona, ktorý musí platiť pre každého“. Uvedený návrh má aj výrazný preventívny rozmer, pretože v predstave potencionálneho páchateľa je väčším strašiakom ani nie tak prísnosť trestu, ako jeho neodvratnosť. Veď predsa viac sa budem báť hoci aj miernejšieho trestu, ktorý ma neminie, než ako prísneho trestu, ktorý si ma aj tak nenájde!

Po druhé: Pretože k páchaniu trestnej činnosti dochádza prevažne v tých najzaostalejších a najľudnatejších cigánskych osadách, resp. v etnicky zmiešaných obciach nachádzajúcich sa hlavne na východnom Slovensku, je nevyhnutné v takých oblastiach vytvoriť, resp. podstatne zhustiť sieť policajných staníc (najmenších organizačných zložiek polície), príslušníci ktorých budú zabezpečovať nepretržitú hliadkovú činnosť. Ukazuje sa, že doterajšia prax, kedy policajné jednotky zasahovali v týchto lokalitách len sporadicky, teda kedy už len „hasili“ existujúce problémy a konflikty je nedostatočná a málo účinná. Práve z dôvodu prevencie, t.j. z dôvodu predchádzania možným konfliktom je stála prítomnosť policajných síl v takýchto lokalitách nevyhnutná. V prípade, že v takých problémových osadách a usadlostiach dôjde k masovým protestom a nepokojom zo strany príslušníkov cigánskych komunít, vyžadujúcich si zásah väčšieho počtu poriadkových síl,  je  nevyhnutné nasadiť príslušníkov Ozbrojených síl SR (ďalej len OS SR) do týchto oblastí, s cieľom zabezpečiť poriadok a bezpečnosť obyvateľov daných lokalít a nastoliť verejný poriadok. Takáto možnosť je v súlade s našim právnym poriadkom, čo znamená, že je plne legálna a legitímna. Legálna preto, že zákon č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v platnom znení vo svojej piatej hlave a § 70 a § 71 pripúšťa vyčlenenie profesionálnych vojakov na zabezpečenie verejného poriadku, a to na nevyhnutný čas. Ako spresňuje Vyhláška Ministerstva vnútra SR č. 283/1993 Z.z., ktorou sa upravujú podrobnosti výkonu služby vojakov pri plnení úloh Policajného zboru, vojaci pri zabezpečovaní verejného poriadku vykonávajú službu len v hliadke, ktorej veliteľom je príslušník Policajného zboru. Takýmto spôsobom by bolo možné vytvoriť dostatočný počet kombinovaných hliadok. Možno by nebolo na škodu do týchto zmiešaných hliadok zapojiť aj policajných špecialistov na prácu s komunitami, do ktorých už Policajný zbor investoval nemalé finančné prostriedky. Podobné vyčlenenie príslušníkov OS SR na plnenie úloh Policajného zboru bolo realizované počas bratislavského predsedníctva v Rade Európskej únie, a to na základe uznesenia vlády SR č. 268/2016, podľa ktorého za účelom zabezpečenia bezpečnosti a poriadku bolo vyčlenených 200 príslušníkov OS SR aj s potrebnou vojenskou technikou. Nevidím dôvod, prečo by sa podobné opatrenie nemohlo realizovať aj v prípade zásahu poriadkových síl v problémových oblastiach Slovenska. Nemyslím si, že by bezpečnosť obyvateľov SR bola menej dôležitá než ochrana účastníkov zasadania jedného z orgánov EÚ. Legitimita takéhoto kroku vyplýva z požiadavky, podľa ktorej je neprípustné, aby sa v rámci jednej krajiny vyskytovali miesta nepodliehajúce, resp. nerešpektujúce platné zákony. Práve nami prezentovaný návrh na zapojenie príslušníkov OS SR do hliadkovej činnosti v rizikových lokalitách je legitímnou požiadavkou, s cieľom zabezpečiť, aby na celom území nášho štátu platilo právo ako aj možnosť jeho celoplošného vynucovania. A to aj v tých oblastiach, ktoré už dnes pripomínajú tzv. „no-go zóny“, charakteristickým znakom ktorých je stav bezprávia, vysoká miera kriminality a tomu zodpovedajúca nízka miera bezpečia obyvateľov danej oblasti.

Po tretie: V súčasnosti registrujeme nárast počtu prípadov porušovania zákonnosti zo strany maloletých a mladistvých páchateľov. Tento trend zaznamenávame hlavne v B. Bystrickom, Prešovskom a Košickom kraji, v ktorých v roku 2014 bolo z dôvodu nízkeho veku nepostihnuteľných 239 maloletých páchateľov. Nakoľko najväčší počet takto nepostihnuteľných páchateľov pochádza z oblastí prekrívajúcich sa s hustejšou populáciou cigánskeho etnika, vyvodzujeme záver, že páchateľmi sú z prevažnej časti práve mladiství a maloletí príslušníci cigánskeho etnika. Na základe dnes platného § 22 ods. 1 Trestného zákona sú maloletí páchatelia trestne nepostihnuteľní z dôvodu veku, t.j. z dôvodu, že v dobe spáchania trestného činu neprekročili vekovú hranicu 14 rokov. Jedinou výnimkou je spáchanie trestného činu Sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona, kde sa k odsúdeniu páchateľa vyžaduje dosiahnutie veku 15 rokov. Na Slovensku sa často stretávame s praxou, a to hlavne v prostredí cigánskych osád, keď ich dospelí obyvatelia využívajú trestnú nepostihnuteľnosť maloletých, ktorých navádzajú k páchaniu trestnej činnosti, resp. k nastrčeniu maloletej osoby do pozície páchateľa trestnej činnosti. V právnej praxi sa tento znepokojujúci jav označuje ako využívanie „živého nástroja“ (maloletí) zo strany „nepriamého páchateľa“ (trestnoprávne zodpovedná osoba). Aj to je dôvod, prečo by bolo potrebné znížiť vekovú hranicu trestnej zodpovednosti zo 14, resp. 15 rokov na jednotnú hranicu 12 rokov, v dôsledku čoho by maloletí páchatelia závažnej trestnej činnosti (vraždy, lúpežné prepadnutia, zabitie, znásilnenie, sexuálne zneužívanie a pod.) po dosiahnutí tohto veku stratili štatút nepostihnuteľných páchateľov. Ak je to možné v Maďarsku, kde veková hranica trestnej zodpovednosti maloletých v prípade spáchania závažného trestného činu je 12 rokov, v Holandsku a Portugalsku hranica 12 rokov, alebo v Poľsku či Francúzsku – 13 rokov, nevidím dôvod, prečo by to nemohlo platiť aj na Slovensku. Samozrejme, aj tento návrh by si vyžadoval hlbšiu odbornú diskusiu, avšak bez otvorenia tejto témy sa súčasný nelichotivý stav nezmení.

Po štvrté: Súčasťou riešenia cigánskej problematiky (a teda aj kriminality páchanej príslušníkmi tohto etnika) je v súčasnosti aj Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, efektivita činnosti ktorého, ako aj jeho samotná existencia sú spochybniteľné. Jednou z hlavných príčin nefunkčnosti a zbytočnosti tohto úradu je to, že všetci doterajší jeho predsedovia, vrátane toho dnešného, vystupovali skôr ako cigánski ombudsmani, t.j. ako ochrancovia práv cigánskeho obyvateľstva a nie ako nezaujatí a objektívne uvažujúci a konajúci štátni úradníci. Žiaden z doterajších vedúcich predstaviteľov tejto inštitúcie ani zďaleka nespĺňal tieto kritéria objektivizmu. V prípadoch, keď policajné sily, neraz aj za použitia donucovacích prostriedkov zasahovali proti agresívne sa správajúcim cigánskym osadníkom, sa zo strany Úradu splnomocnenca dočkali vždy len ostrej a odsudzujúcej kritiky. Pokiaľ však chce splnomocnenec pôsobiť ako hodnoverná osoba rešpektovaná naprieč celým politickým spektrom, musí byť schopný a ochotný zaujať objektívny a v nejednom prípade aj  kritický postoj, pokiaľ si to situácia vyžiada. Všetci doterajší splnomocnenci však vždy vystupovali veľmi jednostranne a teda neobjektívne. Tak tomu bolo aj v prípade zásahu policajných síl v cigánskej časti Moldavy nad Bodvou, ktorú hneď na druhý deň po incidente navštívil vtedajší splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity a tiež vtedajšia ombudsmanka SR, ktorí ešte skôr ako sa začalo oficiálne vyšetrovanie zásahu policajnej jednotky obvinili ich členov z neprimeraného použitia násilia a zneužitia svojich právomocí. Pre spresnenie je potrebné dodať, že koncom tohto mesiaca Ústavný súd SR skonštatoval, že k žiadnemu porušeniu zákona zo strany zasahujúcich poriadkových síl nedošlo. Počuli ste snáď niekedy niektorého z našich splnomocnencov nešetriť kritikou aj do radov cigánskeho etnika v prípade, pokiaľ sú práve cigánski páchatelia tými zlými, teda páchateľmi? Nuž ja si na také čosi nespomínam, a to sa problematike venujem dlhodobo. V takýchto prípadoch Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, ale aj inštitúcia Verejného ochrancu práv ako pravidlo zaujímali pozíciu „mŕtveho chrobáka“, t.j. verejne neodsúdili takéto činy, nezaujali otvorený a kritický postoj voči násilníkom a nevyjadrili sústrasť obetiam a ich pozostalým. Skutočne je na mieste otázka, k čomu je nám potrebný takýto Úrad splnomocnenca a jeho zaujatý a nekompetentný predstaviteľ, ktorý sa bojí pomenovať veci pravým menom?

To sú len niektoré, z celého radu opatrení, ktoré ponúka ĽS Naše Slovensko a ktoré v prípade našej účasti na štátnej moci nebude váhať aj realizovať.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

ĽS Naše Slovensko, Košice.