V minulom režime sa často hovorilo o komunistickej strane, že je avantgardou robotníckej triedy v boji proti prehnitému kapitalizmu a buržoázii ako takej. Verili tomu vtedy státisíce ľudí, ktorí boli vtedy presvedčení, že nie je nič dokonalejšie ako neustále KSČ pripomínajúci triedny princíp, ktorý poznal iba tri triedy : robotníkov, roľníkov a pracujúcu intligenciu. Ruka v ruke s týmto tvrdením, KSČ stále presviedčala ľudí o tom, že jedine ona je predurčená viesť ľud a rozhodovať o spôsobe štátoprávneho usporiadania a o všetkých sociálnych aspektoch, ktoré mali, ale neuspokojili svojimi výstupmi široké vrstvy obyvateľstva – ani vtedy sa nedosiahli také vysoké méty, ktoré ľudí masírovali večným prísľubom svetlejších zajtrajškov a teda životom, keď bude mať každý všetko podľa svojich potrieb. Tak voľajako to bolo vtedy a ako je tomu dnes ? Sľuby, sľuby, sľuby – loňské snehy. Ako vtedy, tak aj dnes sa podľa vysnívaných vidín má iba tzv. ” Verchovka “, horných desať tisíc, všetko buď rýchlozbohatlíci z radov niekdajších nomenklatúr KSS či KSČ a chudobnejší zbohatlíci z radov podnikateľov či rôznych špekulantov a podvodníkov, i súčasnej politickej reprezentácie, ktorí sa etablovali po novembri 1989. Nie je nezaujímavé, že komunisti boli či jednotlivo prekabátení a infiltrovaní do rôznych politických subjektov akým je napr. Smer – SD, alebo ako aj strana SDĽ vo všetkých doterajších vládach, čo nie je dobrou vizitkou nás všetkých, ktorí sme sa pravidelne zúčastňovali parlamentných volieb a podaktorí z nás volili aj ich. Ba čo viac, aj keď nás takíto politici niekoľkonásobne oklamali, či sklamali mnohým voličom to neprekážalo a neprekáža a s ľadovým kľudom ich volia znovu a znovu. Potom je na mieste otázka, akí vlastne sme a čo sme ? Bieloruský prezident Lukašenko označil verejnosť, protestujúcu proti zrejme zmanipulovaným voľbám za ovce, ovládané zo zahraničia. Bielorusi protestujú, nehodlajú sa zmieriť s tým, že sa im kradne budúcnosť, no a my ? Čo sme vlastne, keď ani jedna doterajšia vláda nesplnila svoje volebné sľuby a ako to vyzerá, ani tá terajšia sa nejak silne nehrnie plniť svoje predvolebné sľuby. Kde je chyba ? V politikoch, či v nás ? Obávam sa, že stále platí to známe : každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Takže, veľmi silno vediem vnútorný boj o tom, či nie sme na tom ešte horšie ako hanlivo Lukašenkom označení protestujúci Bielorusi.
Slovo avantgarda vo výklade znamená akýsi predvoj aj keď po rozdelení tohoto zloženého slova na avant a garda má celkom iný význam. Všeobecne sa však avantgardou nazýva akákoľvek spoločenská či duchovná revolučná zmena, alebo aj nové formy a štýly v umení a kultúre celkovo. Je takých osobností veľa a mnoho toho, čo by sa dalo v histórii nazvať avantgardou. Tou skutočnou avantgardou určite nie sú spiatočnícke a teda nepokrokové tendencie jednotlivcov, či menších alebo väčších záujmových skupín. Podľa môjho názoru to určite nie sú snaženia jednotlivcov a skupín presadzujúcich nezdravý liberalizmus, aj keď proti ideológii liberalizmu ako takému nemá veľké výhrady, globálne mala na pozitívny vývoj vo svete a ľudskej spoločnosti pozitívny vplyv. Avšak presadzovanie ideológie tzv. dúhových zástav a teda aj ich požiadaviek na akési nadpráva nie je vo vývoji a budúcnosti ľudstva pozitívom, ale skôr cestou späť. Avantgardou sa tiež určite nedá v politike nazvať tvrdé presadzovanie patokratizmu, čiže diktátu politických strán a hnutí, ktoré sa u nás uplatňuje tvrdo a nepretržite od novembra 1989. Vodcovia vtedajších protestov proti vláde komunistov ale aj všetci ponovembroví politici veľmi rýchlo zabudli na to, čo sľubovali na námestiach ľuďom a veľmi radi a ochotne síce v novom šate a v nových farbách, ale zato spiatočnícky a teda nepokrokovo podnes usilujú v politickom kolbišti iba o víťazstvo vo voľbách a potom, ak získajú moc sa na obyčajných, slušných a dobrých ľudí doslova vykašľú. Aj naša Ústava / mimochodom ktorá v mnohých veciach nekorešponduje so svojim vzorom, Medzinárodnou chartou ľudských práv a slobôd /, ktorá bola narýchlo ušitá akademikom Čičom, stúpencom Mečiara formou nedemokratického volebného zákona a platí v tomto zmysle dodnes uplatňuje diktát politických strán a hnutí tým, že do parlamentu nemôžu kandidovať fyzické osoby tak, ako v obecných či krajských voľbách. Stále sa u nás uplatňuje síce zastupiteľská demokracia, ale namiesto priameho zastúpenia konkrétnymi jednotlivcami sú našimi zástupcami v parlamente politické subjekty. Keď raz bola daná zo strany verejnosti Dankovi otázka, či je potrebné pripravovaný zákon o politických stranách sprísniť, alebo naopak inovovať v tom zmysle, aby mohli kandidovať do parlamentu aj fyzické osoby, odpovedal stručne : ” A preboha, ako by sa potom mohli jednotlivci dohodnúť pri návrhoch a schvaľovaní zákonov v parlamente ? “. No veľmi jednoducho, určite by sa začali združovať po regiónoch a tak presadzovať záujmy svojich voličov. Popritom by bolo určite celospoločensky aj politicky prospešnejšie, ak by takíto zvolení zástupcovia boli po zmene jedného volebného obvodu na počet podľa okresov bližšie k svojim voličom. Potom by určite bola na mieste aj otázka zrušenia financovania politických subjektov, ktoré sa dostali po voľbách do parlamentu, čo by ušetrilo daňovým poplatníkov nemalé prostriedky. Nezakrývam, tieto moje niektoré názory silne ovplyvnila priama demokracia, ktoré nielen tieto, ale aj iné výsostne demokratické prvky v sebe zahrňuje. Priama demokracia je skutočná vláda ľudu a nie iba sprostredkovaná diktátom politických subjektov, čo je už pomaly anachronizmom v prostredí uplatňovania demokratického a právneho štátu. Politici nám nadiktovali formou o nás bez nás rozdelenie spoločného štátu Čechov a Slovákov, a diktujú nám svoju vôľu, tzn. uplatňovanie svojej moci podnes. A stále platí to Paškovské : vyhraj voľby a môžeš všetko. Ak sa teda na politike terajšej vlády v tomto smere nič neurobí / vraj sa v koalícii nedohodli na zmene volebného zákona, neveští to do budúcnosti nič dobré. Potom sa táto vláda, nech by urobila čokoľvek iné prospešné veľmi poslušne zaradila medzi tie ostatné predošlé, ktoré doposiaľ nikdy ľuďom neslúžili, iba ak sebe. Zmena volebného zákona a možno už aj zmena či úplne nová Ústava SR sú kľúčom k tomu, aby sme sa znovu stali demokratickým a právnym štátom, pretože podľa môjho názoru bude u nás demokracia a vláda ľudu až vtedy, keď bude skutočne vládnuť ľud. Potom by sme v tom pravom slova zmysle mohli hovoriť o našich politikoch ako o avantgarde ľudu.
Niekedy, asi 479 rokov pred Kristom sa narodil v Číne najslávnejší mysliteľ, politik a štátnik Konfucius, / v čínskom jazyku Khang Fu c /. Jeho učenie vtedy hlboko ovplyvnilo život a myslenie ľudí, konanie vysokých autorít, vrátane čínskeho cisára nevynímajúc a to až do takej miery, že sa učenie Konfucia natoľko udomácnilo, že bolo prevzaté aj ako oficiálna politika cisárskeho dvora a dokonca vplyv konfuciizmu pretrval aj u niekoľkých cisárskych dynastií. Vtedajší potomkovia Konfucia sa dokonca stali aj oficiálnymi vládcami Číny po niekoľko storočí. Učenie Konfucia sa po niekoľkých desaťročiach zákazu v komunistickej Číne dnes naplno uplatňuje a bolo aj celoštátne zoficiálnené. Vyhovuje to aj dnešným komunistickým mocipánom, pretože Konfucius vždy zdôrazňoval, že spoločné úsilie ľudí vždy dosiahne svoje ciele skôr a účinnejšie ako úsilie jednotlivca, čo je možno aj dôkazom toho, že sa Čína v súčasnosti stáva viac a viac svetovým hráčom číslo 3. Konfucius vždy zdôrazňoval potrebu morálky u osobností i u vlád, korektnosť v medziľudských vzťahoch, úprimnosť a spravodlivosť. Učenie Konfucia je preto možné označiť za avantgardu nového myslenia a ľudského pokroku, čo je v mnohom inšpiratívne pre nás všetkých aj pre dnešok.
Takže čo a koho je možné v tomto zmysle v našej krajine označiť ako avantgardu v spoločnosti a politike ? Je niekto či niečo toho hoden ? Zrejme by sme veľmi ťažko hľadali nejakú verejne známu osobnosť, či skupinu ľudí, ktoré by sa mohli pochváliť takýmto označením. Nie je nič ľahšie a pohodlnejšie ako ísť v šľapajách starých politických zvykov, či dokonca prešľapovať na mieste. V tomto zmysle chápania vecí, dejov a súvislostí, nech mi čitatelia odpustia, ma nenapadá iné prirovnanie ako toto : Lenin raz v súvislosti s problematikou vnútropolitických vecí vo vtedajšej strane ruských boľševikov na adresu rôznych názorových prúdov napísal knižku s názvom – ” Jeden krok vpred, dva kroky späť “. Tak nejako sa doposiaľ vyvíja aj naša spoločnosť, a to i napriek tomu, že aj naši politici nám tak, ako kedysi aj komunisti stále sľubujú tie svetlejšie zajtrajšky, ibaže obyčajní, slušní a dobrí ľudia túžia stále po tom jedinom – žiť v dostatku a bezpečí, kto im to zabezpečí, toho budú velebiť. Zatiaľ sú to iba sľuby, sľuby, sľuby …, no s nimi ako je dobre známe, sa nakŕmiť nedá, ale podaktorým našim spoluobčanom to zrejme postačuje.