Začne sa teror proti buržoáznym nacionalistom? Pre koho je tvrdenie „Aj na živote belošských Slovákov záleží“ rasistické?

Osobne rozpoznávam len dve základné politické kultúry. Je čas si pripomenúť ucelený zásadný hodnotový rozdiel medzi všetkými formami kultúry lásky, ako aj všetkými odrodami kultúry nenávisti. Na zorientovanie čitateľov si dovolím zosumarizovať rozdiely medzi dvomi úplne protichodnými filozofiami politických kultúr. A zdôvodniť, prečo prvú z nich podporujem, vyznávam a druhú absolútne kategoricky a nekompromisne odmietam? Tá prvá bude nesporne vychádzať z faktu, že na každom živote záleží. Aj na živote Slovákov záleží. Tá druhá raz môže znovu spustiť teror proti „buržoáznym nacionalistom“, belochom.

Politická kultúra lásky je kultúrou života, prosperity pre poctivú väčšinu, úcty k zákonnosti, rešpektu k pravidlám. Je kultúrou vzájomného rešpektu národov, kultúrou mierového spolunažívania suverénnych rovnocenných národov. Kultúrou patriotizmu aj lokálpatriotizmu, kultúrou lásky k vlasti aj rodine a rodinným hodnotám. Je kultúrou starostlivosti, zodpovednosti, tvrdej roboty pre prospech spoločnosti, sebaobetovania pre spoločné dobro vlasti. Je tiež kultúrou politickej otvorenosti, slobody slova a vyjadrovania, presadzovania tradičných a overených hodnôt. Je kultúrou presadzovania práv väčšinovej normálnosti. Práv, ktoré napomáhajú prežitiu národov a spoločnosti. Je kultúrou tolerancie v rámci právnych limitov a netolerancie k netolerantným. Je tiež kultúrou presadzovania vyváženosti práv a povinností pre všetkých. V sociálnej, právnej a politicko-ekonomickej oblasti je kultúrou komplexnej spravodlivosti a férovosti. Je aj kultúrou rešpektovania súkromia, štátneho, podnikového a súkromného majetku, uznávania hraníc štátov. Zároveň je z princípu spravodlivosti kultúrou vzájomnej pomoci a solidarity k tým, ktorí keď mohli, tiež prispievali.

Nemôže byť kultúrou podpory pijavíc, flákačov, zneužívateľov štedrosti hostiteľov, ani votrelcov alebo uzurpátorov národnej slobody a okupantov. Kultúra lásky vychádza z hĺbkovej podstaty hodnôt kresťanstva a niektorých ďalších tolerantných náboženstiev. Vôbec neznamená podporu imperiálnych záujmov, alebo zneužívania kresťanských hodnôt na zabezpečenie privilégií pre akúkoľvek vrchnosť. Pre politickú kultúru lásky je úplne prirodzene bližšia košeľa ako kabát. Aj vlastenectvo má svoje hĺbkové korene práve v kresťanských hodnotách. Je kultúrou normálnosti, tradicionalizmu. Toto definuje mňa a verím, že aj masívnu väčšinu čitateľov. Tí najmenej osvietení ideologickí manipulátori ju hanlivo, urážlivo, nezodpovedne nazvali nacionalizmom, iní vedia, že je totožná s vlastenectvom. Hrdo sa k nej hlásim a nehanbím sa za to. Som nacionalista.

Je zaujímavé, že za nacionalistov sú vždy označovaní len politici a uvedomelá inteligencia porobených, nesamostatných národov. Nacionalistami tradične nikdy neboli politici z koloniálnych a dominujúcich mocností a národov. Mení sa to až teraz, keď mnohé štáty a ich politici vzdorujú diktátu imperiálnych záujmov Bruselu, alebo aj Washingtonu a iných centier imperiálnych záujmov. Preto oslavujem 25. november, určite nie 17. november.

Naproti tomu, ako úplný protiklad kultúry lásky, existuje kultúra nenávisti, kultúra smrti, prosperity pre mikromenšinu, ignorovania zákonnosti, kultúra anarchie. Je kultúrou nenávisti ku všetkému, okrem seba. Je kultúrou nenávisti k národom, ktoré si vážia svoje hodnoty, suverenitu, ktoré majú svoje predstavy o usporiadaní ich chodu, ktoré cudzie nechcú, ale vážia si svoje. Je kultúrou oslavy vojny a všetkých foriem vynucovania ich predstáv. Je kultúrou sebectva, egoizmu, presadzovania cudzích hodnôt, podpory likvidácie štátnosti v prospech vytvárania oligarchických ríš. Ideálom a vzorom pre „slušných“ „lepšo-nadľudí“ dnešnej eurobyrokracie boli iní nadľudia formovaní svojho času v ríšskej NSDAP. Organizačným ideálom je kontinentálna veľkoríša. Doslova nirvánou je globálna veľkoríša pod vedením vyvolených lepšo-nadľudí z globálneho národa. Pre dobro vyvolených, mikromenšín a oligarchie. Kultúra nenávisti je kultúrou falošnej politickej korektnosti, cenzúry, neslobody slova a vyjadrovania, presadzovania pseudohodnôt. Je tiež kultúrou presadzovania nevyváženosti a nadpráv pre vyosené mikromenšiny. Je aj kultúrou tolerancie, ba otvorenej podpory absurdností, nelegálnosti, menšinového teroru a zvráteností. Ale je tiež kultúrou netolerancie iných postojov a hodnôt. Kultúra nenávisti je kultúrou nezodpovednosti, miešania sa do vnútorných záležitostí, nariaďovania kvót všetkých druhov, nielen kvót na vnucovanie nimi pozvaných migrantov na infiltrovanie nevyvážeností do potenciálne stabilných, kompatibilných a kompaktných štátov. Kultúra nenávisti je kultúrou uplatňovania diktátu, vyhrážania, vydierania a teroru voči tým, ktorí sa s protagonistami tejto diabolskej kultúry nestotožňujú. Kultúra nenávisti je kultúrou intríg, mediálnej manipulácie, osočovania a likvidácie odporcov. Je kultúrou rasistov, pre ktorých je slogan „Na živote bielych záleží“ rasistický, ale „Na živote čiernych záleží“ nie.

Určite neprekvapuje, že ide o absolútnu zhodu s ideológiou nacizmu vo všetkých jeho odrodách, vrátene extrémistického ultraľavicového neoliberalizmu. Svojho času tiež boľševizmu, ako extrémistickej formy komunistických ideí. Na rozlíšenie pre osvietenejších vari stačí uviesť, že Stalin aj Šimečkov starý otec boli boľševici. Ten druhý bol vyslaný zo „Západu“ na vyčistenie Slovenska od takých, ako je autor týchto riadkov: vtedy nás nazývali buržoáznymi nacionalistami. Gorbačov s Dubčekom boli poctiví a úprimní komunisti. Vôbec potom neprekvapuje, že kultúra nenávisti je mi absolútne cudzia, vzdialená na milióny parsekov od mojich hodnôt a predstáv o poctivej, čestnej, vlasteneckej (= nacionalistickej) politike. Presne preto je protikladom nacionalizmu práve nacizmus a platí to aj naopak. Presne preto mi môžu byť definície nacionalizmu a nacizmu od akademických ideologických manipulátorov úplne ukradnuté.

Pri písaní týchto riadkov zo mňa nesrší nenávisť, ani voči neoliberálom, u nás aj „progresívcami“ nazývanými. Prekvapím, ale naozaj nepoznám pocit nenávisti ani voči tým, ktorí mi ublížili. Kultivovaný, vnímavý a inteligentný čitateľ v mojich riadkoch môže cítiť len moje hlboké pohŕdanie pseudohodnotami neoliberálov a ich zákernými anti-demokratickými metódami. Najmä pohŕdanie ich cieľom likvidácie štátnosti a národa. Len lakonicky konštatujem fakty. Pre tých, ktorí majú hlavu na rozmýšľanie, uši na počúvanie, oči na pozeranie, rozum na chápanie. Nestačí rozmýšľať, treba porozumieť. Nestačí počúvať, treba počuť, chcieť počuť povedané. Nestačí sa pozerať, treba vidieť a chcieť vidieť. Treba cítiť ten pach zla, ktorý vyžaruje z neoliberalizmu. Mimochodom, v politických táboroch vyznávačov obidvoch kultúr sú rôzne odtiene. Ale len kultúra lásky v jej najčistejšej podobe môže ašpirovať na ideál. Konajme, aby nás raz neprekvapil teror proti bielym buržoáznym nacionalistom. Nepoučení históriou si ju zopakujú.

Publikované 8. júla 2020

Pridávam niečo komplexnejšie na počúvanie pre náročnejších

https://www.youtube.com/watch?v=FSMEfPwJjos&feature=youtu.be&t=786