Čo by mal protikorupčný pochod ( Veľký ) ozaj požadovať ?

<!–
@page { margin: 0.79in }
P { margin-bottom: 0.08in }
–>

V tomto roku sa uskutočnili dva veľké ( ? ) protikorupčné pochody – a apríli a v júni. A je už dávnejšie ohlásený tretí protikorupčný pochod na 25.septembra 2017. Požiadavky z prvého pochodu ukazujú, na aké témy organizátori protestu zamerali svoju pozornosť a energiu. Sú to personálne otázky štátnej moci ako odvolanie ministra vnútra SR Róberta Kaliňáka, prezidenta PZ Tibora Gašpara a špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika. Druhú skupinu tvorili požiadavky na zrušenie Mečiarových amnestií a vyšetrenie káuz z obdobia vlády Mečiara. Tretia skupina požiadavok súvisí s vyšetrovaním kauzy Gorila a Bašternák. Stačí to ? Je to dostatočné uspokojivé pre takto zorganizovaný pochod ?

Na webnovinách je možné dočítať sa, že „Cieľom organizátorov pochodu je, aby inštitúcie, ktoré sú zodpovedné za postihovanie korupcie, teda prokuratúra, polícia a súdy pracovali ako majú.“ Samotný cieľ pochodov a témy protikorupčných pochodov študentov či priamo samotný obsah protikorupčnej petície jasne dokumentujú, že boj proti korupcií je zameraný na etapu postihovania korupcie. Študenti za pomoci politických „odborníkov zo zadného dvora politiky“ protikorupčné pochody organizujú tak, aby sa zásadné problémy politiky na Slovensku neriešili. Vychádzam z toho, že boj proti korupcií si v prvom rade vyžaduje prijatie takých politických rozhodnutí a zákonov, ktoré v konečnom dôsledku vedú k preventívnej politike a moci v otázke korupčného konania.

Aj keď existujú a pracujú inštitúcie, ktoré sú zodpovedné za postihovanie korupcie, prevencia proti korupcií si v prvom rade vyžaduje, aby spoločnosť mala kvalitné zákony a inštitúty, ktoré budú pomáhať vytvárať politicko-ekonomické a spoločensko-kultúrne prostredie neumožňujúce zakladať skupiny a dovoliť im rozvinúť ich korupčné správanie. Protikorupčný pochod si zaslúži pomenovanie „Veľký“ iba vtedy, keď jeho cieľ budú organizátori chápať tak, že je potrebné donútiť všetkých politikov pohybujúcich sa v priestore parlamentnej demokracie, aby riešili otázku existencie inštitúcií a zákonov, ktorých využitie v živote spoločnosti bude orientované na prevenciu proti korupcií. Z doteraz dvoch protikorupčných pochodov mám skôr pocit, že tlak na zákonodarnú moc, na vládnu moc, na samotné politické strany nebol vôbec dostatočný, iba povrchný ( olízať hrdzu ).

Boj proti korupcií sa nemôže organizovať iba spôsobom, že sa vymení niekoľko podozrivých osôb na zodpovedných funkciách a bude všetko v poriadku. Nebude, pretože všetko sa vyvíja od existujúceho politického systému spoločnosti. A k tvorbe a skvalitňovaniu politického systému spoločnosti naši občania ako nositelia štátnej moci nemajú vôbec prístup ! Prečo nemajú prístup a kto im pred nosom zatvoril závory ?

Po roku 1989 monopol robiť politiku a mať politickú moc prešiel z KSČ na niekoľko politických strán či hnutí. Strany, ktoré sa dostanú do parlamentu, predstavujú monopol parlamentnej demokracie a z tohto monopolu sa koaličnými dohodami vyčlení politická a vládna moc, podobne zákonodarná. Ak sa hovorí, že demokracia je vládou ľudu, tak je to spojené s predstavou občanov, aby v krajine nevládli tí, ktorým ide o peniaze a moc !!! Toto sa však nepodarilo ustrážiť, pretože rozhodujúcu a negatívnu úlohu zohrávajú samotné politické strany. Politické strany pokladajú vstup do súťaže o získanie politickej moci, o prístup k financiám a verejným zdrojom za neklamný znak demokracie a právneho štátu. Neberú však ohľad na občanov, pretože ich mimo volieb nepokladajú za dôležitých pre demokraciu a riadenie a spravovanie spoločnosti.

Ústava SR hovorí o tom, že štátnu moc vykonávajú občania prostredníctvom svojich ( ! ), teda ich volených zástupcov alebo priamo. Na priamu účasť nie sú vytvorené dostatočné podmienky a volení zástupcovia sú v skutočnosti reprezentanti a sympatizanti politických subjektov, ktoré si sami, bez vedomia a súhlasu občanov, zostavujú svoje kandidátky. Negatívna úloha politických strán je na základe uvedeného v tom, že predstavujú akýsi „priehradný múr“, cez ktorý sa občania nemôžu ďalej dostať ani k „nesvojim“ zástupcom. Žijeme v takom politickom systéme, ktorý umožňuje odvážnym, silným, bohatým, bezohľadným či darebákom kradnúť, získať ľahko majetok a rôzne výhody, ktorý umožňuje vo veľkom meradle rozvinúť exekútorskú činnosť, slúžiť zahraničným spoločnostiam, uvrhnúť štát do dlhov, do konfrontačnej politiky na medzinárodnom poli, podporovať vojnové zločiny vo svete a pomaly oslabovať štátnu suverenitu v prospech moci nadnárodných štruktúr.

Problém riešenia korupcie na Slovensku je zabudovaný v politickom systéme, v ktorom veľmi dôležitú úlohu zohrávajú volebné zákony, ktoré bude potrebné postupne novelizovať v prospech priamej demokracie. Súčasné parlamentné strany, možno až na jednú výnimku, tento problém nášho politického systému nevidia a nemajú záujem niečo riešiť. Priam neviditeľným spôsobom sa začalo už dávnejšie a úspešne pokračuje začleňovanie sa predstaviteľov súkromného kapitálu ( tých, čo riadia svoje firmy ) do štátu a štátnej moci. Súvisí to už s problematikou korporatného fašizmu. Štát sa začal spravovať podľa tohto korporatného fašizmu – je potrebné ho riadiť ako vlastnú firmu a už sme pri tom, že do takejto firmy sa žiadny občan nemá právo miešať.

Lenže práve takáto prax má pre spoločnosť občanov – nestranícku verejnosť – rozsiahle následky: nie sú vytvorené podmienky pre formovanie spoločného záujmu o veci verejné. Pre tých, čo sa ľahko dostanú do sféry politickej reprezentácie štátu či jeho priamej podpory je to strategická výhoda. Prečo ? Pretože dvere k drancovaniu verejných zdrojov sú dostatočne otvorené ! Ak máme politikov napojených na moc a kapitál, tak robiť si nádej, že v tomto prípade pozitívnu úlohu zohrá ich morálna stránka, teda že politik svoju existenciu spojí so životom občianstva, nemá význam. Názorným príkladom u jednotlivcov je príklad prezidenta SR Andreja Kisku. U politickej strany takýmto názorným príkladom je Slovenská národná strana, ktorá úplne zlyhala na schopnosti jasne pomenovať národný a štátny záujem Slovenska a tento aj v politickom boji presadzovať.

Začleňovanie sa predstaviteľov súkromného kapitálu do štátu a štátnej moci má veľký vplyv na poňatie demokracie. Tento vplyv sa šíri od západného neoliberalizmu a nadnárodných korporácií, ktoré si demokraciu predstavujú bez účasti občanov ( verejnosti ) a potrebujú túto demokraciu udržiavať v režime, ktorý bude dovoľovať, aby záujmy korporácií boli štátnou mocou rešpektované, uznávané a aby štát sa podľa toho aj správal. Je to teda otázka, kto riadi štát a kto ho bude riadiť v budúcnosti. Podľa mňa základný problém politiky sa skrýva v dileme vládnutia: „Kto?“ alebo „Ako?“

Doteraz sa politickí predstavitelia vyberajú podľa otázky: „Kto má vládnuť ?“ Ak je zodpovedaná, napríklad voľbami táto otázka, potom sa jej prispôsobujú politické inštitúcie a personálne otázky. V takomto prostredí vzťahov politické inštitúcie – persony, boj proti korupcií nemá veľkú efektivitu. Predstaviteľ filozofie kritického racionalizmu K. R. Popper navrhol postaviť do popredia inú otázku: „Ako môžeme usporiadať politické inštitúcie, aby zlí či neschopní vládcovia nemohli spôsobiť mnoho škôd ?“ Riešenie tejto otázky má zásadný význam pre boj proti korupcií, či skôr, vytvorí dostatočný priestor pre prevenciu proti korupcií.

Dnes si ešte nikto neuvedomuje a ani sa tým nezaoberá, koľko škody ( škôd ) môžu napáchať slovenskému národu všetci tí politici, ktorí bez rozmyslu, bez zaváhania a s nadšením podporujú konfrontačnú politiku demokratického Západu s Ruskom, ktorí ženú Slovensko do náručia Európskeho super štátu, len aby ulahodili záujmom a cieľom nadnárodných ekonomických a politických štruktúr. Kto v tomto smere môže zastaviť našu vládnu moc, aby predišiel budúcim škodám ? Iba občania ako skutočný zdroj štátnej moci ( ! ) a to za podmienky, že dokážu prinútiť „nesvojich“ kompetentných zástupcov, aby sa usporiadaniu politických inštitúcií venovali systematicky, s kritickou náročnosťou a otvorene za účasti práve občanov.

Občania boli odstavení na vedľajšiu koľaj a bola im nasadená kazajka boja proti „extrémizmu“. Podľa vládnej moci treba proti občanom bojovať, pretože iba tak sa dosiahne „výchovný“ účinok, aby sa občania nehrali na kompetentných, ktorí by mali o niečom rozhodovať. Zatiaľ, čo beží tento plazivý boj za vyčistenie názorových postojov občanov, postupuje krok za krokom privatizácia štátnej moci, ktorá prináša stratu slobody občanom a oslabuje demokratické inštitúcie. Organizovanie protikorupčného pochodu vítam, ale je potrebné, aby pochod plánovaný na 25.septembra 2017 orientoval pozornosť občanov Slovenska na ďalšie dôležité požiadavky, ktorými

sa musia zaoberať vláda SR a NR SR.

Považujem za veľmi dôležité predložiť pochodu tieto tri požiadavky:

1.

Je potrebné požadovať zrušiť boj vládnej moci v celej jej organizovanej podobe proti „extrémizmu“ občanov, pretože tento boj predstavuje nástroj na ich prevýchovu, čo sa nezlučuje s pozíciou občanov ako zdroja štátnej moci.

Druhým hlavným dôvodom je to, že zrušenie boja proti „extrémizmu“ občanov je súčasťou riešenia problému usporiadania politických inštitúcií v smere priamej demokracie a posilnenia účasti na správe vecí verejných.

Boj proti korupcií má predstavovať organizované úsilie mať dostatočne kvalitné a účinné politické inštitúcie, ktorých riadne fungovanie bude prinášať úžitok celej spoločnosti a nie iba tým, ktorí korupčné prostredie potrebujú pre svoj osobný prospech.

2.

Protikorupčný pochod má veľmi jasne reagovať na odhalenie novej kauzy – daňovej kauzy u prezidenta SR Andreja Kisku. Denník Pravda napísal, že Andreja Kisku v úrade prezidenta SR dobieha jeho podnikateľská činnosť. Touto kauzou prezident SR u verejnosti stráca veľmi veľa a najmä, že úrad prezidenta reprezentuje človek, ktorý svoju dôveryhodnosť definitívne stratil. Protikorupčný pochod by mal požadovať tri veci:

2.1. Aby prezident SR Andrej Kiska zmysle Ústavy SR odstúpil zo svojho úradu, pretože strata autority bude mať na spravovanie štátu nesmierne negatívny vplyv.

2.2. Žiadať vládu SR a NR SR, aby zákon o volebnej kampani bol v prípade prezidentskej kampane novelizovaný tak, že prezidentská kampaň môže byť financovaná iba zo štátneho rozpočtu. Zákon má zakazovať využívať finančné dary od FO, PO a z vlastnej podnikateľskej činnosti. K tomu je potrebné upraviť príslušné zákony. Financovanie zo štátneho rozpočtu odstráni všetky nežiadúce vplyvy na kandidátov a umožní, aby všetci kandidáti mali pred voľbami rovnaké štartovacie podmienky.

2.3. Vychádzajúc z konania Bašternáka a z prípadu rodinnej firmy Kiskovcov KTAG žiadať vládu SR a NR SR o novelu inštitútu účinnej ľútosti.

3.

V akom politickom prostredí sa deje korupcia na Slovensku ? Korupcia na Slovensku sa deje v prostredí oklieštenej parlamentnej demokracie, o ktorej v Ústave SR nie je žiadna reč. Bojovať proti korupcií – znamená posilňovať demokraciu, nie však bojom proti „extrémizmu“ občanov.

Prvým krokom k posilňovaniu demokracie na Slovensku má byť v súlade s Ústavou SR upraviť spôsob konštituovania zákonodarného zboru – Národnej rady Slovenskej republiky. Ústava hovorí o tom, že volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon. Zákon o voľbách do NR SR v § 1 opätovne konštatuje, že voľby sa konajú na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním a podľa zásady pomerného zastúpenia.

V súčasnosti platný volebný systém nie je pomerný ( iba čiastočne ), pretože je pokrivený klauzulami o 5, 7 a 10 percentnej hranici. Na občanoch Slovenska bol v tomto smere vykonaný veľký podvod, ktorý stále platí. Zákon o voľbách do NR SR a zákon o podmienkach výkonu volebného práva okrem iného riešia aj otázku prideľovania mandátov a podmienky prideľovania mandátov. Podľa zákona štátna komisia neprihliada na platné hlasy odovzdané politickým stranám a koalíciám, ak v prípade politickej strany táto dosiahne menej ako 5% z celkového počtu odovzdaných platných hlasov, ak v prípade dvoj až trojčlennej koalície táto dosiahne menej ako 7% z celkového počtu odovzdaných platných hlasov a v prípade koalície štvorčlennej a viac táto dosiahne menej ako 10% z celkového počtu odovzdaných platných hlasov.

Stanovené klauzuly ( menej ako 5%, ako 7%, ako 10% ) znemožňujú ako právo slobodne voliť, tak právo byť slobodne zvolený, pretože vyraďujú veľkú časť voličstva z práva voliť slobodne podľa svojej slobodnej vôle. Na platné hlasy nespĺňajúce podmienky uvedených klauzúl štátna komisia neprihliada a prepadnuté hlasy rozdelí v prospech postupujúcich politických strán a koalícií do ďalšieho sčítania výsledkov volieb. Zmarených slobodných hlasov môže byť oveľa viac, pretože mnohí voliči už vopred predpokladajú, že strana či koalícia nedosiahne hranicu voliteľnosti a preto volia inú stranu či koalíciu, teda volia menšie zlo namiesto menšieho dobra.

Je nad slnko jasnejšie, že náš politický systém nie je úplne založený na slobodnej súťaži politických strán, pretože zdeformovaným poňatím pomerného zastúpenia veľká časť politických strán a tým aj občania sú vyradení natrvalo z možnosti podieľať sa na správe vecí verejných a to ani priamo a ani cez „nesvojich“ zástupcov, pretože sú vyradení štátnou komisiou z účasti v parlamente. Čo teda v skutočnosti znamená pomerné zastúpenie?

V Národnej rade SR je počet poslancov za jednotlivé politické strany ( koalície ) v rovnakom pomere ako počet hlasov odovzdaný politickým stranám ( koalíciám ) vo voľbách. Za prvej republiky bol vraj tento pomerný systém rešpektovaný práve v takto uvedenom význame. Za „modernej“ demokracie si zástupcovia ľudu – niektorí – dovolili vytvoriť nedemokratické podmienky pre konštituovanie zákonodarného zboru.

Hoci máme dostatok „porazených“ politických strán a hnutí a máme Ústavný súd, nič sa v tomto smere k lepšiemu nedeje, pretože porušenie zásady pomerného zastúpenia je dostatočným dôvodom na zmenu príslušných zákonov o voľbách. Treba teda povedať celkom jasne: spôsob konštituovania zákonodarného zboru ( NR SR ) má veľký vplyv na taký fenomén v spoločnosti ako je korupcia. Kto tento problém nepredloží občanom, vrátane študentov, na prerokovanie a nebude žiadať, aby sa v otázke konštituovania NR SR urobila rázna zmena – náprava, ten bude občanov iba zavádzať do „bočných a slepých uličiek“ politiky. V plnej miere to platí aj pre také podujatie ako je protikorupčný pochod ( veľký ).

Protikorupčný pochod má jasne vyjadriť požiadavku, že občania sú za rešpektovanie skutočného pomerného volebného systému bez určovania hraníc voliteľnosti a žiadajú, aby k náprave boli novelizované príslušné volebné zákony. Žiadne dôvody pre ponechanie súčasného stavu či spôsobu konštituovanie zákonodarného zboru nemôžu byť uznané. Vládna moc srdnato bojuje proti „extrémizmu“ občanov, ale vôbec jej nevadí, že jej vlastná moc je postavená na politickom extrémizme, ktorý ukazuje na totalitnú praktiku v politike.

Nedemokratický spôsob konštituovania zákonodarného zboru s definitívnym vylúčením časti politického spektra pokladám za výsledok korupčného konania určitých skupín politických elít. Za úplného rešpektovania pomerného zastúpenia v parlamente by kvalita parlamentnej demokracie bola iná ako je tomu teraz, bolo by iné rozloženie politických síl a teda aj vládna moc by musela pracovať zodpovednejšie a so zreteľom na potreby a záujmy občanov, so zreteľom na záujmy štátu a zachovania štátnej suverenity.

Dušan Hirjak