Menšinové práva nie sú žiaden strašiak
Nedávne sté výročie podpísania Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920, ktorá znamenala okrem iného rozpad hneď niekoľkých svetových impérií, akoby znovu oživilo politických dinosaurov napísaním tzv. „Memoranda maďarskej komunity“. Požiadavky v tomto dokumente sú už dávno neaktuálne a mnohé z nich sú zas bežnou realitou. Dnes je iná doba, iný právny stav a iné myslenie ľudí na oboch stranách našich hraníc s Maďarskom.
Dovolím si povedať, že dnes nevládne medzi našimi národmi nepriateľstvo alebo útlak jedného voči druhému. Naopak, dnes sme v mnohom vo veľmi podobnej situácii. Musíme čeliť hrozbám, ktoré nám natláča organizovaná sila rôznych politikov a inštitúcií, akoby išlo o nejaké hodnoty západnej civilizácie, ktoré musíme akceptovať. O žiadne hodnoty však nejde. Hovorím napríklad o nútenej organizovanej ilegálnej migrácii s cieľom degradácie európskej civilizácie, hovorím o hrubom porušovaní medzinárodného práva, o porušovaní existujúcich platných zmlúv, o skazených extrémnych liberálnych teóriách LGBT a gender, o otvorenej podpore fašistických prejavov alebo o snahe bruselských elít likvidovať suverénne národné štáty. Ak sa pozrieme na slávnostný prejav pána Viktora Orbána pri tejto príležitosti, zdá sa akoby Maďarsko malo záujem pri možnom opätovnom zjednocovaní susediacich štátov a národov do nejakých nových budúcich širších organizácií a útvarov, hrať istú rozhodujúcu úlohu. Pokiaľ v týchto procesoch bude zabezpečená politická nezávislosť jednotlivých štátov s rovnakým záujmom, niet dôvodu obávať sa takejto snahy. Práve hrdosť, národná identita, vlastná suverénna štátnosť a blaho svojich občanov je to čo spája vyspelé národy.
Slovenská republika už dlhodobo zabezpečuje vysoký štandard práv osôb patriacich k národnostným menšinám. A štandard je preto štandardom, lebo sa na ňom dohodli všetky štáty, ktoré vytvorili medzinárodné právo. Štandard nesmie byť znižovaný, ale nesmie byť ani svojvoľne zvyšovaný, pretože tak ľahko môže dochádzať k nedovolenému zvýhodňovaniu jedných oproti iným. Národnostná (etnická) menšina je v podstate skupina občanov štátu dlhodobo žijúcich na území tohto štátu a udržiavajúcich s ním dlhodobé, trvalé a pevné zväzky, ktorá súčasne preukazuje odlišné etnické charakteristiky ako zvyšok občanov štátu a pritom jej početnosť je reprezentatívna. A u nás žije mnoho pôvodných menšín, česká, rusínska, maďarská, poľská, ukrajinská, rómska, nemecká, chorvátska, bulharská, atď. Aby sme sa nevracali k nejakým umelo vyvolávaným národnostným otázkam a nenávisti medzi Slovákmi a Maďarmi, dovolím si ako právnik stručne uviesť niekoľko právnych faktov a vysvetlení práv a postavenia národnostných menšín v oboch našich štátoch. Je veľký rozdiel medzi nikomu nepotrebným provokujúcim politikárčením a skutočným právnym stavom.
V oblasti osobitných ľudských práv je významnou Deklarácia OSN o právach osôb patriacich k národnostným alebo etnickým, jazykovým a náboženským menšinám, či Záverečný dokument z helsinskej konferencie o ľudskej dimenzii. Rada Európy prijala v roku 1995 Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín (ďalej len: „RD“), ktorý sa stal prvým celoeurópskym právnym dokumentom chrániacim práva osôb patriacich k národnostným menšinám vo všetkých oblastiach. Iným právnym dokumentom Rady Európy je napríklad Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov z roku 1992. Hlavným cieľom tvorby právnych predpisov je právna regulácia určitých vzťahov. Najdôležitejší je vždy účel právnej regulácie, teda cieľ, čo sa danou právnou úpravou sleduje a mieni dosiahnuť. Správne posudzovanie účelu jednotlivých práv je mimoriadne dôležité pre zabránenie rôznym špekuláciám a neodbornému účelovému politickému výkladu daných ustanovení práva. Ľudské práva majú individuálny charakter, to znamená, že sú priznané vždy len osobe, nie skupine osôb. Práva osôb patriacich k národnostným menšinám sú ľudskými právami. To, že majú individuálny charakter nebráni ich využívaniu v spoločnosti, teda v kolektíve s inými. Pritom pojem „kolektívne práva“ si nikdy nezískal podporu ani miesto v žiadnom všeobecne platnom ľudsko-právnom dokumente, ani v OSN, ani v Rade Európy, OBSE a pod. Dôvod, prečo sú štáty zdržanlivé v uznaní kolektívnych práv je bezpochyby skutočnosť, že sa obávajú že uznanie kolektívnych práv vytvára živnú pôdu pre separatistické požiadavky. S otázkou kolektívnych práv totiž býva veľmi často spájaná i otázka „práva na sebaurčenie.“ Dôležité je si však uvedomiť, že toto právo nikdy nebolo spájané s národnostnými menšinami, ale s národmi v časoch likvidácie systému koloniálnej nadvlády nad mnohými národmi, najmä rozvojového sveta.
Národnostné menšiny nesmú byť fyzicky vylúčené z územia ani z prístupu k zdrojom potrebným na ich živobytie. Právo na existenciu v zmysle fyzickej existencie je zabezpečované okrem iného Dohovorom o prevencii a trestaní zločinu genocídy. Druhou požiadavkou je ochrana identity. Mnoho súčasných medzinárodných dokumentov používa termín „identita“, ktorý jasne vyjadruje trend ochrany a podpory kultúrnej rozmanitosti v medzinárodnom i vnútroštátnom kontexte. Túto otázku upravujú napríklad ustanovenia článku 29 a čl. 30 Medzinárodného dohovoru OSN o právach dieťaťa, čl. 31 Medzinárodného dohovoru OSN o právach migrujúcich robotníkov, alebo napríklad čl. 2, ods. 2 písm. b) Medzinárodného dohovoru medzinárodnej organizácie práce OSN č. 169, ktorý hovorí o rešpektovaní sociálnej a kultúrnej identity, zvykov, tradícií a inštitúcií pôvodných obyvateľov. Identita je vo svojej podstate kategóriou najmä kultúrneho charakteru. Vyžaduje si nielen toleranciu, ale aj pozitívny postoj ku kultúrnemu pluralizmu zo strany štátu a väčšinovej spoločnosti.
Dôležitým a vo verejnosti možno menej známym faktom je, že príslušnosť k národnostnej menšine, národnosti, si určuje každý sám a slobodne (čl. 12, ods. 3 Ústavy SR). Vychádzajúc z medzinárodného práva (čl. 3 ods. 1 RD), právo slobodne si zvoliť či má s osobou byť zaobchádzané ako s osobou patriacou k národnostnej menšine však znamená, že osoba na to, aby sa mohla slobodne rozhodovať o svojej príslušnosti k národnostnej menšine, musí reálne byť osobou, ktorá k takejto menšine patrí (vysvetľujúci komentár k RD, ods. 35). Účelom je toto právo na slobodné rozhodovanie o príslušnosti k národnostnej menšine poskytnúť priamo osobám, občanom a nie štátom. Tým sa zabraňuje možnému postupu štátov, ktorými by oficiálne nerešpektovali skutočnosť, že na ich území existujú aj osoby patriace k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám.
Pre ilustráciu niektorých „menšinových práv“ si dovolím uviesť právo efektívnej účasti na rozhodovacích procesoch najmä v otázkach týkajúcich sa národnostných menšín (RD čl. 15). Je to jedno z najvýznamnejších práv, nakoľko predstavuje podstatu rovnosti medzi osobami patriacimi k národnostným menšinám a osobami, ktoré tvoria väčšinu. S týmto právom úzko súvisia aj ďalšie práva, napr. právo na zakladanie vlastných inštitúcií, združovanie sa a pod.). Vyššiu formu účasti na verejnom živote predstavuje činnosť politických strán, ktoré vznikli na etnickom princípe a ktoré pôsobia v prostredí príslušníkov národnostných menšín. Sú však európske krajiny, kde nemožno zakladať politické strany na etnickom princípe. Okrem možného parlamentného zastúpenia príslušníkov národnostných menšín existujú ďalšie formy ich účasti na riešení záležitostí, ktoré sa ich dotýkajú. Ide napríklad o poradné a iniciatívne orgány vlády alebo tých ministerstiev, ktoré majú v kompetencii problematiku kultúry, školstva alebo vnútorných záležitostí. Pokiaľ ide o otázku „samosprávy“, ide o mieru kontroly rozhodovania skupiny osôb o záležitostiach, ktoré sa ich priamo dotýkajú. Tento termín však neznamená automaticky výlučnú jurisdikciu. V rámci krajín OBSE sa táto otázka vyskytuje v rôznych formách, ako delegovanie autonómie, miestna vláda, domáca správa a pod. V žiadnom prípade však tento pojem neobsahuje etnické kritérium pre územné usporiadanie štátu. Medzi rôznymi jazykovými právami si zas dovolím upozorniť, že účelom práva na používanie menšinového jazyka v úradnom styku je zlepšovanie podmienok miestnej komunity osôb patriacich k národnostným menšinám, s prihliadnutím na ich počet na určitom území. Pritom je dôležité vedieť, že ide o umožnenie úradného styku s administratívnymi orgánmi iba na tomto území. Teda nie na území celého štátu. Súčasne platí, že štátni úradníci nie sú povinní ovládať menšinový jazyk ako podmienku ich zamestnania. Niektorí medzinárodní experti vidia určitú súvislosť medzi právom osôb patriacich k národnostným menšinám na efektívnu participáciu a právom národov na sebaurčenie a to v súvislosti s medzinárodne neúspešnými snahami o uzákonenie riešenia situácie národnostných menšín formou budovania územnej autonómie na etnickom princípe. Faktom však zostáva, že ak sa má výraz „sebaurčenie“ chápať dôsledne, potom je svojim obsahom v priamom protiklade s výrazom „participácia“, nakoľko ide o požiadavku „ne-participácie“ kombinovanej s požiadavkou „ne-podriaďovania sa“. Tieto dva pojmy preto nemožno zamieňať, alebo inak spodobovať.
Záverom iba pripomínam, že s právami idú aj povinnosti. Na osoby patriace k národnostným menšinám sa vzťahujú rovnaké práva a povinnosti, vyplývajúce z ich štátneho občianstva, ako na ostatných občanov štátu. Je tu povinnosť pri využívaní svojich menšinových práv rešpektovať vnútroštátnu legislatívu a práva väčšiny, či ostatných národnostných menšín (RD čl. 20). Platí zákaz interpretácie akéhokoľvek práva osôb patriacich k národnostným menšinám ako práva na zapájanie sa do aktivít alebo vykonávania skutkov v rozpore so základnými princípmi medzinárodného práva, najmä suverénnej rovnosti, územnej celistvosti a politickej nezávislosti štátov (RD čl. 21). Povinnosť ovládať štátny jazyk nie je nikde uvedená konkrétne, prednosť štátneho jazyka je však okrem Ústavy a zákona obsiahnutá v povinnej školskej dochádzke a v medzinárodných dohovoroch tým, že výučba menšinových jazykov nesmie byť na úkor ovládania štátneho jazyka (RD čl. 14 ods. 3).
Menšinové práva nie sú žiadnou hrozbou a ako ľudské práva majú svoje pevné miesto v medzinárodnom i domácom právnom systéme. Som presvedčený, že naša verejnosť ich považuje za samozrejmosť. Dôležitá je ich automatická realizácia zo strany štátu.