V politike boja proti extrémizmu politici odhaľujú svoje ( ne ) schopnosti.

Časť XIV.

Najprv si dovolím pripomenúť niekoľko zaujímavých postojov našich čelných politikov, ktorých extrémizmus občanov najviac desí a možno kvôli tomu nemajú ( či nemali ) pokojný spánok.

Podľa pána R. Ondrejcsáka, štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitosti SR, extrémizmus a fašizmus predstavujú najväčšiu hrozbu pre vnútornú bezpečnosť Slovenska.

Pán Andrej Kiska, ešte ako prezident SR povedal aj toto: „Toto zlo ( extrémistické reči, poznámka D. H. ) nemôžeme prehľadať a nemôžeme k nemu byť ľahostajní. Musíme zakročiť všetkými dostupnými prostriedkami.“ Ďalší citát: „Nikoho život nebude lepší, keď dovolíme, aby extrémisti určovali témy, ktorými sa budeme zaoberať. Aby nám diktovali, akým tónom máme hovoriť o výzvach súčasnosti.“

Pán Róbert Fico, bývalý predseda vlády SR v plnom bojovom nasadení proti extrémistom vykrikoval: „Orgány činné v trestnom konaní by mali čo najskôr zastaviť prejavy extrémizmu spojenej s pôsobením jednej z parlamentných strán.“ Bolo to počas pietneho aktu spojeného s kladením vencov pri príležitosti 72.výročia Dňa víťazstva nad fašizmom pri pamätníku na Slavíne.

A sú známe aj jeho ďalšie výzvy. Citujem: „Vyzývam orgány činné v trestnom konaní, zakročte, preboha, pretože ak toto budeme vnímať ako niečo normálneho a budeme sa tváriť, že toto je súčasť slobody názoru alebo slobody prejavu, tak sa veľmi, veľmi mýlime. Toto nemá nič spoločného ani s demokraciou, ani s hodnotami a čím skôr tieto prejavy zastavíme, tak to bude pre túto krajinu lepšie.“

Ďalšia zaujímavá perlička: „Každý má právo kritizovať, robiť opozičnú politiku, ale nad všetkým je dnes národnoštátny záujem tohto štátu.“

Je vhodné si ešte pripomenúť stanovisko E. Chmelára. Ten pripomenul, že ak vyhrá voľby Kotleba, už ho nič nezastaví. Vyzval preto politikov, aby nehazardovali s budúcnosťou nášho štátu a zjednotili sa v tomto kľúčovom zápase proti nástupu fašizmu. Už vraj nemá význam vstupovať s extrémistami do dialógu.

A ešte raz sa vrátim k R. Ficovi. Podľa neho nárast podpory extrémizmu je dôsledkom toho, že ľudia chcú zmenu. Štandardné politické strany by mali hľadať odpovede na otázky, z dôvodov ktorých je extrémizmus problémom. Voličom by vraj mali vysvetľovať históriu.

Ako je možné reagovať na uvedené postoje politikov, ktoré pretrvávajú už celé novodobé obdobie tohto storočia a ďalej gradujú ?

Najvyššou a najmocnejšou politickou silou sme my, občania SR, pretože sme základom štátnej moci. Naši zástupcovia či politické elity, aj napriek tomu, že im tento základ moci vytvára dobre podmienky pre ich osobný a politický život, majú za svoju vlastnú nepísanú povinnosť ustrážiť aj proces debilizácie človeka – občana. Aby to bol celkom efektívny proces debilizácie človeka – občana, tak k tomu bol ustanovený systém opatrení, ktorým sa to má zrealizovať.

Prvým a základným vstupom do tohto procesu sú demokratické voľby, na ktoré potom nadväzujú ďalšie politické opatrenia, ktoré môžu pomáhať vytvárať už spomínanú ilúziu demokracie. Organizovanie politiky boja proti extrémizmu patrí tiež do tej skupiny politických opatrení. Vymyslieť si, že fašizmus a extrémizmus na Slovensku predstavujú najväčšiu hrozbu pre jeho vnútornú bezpečnosť, to je zo strany vládnej moci veľká politická hlúposť, pustá propaganda. Kto rozumie pojmu fašizmus, ten nemá pochybnosť, že skutočný fašizmus sa zakladá a šíri, upevňuje a presadzuje zhora, z politických a ekonomických štruktúr moci, kde je sformovaný do podoby ideológie, politického hnutia a formy vlády s otvorenou teroristickou diktatúrou. Fašizmus nemožno spájať s tým, že je to záležitosť bezbranného obyvateľstva SR. Rovnako nezmyselná je predstava, že nejaký extrémizmus je potrebné zrovnávať s fašizmom, pričom je to také pojmové označenie, ktoré sa nemá ani v skutočnosti používať, pretože je zavádzajúce.

Ak Andrej Kiska za svojho úradovania vyhlásil, že extrémistické reči nesmieme prehliadať, byť k ním ľahostajní a musíme preto proti ich nositeľom zakročiť, tak tu nejde o fašizmus či extrémizmus, ale o postoj k tým politickým silám, ktoré majú iný pohľad na politiku. Andrej Kiska a Róbert Fico sa aj bez osobného kontaktu zhodli na tom, že treba proti extrémizmu tvrdo zakročiť. Mať extrémistické reči, to v skutočnosti predstavuje politické postoje a aktivity opozície, ktorá je ale, či má byť, zlučiteľná s demokratickým právnym poriadkom. Áno, „extrémistické reči“ majú byť súčasťou slobody názoru a slobody prejavu či súčasťou súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti.

Za tejto situácie vyzývať orgány činné v trestnom konaní, aby zakročili, to je jasný fakt o tom, že ani prezident SR a ani predseda vlády SR nekonali v súlade s Ústavou SR. Aby sa extrémistické reči nešírili, musí byť podľa ústavných činiteľov stanovená jasná hranica. Podľa Róberta Fica jasnou hranicou je národnoštátny záujem tohto štátu. Toto je hranica slobody, ktorú neprofesionálne stanovil Róbert Fico z úradnej moci, pretože je presvedčený, že myšlienky, názory a postoje všetkých občanov SR majú byť v súlade s podstatou štátu a tejto krajiny. Takáto predstava nemôže byť z hľadiska občanov rešpektovaná. Prečo ?

Pretože občan sa podľa toho má podriadiť tomu, čo reprezentujú politici či vládna moc. Ak majú názory a postoje či prejavy ladiť s podstatou štátu, znamená to, že občania by mali mať zmysel pre spoločné, čo však nie je hocičo. Je to ochota občanov plniť uložené povinnosti zákonom. Prísne podľa zákona sme zaviazaní iba k tomu, čo zákon predpisuje. Splnenie zákonných povinnosti je možné v zmysle zákona si vynútiť. A z tohto dôvodu nepotrebujeme k tomu osobitný spôsob vynucovania – boj proti extrémizmu. Došlo k tomu, že hranica zmyslu pre spoločné sa prekročila, pretože štát si začal vynucovať kontrolovať vnútorný postoj občana.

Aby sme tomu porozumeli, tak si treba uvedomiť, že štát a občania majú pracovať na rešpektovaní hľadania a nachádzania spoločného dobra, ktoré má dve roviny zmyslu. Prvá rovina, to je zmysel pre plnenie si povinnosti zákonmi stanovených, čo som už zdôraznil. Druhá rovina, to je zmysel pre plnenie si svojich práv zákonmi umožnených či chránených. V prípade druhej roviny ide o zásadnú zmenu, ktorú si treba všimnúť. Zmysel pre spoločné sa stanovuje vlastným duchom – vnútorným postojom a tým o naplnenie ľudských práv a slobôd stanovených Ústavou SR. V tejto rovine si štátna moc nesmie vynucovať u občana zmysel pre spoločné podriadenosťou jeho ducha. Práve toto je politikou boja proti extrémizmu rozpracované.

Je potrebné si uvedomiť, že zmysel pre spoločné, stanovené vlastným duchom – vnútorným postojom – sa dotýka oblasti politiky, účasti na spravovaní demokratického právneho štátu, má vplyv na to, ako sú formované politické sily v spoločnosti a podobne. Zmysel pre spoločné stanovené vlastným duchom teda nie je možné podriadiť požiadavke súladu s podstatou štátu, ale musí byť podriadený politickému boju a teda v konečnom dôsledku demokratickému rozhodovaniu.

Z uvedených postojov politikov je potrebné si všimnúť, že nikto z nich nemá záujem vstúpiť do dialógu s „extrémistami“, či vôbec dovoliť im, aby si určovali témy pre dialóg. Znamená to, že tí občania, čo majú a vedú „extrémistické“ reči, majú byť určitým spôsobom vyčlenení zo spoločenstva občanov a, samozrejme, aj má byť voči ním vedené represívne konanie, respektíve podriaďovať ich zvláštnemu právu ? To sa v súčasnosti deje a preto zo strany vládnucich ide o nespravodlivé konanie, ak spravodlivosť chápeme ako cnosť, ktorá spočíva v ochote vládnucich dovoliť občanom mať primeraným spôsobom účasť na rozhodovaní o dôležitých otázkach života spoločnosti. Ak si R. Fico a ďalší politici myslia, že ľudia chcú zmenu, tak je najskôr možné predpokladať, že táto zmena sa má tykať toho, aby vo vzťahu vládnej moci a občanov bola nastolená spomínaná spravodlivosť. Tá zmena rozhodne nebude súvisieť s tým, aby politické strany vysvetľovali voličom históriu.

Už dávnejšie som v inom článku napísal, že kto sa chce vyznať v tom, či vládna moc má oprávnenie k tomu, aby organizovala politiku boja proti extrémizmu, musí si všimnúť určité súvislosti, ktoré sa dotýkajú otázky ľudských práv a slobôd. Ľudské práva na slobodu má štát rešpektovať, pretože Ústavou SR sú zaručené. Lenže podľa existujúceho právneho stavu o trestných činoch extrémistických, akoby nešlo o konanie naplnené zo strany vládnej moci, ale o konanie každého občana, ktorý sa snaží o založenie, podporu a propagáciu hnutia k potláčaniu základných práv a slobôd, respektíve prejavuje sympatie k hnutiu smerujúcemu k potláčaniu základných práv a slobôd.

Vládna moc je presvedčená, že je to teda človek – občan, ktorý môže svojim konaním smerovať k potláčaniu základných práv a slobôd stanovených ústavným zákonom. Preto je potrebné mať vytvorené také opatrenia, aby bolo možné človeka – občana identifikovať ako extrémistu a podriadiť ho zvláštnemu právu, čo súvisí s obmedzením jeho slobody a teda aj ľudských práv. V našej spoločnosti sa tak dostávame k problematike etiky ľudských práv a slobôd. Ak vládna moc vyhlásila boj proti extrémizmu, kde sa ona či samotná spoločnosť v etike ľudských práv dostala ?

Sú tu dve možnosti a každá z nich ukazuje, ako je možné zo strany vládnej moci konať či ako sa aktuálne koná. Prvá možnosť spočíva v tom, že ľudské práva spájame s rešpektovaním ( etikou ), že človek prináleží k ľudskému druhu a je členom určitej spoločnosti na základe svojho vlastného práva. V praktickom živote to znamená, že moje postavenie ( existencia ) v spoločnosti sa nespája s podmienkou plnenia určitých kritérií založených na určitých mojich vlastnostiach či výkonoch. Znamená to, že byť človekom v spoločnosti bez podmienok a kritérií má súvislosť s problémom ľudských práv.

Záleží na tom, či ľudské práva spájame s etikou ( rešpektovaním ) prináležania človeka k spoločnosti. Ak áno, potom musí platiť, že nikto ( a ani vládna moc ) nesmie mať oprávnenie posudzovať, či je ten druhý ( a každý ďalší ) subjektom ľudských práv. Demokratický právny štát svoje práva spája s touto prvou možnosťou a teda rešpektovaním ľudských práv. Iba táto prvá možnosť určuje, že občania si môžu byť istí svojimi právami a nevznikne totalita neistoty, o ktorej som sa zmienil v predchádzajúcej časti. Iba za tejto prvej možnosti je možná ochrana jedinca pred štátom, pretože má svoju nezávislosť na určitých kritériách.

Teraz je už možné konštatovať, že naša vládna moc túto prvú možnosť nevyužíva a v etike ľudských práv sa dostala na pozíciu, že rešpekt k ním bol odstránený a vo výsledku je to o tom, že občan si nemôže byť istý svojimi právami, stratila sa jeho nezávislosť na autoritách, viere či ostatných kritériách. Ľudské práva ako obrana jedinca pred štátom začali byť oslabované.

V otázke etiky ľudských práv existuje aj druhá možnosť, ktorá spočíva v tom, že ľudské práva spájame s etikou užitočnosti a s jej kritériami. Pri tejto možnosti sa stráca nedotknuteľnosť človeka, jeho členstvo v spoločnosti na základe jeho vlastného práva. Etika užitočnosti je o určitej kvalite človeka, ktorú musí v živote preukazovať a potom má nárok na zodpovedajúce rešpektovanie svojich práv, napríklad od štátu. Posudzuje sa určitá spôsobilosť človeka k určitému výkonu, konaniu a podobne. Tak napríklad Marián Kotleba mal mať podľa štátu možno schopnosť – ochotu vypísať šek na 1.500,- eur a nie na 1.488 eur. Podľa Róberta Fica obsah internetu nie je v súlade s podstatou štátu a tejto krajiny, tak sa musí proti tomu zasiahnuť. Podstatné je, že na základe spôsobilosti, o ktorej rozhoduje štát, sa spustí proces, v rámci ktorého sa mení pohľad na človeka a na jeho ľudské práva. Štát potom vytvára podmienky k tomu, aby bolo možné sledovať u občanov ich myšlienky, postoje, nápady, kritiku či morálne správanie sa a či tie vyhovujú požiadavkám vládnej politiky, respektíve, či sú v súlade s prozápadnými hodnotami.

Dochádza teda k tomu, že z hľadiska rešpektovania etiky užitočnosti nebude možné u občanov rešpektovať ich nespôsobilosť pre posudzovanie politiky vládnej moci a nebude sa zakladať na bezhraničnom rešpektovaní slobody slová, prejavu, myslenia, postojov. V oblasti ľudských práv sa tak končí obrana jedinca pred štátom. Nespôsobilosť určovaná z úrovne vládnej moci bude mať v konkrétnych príkladoch pojmové označenie „extrémista“, „extrémistický“ a bude ( je ) posudzovaná v trestnoprávnej rovine.

Spájanie ľudských práv s etikou užitočnosti za rozhodujúcej úlohy štátnej moci a jej prisluhovačov vytvorilo prvé predpoklady pre zavádzanie totalitných praktík do života spoločnosti. Obrazne povedané, je to už prejav „plazivej fašizácie“ spoločnosti. Zmenil sa prístup vládnej moci k ľudským právam, ktoré už neprijíma s rešpektom, ale s určitými podmienkami. Občania už nemôžu voľne „tárať nezmysly“ o politike a politikoch, pretože boli podriadení pod možnosť prísnej kontroly zvláštneho práva.

Koniec časti XIV.

Nasleduje časť XV.

Dušan Hirjak