Voliči odmietli strany, ktoré vodu kážu, víno pijú. Uprednostnili aktivizmus. Stali sme sa svetový unikát.

Víťazovi treba zablahoželať, víťazstvo je nespochybniteľné. Voliči odmietli extrémistický „progresívny“ liberalizmus a jednu z dvoch jeho foriem (dvojstranu) vypoklonkovali. Liberálni extrémisti budú mať len 12 hlasov „žaluďov“. Vyhrala istá forma tradicionalizmu a konzervativizmu, aj keď netreba podceňovať infiltrovaných extrémistických liberálov v budúcich vládnych stranách. Najviac v SaS, kde okrem Sulíka a zopár jeho klonov veľká časť známych reprezentantov strany reprezentuje hodnoty blízke extrémistickému „progresívnemu“ liberalizmu. No a napokon je faktom, že namiesto oligarchov si ľudia zvolili podnikateľov.

Nepodceňujme fakt, že Slovensko sa stáva určite unikátom EÚ, možno aj svetovým unikátom. Vládnuť mu nebudú okrem SaS typické strany, ale budeme mať nestrany. De facto ide o „s.r.o.-čky“, zoskupenie aktivistov. Nebude to po prvý raz v histórii. A keď moc prevzala ulica, čiže „obyčajní ľudia“, nikdy sa to neskončilo dobre. Najlepšími sú dva príklady. Jedným je francúzska revolúcia, v ktorej „obyčajní ľudia“ vyvraždili v podstate celú najlepšiu mozgovú kapacitu v celej svojej vlasti. A druhým je povstanie ulice výstrelom z krížnika Aurora, v ktorej dôsledku boli „obyčajnými ľuďmi“ eliminované desiatky miliónov predovšetkým v prvom rade Rusov a v druhom rade Ukrajincov.

Dnes sme nesporne inde, ale fenomén „obyčajnosti ľudí“ sa svojou podstatou nezmenil. A platí jedna historická, aj politologická skúsenosť: prosperita je tam, kde „obyčajným ľuďom“ vládnu neobyčajní ľudia. A nepodceňujme fakt, že samotný víťaz je konglomerátom niekoľkých zoskupení a množstva záujmov. Je to veľký prvok nestability a neistoty.

Čo nás reálne čaká a čo čaká víťazov, budúcich vládcov? Príde čas vytriezvenia. Mnohí tradicionalisti uverili, že za ich hodnotami je víťaz. Dajme im čas, aby sa presvedčili. Ukázalo sa, že voľby sa aj u nás stali „reality show“ a vyhrávajú ich dobrí herci a veľké peniaze. Šéf víťazov je nesporne dobrý herec a mal veľké peniaze. Zlí herci boli vypískaní napriek gigantickým zahraničným sponzorstvám.

Ale hrozí najmä nevyspytateľná kríza. Jej spúšťačom je nielen koronavírus so svojimi sekundárnymi dôsledkami(už som o nich v blogoch písal), ale aj politika vládcov EÚ. Prepad ekonomiky, prepúšťanie ľudí, nedostatky mnohých komodít, od liekov po potraviny. Aktivisti nezvyknú byť odvážnymi a efektívnymi krízovými manažérmi. Revolucionári nebývajú dobrými vládcami a málo revolucionárov dokáže prepnúť z módu radikálneho kritika do módu pragmatického politického lídra, často núteného robiť nepopulárne opatrenia, neraz v príkrom rozpore so svojimi pôvodnými zámermi.

Je po týchto voľbách niečo pozitívne? Určite je. Minimálne to, že premiérom bude znovu otec normálnej rodiny, predstaviteľ 97%-nej normálnej drvivej väčšiny, predstaviteľ istej formy tradicionalizmu. Ak sa predsedom parlamentu stane šéf druhej najväčšej strany z potenciálnej koalície, tak pri svojej multi-oteckovskej vyosenosti bude tiež vyvažovať hrad inou formou predstaviteľa tradicionalizmu. Určite je pozitívne aj to, že migrácia takmer s istotou nemôže dostať zelenú. Ani homo-manželstvá, ani podvodnícke dohovory (Marakéšsky alebo Istanbulský). Zmenou postojov by si víťaz podpílil konár a minimálne Sme rodina by musela v prípade nátlaku „žaluďov“ alebo SaS odstúpiť z vlády a koalícia bez nich by mala len tesnú väčšinu. Čiže veľké pozitívum je, že voľby prehrali gigantické korupčné zdroje z eurofondov na presadzovanie vnucovania zvráteností.

Kto utŕžil najväčšiu porážku? Mnohí uveria, že najväčšiu porážku utŕžili extrémistickí „progresívni“ liberálni narkomani. Nie, fakty ukazujú niečo iné. Najväčšiu porážku utŕžil bývalý amatér v prezidentskom paláci. Z viac ako 20% pôvodne oklamaných voličov, ktorí ho svojou naivitou a zvrátenosťou systému voľby prezidenta dostali do prezidentského paláca, mu zostala necelá pätina. To je jasné vysvedčenie. Totálny prepad a hanba. Druhý najväčší prepadák je duo Danko s Bugárom. Ale tešiť sa nemôže ani predseda strany Vlasť. Ukazuje sa, že získal len asi tretinu hlasov svojich podporovateľov v prezidentských voľbách. To nie je úspech.

Kde sa skryli etatickí, tradicionalistickí a konzervatívnejší voliči, ktorí si nadovšetko vážia svoju štátnosť? Ak medzi nich oprávnene zarátam aj KDH, tak dovedna sa stratilo asi 11% hlasov. Veľká časť takých voličov naďalej nechodí voliť. Ak je to polovica pri 35% neúčasti, tak je to ďalších okolo 17% voličov. Dovedna tí štandardnejší konzervatívnejší a tradicionalistickí vlastenci tvoria takmer 30% neuplatnených alebo prepadnutých hlasov. Tá radikálnejšia časť verí a bude veriť ĽSNS, čiže ide o ďalších 8% hlasov. Veľká časť etatických voličov zatiaľ uverila OĽANO, Smeru a Sme rodina. Určite je to najmenej polovica voličov týchto strán. Pokojne okolo 17% voličov, nie účastníkov, ale všetkých voličov. Ktorí musia uveriť. Nejakému novému lídrovi, novému projektu. Zrozumiteľnému a presvedčivému.

Čísla nepustia. Ide o potenciál okolo 50% voličov. Je málo pravdepodobné, že sa spamätajú tí malí, ktorí napriek mnohým porážkam nepochopili, čo znamená zjednotenie. Existujú principiálne dve možnosti. Najsilnejším etatickým subjektom môže byť po rezignácii skrachovaného predsedu, ktorý tradicionalistickú vodu kázal a liberálne víno pil, obnovenie presadzovania hodnôt pôvodných voličov SNS. Tento potenciál je vysoko nad 10%. S podmienkou: zvolia si presvedčivého predsedu, ktorý celou svojou históriou postojov a hodnôt neuhol od tradicionalizmu a etatizmu. Takto vedená strana potom začne zoskupovací proces zjednocovania vlasteneckej scény. Ak to zvládne, podpora bude rásť.

Druhou možnosťou je identifikovanie presvedčivého lídra, opustenie ega iných (takmer nemožné) a vytvorenie nového subjektu. Subjektu nezaťaženého volebnou prehrou, programovo racionálneho, s nejakým minimalistickým spoločným programom (už existuje), so schopnosťou nájsť si neoligarchické financovanie. Taký subjekt, ktorý bude schopný na rozdiel od ĽSNS viazať opatrnejších vlastencov, tradicionalistov a etatistov, podporujúcich tri piliere. Proces sa začal už pred voľbami. Čas ukáže, ale proces si zároveň vyžiada čas. Možno nie dlhý.

Šanca na predčasné voľby nie je bezvýznamná. V ideálnom prípade 4 roky dávajú dobrú šancu na skonsolidovanie tradicionalistického a etatického tábora. A najmä generačne vyváženého. Stojí to za pokus. Najhoršie by bolo prepásť ponúkajúcu sa príležitosť, vyplývajúcu z poučení, ktoré tieto voľby určite poskytli.