„Zničiť vlastným egom takú populárnu politickú stranu a cez ňu aj štát je tiež umenie.“ – citát z internetu.
Môj posledný infantilný blog bol venovaný infantilným politikom. Nepomohol. Vzápätí naň sa prezentoval predseda SNS v podnapitom stave na zasadaní NR SR, aby mu hneď konkuroval bývalý minister Sólymos, nominant Mostu-Híd, incidentom v reštaurácii, sprevádzaného výkrikom: „Ja som minister.“ Už nie je. Mesiac pred voľbami odstúpil. Tento jeho počin bol prezentovaný niektorými politikmi a komentátormi ako obdivuhodný. Výborne. Ľudia, ktorí nedokážu uriadiť ani sami seba, riadia štát. Fakt obdivuhodné, to sa hocikde nevidí. Človek, ktorý sa nevie ovládať, je ovládateľný. Postavám v pozadí práve toto vyhovuje. Predpokladám, že oba tieto incidenty zabili posledný klinec do rakvy existencie ich materskej strany. Následne Danko pomyselne skladal vládu s predstavou, že sa podarí poskladať názorovo diametrálne odlišné strany na príkaz oligarchov ako posledne. Nie. už sa to nepodarí.
Človek má krátkodobú a dlhodobú pamäť a v zdravej spoločnosti prebiehajú samoozdravovacie procesy. To, čo predvádzali predstavitelia spomínaných strán v poslednom volebnom období (ako aj predtým), žiadne ich súčasné ľúbivé výroky nepremažú. Spoločnosť sa nemýli. Hoci sú krajné názory jednotlivcov uletené, spoločnosť ako celok volí správnu cestu. Spoločenské vedomie je nastavené tak, aby spoločnosť prežila. Pokiaľ sú však prirodzené procesy blokované, spoločnosť speje k záhube. Snaha zabrzdiť ozdravné procesy je obrovská zo strany domácej oligarchie, Bruselu, ako aj našich tútorov spoza mláky a môže vyústiť do občianskych nepokojov, kvôli nespokojnosti s vnútornými pomermi, alebo môže viesť až k zániku štátnosti ak podľahneme cudzím tlakom a nedokážeme sa efektívne brániť nastrkovaniu figúr zahraničných záujmov do riadiacich funkcií štátu. Preto na Slovensku prebiehajú spravodajské hry v niekoľkých úrovniach. Toto však nebude nateraz témou článku.
Tak ako vyzerá politický súboj pred voľbami, ešte horšie bude vyzerať riešenie problémov občana po voľbách, ak sa predmetné politické strany dostanú k moci. Dobre si všímajme tón konfrontácie. Vzájomné osočovanie niektorých politikov, občan sa nachádza na okraji ich záujmu, prioritou je diskreditácia politického protivníka za použitia osobných útokov a podpásových úderov. Konfrontovať by sa mali vízie riešení problémov občanov v politických debatách, nie demonštrovať na námestiach proti existencii strany svojho politického súpera. Na to sme tu my občania. Niekto asi nepochopil náplň svojej činnosti. Okrem iného, títo politici vo svojej názorovej obmedzenosti vôbec nepochopili, že práve týmto počínaním pomáhajú súperovi rásť. Netreba míňať svoju energiu v boji proti niečomu, ale za niečo. Spoločnosť je živý organizmus prechádzajúci dynamickými procesmi, a kto to nepochopí, nedokáže reagovať na aktuálne výzvy správnym spôsobom a včas. K slovenskému politickému folklóru patrí aj kolobeh politických nezmarov naprieč politickými stranami. Čo nové chcú priniesť občanovi tým, že vymenia politické tričko? Ich názory a schopnosti zostávajú nezmenené. O čo sa im jedná, zostáva pre mňa záhadou. Mocichtivosť? Pocity spasiteľstva národa? Zástupné záujmy? Fakt niekedy neviem. O očividne kúpených politikoch a jednoúčelových stranách sa nebudem ani zmieňovať. Rozpory medzi prezentovaným názorom a vnútorným presvedčením politikov sú do očí bijúce. Z niektorých farizejstvo doslova srší. Zaujímajú ma strany, ktoré chcú zmeniť systém.
Budem sa venovať trošku politickej strane ĽSNS, pretože s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou táto strana vyjde z nadchádzajúcich volieb víťazne. Straší ma slovo víťazne, pretože voľby nie sú preteky. Víťazom by mal byť občan, ale kedy za posledných 30 rokov tomu tak bolo? Všakže. Potrebná je zmena štruktúry riadenia štátu. Bude. Hlasy za zmenu volebného systému už silnejú. Neozývajú sa len na blogoch a mimoparlamentných fórach, ale začína ich byť počuť aj zo štátnej správy. Nedávno sa ozval primátor Trenčína a načrtol svoju predstavu zmeny v riadení miest a spochybnil potrebu existencie VÚC. Dnes vidieť evidentne rozhorčeného a podráždeného premiéra v reakcii na zvolených starostov a primátorov Nitry a BBSK. Hovorí o ich neschopnosti riadiť zverené oblasti. Spojenie medzi spodnými a vrchnými úrovňami riadenia štátu je prerušené, neexistuje funkcia spätnej väzby. To je vážna diera v riadení a je to výzva, ktorá sa stane čoraz naliehavejšou. Prezidentské voľby taktiež ukázali, že volebný systém bude potrebné postaviť na rozumnej filozofii a celý ho prepracovať. Primátori, starostovia, prezidenti a iní ústavní činitelia nemôžu padať neskúsení z neba na základe reklamných sloganov. Do zodpovednej funkcie treba vyrásť. Paradoxné je, že sám Pellegrini podporil Luntera v kandidatúre na župana, ale dnes nevie nájsť slová. Už zabudol ako sa vo voľbách do VÚC všetci spojili proti Kotlebovi. Vtedy nehľadal najlepšie riešenie pre BBSK, ale išlo o to “niekoho poraziť”. Krátkozraké. Teraz sa mu to vracia ako bumerang. Ak chce skutočne zmeniť veci verejné v prospech občanov, túto chybu si musí uvedomiť, pretože ju opakuje aj pred parlamentnými voľbami. Všetci sa vymedzujú od ĽSNS, čo môže veštiť ich neskorší politický koniec. Pri súčasnej politike môže ĽSNS vyrásť do ďalších volieb tak, že nebude potrebovať partnera k spolupráci. Takéhoto žolíka dostal jedine Smer za vlády Fica a ako trestuhodne ho Fico premrhal netreba spomínať. A tento problém dobieha Smer práve v súčasnosti. Rozporuplnosť, dvojtvárnosť a nedôveryhodnosť. Práve za Fica vyrástol systém do obludných rozmerov. Vnútornú politiku Smeru najlepšie ilustruje zametenie kauzy Gorila pod koberec, a zahraničnú, vystrájanie Lajčáka na poste ministra zahraničných vecí. Gorila sa však úplne „neočakávane“ znovu objavila a dobehla ich, a Lajčákova proAmerika ich nádeje na zostavovanie vlády pochová definitívne. Národnobuditeľské vyjadrenia Fica vyznievajú nedôveryhodne a búšenie Blahu na otvorené dvere častokrát komicky. Každému súdnemu človeku je jasné, že pokiaľ sa problém nevyčistí, stále sa bude vracať ako výzva. Pellegrini sa rozhodol problémy riešiť, ale či to bude stačiť k víťazstvu vo voľbách si nemyslím. Výzvou dneška je zmena riadenia spoločnosti a zmena systému. Smer na tieto výzvy nie je schopný reagovať.
Váha antisystémových strán rastie. Radikálne riešenia predostiera Kotleba, Harabin, Chmelár. Kotlebova strana bola stranou odporu. Ešte pred dvoma rokmi vírila názorové hladiny provokovaním s číslom 1488. O politickej nezrelosti svedčilo aj počínanie Kotlebu v prezidentských voľbách. Kotleba je inteligentný a zrejme pochopil, že strana odporu sa musí pretransformovať na stranu zodpovednosti a spolupráce. Napovedá tomu zapísanie menších strán na kandidačnú listinu do parlamentných volieb. Strana absorbuje, rastie a dozrieva. Strana sa odstriháva od svojej minulosti a sústreďuje sa na riešenie problémov dneška. Uvidíme, či sa dokáže držať vytýčenej línie. Politickú múdrosť predviedla aj na mítingu v Levoči, čím vyrazila tromfy z rúk Kiskovej strany. Kiska poštvaním Rómov proti kotlebovcom výrazne stratil. Čo strane ĽSNS chýba a čo strana zanedbala, je príprava a výchova odborníkov do riadiacich funkcií štátu. Nie som si istý, či je pripravená na prevzatie zodpovednosti. Dá sa to riešiť zapojením odborníkov z iných strán a z vonkajšieho prostredia. Bol by to prejav štátnickej múdrosti. Iný problém je, či im to bude umožnené. Ak chce strana napredovať, nemôže byť stranou jedného vodcu, ale budovať tím odborníkov a osobností. Samozrejme, voči Kotlebovi sa vymedzili všetky parlamentné politické strany a hry o vymenovaní, či nevymenovaní premiéra rozohral aj prezident SR. Ak vychádzame z percentuálneho podielu voličov prezidenta SR, váha prezidenta nie je presvedčivá a jeho legitimita je vážne spochybnená nevyšetrením sťažnosti prezidentského protikandidáta na priebeh a potvrdenie regulérnosti volieb pred samotnou inauguráciou víťaza do úradu prezidenta. Prezident by mal preto spravovať veci verejné veľmi citlivo. Vážne to spochybňuje aj inštitúciu Ústavného súdu, ktorý sa vyjadril, že konania sú zaraďované do časového plánu podľa dôležitosti. Čo už môže byť dôležitejšie, než vedomosť občanov o tom, či proces voľby hlavy štátu prebehol v súlade so zákonom a deklarovaný prezident je skutočne legitímnym prezidentom republiky? Najzávažnejším podozrením je však odhalenie spolupráce predtým bezvýznamnej osoby Zuzany Čaputovej s PR agentúrou izraelského občana Aron Shaviva, ktorého bohviekto riadi. Ako sa protagonisti tejto hry našli, evokuje podozrenia o spravodajských hrách a nastrčení osoby Zuzany Čaputovej do funkcie prezidenta pre prácu pre cudzie záujmy.
Vstupujeme do mimoriadne zaujímavého obdobia a sám som zvedavý, či sa podarí započať systémové zmeny už po týchto voľbách, alebo budeme musieť ešte chvíľu počkať. V každom prípade, spoločenská objednávka už bola podaná.