<!–
@page { margin: 0.79in }
P { margin-bottom: 0.08in }
–>
Najprv si dovolím pripomenúť niekoľko myšlienok ministra zahraničných vecí a európskych záležitosti pána Miroslava Lajčáka, ktoré vyslovil na pôde UMB v Banskej Bystrici. Podľa názoru ministra, pokiaľ sa nebude hovoriť o tom, čo všetko nám členstvo v EÚ prináša, tak ľudia si to s tým nebudú spájať. Je nespravodlivé a ne fér spájať Brusel s nejakými obmedzeniami a limitmi, lebo to nie je pravda. Ak sa tak deje, tak chyba najskôr bude niekde v komunikácií. Minister vyzval diskutovať o EÚ a pripomínať fakty. Chce počuť názory ľudí, aby tí, čo zastupujú Slovensko v Bruseli, cítili, že majú mandát zastupovať našich občanov. Minister Lajčák je tak zaujatý láskou k Bruseli, že podľa neho bolo by oveľa horšie a ťažšie, keby sme neboli v EÚ. Minister je optimista, pretože podľa neho ľudia najskôr volia kandidátov, ktorí predstavujú EÚ.
Príklad prvý: oblasť zahraničnej politiky a európskych záležitosti sa stala dominantnou právomocou EÚ – Bruselu.
Predstavitelia vládnej moci na Slovensku si svoje povinnosti a mandát vo vzťahu k EÚ pomýlili s referendom o vstupe Slovenska do EÚ. Toto referendum nikoho z predstaviteľov vládnej moci nesplnomocnilo k tomu, aby si svojvoľne podpisovali rôzne zmluvy, aby sa na náš úkor a bez súhlasu občanov zbavovali určitých právomoci v prospech Bruselu. Minister Lajčák nás zavádza, ak tvrdí, že ľudia najskôr volia kandidátov, ktorí predstavujú EÚ. Jeho zavádzanie je v tom, že ľudia majú voliť najskôr tých kandidátov, ktorí jednoznačne v zmysle Ústavy predstavujú zabezpečenie a ochranu národných záujmov, ktoré sa dajú posilňovať v rámci určitej medzivládnej organizácie na rovnoprávnom základe. Táto organizácia však nemôže z princípu vystupovať ako nadriadená moc.
Členstvo SR v EÚ nám vinou našich predstaviteľov zobralo z rúk rozhodovanie o tom, ako budeme sami spolupracovať s jednotlivými krajinami, vzájomne si pomáhať a priateliť sa. Zahraničná politika našej krajiny bola podriadená pod transatlantický princíp spolupráce, v ktorom rozhodujúcu úlohu zohrávajú USA za aktívnej spolupráce ďalších silných partnerov demokratického ( kapitalistického ) Západu. Slovensko sa „úspešne“ podieľa na týchto aktivitách v rámci EÚ:
a) príprava a realizovanie ukrajinskej krízy v záujme založenia konfrontačnej politiky demokratického Západu s Ruskom,
b) jednoznačná podpora fašistického režimu na Ukrajine, ktorý založil občiansku vojnu proti časti svojho obyvateľstva,
c) aktívna spolupráca s NATO, obnova fašistického cieľa z obdobia 2. svetovej vojny – teraz zničenie Ruska, viď plán Barbarossa 2,
d) vyhlásenie Ruska za nepriateľa Európy a Slovenska,
e) schvaľovanie sankcií proti Rusku,
f) snaha vybudovať na Slovensku vojenskú základňu NATO,
g) podpora bombardovania Juhoslavie, Líbye, vojny v Afganistane, Iraku,
h) aktívny odpor proti sýrskej vláde na čele s A. Bašárom, schválenie sankcií proti Sýrií.
Keď si iba tento stručný prehľad prečíta obyčajný človek – muž, ktorý sa stará o svoju rodinu, musí sa podľa mňa veľmi diviť, kde je možné v týchto nekalých a často vražedných praktikách politiky demokratického Západu hľadať niečo zo záujmov mierumilovného občana Slovenska. A za takejto situácie a takýchto praktikách EÚ si pán minister Lajčák otvorene a verejne namýšľa, že má k tomu podporu či mandát zastupovať našich občanov. A tu je opäť jeho zavádzanie verejnosti. Nás, občanov Slovenska, sa nikto z vládnej moci nepýta, akú politiku môžu presadzovať v Bruseli. Najskôr ak spolupracuje vládna moc so svojimi prisluhovačmi z mimovládnych organizácií. Takéto politické aktivity, uvedené v bodoch a) až h) jednoznačne odsudzujem, pretože prinášajú obyvateľstvu vo svete veľa zla, utrpenia, smrť a bolesť. Nepodarilo sa mi doteraz počuť pána ministra Lajčáka, ako sa verejne vyznáva zo svojho vnútorného prežívania toho, čo aj svojim hlasom pomáha schvaľovať, či svojou ľahostajnosťou a nevšímavosťou pomáha realizovať. Napríklad. Pre pána ministra je dôležitejšie pracovať na odstrašení Ruska a teda na zabezpečení východného krídla NATO proti Rusku, ako pracovať na mierovej spolupráci s Ruskom v rámci dvojstrannej zmluvy o priateľstve a spolupráci.
Na základe určitých výsledkov z oblasti zahraničnej politiky a európskych záležitosti je vidieť, že pán minister Lajčák našich občanov nezastupuje. Zastupuje záujmy už tých skupín nadnárodných elít – štruktúr, ktoré pracujú s konceptuálnou mocou a s mocou príslušných korporácií. Konfrontačná politika demokratického Západu s Ruskom nie je v záujme občana ani Slovenska a ani iného členského štátu. Je však v záujme určitých skupín, ktoré sa presadzujú cez inštitúcie a organizácie EÚ. Pán minister je ten už najnižší ( posledný ) článok v celom procese tvorby a realizácie zahraničnej politiky demokratického Západu v rámci EÚ. Vieme si predstaviť, ako v Bruseli pán minister argumentuje, že občania Slovenska požadujú, aby Rusko bolo vyhlásené za nepriateľa Európy, že občania si prajú sankcie proti Rusku, že občania si prajú sankcie proti Sýrií, že občania si prajú, aby Porošenko a jeho vláda ďalej viedla vojnu na východe Ukrajiny ? Takýmto spôsobom to určite nefunguje a ani nemôže fungovať.
V týchto dňoch mali sme možnosť dočítať sa, že Rada EÚ zložená z ministrov jednotlivých členských krajín opätovne predĺžila sankcie proti Sýrie na obdobie do 1.júna 2018. Vraj toto rozhodnutie je prísne v súlade so stratégiou EÚ pre Sýriu ( teda nie v našom záujme ), kde je napísané, že EÚ a jej členovia budú zachovávať reštriktívne opatrenia voči sýrskemu režimu a jeho podporovateľom dovtedy, dokedy bude pokračovať vo svojich „represiách“ proti civilistom. Takýto argument má pokladať obyčajný človek zo Slovenska za svoj záujem, ktorý pán minister Lajčák má za povinnosť presadzovať ? Aké sankcie prijala EÚ a jej členské krajiny vo vzťahu k Ukrajine, kde represie proti civilistom sú skutočným prejavom jej „demokratických“ štátnikov. Aké sankcie boli schválené pre Ukrajinu za taký zločin ako je viesť vojnu proti svojmu obyvateľstvu ? Žiadne, pretože Ukrajina si pod vedením demokratického Západu vzorne splnila svoju základnú úlohu: rozvrat vzťahov s Ruskom a nastolenie konfrontačnej politiky s Ruskom. Na splnenie úlohy Ukrajiny netrpezlivo čakali všetci vojnoví štváči a ich prisluhovači, aby potom svorne a rad za radom mohli vykrikovať, že Rusko je agresor, nepriateľ Európy, Rusko je hrozba a podobne.
Minister Lajčák vyzval, že je potrebné pripomínať fakty. Fakty, ktoré súvisia s oblasťou zahraničnej politiky a európskych záležitosti jasne ukazujú, že dominantné postavenie Bruselu spojené s právomocami, ktoré si rôznym spôsobom privlastňuje, škodí nielen Slovensku, ale celej Európe. EÚ sa k Rusku správa, ako keby celé Rusko bolo malomocné a treba sa pred ním chrániť. Boj proti ruskej propagande v celoeurópskom priestore si nevymysleli obyčajní ľudia zo Slovenska či z iných krajín. Boj proti ruskej propagande je dielom EÚ, jej organizácií a inštitúcií. Týmto bojom nerobia nič iné, iba si chránia tú svoju zahraničnú politiku, ktorú si nastolili a presadzujú bez ohľadu na názory občanov členských krajín. Každá členská krajina teraz je povinná boj proti ruskej propagande organizovať. Zároveň sa tento boj proti ruskej propagande znásobuje aj tým, že z Bruselu je zároveň organizovaný aj boj proti extrémizmu. Ozaj, pán minister Lajčák, aj v tomto smere ste presvedčený, že mate nejaký mandát schvaľovať boj proti ruskej propagande či proti extrémizmu ?
Náš pán predseda vlády SR jednoznačne požaduje, aby Slovensko bolo v srdci či jadre EÚ. Čo to znamená ? Otvorenejšie sa vyjadrili šéfovia štyroch parlamentov zakladajúcich členov EÚ – Nemecka, Francúzska, Talianska a Luxemburska: „Nastal čas posunúť sa smerom k užšej politickej integrácií – k Federálnej únií štátu so širokými právomocami.“ To je vlastne to, čomu ja tvrdím, že ide o super štát. Zaujímavý je však ich ďalší postoj: „V tejto situácií nesmieme dovoliť, aby sme boli ohromení strachom alebo obavami, týkajúcimi sa volebných cyklov v našich krajinách, ale musíme jednať hneď, než bude príliš neskoro.“ Čo naznačuje tento citát ? Aby dosiahli cieľ, ktorý je stanovený ako smer k užšej politickej integrácií, musia členské krajiny zastupovať politici, na ktorých je možné sa v Bruseli spoliehať. Žiadne voľby nemôžu byť ponechané náhodným okolnostiam, preto treba konať. Ako konajú, to je už ich tajomstvo. Dá sa veriť, že toto platí o voľbách v Rakúsku či vo Francúzsku.
Naša vládna moc na čele s Róbertom Ficom sa ženie do nového štátneho zväzku, ak chce byť v jeho jadre či srdci. Lenže takáto politika je v rozpore s tým, k čomu je naša vládna moc postavená. Na toto vládna moc nemá mandát. A bez súhlasu občanov Slovenska sa to nemôže a nesmie zrealizovať, pretože ide o zachovanie štátnej suverenity a rozklad národného štátu. Ukazuje sa, že z úrovne Bruselu prinútiť našich politikov, aby sa pripojili k užšej politickej integrácií, nebude problém, pretože predseda vlády o tom otvorene hovorí. On to však berie ako svoju osobnú angažovanosť a zodpovednosť. Je divné, že v súčasnom období sa otázka ďalšej – užšej politickej integrácie v rámci EÚ, nestala otázkou prvoradou. Majstri politického umenia nás, občanov, zabávajú inými témami, z ktorých máme mať veľkú radosť. Išlo a ide napríklad o „veľký“ protikorupčný pochod, problematika zavlečenia M. Kováča ml. do zahraničia a Mečiarove amnestie, boj proti extrémizmu či boj proti ĽS – NS na čele s Mariánom Kotlebom.
A zatiaľ sa čas k dosiahnutiu politickej integrácie kráti. My, občania našej republiky a našej vlasti, zatiaľ nerozmýšľame, či k cestovaniu po Európe za turistikou alebo prácou potrebujeme politickú integráciu alebo nie, či si želáme, aby Brusel nám riadil celý náš život, či nám nebude vadiť, ak nás naša vládna moc úplne zradí a ponechá nás napospas nadnárodným štruktúram. Nie sme dostatočne odhodlaní postaviť sa do zápasu za svoj krajší zajtrajšok, možno aj preto, že ešte stále dôverujeme politikom. Lenže politické elity cez štandardné politické strany nerobia nič v prospech toho, aby občania boli viacej zainteresovaní do aktuálnych problémov krajiny a preto vedia, že môžu konať podľa svojej slobodnej vôle či vôle tých, ktorí ich majú určitým spôsobom v moci. Zdá sa, že môže platiť, že ľudia a ich duše sú v otrockom postavení k médiám a politike.
Dušan Hirjak