Boh nielen z pohľadu viery, ale aj filozofie a vedy

Vieme, že Boh je v rôznych náboženských systémoch chápaný rôzne. Aký je ale pravdivý obraz Boha? Je Boh dostupný ľudskému rozumu a poznaniu alebo je len záležitosťou viery? Najjednoduchšie pristupujú k otázke Boha ateisti, ktorí odmietajú jeho existenciu opierajúc sa o pozitivistickú vedu, ktorá obmedzila svoj obzor len na oblasť zmyslovej skúsenosti. Odmietajú existenciu nadzmyslovej skúsenosti a nadzmyslovej reality (neviditeľný svet), ktorá je oveľa rozsiahlejšia a bohatšia než zmyslom dostupná realita. Ich predstava o neexistujúcom Bohu je veľmi zvláštna – najprv vychádzajú z predpokladu, že Boh by mal byť nejakou bytosťou vo vesmíre alebo mimo neho, ktorú následne odmietajú a zároveň tvrdia, že jej neexistencia podobne ako neexistencia trebárs špagetovej príšery sa nedá dokázať, lebo dôkaz neexistencie čohokoľvek sa principiálne nedá predložiť. Od kresťanov však požadujú, aby predložili dôkaz existencie Boha. Otázkou však je, aký dôkaz by ich uspokojil a čo by ich presvedčilo o existencii Boha. Ak by pred nich predstúpil vo svojej stelesnenej viditeľnej podobe Ježiša Krista – odmietli by ho. A ako celok – absolútno – celé bytie (univerzum) pred ateistov a vlastne ani pred nikoho predstúpiť nemôže, lebo človek by sa musel pritom vyčleniť z celého univerza (kozmu), aby ho mohol nazerať z vonkajšieho pohľadu (t.j. ako objekt), čo je nemožné. Ide totiž o to, že všetko je v Bohu a Boh je vo všetkom. Boh predstavuje univerzálne vedomie celého bytia. Boh na úrovni Univerza ako celku sa dá študovať iba cez jeho prejavy vo Stvorení – vo vesmíre a prírode – v dostupnej zmyslom realite, ale aj v nadzmyslovej (hlavne duchovnej) realite. Ľudskému nazeraniu je Boh ako celok (absolútno, univerzálne vedomie) nedostupný, preto pred človeka predstupuje v podobe Ježiša Krista. Ináč sa to ani nedá, a ak si ateisti myslia, že by sa to malo dať, nech povedia, ako. Lenže aj k Bohu v podobe (osobe) Ježiša Krista sa človek môže priblížiť, prípadne vzhliadnuť a počuť ho iba vtedy, ak po ňom veľmi túži, úporne ho hľadá a je čistého srdca („Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“). O osobných stretnutiach s Ježišom Kristom je na internete veľmi veľa svedectiev, najpozoruhodnejšie sú tie od židov či moslimov, ktorí po takomto silnom zážitku zo stretnutia konvertovali na kresťanstvo.

Na rozdiel od ateistov, ktorí odmietli Boha mylne prezentovaného ako bytosť nachádzajúcu sa vo vesmíre (kozme) či mimo neho, už najväčší grécki filozofi ako Platón a Aristoteles uvažovali o Bohu v rozsahu celého kozmu. Verili, že človek má v sebe nesmrteľnú dušu, myseľ, rozum, prostredníctvom ktorých má potenciálny nesmrteľný podiel na univerzálnom božskom rozume. Vyzdvihli koncepciu imanentnej božskej inteligencie riadiacej celý kozmos. Odhaliť božský poriadok (kozmos – svetový rozum) vo svete znamená odhaliť ho vo svojej duši. Božská inteligencia, ktorá riadi vesmír sa teda zrkadlí v ľudskej duši. Kozmos je prejavom najvyššej božskej inteligencie (rozumu), ktorá dáva svetu (prírode) jej účel a tvar a je priamo dostupná ľudskému rozumu a vedomiu, ak je dostatočne rozvinuté a sústredené. Antická idealistická filozofia bola teda optimistická a vychádzala z poznateľnosti bytia a jeho podstaty – čiže Boha, ľudským rozumom. Na tento idealistický smer antickej filozofie a jeho optimizmus nadviazal neskôr Plotínos, predstaviteľ poklasickej gréckej filozofie, ktorý mal značný vplyv na stredovekú filozofiu a kresťanstvo. Rozvinul Platónovu filozofiu tvrdiac, že človek sa môže povzniesť až k vedomiu Svetovej Duše a kozmickému rozumu (intelektu), čiže k Bohu. Na antickú filozofiu nadviazal najväčší génius filozofie 19. storočia G.W.F. Hegel, ktorý rozpracoval svoju geniálnu dialektickú logiku hlavne vo svojom diele „Logika ako veda“, avšak v chápaní Boha sa dopustil závažného omylu. Jeho Boh v podobe absolútneho ducha (čiže univerzálneho vedomia) či absolútnej idei (božského rozumu – božskej tvorivej inteligencie) je neosobný, čiže si neuvedomuje sám seba, k sebauvedomeniu dospieva až cez človeka a vývoj ľudskej civilizácie. Hegel totiž ešte nedospel k objavu dialektického Princípu Jednoty, aj keď mu k tomu chýbal iba krôčik, a tak nevidel mechanizmus, akým by si Bytie ako celok (kozmos, univerzum) uvedomovalo samo seba a bolo tak osobným Bohom, čiže Bohom, ktorý je zároveň seba-vedomou živou Osobou. Tento omyl o neosobnom kozmickom univerzálnom vedomí je žiaľ dosť rozšírený aj v súčasnosti. Boh však sám seba definuje ako Osobu v pamätnom výroku „JA SOM ten, ktorý SOM“. To kázal Boh Mojžišovi oznámiť Izraelitom po tom, čo sa ho pýtali na meno Boha. Ježiš toto meno vyjadril slovami: „Prv než bol Abrahám, JA SOM“. Toto meno, čiže „JA SOM“, je jednoznačným vyjadrením jeho podstaty. To znamená, že Boh nie je nejakou neurčitou neosobnou existenciou, ale je Osobou vedomou si seba samej. Je celým bytím (univerzom), nie však hocijakým, ale takým, ktoré si uvedomuje samo seba. Je Osobou – živým Bohom. Byť Osobou (vedomým subjektom) znamená byť Duchom. Hovoriť o duchovnej podstate môžeme vždy iba v súvislosti so subjektom, osobou, ktorá si uvedomuje samu seba alebo je v procese sebauvedomovania. Ontologickou podstatou bytia (existencie) je tak univerzálne vedomie, ktoré si uvedomuje samo seba, čiže živý Boh. Všetko je jeho prejavom. Boh je jednotou (subjektivitou) celej svojej prejavenej rôznorodosti (objektivity).
Boh je zároveň tvorivou inteligenciou – božským rozumom – Slovom. Boh myslí tak, že svojím myslením zároveň tvorí. Túto skutočnosť krásne vystihujú úvodné slová Evanjelia podľa Jána: „Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Ono bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez neho nepovstalo nič, čo povstalo.“ (Ján 1:1-3)

Človek podľa obrazu Boha je tvorivou duchovnou bytosťou, ktorej základnými atribútmi sú svedomie, rozum, vôľa a cit, ktoré človek môže rozvinúť do tých najkrajších podôb len vďaka svojmu tvorivému úsiliu.
Ježiš povedal : „Ja Som Svetlo tohto sveta“ (Ján 8:12). Kristus je pravé svetlo, skrze ktoré povstal celý svet (vesmír). Teologické špekulácie o tom, že tu ide o svetlo akejsi inej tajomnej duchovnej esencie sú nezmyselné, lebo všetko, čo povstalo (vesmír), má svetelnú (energetickú) podstatu.
Pochopenie podstaty svetla, t.j. energie, je kľúčom k pochopeniu podstaty celej našej existencie, existencie Boha, jeho vesmíru a našej duše. Teoretická fyzika zatiaľ prišla na to, že svetlo je z jednej strany prúdom častíc – fotónov a z druhej zasa vlnením. Neprišla však na to, prečo je to tak, aj keď odpoveď je jednoduchá. Elementárne kvantá svetla (fotóny) sú harmonické oscilátory, ktoré vibrujú vďaka tomu, že sú tvorené bipolárnymi väzbami protipólov (+/-), ktoré sa k sebe priťahujú a zároveň odpudzujú, čím spôsobujú vnútornú vibráciu fotónov, čo sa navonok pri ich lete prejavuje ako vlnenie. Sú tak zároveň časticami (fotónmi) aj vlnami (vibráciami). Z bipolárnych kvantových väzieb (+/-) je utkaná celá realita, a to takým spôsobom, že každý pól „+“ je spojený so všetkými protipólmi „-„ celého vesmíru a opačne (dialektický Princíp Jednoty). O Princípe Jednoty si môžeme urobiť názornú predstavu, ak si uvedomíme, že každá častica nášho tela (elektrón, protón, atóm,…) je priamymi kvantovými väzbami spojená so všetkými ostatnými časticami existujúcimi v celom vesmíre.
To znamená, že všetko je spojené (komunikuje) so všetkým na elementárnej kvantovej úrovni bipolárnych väzieb (+/-), ktoré nazývam aj svetelnými vláknami. Z krátkych svetelných vlákien sú sformované častice ako elektrón (+/2-), protón (3+/2-) a neutrón (3+/3-), z ktorých je tvorená zmyslami vnímateľná hmota, z dlhých a jemných vlákien je zasa sformovaný kozmický priestor (vákuum), ale aj ľudská duša, nadzmyslová realita a najvyšší Boží Duch (Duch Svätý). V bytí ako celku (čiže Bohu), komunikuje všetko so všetkým, každá časť (štruktúra) so všetkými ostatnými a táto komunikácia je podstatou univerzálneho vedomia Boha. Cez ňu si Boh nielen uvedomuje sám seba, ale zároveň tvorí všetko zo seba samého – svojej energie (svetla), ktorá je vnútorne štruktúrovaná do bipolárnych kvantových väzieb protipólov (+/-), ktoré sú takto fyzikálnym nositeľom (hardvérom) vedomia (softvéru). Keďže elementárnou štrukturálnou jednotkou, z ktorej je utkané celé bytie, je svetelné vlákno – bipolárna kvantová väzba (+/-), to znamená, že aj najvyšší Boží Duch má energetickú, svetelnú, čiže fyzikálnu podstatu.

Boh stvoril ľudskú dušu podľa vzoru svojho Ducha a utkal ju z rovnakých jemných svetelných vlákien (kvantových väzieb), aké tvoria aj Jeho vlastnú najvyššiu a najsubtílnejšiu duchovnú kvantovú štruktúru. V nie tak dávno objavenom Evanjeliu podľa Tomáša, nájdenom roku 1945 blízko egyptského mesta Nag Hammadi, Ježiš vysvetľuje, odkiaľ pochádzajú ľudské duše: „Keď vám povedia: „Odkiaľ ste?“ povedzte im: „Sme zo Svetla, z miesta, kde Svetlo vzniká samo zo seba“. A keď sa vás spýtajú: „Kto ste?“ povedzte: „Sme jeho Synovia a sme vyvolení Živého Otca“. Teda aj naše duše sú utkané zo svetelných (energetických) kvánt, z toho istého Svetla, akým je samotný Boh a z ktorého je stvorený celý jeho vesmír (kozmos, univerzum).
Mnohí celkom správne tušia, že vesmír ako celok je niečo ako hologram. A skutočne, keďže každá časť je univerzálne spojená s celkom, zrkadlí ho v sebe. Miera bohatstva tohto zrkadlenia, čiže zobrazenia celku časťou, je daná zložitosťou a komplexnosťou tejto časti. A najzložitejšou časťou tu na Zemi, ktorá zrkadlí celok, celý vesmír, je človek. Človek v sebe obsahuje všetky vrstvy, ktoré v sebe obsahuje aj celý kozmos. Renesančné chápanie človeka ako mikrokozmu, ktorý odráža celý makrokozmos, je veľmi správne. Materialisti a ateisti kritizujú veriacich, že do obrazu Boha premietajú seba samých. A prečo nie? Že nie Boh stvoril človeka, ale že človek si stvoril predstavu Boha podľa svojho obrazu. Skutočnosť je však taká, že človek je verným obrazom Boha, a tak, ak spoznáva svoju vlastnú podstatu, jej formy, prejavy a mnohovrstvovú (hierarchickú) veľmi zložitú a komplexnú štruktúru, študuje zároveň, akým je Boh ako celok a aké je jeho Stvorenie. Hierarchické vrstvenie človeka adekvátne odráža hierarchické vrstvenie celého bytia – Boha a jeho Stvorenia. Najzákladnejšie vrstvenie je nasledujúce:
Človek                                         Boh (Univerzum)
– telesná schránka človeka    – zmyslovo vnímateľná hmota
– vegetatívna vrstva (duša)   – éterická sféra
– zmyslová vrstva (duša)      – astrálna sféra
– mentálna vrstva (duša)      – sféra intelektu (inteligencie)
– duchovná (vedomá) duša  – kráľovstvo Ducha, Ježiš Kristus + kráľovstvo Božie
Čím vyššia je úroveň zložitosti a komplexnosti kvantovej štruktúry (duše), cez ktorú sa uskutočňuje sebareflexia, čiže celostné vnímanie seba a okolia, tým vyššia a bohatšia je aj úroveň vedomia danej životnej formy (živého organizmu). Anorganická hmota ako taká aj pri svojich najzložitejších zoskupeniach nie je schopná sebareflexie, teda ani života. Avšak u rastlín, a hlavne tých vyšších, je už úroveň celostného vnímania seba samých a okolia značná a je zabezpečená na úrovni ich vegetatívnej duše (vrstvy). Aj keď rastliny nemajú nervový systém, ich vegetatívna duša vykazuje značný stupeň inteligencie. Tá sa napríklad u koreňovej sústavy prejavuje veľkou senzorickou aktivitou koncových koreňových buniek – koreňových špičiek, ktoré koordinujú svoj pohyb a vyhľadávajú v pôde miesta bohaté na vodu a minerálne živiny vyhýbajúc sa suchým a toxickým miestam. Aj keď rastliny nemajú vyvinuté špecializované zmyslové orgány, svojou vegetatívnou dušou vytvárajú celostný obraz o svojom okolí, komunikujú s ním – dokonca komunikujú cez priame dlhé nelokálne kvantové väzby s inými rastlinami (bezprostredná nelokálna komunikácia na diaľku). Rastliny prijímajú veľké množstvo vnemov z okolitého prostredia a dá sa povedať, že sú veľmi citlivé. To je pre ne veľmi dôležité, lebo nemôžu meniť svoje stanovište. Vnímavosť rastlín je však často podceňovaná, avšak oni vnímajú komplexne negatívne aj pozitívne faktory z okolia a adekvátne reagujú na rôzne situácie. Sú to sociálne organizmy vzájomne komunikujúce a koordinujúce svoju činnosť – aj priamo na diaľku. Reagujú dokonca aj na hudbu napríklad tým, že pôsobenie klasickej hudby zlepšuje ich rast.
Zvieracia vegetatívna duša oproti rastlinnej obsahuje navyše dodatočnú vrstvu, ktorá riadi činnosť periférneho nervového systému. Je to autonómny systém neovládateľný vôľou a pozostáva z:
a) vegetatívneho nervového systému, ktorý inervuje hladké svalstvo ciev, tráviaceho systému, močových ciest, dolných dýchacích ciest, srdcový sval, nadobličky, endokrinné žľazy a zabezpečuje automatickú činnosť žliaz, trávenia, dýchania, srdcového tepu, vylučovania …
b) somatického nervového systému, zabezpečujúceho aktívnu reakciu organizmu na vonkajšie podnety a pohyb – reflexný oblúk, cez ktorý komunikuje s centrálnou nervovou sústavou pomocou prenosu signálov.
Riadiaca kvantová štruktúra periférneho nervového systému ako časť vegetatívnej duše je tesne prepojená vzájomnými kvantový väzbami s nadradenou kvantovou štruktúrou zmyslovej duše. Tá je oveľa zložitejšia a komplexnejšia než vegetatívna duša a riadi činnosť zmyslových orgánov prostredníctvom centrálnej nervovej sústavy (mozog, miecha, nervový systém). Na rozdiel od rastliny, zviera a človek nedosahuje celostné vnímanie a cítenie seba samého a okolia na úrovni vegetatívnej vrstvy (duše), ale až na úrovni oveľa vyššej kvantovej štruktúry zmyslovej (pocitovej) duše. Ide o zmyslove vedomie – zrak, sluch, čuch, chuť, hmat.
Vyššiu vrstvu (dušu) predstavuje mentálna duša, ktorá u vyšších zvierat zabezpečuje ich značnú inteligenciu zostávajúc pritom v rámci zmyslovej duše. U človeka v podobe Rozumu je už však súčasťou jeho duchovnej duše.
Nesmrteľná duchovná duša človeka predstavuje najvyššiu, najkomplexnejšiu, najzložitejšiu kvantovú štruktúru vystavanú z najjemnejších kvantových väzieb, zrkadliacu v sebe najvyššiu Božskú kvantovú štruktúru Ježiša Krista skrz ich vzájomnú väzbu – Ducha Svätého. Človek ako komplexná bytosť so všetkými vrstvami v ich zárodočnom štádiu vzniká v momente počatia. To znamená, že v tomto momente je sformovaná aj základná kvantová štruktúra jeho duchovnej duše. Práve duchovná duša definuje podstatu človeka ako sebauvedomujúceho sa tvorivého subjektu „Ja som“, „Ja chcem“, „Ja myslím“ a „Ja cítim“. Ona dáva človeku jeho dôstojnosť a vznešenosť, lebo bezprostredne vyviera z Boha. Ide predovšetkým o to, aby si to človek naplno uvedomil a nadviazal s Bohom bezprostredný osobný vzťah, ktorý prináša pravú duchovnú slobodu a radosť. Najzákladnejšími atribútmi duchovnej duše sú Rozum, Vôľa, Cit, Svedomie. Tieto musí človek v sebe neustále rozvíjať, ak chce dosiahnuť Múdrosť, Poznanie, Lásku, Krásu, Dobro, Pravdu a priblížiť sa k Bohu stelesnenému v osobe Ježiša Krista.

Boh ako univerzálne vedomie sa v súčasnosti stáva už aj predmetom vedeckých výskumov. Ja napríklad som členom redakčnej rady amerického časopisu Scientific God Journal, kde sa výskumom podstaty Boha a univerzálneho vedomia, ale aj hmotného aspektu vesmíru zaoberáme z rozličných možných pohľadov. Takisto som členom viacerých medzinárodných inštitúcií, kde za venuje veľká pozornosť štúdiu podstaty života a vedomia a jeho prejavov – aj takých ako OBE (out of body experience – mimotelové zážitky), NDE (zážitky blízkosti smrti) a pod. V súčasnosti už len málokto zo serióznych mysliteľov spochybňuje skutočnosť, že tak zložité fenomény ako sú život a vedomie s ich mimoriadne inteligentným a zložitým informačným genetickým kódom sa nemohli vyvinúť iba na báze slepej Darwinovej evolúcie, a že podstatným faktorom tvorivej evolúcie je inteligenčný faktor, čiže najvyššia inteligencia (božský rozum).

Literatúra:

KOHUT, P. (2011): God and the Universe. Saarbrucken: VDM Verlag Dr. Muller.
KOHUT, P. (2014): Crisis of Contemporary Theoretical Physics and the Truth in the Mirror of Dialectical Logic. Syntropy 2014(1) [online], 1-79. Dostupné na: https://www.lifeenergyscience.it/english/2014-eng-1-01.pdf (Dátum návštevy: 30.9.2016).
KOHUT, P. (2013): The Unity Principle. Syntropy 2013 (2) [online], 220-242. Dostupné na: https://www.lifeenergyscience.it/english/2013-eng-2-17.pdf (Dátum návštevy: 30.9.2016).
KOHUT, P. (2012): The Physical Universe as a Divine Quantum Information Structure. Scientific GOD Journal, Volume 3 Issue 3, March 2012 [online], 220-250. Dostupné na: https://scigod.com/index.php/sgj/article/view/176/216 (Dátum návštevy: 30.9.2016).
KOHÚT, P. (2015): Princíp Jednoty (revolúcia v poznaní). In: Sociálne posolstvo Jána Pavla II. pre dnešný svet. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v dňoch 23.-24. apríla 2015 v Poprade. Ružomberok: Verbum, 473-482.

Autor:
Ing. Peter Kohút, CSc.