Boj proti extrémizmu ako politická šaškáreň

<!–
@page { margin: 0.79in }
P { margin-bottom: 0.08in }
–>

Dňa 29.4.2017 bol v denníku Pravda uverejnený článok od redaktorky Dagmar Teliščákovej s názvom „Sulík, Matovič a Kotleba sú v jednom šíku, tvrdí Kaliňák.“ K jeho obsahu si dovolím vzniesť svoje pripomienky, a poznámky, ktoré sa dotýkajú práce vládnej moci. Najprv som si povedal, že pre takú krajinu ako je Slovensko, je nedôstojné, aby vládna moc organizovala takéto politické divadlo či politickú šaškáreň. Lenže prečo sa to deje ? A nie iba na Slovensku, ale v celom priestore EÚ ? Je to kvôli politickej strane ĽS – NS ? U nás, na Slovensku, aj, ale nie iba kvôli tejto politickej strane. Je to založené na horizontálnom poňatí extrémizmu a každá vládna moc si tento priestor sleduje.

Môže byť potešiteľné pre rozumného, múdreho či morálne zodpovedného politika a radového občana, že polícia prvýkrát v histórií štátu vošla do parlamentu, aby vraj zaistila dôkazy v súvislosti s obvinením z extrémizmu, ktorému čelí poslanec NR SR Mizík. Tento poslanec bol obvinený na základe jeho vyjadrení na adresu osobnosti vyznamenaných prezidentom SR Andrejom Kiskom. Z pohľadu obsahu vyjadrenia je to úplná banalita, bežný názor, nič podstatného pre život obyčajného človeka či stabilitu krajiny, nič, čo si zasluhuje obvinenie poslanca NR SR a policajnú raziu v budove NR SR. Prečo sa takéto kroky ako obvinenie a razia organizovali ? Pretože vládna moc po prvýkrát v histórií novodobého štátu uzákonila pre spoločnosť boj proti extrémizmu.

Boj proti extrémizmu nie je žiadny originálny nápad našej vládnej moci. Premiér Róbert Fico v rozhovore pre denník Pravda povedal okrem iného aj toto: „Dnes sa Slovensku výnimočne darí a určite aj preto, že sme v EÚ.“ Podľa neho EÚ má fungovať na princípe posilnenej spolupráce a jeho úlohou ( ako premiéra ) je, aby Slovensko z tohto procesu nevypadlo. Boj proti extrémizmu je výsledkom integračného procesu v EÚ, v ktorom rozhodujúcu úlohu má Brusel a nadnárodné štruktúry ( ich politické elity ), ktoré bruselskú administratívu a príslušné inštitúcie a organizácie EÚ otvorene či v tajnosti riadia. Keďže podľa premiéra Slovensko má byť v prvých šíkoch silnej integrácie ( teda v novom super štáte ), naša vládna moc nemá zľutovanie s rozvinutím boja proti extrémizmu, hoci pritom s týmto bojom budú spojené rôzne politické šaškárne.

Boj proti extrémizmu je jedným z konkrétnych príkladov toho, že integrácia EÚ sa neuberá dobrým smerom a že ide o problematiku, ktorá si vôbec nevyžadovala zjednocovanie jednotlivých národných štátov v Európe na boj proti slobode slová a prejavu, pretože toto bolo samozrejmou podmienkou demokratického právneho štátu. Keď bola EÚ v dvadsať osmičke dostatočne sformovaná, začal Brusel za pomoci médií vedomé a plánovite vnášať do vedomia más myšlienku rozrastania sa extrémizmu v spoločenstvách jednotlivých krajín. Potreba boja proti extrémizmu sa postupne rozrastala po nastolení konfrontačnej politiky demokratického Západu s Ruskom a po otvorení „dverí“ EÚ pre masovú ilegálnu migráciu.

Z týchto dôvodov má pán minister Kaliňák popletené, čo je pre demokraciu neakceptovateľné. Pre demokraciu je neakceptovateľné porušovanie slobody slová a prejavu zo strany štátu a ešte k tomu v rámci politiky EÚ. Ak sa poslanci Sulík a Matovič postavili na stranu poslanca Mizíka, tak urobili správne, pretože v demokracií má byť samozrejmosťou, aby sa politik – poslanec, ak už nie radový občan, vyjadril k politickým aktivitám vládnej moci, ktorá svoju moc neopiera o presvedčenie svojich občanov a ich podporu, ale o príkazy a podporu Bruselu. Minister vnútra si myslí, že nie je možné, aby politici napadali ( zrejme slovne ) policajtov, ktorí neslúžia tejto vláde, ale vraj trestnému zákonu a trestnému poriadku. Je to trošku zavádzajúce vyhlásenie pána ministra vnútra.

V spoločnosti si vládna moc presadzuje takú politiku, na ktorej sa dohodne buď v svojom programovom vyhlásení alebo priamo to vyplýva z rozhodnutí príslušných inštitúcií a organizácií EÚ. Ak by politické strany SMER – SD, SNS a Most – Híd sa nedohodli na politickej priorite ako je boj proti extrémizmu, tak ten by nebol uzákonený v Trestnom zákone či v Trestnom poriadku. Zvláštnosťou boja proti extrémizmu je, že je zameraný na potlačovanie slobody slová, myslenia, prejavu. K tomuto boju vládna moc na príslušných ministerstvách vytvorila špeciálne organizačné zložky. Orgány činné v trestnom konaní v prípade extrémizmu celkom určite slúžia tejto vládnej moci a celkom určite zároveň aj politickej elite Bruselu.

Za tejto tretej vlády Róberta Fica sa začali diať veci, ktoré sa predtým nediali. Prvýkrát bol vládnou mocou zorganizovaný boj proti extrémizmu. Strany Most – Híd a SNS k tomu významne prispeli. Prvýkrát v histórií vošla polícia do parlamentu, aby zaistila vraj dôkazy v súvislosti s obvinením z extrémizmu. Prvýkrát došlo k tomu, že ministerstvo vnútra na čele s jeho ministrom za začalo chovať ako Ideopolícia, pretože jej vadí u občanov také videnie sveta, ktoré je rozdielne od západného unipolárneho videnia sveta či jej vadia názory občanov na zahraničnú politiku SR a samotný integračný proces v rámci EÚ.

Takže nie pán poslanec Sulík a pán poslanec Matovič by mali svojim voličom vysvetľovať, prečo majú záujem o spoluprácu s extrémistickou stranou ĽS NS, ako to požaduje minister Kaliňák, ale práve minister by mal vysvetliť a zdôvodniť všetkým občanom krajiny, prečo z vlastnej iniciatívy robí extrémistickú politiku – organizuje boj proti extrémizmu, ktorý naviac stotožňuje so základnými princípmi demokracie. Minister Kaliňák vyčíta obom menovaným poslancom, že obhajujú ľudí, ktorí popierajú základné ľudské práva garantované ústavou, aby sme mohli byť slobodní. Je to úplný nezmysel. Poslanca Mazíka obvinili z toho, ako sa vyjadril na adresu osobnosti vyznamenaných prezidentom SR Andrejom Kiskom. Ministerstvu vnútra SR či orgánom činným v trestnom konaní vadí poslancovo rozlíšenie vyznamenaných podľa židovského pôvodu. Lenže toto rozlíšenie nemá nič spoločného s popieraním základných práv garantovaných ústavou. Ak je niekto Žid, tak sa určite za túto skutočnosť ako osobnosť nehanbí a ostatní nemajú právo „zastupovať“ takéhoto jednotlivca v „konaní“ pred orgánmi činnými v trestnom konaní.

Nikto z nás nemá žiadne právo na štátne vyznamenanie. Treba priznať, že zoznam osobnosti vyznamenaných prezidentom SR bude vždy predmetom kritických pripomienok, pretože každý kritizujúci má svoje predstavy a kritéria o tom, koho vyznamenať . Rozlíšenie podľa židovského pôvodu je jedným z takýchto kritérií. Predstavme si takúto hypotetickú situáciu: prezident SR udelí štátne vyznamenanie 15 občanom SR. A niekto skôr či neskôr zistí, že z tohto počtu vyznamenaných sú deviati občania maďarskej národnosti, traja občania rusínskej národnosti, dvaja občania rómskej národnosti a jeden občan slovenskej národnosti. Môžem dať ruku do ohňa, že takéto rozlíšenie vyznamenaných osobnosti zo Slovenska vyvolá ozajstný pokrik, veľkú debatu o tom, ako sa prezident SR zhostil svoje štátnickej úlohy udeľovať štátne vyznamenania.

Je potom potrebné za toto rozlíšenie niekoho trestne stíhať a ešte k tomu vykrikovať, že takíto ľudia popierajú základné ľudské práva ?Podľa mňa to nie je potrebné, pretože akt rozlíšenia je možné a potrebné pokladať práve za výraz slobody slová a prejavu. Pán minister Kaliňak ( ako právnik ) to otočil do opačného smeru – akt rozlíšenia vyznamenaných pokladá za porušenie princípov demokracie.

V tomto momente je veľmi dôležité pripomenúť úlohu redaktora napríklad takého média ako je denník Pravda. Redaktor musí byť v strehu a musí klásť aj nepríjemné otázky. Ak pri hodnotení aktu rozlíšenia pán minister Kaliňák otočil poňatie demokracie z „nôh na hlavu“, redaktor už má mať tú schopnosť ( odvahu ) vyzvedať, prečo to minister urobil. Nestalo sa tak. Lenže takáto neúmyselná nepozornosť mnohých čitateľov denníka Pravda môže dezorientovať. Pán minister ak používa slovo demokracia ako mantru, čitateľovi priamo ponúka dospieť k záveru, že on demokraciu bráni. Čitateľ si totiž nemusí uvedomovať, že boj proti extrémizmu nemá s obranou demokracie nič spoločného, ale má veľa spoločného s obranou politických záujmov a hodnôt, ktoré sa majú najmä z úrovne Bruselu presadiť do nezvratnej pozície.

V našom parlamente sa v týchto dňoch odohrala po prvýkrát v jeho histórií aj iná udalosť udalosť, ktorá zaujala a ktorá ukazuje na zvláštne správanie sa vládnej moci. Bolo odhalené otváranie pošty poslancom NR SR za opozíciu. Ak si pripomenieme výčitku ministra Kaliňáka na adresu poslancov NR SR pána Sulíka a pána Matoviča, že obhajujú ľudí, ktorí popierajú základné práva garantované ústavou, tak takáto výčitka nesedí, vyvoláva úsmev na tvári človeka, pretože tými ľudmi, ktorí svojvoľne porušujú základné práva garantované ústavou, sú ľudia za stranu vládnej koalície. Ide teda o peknú politickú šaškáreň, ktorá ukazuje na kvalitu spravovania krajiny zo strany vládnej moci. Otváranie pošty poslancom NR SR je iba takou obyčajnou nepozornosťou, ale rozlíšenie vyznamenaných podľa židovského pôvodu je z pohľadu držiteľov štátnej moci nesmierne závažným trestným činom, pretože tým sa narušuje stabilita krajiny, čo premiér našej krajiny nemôže dopustiť.

Vrcholným znakom politickej šaškárne našej vládnej moci je zahájené trestné stíhanie v prípade šekov, ktoré rozdala ĽS – NS niektorým rodinám. Predseda strany Marián Kotleba rozdal trom rodinám šek na 1488,- eur. A to nemal robiť. Podľa určitých „odborníkov“ štrnástka znamená 14 slov vo vete v nemeckom jazyku a síce: Musíme zabezpečiť existenciu našim ľuďom a budúcnosť našim bielym deťom. Číslo 88 je vraj odkazom na pozdrav, ktorý používali nacisti. Písmeno „H“ je ôsme v abecede a HH znamená pozdrav Heil Hitler. Číslo 1488 je vraj v neonacistických kruhoch známe a preto Národná kriminálna agentúra začala trestné stíhanie vo veci prečinu prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd. Nevychádzam z údivu pri takomto obvinení. Sám by som vedel skombinovať na rôzne životné situácie tieto čísla a potom tvrdiť, že to má niečo spoločného s fašizmom. Ešte šťastie, že žiadne moje dieťa sa napríklad nenarodilo s dátumom 14.8.1988.

Je na škodu veci, že Veľký protikorupčný pochod ani náznakom nebol využitý k tomu, aby jeho účastníci žiadali zrušenie boja proti extrémizmu, ale skôr vrátiť sa k retro – politickej priorite zrušenia amnestií Mečiara, čo je veľmi divné. Veď zrušenie boja proti extrémizmu je dôstojnou úlohou chrániť ústavné výdobytky – v plnej sile zachovať slobodu slová a prejavu. Táto sloboda je totiž jednou zo základných podmienok boja proti korupcií. Vládna moc má predkladať obyvateľstvu verejné zdôvodnenia svojej politiky a k tomu je potrebné sa vyjadrovať. Je potrebné odhaľovať jednotlivé prípady korupcie a to tie, ktoré sú spojené s porušovaním zákonov ako i tie, ktoré sú spojené so zneužívaním politickej moci.

Bez dostatočnej slobody slová a prejavu to nejde riešiť. Podobne to platí aj pre oblasť riadiacej práce na úrovni ústredných štátnych orgánov a ich organizácií či na úrovni územnej samosprávy a u všetkých ďalších organizácií, inštitúcií a firiem. Riadiaca práca má obsahovať určité princípy, normy, pravidlá, zásady či vízie, ktorých použitie v praxi umožní čo najviac eliminovať vznik korupčného prostredia. Byť proti korupcií a zároveň byť vášnivým zástancom boja proti extrémizmu, to sa nedá zlúčiť pre efektívny boj proti korupcií. Študenti ako organizátori pochodu na tento vzťah nemysleli a nemysleli ani na to, ako lepšie sformulovať požiadavky. Tí, čo im radili do prípravy obsahu pochodu, im tieto súvislosti ani nenaznačili a nechali ich v „kozmickej nevedomosti“. V zásade študenti ako prví spomedzi nás potrebujú sa zaujímať o slobodu slová a prejavu.

Pozrime sa na problém korupcie a slobody slová a prejavu tak, ako to má zorganizované ako „skúsený“ politik premiér Róbert Fico. Premiér sa už viackrát pochválil, že listom oslovil všetkých primátorov a starostov obcí, aby, keď sa stretnú s konaním, že niekto od nich si niečo pýta, tak to nahlasovali na príslušné miesta. Podľa premiéra treba zatraktívniť zákon o ochrane oznamovateľov trestnej činnosti. Tieto dva prípady boja proti korupcií je možné označiť ako prípady „po funuse“. Boj proti korupcií si však v prvom rade vyžaduje riadiacu prácu na zabezpečenie prevencie proti korupcií. Znamená to teda, že je potrebné dovoliť, aby úroveň riadiacej práce napríklad ústredných orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy bola ovplyvňovaná účasťou pracovných kolektívov a verejnosti na správe veci verejných. Znamená to, že je dôležité, aby sloboda slová a prejavu bola umožnená vhodnými organizačnými opatreniami, aby účasť na riadení bola umožnená všetkým zainteresovaným kolektívom. Ústava SR jasne hovorí o tom, že občania majú právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. U nás sa to rieši iba voľbou zástupcov a ostatné sa už nereflektuje. Z dvoch príkladov u pána premiéra jasne vyplýva, že ani u neho ako vrcholového politika krajiny nenachádzame opatrenia, aby slobodu slová a prejavu bolo možné uplatňovať priebežne v práci príslušných orgánov za širokej účasti pracovných kolektívov či organizácií dotknutých rôznymi projektami.

Uviedol som, že pán premiér zaslal primátorom a starostom obcí list, aby nahlasovali prípady, keď niekto si dovolí požadovať od nich niečo za určité služby obcí. To bola z jeho strany úplne zbytočná iniciatíva. Dôležité bolo zabezpečiť, aby do riadiaceho procesu na implementáciu projektov financovaných zo štrukturálnych fondov EÚ bola zapojená aj strana konečných prijímateľov a aby táto strana mohla navrhovať správne riešenia, postupy, kontrolné mechanizmy a podobne. Teda bolo potrebné zo strany premiéra zabezpečiť, aby strana konečného prijímateľa dostala svoje miesto v riadiacom systéme na naplnenie cieľov národného strategického rámca a tým aby sa splnila potreba vytvorenia podmienok pre slobodu slová a prejavu tejto strany. To je vlastne jeden z hlavných dôvodov, prečo v čerpaní eurofondov Slovensko vždy zaostávalo a zaostáva. Ak je riadiaca práca príslušného štátneho orgánu slabá a bezohľadná vzhľadom na záujmy tých, o ktorých potrebách sa rozhoduje, potom musí túto slabosť nahradiť korupcia.

Vládna moc v súčasnosti vo veľkom organizuje orgány činné v trestnom konaní proti politickej strane ĽS – NS. Poslanci tejto strany sa nevedia zdržať slobody slová a prejavu a tak musia byť stíhaní či už za názor alebo za pozitívny ľudský čin. Z našej Ústavy SR vyplýva, že základné práva a slobody sa na území SR zaručujú všetkým bez ohľadu aj na politické či iné zmýšľanie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. V praktickom politickom živote to vyzerá veľmi zaujímavo, keď skupina ľudí, ktorá má na svojom konte určité praktiky z organizovania korupcie formou zneužitia politickej moci či politického postavenia, sa významne podieľa na prijatí zákonov k organizovaniu boja proti extrémizmu. A tak vznikla zaujímavá situácia: aktéri korupčného prostredia v politickej strane ako koaliční partneri nemilosrdne bojujú proti extrémizmu.

Títo aktéri sú v postavení vážených politikov, ktorí nám, občanom Slovenska, želajú iba dobro a preto bojujú proti extrémizmu, ktorý úspešne cez verných policajných sluhov aj vyhľadávajú a riešia. Na Slovensku tu potom máme spravodlivosť naruby. Ak politik využije svoje politické postavenie k tomu, že sa vedomé a bez mihnutia oka obohatí z prostriedkov štátu a pritom neporuší zákon, tak sa stáva úspešným politickým podnikateľom. To je prípad predsedu politickej strany Most – Híd a jeho blízkych spolupracovníkov. Ak sa politik v postavení poslanca NR SR neobohatil, ale sa rozhodol, že povie svoj názor k rozhodnutiu napríklad prezidenta SR, potom takýto politik porušil zákon a musí byť trestne stíhaný, pretože sa z neho stal politický extrémista.

Medzi politickým podnikateľom a politickým extrémistom je určite veľký rozdiel. V súčasnosti za kratší koniec ťahá politický extrémista, pretože ten prvý – politický podnikateľ, zúročil svoju šikovnosť a iné osobné danosti k tomu, že stihol ako člen vládnej moci pre toho druhého pripraviť náležité zákonné opatrenia, aby sa ten, čo iba myslí a prejaví svoju myšlienku, mohol zodpovedať a byť potrestaný. Premiér vlády SR sa už viackrát dušoval, že on ak vie o korupcií, ihneď to vie riešiť. V tomto prípade sa však musel pozabudnúť na svoju schopnosť a záujem bojovať proti korupcií, pretože do koaličnej vlády si za každých okolnosti zobral aj politického podnikateľa. Dal tým vlastne najavo, že korupcia, ktorá sa nemôže postihovať zákonom, nie je korupciou a zneužitie politického postavenia je najskôr morálnou dilemou. Keďže podľa pána premiéra v politike nejde o morálku, všetko je v poriadku. A čo občan ? Ten má veriť tomu, že všetko, čo sa na Slovensku deje, deje sa spravodlivo, teda tak, ako má. Kto má iný názor, musí si uvedomiť, že sú tu príslušné zákonné opatrenia a policajné jednotky na potieranie názoru. Hrá na spravodlivosť v spoločnosti pokračuje a to aj napriek tomu, že sme členskou krajinou EÚ a že niektorí z nás sú presvedčení, že za situácie, že u nás robíme niečo zlé, tak tí z Bruselu to dajú do poriadku a pôjdeme svorne v ústrety šťastnej budúcnosti.

Dušan Hirjak