37.
V bývalom Sovietskom zväze, na dnešnej Ukrajine, v meste Dnepropetrovsk existuje psychiatrický ústav, v ktorom sú držaní politický a náboženský nevhodní ľudia, hoci sú celkom zdraví. Ústav nie je iba izolačným táborom, ale robia sa tu aj pokusy na prevýchovu ľudí na štátnu ideológiu. Je tu tiež zavedené používanie medikamentov, ktoré pomáhajú meniť vzorce myslenia a chovania.
38.
V USA sa dostali na verejnosť dokumenty vládnej CIA, v ktorých okrem iného je navrhované uvádzať vybraných jedincov do stavu šialenstva prostredníctvom psychologického alebo farmakologického ataku a potom ich umiestňovať do psychiatrických liečební ako zlomených a skutočne nemocných. Podľa vládnych dokumentov veľké množstvo ľudí bolo nedobrovoľne umiestnených v psychiatrických liečebniach. V obžalobe proti vládnej Národnej bezpečnostnej agentúre je uvedené, že táto agentúra vytvorila tajnú sieť DOMINIT, ktorá organizuje skryté kontrolné psychologické operácie proti vybraným jednotlivcom a výsledkom je, že človek je diagnostikovaný ako duševne chorý. Už v roku 1997 štatistiky odhadovali, že v USA je v psychiatrických liečebniach 167 000 ľudí proti svojej vôli.
39.
Vo Veľkej Británii platí zákon o psychický nenormálnych delikventoch, ktorý bol prijatý v roku 1959. Článok 69 tohto zákona dáva britskému ministerstvu vnútra, a teda aj polícií, právo beztrestne a celkom bez udania dôvodu umiestňovať ľudí do psychiatrických liečebné. Tak chutná demokracia.
40.
Najtemnejšou stránkou psychiatrických liečební sú psychochirurgické zákroky na mozgoch ľudí – mozgová lobotómia. Lobotómia je v podstate chirurgická operácia mozgu, pri ktorej sa zámerne odstráni alebo poškodí časť mozgového tkaniva, aby sa tak pacienti stali iba ležiacimi a prežívajúcimi „mŕtvolami“. Lobotómia je nenávratná a pacient sa stáva nemysliacou ležiacou babkou.
41.
Autor priznáva, že nepozná štát na svete, ktorý by lobotómiu nevyužíval a zároveň nezneužíval na mrzačenie nevinných, slušných, ale názorovo odlišných občanov. Napriek tomu, že tieto praktiky boli norimberským tribunálom odsúdené ako zločiny proti ľudskosti, po vojne sa v nich pokračovalo ďalej a rozrástli sa do celého sveta. Kto dal právo štátu zmeniť u človeka násilným spôsobom jeho myslenie alebo človeka myslenia zbaviť ? Lekár, ktorý je schopný uskutočniť lobotómiu, zrejme chápe pacienta ( človeka ) iba ako materiál, ku ktorému nemá žiadne morálne ohľady. Svet prevzal od porazených nacistov výsledky vedeckých a lekárskych pokusov z koncentračných táborov. A nie iba to. Svet dopustil, aby stovky nacistických beštií dostalo po vojne azyl a mohli sa svojej práci ďalej venovať v prospech víťazov.
42.
Lobotómia a chirurgické poškodzovanie mozgu sa tak stáva masovým vládnym postnacistickým ideálom. Americký doktor Randolph Crepson zo Somerstu v roku 1975 priznal, že on sám na príkaz americkej vlády uskutočnil niekoľko takýchto operácií. Doktor zomrel, ale zanechal v tejto záležitosti priznanie. Z tohto priznania vyplýva, že doktor robil operáciu u štyroch mladých mužov a jednej mladej ženy. Operácia sa skladal z dvoch časti. Išlo o odstránenie centra pre sexuálne chovanie a potom bola odstránená osobnosť. Po týchto zákrokoch dokázali mladí ľudia počúvnuť akýkoľvek príkaz bez dotazov. Z mladých ľudí sa stali mysliace roboti. Doktor sa domnieva, že najskôr ich vláda používala pre špionážne účely.
43.
Koncom sedemdesiatich rokov minulého storočia vo Veľkej Británii bola odhalená tajná nemocnica v hrabstve Nottinghamshire. Išlo o nemocnicu s názvom Rampton. Tu sa na zdravých ľuďoch vykonávali psychochirurgické zákroky pre dosiahnutie zmeny v ľudskom chovaní, čo znamená, že bytosti boli určené k plneniu cudzích príkazov. Tejto aféry sa v roku 1979 ujala Európska komisia pre ľudské práva, ktorej sa podarilo zhromaždiť údaje o 801 takto poškodených ľudí. Tým sa to vlastne skončilo. Autor predpokladá, že ročne v celom svete ide o desaťtisíce prípadov, v ktorých ide o „výrobu“ otrokov pre vládne účely. Autor si dáva otázku, či takýmto spôsobom si svetovláda vytvára svoj občiansky robotnícky personál.
44.
V roku 1998 vypukla veľká aféra v Švédsku. Vyšetrovanie odhalilo, že len v rokoch 1944 – 1963 bola lobotómia vykonaná u 4.500 ľudí. O týchto nelegálnych a masových zverstvách vedeli aj niektorí politici, ale verejnosť sa nesmela dozvedieť nič. Vyšlo najavo, že lobotómia sa využívala proti osobám politický nevhodným.
45.
To, ako fašizmus vyhovoval a vyhovuje potrebám Západu, je veľmi dobre dokumentované na projekte, ktorý dostal názov „PAPER CLIP“. Týmto projektom bol vládou USA a za tichého súhlasu spojencov zorganizovaný presun nacistických zločincov, predovšetkým vysokých vojenských činiteľov, vedcov a lekárov z koncentračných táborov z Nemecka do USA za podmienky, že nacisti budú pokračovať v svojich projektoch pre jej mocenské záujmy. Hromadne bolo do USA presunutých cez 600 nacistov. Americká verejnosť bola po odhalení vládneho projektu PAPER CLIP rozhorčená a protestovala u vlády. Verejnosť však nikto nerešpektoval. Vrchný súd USA povolil v roku 1985 vládnej CIA, aby držala mená nacistov, ktorý sa podieľali na projekte kontroly myslenia a správania ľudí, v tajnosti. Vláda USA tak naďalej kryje týchto zločincov, ktorí sa niekedy podieľali na budovaní svetovej ríše Adolfa Hitlera a teraz sa podieľajú na budovaní svetovlády.
46.
Vie sa, že nacisti masovo robili lobotómiu, rovnako ako psychiatrické, drogové a chemické pokusy pre zmenu chovania ľudí, aby boli povoľní Hitlerovi a jeho svetovej ríši. Dnes je svetovláda budovaná rovnakými prostriedkami, rovnakými zločincami a rovnakým cieľom – zbavenie ľudstva vlastného rozumu, kontrola myslenia a zotročenie ľudstva.
47.
Jedným z najstrašnejších projektov po 2. svetovej vojne je projekt únosov ľudí. O prípady zmiznutých ľudí sa začala zaoberať v sedemdesiatich rokoch svetová organizácia pre ľudské práva Amnesty International. Autor tvrdí, že vládne únosy sa konajú aj demokratických krajinách na celkom nevinných a náhodne vybraných ľuďoch a to doslova po miliónoch. Ide o celosvetovú tajnú sieť, profesionálne organizovanú a podporovanú armádou, políciou a tajnou službou. V šesťdesiatich rokoch začali byť vo veľkom realizované takzvané „únosy do UFO“. Na políciu sa začali obracať ľudia a tvrdili, že boli unesení a boli zneužití na nejaké lekárske experimenty.
48.
Vláda USA dobre vedela o čo ide, pretože prostredníctvom armády a polície boli masovo unášaní ľudia z odkiaľkoľvek – z ulice, domu, z aut a pod psychotropnými latkami boli prevezení do výskumných laboratórií. Tu boli obete vyzlieknuté a boli podrobené lekárskym experimentom. Po niekoľkých hodinách či niekoľkých dňoch experimentov boli obete vrátené naspäť na rôznych miestach do života. Vláda však nepriznáva svoju vinu na únosoch ľudí. Vždy to zvaľuje iba na mimozemšťanov. Každý z unesených si u psychiatra pamätal na to, že videl šedé bytosti s čiernymi očami, ktorí ho paralyzovali a odniesli do lietajúceho taniera. Ako je možné, že sa všetci zhodujú s rozprávaním pri hypnóze ? Vysvetlenie k tomu existuje. Každý unesený človek je najprv ochromený narkotikami a elektromagnetickými vlnami pre jeho mentálne ochromenie a telesnú paralýzu. V tomto stave za účasti špičkových psychológov je potom prepratý mozog – unesenému je vsugerované, že je unesený do UFO a vložia mu do mozgu obrázky podobné sci–fi. Vďaka tejto pamäťovej clone je každý unesený schopný rozprávať iba o tomto únose do UFO. Tieto pamäťové clony sa začali užívať niekedy v šesťdesiatich rokoch minulého storočia. Predtým totiž každý unesený vedel hovoriť v hypnóze o svojom únose aspoň toľko, že videl amerických vojakov či podzemné základne. Pravda o únosoch sa ukázala aj neskôr, keď sa niektorých prípadov ujali nezávislí psychiatri. Jedným z najväčších dôkazov toho, že v prípade únosov ide o vládne konšpirácie, svedčí zistenie, že do tela každého uneseného bol zabudovaný mikročip na sledovanie v ďalších rokoch.
49.
Čo je cieľom vládnych únosov ? Štátne kliniky nemajú taký dokonalý mechanizmus, aby v nich mohli byť robené neľudské pokusy a aby sa to dalo lepšie tajiť. Ľudia sú unášaní preto, aby po zmene vedomia boli navrátení do normálneho života a za situácie, že nič z toho, čo im bolo urobené, si nepamätajú. Žiaľ, veľa unesených o svojom únose nič nevedia. Tieto postnacistické pokusy sú celosvetovou záležitosťou, ktorým ostatní členovia spoločnosti nemôžu venovať pozornosť, pretože o tom nič nevedia. Čo sa týka únosov ľudí, existuje predpoklad, že si tak vlády vytvárajú svojich otrokov, ktoré zohrajú v deň D hlavnú úlohu ako nemysliace úderné sily pri prevzatí svetovlády. Podľa oficiálne ankety, ktorú počiatkom deväťdesiatich rokov minulého storočia uskutočnila Rogmerova organizácia pre výskum verejnej mienky, bolo určených celkom 3,7 milióna ľudí, ktorí boli vystavení lekárskym pokusom a zmenám myslenia pri únosoch. I keby 99 % ľudí si to pri výskume z nejakého dôvodu vymyslelo, ostáva ešte 37 000 ľudí, ktorí iba v USA tieto únosy podstúpili.
50.
Okrem prípadov ľudí, ktorí boli unesení a vrátení do života bez toho, aby si to všimli, existujú aj prípady ľudí unesených a navždy nezvestných. Príkladom môže byť Veľká Británia. Behom augusta 1977 sa objavilo niekoľko prípadov, keď boli zadržaní mladí ľudia so stratou pamäti a to na rôznych miestach. Veľké množstvo ľudí s týmto problémom sa objavilo aj v Nemecku, Taliansku, Francúzsku, Kanade. Išlo o zdravých mladých ľudí, ktorí sa na nič nepamätali. V júni 1977 sa odohrali zvláštne prípady na Novom Zélande či v USA. Na Novom Zélande v jednom miestnom rekreačnom stredisku zmizlo náhle 200 ľudí vrátane 12 pracovníkov parkoviska. Nikto ich už viacej neuvidel. V USA poobede o 15.00 hodín sa plné dva autobusy mladých výletníkov ( priemerný vek 19 rokov ) vydali na výlet z Casperu vo Wyomingu. O 7 hodín neskôr boli obidva autobusy nájdené prázdne na okraji cesty. Všetkých 76 účastníkov zájazdu zostalo nezvestných. V ten istý deň ( 14.júna 1977 ) vyplávala z Barcelony v Španielsku osobná loď Amélia s 165 cestujúcimi na palube. Cieľom bol neďaleký Tunis. Napriek nádhernému počasiu a podmienkam pre plavbu sa našla iba prázdna loď a všetci cestujúci sa stali nezvestnými. Iba pre zaujímavosť. Vo Veľkej Británii sa ročne stráca okolo 5000 ľudí. V USA sa mesačne stratí okolo 2300 detí. V Českej republike polícia v polovici deväťdesiatich rokov evidovala okolo 20 000 nezvestných ľudí.
( Pokračovanie v časti XXII. )
Dušan Hirjak