Rozmach satanizmu. Ježiš a peklo. Boj o Pravdu.

Francúzsky básnik Charles Pierre Baudelaire vyhlásil, že: „najprefíkanejším diablovým trikom je jeho snaha presvedčiť nás, že neexistuje.“ Tieto časy ateizmu, keď diabol skrýval svoju tvár, sú už však dávno za nami. V súčasnosti už satanizmus dominuje svetu na celej čiare a Satan sa nám vysmieva rovno do tváre, že aj tak nás porazí a zničí a my nemáme žiadnu šancu sa jeho zlu ubrániť. A skutočne, to zlo, čo sa na nás valí z vrcholných stupňov pyramídy svetovládnej moci je ťažko vysvetliteľné len z ľudskej perspektívy. Odkedy padla socialistická sústava, akoby sa pretrhla hrádza so satanizmom. Boli sme veľmi naivní, keď sme dúfali, že porážkou socializmu si otvoríme cestu ku spravodlivej kapitalistickej spoločnosti smerujúcej do pozemského raja. Ako sa čoskoro ukázalo, nastal pravý opak. Otvorila sa nám cesta nielen do ekonomického zotročenia, ale aj do duchovného pekla liberalizmu na čele so svetovládnou mocenskou elitou, klaňajúcou sa démonovi bohatstva a moci a usilujúcou o nastolenie celosvetového teroru satanizmu v podobe fašistickej totality NWO. Brány satanizmu naplno otvoril antikrist Obama v službách najbohatších bankárskych klanov a ich nadnárodných korporácií. Priam ako gejzír z podzemia vytryskla zlovestná zvrátená satanistická ideológia „sociálneho inžinierstva“, t.j. teror LGBT, gender ideológie a feminizmu a Európa otvorila svoje brány satanistickému vražednému islamu, ktorý mal slúžiť na presadenie  Obamovho programu preformátovania a zlikvidovania pôvodných európskych národov a zničenia európskej civilizácie. Našťastie Trump v rámci svojich obmedzených možností sa snaží tejto vlne satanizmu do cesty postaviť aké také hrádze. Najväčšou oporou v tomto existenčnom boji o záchranu civilizácie je Putinovo Rusko. Ak by to padlo, civilizačná katastrofa by nás neminula. Satanistické zlo liberálneho fašizmu by nás neodvratne strhlo do priepasti rozbesniac sa do doteraz nevídaných rozmerov. Jasne vidíme, ako liberálno-fašistická pliaga aj s pomocou islamu ničí Západnú Európu.

Základný boj, ktorý prebieha, je boj o dušu človeka. Okrem zvrátenej diabolskej ideológie sociálneho inžinierstva a invázie moslimov z arabských a afrických krajín sa na nás cez masovokomunikačné prostriedky valí neprestajne lavína morálneho bahna, lží, násilia, vulgárnosti, sexuálnych zvráteností a pornografie, ohlušujúcej a otupujúcej bezduchej hudby, všetko pohlcujúcej banálnosti, otravnej všednosti a bezduchosti. Žiadne vyššie duchovné ideály, propagácia krásy, dobra, lásky, pravdy, vznešenosti a ušľachtilosti. Liberálna cenzúra dbá dôsledne na to, aby to, čo je krásne, kresťanské, duchovné, ľudské, vlastenecké bolo eliminované. Aby si náhodou človek nenamýšľal, že v ňom sídli nejaká vyššia duchovná podstata, ale aby sa zmieril s tým, že je len obyčajné, aj keď mdlým rozumom obdarené zviera, bezduchá konzumná bytosť s otupenými zmyslami. S devastáciou a deštrukciou človeka je potrebné začať už od útleho detstva, a preto sa v tejto oblasti veľmi silno angažujú sorošovské mimovládky a ich fašistické úderky šíriace zvrátenú gender ideológiu od materských škôlok až po univerzity. A keďže sú finančne dobre živené, dokonca aj zo zdrojov štátneho rozpočtu, celkom sa im darí, a tak nám vyrastá duševne otupená a liberalizmom osprostená mládež, ktorá ani netuší, že ju odsúdili do záhuby, ba dokonca na genocídne jatky.

Nie tak dávno veľkú pozornosť vzbudilo „slávnostné“ ceremoniálne otvorenie Gotthardského železničného tunela, ktoré sa stalo doslova manifestáciou satanizmu. Satanizmus sa veľmi rozmohol aj v oblasti kultúry a umenia, najmä hudby. Práve v hudbe sa začal satanistický kult výraznejšie prejavovať už pred vyše polstoročím, keď hudba začala tvrdnúť a rokovatieť. Texty presiaknuté démonickými posolstvami, vulgárna až obscénna vonkajšia prezentácia nabitá sexizmom a  satanistickými symbolmi, zvýraznený rytmus, ohlušujúci zvuk, melodická a harmonická jednotvárnosť uvádzali mladé publikum do tranzu až extázy. Základom tejto hudby sú šamanistické rytmy, decibely a agresivita, ktorá nielenže duchovne nepovznáša a citovo neobohacuje, ale doslova otupuje zmysly, pôsobí na pudy a vyvoláva extatické opojenie.

Keďže svoj hudobný vkus som cibril hlavne na nádhernej klasickej hudbe, melodicky a harmonicky nesmierne bohatej, dlho som nevedel pochopiť, ako môžu ľudia takúto „tvrdú“ rockovú hudbu vôbec počúvať, keď ja to nedokážem ani krátku chvíľu. Odpoveďou je zrejme niečo ako drogová závislosť od tejto hudby. Táto hudba už so sebou priniesla množstvo obetí hudobníkov, mnohí z ktorých sa vyjadrili, že upísali svoju dušu diablovi a keď hrali v akejsi extáze, akoby to ani neboli oni, ale niekto v nich. Väčšina z nich zahynula na predávkovanie drogami alebo alkoholom, v dôsledku samovrážd a pod. Pozoruhodné je, že najviac ich opustilo tento svet vo veku 27 rokov. Medzi prvé slávne obete odídené v tomto veku patria Jimi Hendrix, Janis Joplin, Jim Morrison. Spočiatku ešte rocková hudba mala v sebe isté melodické a harmonické bohatstvo, to sa ale postupne vytrácalo a v súčasnosti to už je len komerčná úbohosť anglosaskej hudobnej scény riadenej diktátom satanistického hudobného priemyslu. Ak chceš v ňom uspieť, musíš upísať dušu diablovi. A pritom anglosaská hudba kedysi produkovala aj takú krásu, ako napríklad skladba California Dreaming od skupiny The Mamas and The Papas, z ktorej priam vyžaruje nefalšovaná radosť, prostota a úprimnosť. Je to hudba, ktorá sa na nič nehrá a neštylizuje do afektovaných póz a vonkajších efektov. O to viac zohrieva dušu človeka:

https://www.youtube.com/watch?v=3kcmwXUdDCE

My kresťania nepochybujeme o existencii padlých anjelov – démonov na čele so Satanom, ktorého Ježiš nazýva Kniežaťom tohto sveta. Čo však v nás vyvoláva nejednoznačné chápanie, je otázka pekla. Žiaľ, desivý obraz pekla ako miesta večných múk hriešnikov, odpudil od seba mnohých a prispel k odklonu od kresťanstva a rozmachu ateizmu. Táto lživá predstava pekla dehonestuje obraz samotného Boha ako nadovšetko milujúcej bytosti a robí z neho bytosť krutú, pomstychtivú až sadistickú. Ježiš Kristus vo svojich posolstvách ku svojim súčasným oddaným nasledovníkom a novodobým prorokom vysiela naliehavé posolstvá, aby odmietali lživú predstavu o pekle ako mieste nikdy nekončiacich múk, ktorá poškodzuje meno Božie. Ježiš sa síce v Evanjeliách na viacerých miestach zmieňuje o pekle, o neuhasínajúcom večnom ohni, ohnivej peci, kam budú poslaní páchatelia neprávostí, a kde bude plač a škrípanie zubami, avšak len na jedinom mieste, a to v Evanjeliu podľa Matúša, sú slová, ktoré by mohli evokovať večné trvanie múk: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života“.  V skutočnosti však večné trápenie znamená trápenie vo večnosti, lebo večný oheň, čiže oheň horiaci vo večnosti, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom, je ohnivým jazerom, v ktorom okrem nich spečatia svoj osud smrť, podsvetie (peklo) a všetci tí, ktorých mená boli vymazané z knihy života. Ohnivé jazero je vlastne duchovný mechanizmus, ktorý spôsobuje definitívny zánik duše, čiže druhú smrť (po telesnej smrti), večné zatratenie (zánik). Tam podľa Zjavenia Jána končí existencia psov (podliakov), zbabelcov, neveriacich,  nemravníkov, vrahov, smilníkov, modloslužobníkov a každého, kto miluje lož a dopúšťa sa jej.

Každý však, kto činí pokánie, t.j. obrátenie sa na cestu smerujúcu k Bohu, nakoniec dospeje do Božieho Kráľovstva. Boh človeka nadovšetko miluje a urobí všetko preto, aby ho prinavrátil do svojho stáda. Jeho hlas je však nežný, jemný a láskavý, nikdy nezasahuje do slobodnej vôle, teda aj voľby človeka. Najťažším hriechom, ktorý je hriechom proti Duchu Svätému, je odmietnutie či zrieknutie sa Boha, lebo má fatálne následky. Boh toto odmietnutie rešpektuje a vychádza v ústrety aj neoblomným ateistom tým, že im zabezpečí očakávanú definitívnu smrť, t.j. ukončenie ich individuálnej existencie. Každý sa raz postaví pred tvár večnosti, t.j. tvár Ježiša Krista a jeho prijatím či odmietnutím určí svoj budúci osud vo večnosti. Do Kráľovstva Božieho však nič poškvrnené hriechom nemôže vstúpiť, preto každý, kto už tam smeruje, ale ešte neprešiel znovuzrodením z Ducha a nesplatil do poslednej bodky svoj dlh za spáchané zlo a hriechy, bude musieť najprv prejsť očistným ohňom a pokáním.

V Evanjeliu je zaujímavé podobenstvo o boháčovi a Lazárovi. Obidvaja umreli. Boháč, ktorý sa ocitol v pekle zďaleka videl žobráka Lazara v Abrahámovom lone. I poprosil Abraháma, aby sa nad ním zľutoval a poslal Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mu jazyk, lebo sa hrozne trápi.  Avšak nedalo sa mu vyhovieť, okrem iného aj pre veľkú priepasť medzi nebom a peklom. Tak boháč ho aspoň prosil, aby poslal Lazara k jeho bratom a zaprisahal ich, aby sa nedostali aj oni na toto miesto muk. V tomto podobenstve je zaujímavých viacero skutočností. Z pekla je vidno do neba, avšak priepasť je pre človeka nepreklenuteľná (nie však pre Boha: „Čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu.“). Boháč sa približuje k pokániu, ozýva sa v ňom svedomie a prosí za svojich bratov. Nikde nie je zmienka, žeby tie jeho muky mali trvať navždy. Zrejme keď splatí svoj dlh a prejde hlbokým pokáním, aj on sa nakoniec ocitne v raji.

Na internete je možné nájsť veľmi veľa svedectiev ľudí, ktorí pri klinickej smrti alebo za iných okolností mali vízie pekla. Väčšine som nevenoval pozornosť, zdali sa mi absurdné a nedôveryhodné, avšak zaujala ma vízia, ktorú dal Boh jednému zo svojich nasledovníkov – prorokov, ktorého považujem za dôveryhodný zdroj. Pozoruhodné na jeho vízii je to, že Boh posiela ľudí na tie miesta, po ktorých ich duša najviac prahne a kde nachádzajú v nadbytku to, po čom tak túžia. A pritom ani netušia, že sa nachádzajú v pekle, ktoré sami formujú.

Tak Ježiš predkladá obraz pekla, kde prichádzajú chamtivci a lakomci prahnúci po bohatstve a moci. Prichádzajú najprv na 1. úroveň pekla, kde je veľké bohatstvo, plno zlata, drahocenných kovov, drahokamov a vzácnych surovín. Sú nadšení a vo svojej nenásytnosti hrabú a hrabú, až kým nenarazia na prekážku. Tou sú iní hrabivci, ktorí nahrabali ešte viac. A tak v nich začína vzbĺkať oheň vzájomnej závisti, nenávisti a zloby. Túžia po bohatstve iných a po väčšej moci, a tak sa medzi nimi rozpútava boj o čo najväčšiu korisť, moc a bohatstvo sprevádzaný lúpežami, vojnami a vraždením, a takto vytvárajú druhú – hlbšiu úroveň pekla. Formujú týmto bojom mocenské štruktúry, v ktorých víťazi vládnu a porazení slúžia. Avšak tí, čo slúžia, sú plní ľsti a nenávisti voči tým, ktorým sa podlizujú a lichotia, aby sa sami čo najvyššie vyšplhali na kariérnom rebríčku moci. Títo ľudia, ktorí sú z vonkajšieho pohľadu ohyzdní a horiaci v plameňoch blčiacej zloby a nenávisti, z ich vlastného pohľadu sú normálni a ich blčiaci oheň je pre nich iba svetlom svätojánskych mušiek. Tretiu úroveň pekla predstavuje fundamentálne zlo, stelesnené finančnými a priemyselnými magnátmi. My ich vidíme ako ohyzdné znetvorené bytosti,  mučené a škvarené ohňom a sírou. Oni však seba vidia ako barónov a magnátov na výslní. Tí, čo sa štverajú k nim hore, sú nimi kruto a nemilosrdne trestaní. Chamtivosť a nenásytnosť po nekonečnej moci plodí neuveriteľné, neľudské, ohyzdné a šialené peklo. Obrazom ich nenásytnej pažravosti je obrovské monštrum s prevísajúcim bruchom a nafúknutým hrdlom, ktoré požiera všetko. Je to úžerník a magnát konzumujúci všetko, čo prináša akýkoľvek zisk. Aj keby získal bohatstvo celého sveta a moc nad ním, aj tak sa tým nenasýti. Navreté hrdlo, hlava hyena, hadie ruky, medvedie laby, na bruchu veľký oltár pažravosti, na dvojitej kopiji napichnutí ľudia. Dvojitá kopia reprezentuje zákon zisku a nenásytnú pažravosť a chamtivosť, ktorá je pôvodcom všetkých bied a chudoby vykorisťovaných. Títo finanční a priemyselní magnáti, ktorí sú vo svete tak vážení a stoja na samotnom vrchole svetskej moci, sedia na samotnom dne pekla a vytvárajú zmienený obraz obludy, ktorá má namiesto vlasov obrovské množstvo jedovatých hadov pozerajúcich na všetky strany a kontrolujúcich celé podsvetie. O tom, či sa v tomto pekle v niekom prebudí svedomie, spozná biedu svojej duše, precíti utrpenie pekla a nakoniec učiní pokánie, aby sa z neho vymanil, nie je vo vízii zmienka. Aj toto peklo (podsvetie) s jeho obyvateľmi však raz skončí svoju existenciu v ohnivom jazere.

Na otázku, aký osud čaká tých, čo končia život samovraždou, Ježiš odpovedal, že je to ťažký hriech, ktorý si musia odpykať tým, že telesnou smrťou sa hroznej psychickej bolesti nezbavia a odnášajú si ju ešte umocnenú so sebou na druhý svet, avšak Ježiš ich neponechá dlho v ich trápení, vylieči ich duše a vzkriesi k novému životu tak, že sa nakoniec stanú priezračným zrkadlom, zračiacim v sebe Ježiša Krista. Oveľa ťažším hriechom je vraždenie nenarodených detí umelými potratmi. Tento hriech prekonávajúci hriech Sodomy a Gomory vyvoláva veľký Boží hnev a obrovskú vinu zaň nesú nielen aktéri potratov, ale aj všetci, ktorí tento zločin schvaľujú. Žiaľ, zákon, ktorý by obmedzoval tento zločin v slovenskom parlamente neprešiel. Slovensko tak za to ponesie následky možno aj v podobe toho, že k moci sa dostanú liberálno-fašistické sily, ktoré naplno rozbehnú deštrukciu Slovenska. Aby sme sa nakoniec spamätali, asi si budeme musieť prejsť liberálno-fašistickým peklom. Už voľby prezidenta naznačia, kde sa nachádzame. Ak zvíťazí Čaputová – obhajkyňa registrovaných homosexuálnych partnerstiev a adopcie detí homosexuálmi, gender ideológie, potratov alebo sorošovský liberál Mistrík, bude to znak toho, že Slovensko sa rúti do priepasti.

Je veľmi smutné, že obraz pekla ako miesta nikdy nekončiacich muk prevládol v stredoveku hlavne vďaka zanietenej argumentácií zakladateľa scholastiky a modernej teológie Tomáša Akvinského, ktorého učenie malo pre ďalší osud kresťanstva skôr neblahý než pozitívny dopad. Kresťanstvo sa od živého Slova Ježiša Krista vzďaľovalo a presúvalo do rámca scholastickej teológie či špekulatívnej filozofie, ktorá nakoniec dospela do osvietenstva a ateizmu a stala sa jeho hrobárom. Strašenie peklom sa stalo účinným nástrojom upevňovania moci cirkevnej hierarchie a feudálnych panovníkov. Tomáš Akvinský rozvinul špekulatívne úvahy, ktoré mali dokázať existenciu Boha. Nedokázali, iba spochybnili kresťanstvo. A jeho argumentácia v prospech večných a nikdy nekončiacich muk hriešnikov v pekle zdehonestovala samotného Boha. Tak napríklad Akvinský tvrdí, že vina trvá večne, a preto aj trest za ňu musí byť večný, ba nekonečný. A keďže nemôže byť nekonečný čo do intenzity (tresty sú rôznej intenzity podľa miery previnenia), musí byť nekonečný čo do trvania. Radosť tých, čo sú v raji je ešte väčšia, ak vidia utrpenie nehodných v pekle, lebo to vraj svedčí o veľkej spravodlivosti Boha, a tá je zdrojom veľkej radosti.  Nuž takéto chápanie pekla ako miesta nikdy nekončiacich múk a zdroja veľkej radosti spasených, je skôr prejavom zvrátenej mysle než súcitu a milosrdenstva. Veď toto nemôže chcieť ani najzvrhlejší človek, nieto ešte Boh. Práve strach ľudí z pekla posúva vzťah človeka k Bohu len do povrchnej právnej roviny. Ty Bože si spravodlivý sudca, bojím sa ťa, a preto sa neustále zo strachu pred tvojím pekelným trestom spovedám zo svojich hriechov. To ozaj takýto úbohý vzťah založený na strachu od nás Boh očakáva? Veď to je výsmech Božieho milosrdenstva. A aby som náhodou na nejaký hriech nezabudol, pre istotu si ich zapíšem do notesa a predložím farárovi, nech si ich prečíta, kým ja si medzi tým zapálim cigaretku. Tým nechcem spochybňovať sviatosť pokánia a zmierenia, ale toto od nás Boh očakáva, výpočet hriechov, o ktorých všetko vie a nič viac? Tento kolotoč? Alebo od nás očakáva úprimné pokánie, t.j. obrátenie sa?  Prestali sme závidieť, byť falošnými, povýšeneckými, nenávidieť, ohovárať, kritizovať druhých, žiarliť, oddávať sa náruživo nezriadeným telesným vášňam a rozkošiam, klaňať sa modlám ako peniaze, moc, sláva, sex, povrchná a plytká zábava, alkohol, drogy, uznávať a podporovať šírenie zvrátených liberálnych  hodnôt? Stala sa naša duša čistejšou, svetlejšou, šľachetnejšou, dobrosrdečnejšou, veľkorysejšou, vznešenejšou, statočnejšou, láskavejšou, radostnejšou, múdrejšou? Veď kresťanstvo je predovšetkým o duchovných hodnotách, o stave našej duše a blízkom osobnom intímnom vzťahu s Ježišom Kristom, ktorý prostredníctvom svojho Ducha Svätého prebýva v našom srdci, v našom svedomí. Ježiš Kristus tu nie je pre to, aby nás trestal, ale aby liečil rany našej duše, ktoré si spôsobujeme svojimi hriechmi pýchy, zloby, hnevu, nenávisti, zatrpknutosti, zúfalstva a beznádeje, zbabelosti, náruživosti a chlipnosti, otrockej závislosti od vonkajších modiel, atď. Ježiš Kristus je náš najlepší Priateľ a nechce stratiť ani jednu zblúdenú dušu. Urobí všetko pre jej spasenie, lebo nás nadovšetko miluje a chce nás zahŕňať svojou nekonečnou láskou. Pre každého má vo svojom srdci nachystaný príbytok vo večnosti („v dome môjho Otca je mnoho príbytkov“) a očakáva, že sa tam vrátime s bohatou úrodou duše, ktorá naplnila svoje poslanie na Zemi svojou tvorivou aktivitou, láskou a rozvinutím zverených jej talentov (viď. podobenstvo o talentoch).  A ak neúmyselne trpíme, On prijíma toto naše utrpenia ako našu obetu na záchranu a spásu iných. Veľa krát dobrí ľudia trpia len preto, lebo je v duchovnej rovine nutné kompenzovať zlo iných. Avšak Ježiš vždy rád prevezme naše bremeno, ak mu ho zveríme a zmierni či odstráni našu bolesť. Cesta k Bohu nie je ľahká, je tŕnistá, ale napriek tomu plná svetla a radosti. Nie je to pohodlná magistrála, ale úzky chodníček. Najväčším je víťazstvo na sebou samým sprevádzané oslobodením sa od zotročenia vonkajším svetom a nadobudnutím duchovnej slobody znovuzrodením z Ducha. Pravým vlastníctvom je iba to, ktoré je v našej duši. Len s ním odchádzame do večnosti. Všetko vonkajšie je len vyjadrením miery našej závislosti na niečom, čo je mimo nás a čo nás neraz zotročuje.

Vzťah kresťana k Ježišovi Kristovi nemôže byť len vonkajším právnym vzťahom ako k niekomu, kto je od nás na hony vzdialený a v podstate ľahostajný voči nám, v koho existenciu  máme len veriť a obávať sa jeho trestov za naše hriechy. Naším cieľom práve naopak musí byť dôkladne ho spoznať a bezmedzne veriť (dôverovať) mu. Pripúšťame síce, že s prvými kresťanmi mal veľmi blízky vzťah a zosielal na nich dary svojho Ducha Svätého, preto boli tak odvážni, dnes je však už vraj situácia celkom iná. Ale to je veľký omyl. Aj teraz existuje veľmi veľa kresťanov, ktorí oddane slúžia Bohu, dostali niektorý z darov Ducha Svätého (dar proroctva, liečiteľstva, múdrosti, poznania, hovorenia v jazykoch, rozlišovania duchov), nadviazali blízky osobný vzťah s Ježišom Kristom, uzreli jeho tvár, počujú jeho hlas. Títo oddaní kresťania tvoria armádu Ježiša Krista bojujúcu proti služobníkom Satana, otupujúc jeho moc. Keby nebolo tohto odhodlaného boja pravých kresťanov na duchovnej a informačnej úrovni, už dávno by sme sa nachádzali pod satanistickou nadvládou a diktátom NWO. Situácia sa dostáva mnohokrát na hranu noža, a len obrovské nasadenie kresťanov, ktorí reagujú na výzvy Ježiša Krista, odvracia hroziacu katastrofu. Svedectvom toho je napr. zázračne víťazstvo Trumpa nad Clintonovou, úspechy Putina, atď. Situácia je vyostrená do najvyššej možnej miery na všetkých úrovniach boja – od duchovnej cez informačnú, ideologickú, ekonomickú a vojenskú.

Ak ako kresťania v najbližšom období nezabojujeme a podľahneme liberalizmu, prehráme. Satanistická liberálna moc zbaví Slovensko posledných zvyškov zvrchovanosti a spraví z nás nesvojprávnu kolóniu Nemecka, sprivatizuje zvyšné podiely v strategických odvetviach, rozpredá cudziemu kapitálu našu pôdu, vodu a les, kompletne doprivatizuje a spoplatní zdravotníctvo, rozvráti sociálny, dôchodkový a zdravotný systém, okradne a zotročí pracujúcich, biedou nás prinúti odpredávať pôdu, domy a byty v osobnom vlastníctve, ktoré sa dostanú do rúk veľkokapitálu. Dokoná naše ekonomické a duchovné zotročenie. Akí sme to my kresťania, keď nevidíme satanistické útoky liberalizmu na samotné základy nášho bytia? Ako to, že okrem zopár svetlých výnimiek to nevidí ani cirkevná hierarchia? Ako to, že neburcuje na poplach pred satanistickým zlom liberalizmu? Má z neho strach? Bojí sa, že vyženie zo svojho chotára nehodných kresťanov, ktorí sú v zajatí liberalizmu? Bojí sa agresívnych útokov zo strany satanistických liberálnych médií ako Sme a Denník N? Veď tým by len očistila a upevnila svoju pozíciu a vzkriesila zamdlievajúce kresťanstvo. Veď kresťanstvo to nie je zápecníctvo, ale tvrdý boj o Pravdu Ježišovho Slova! Kde je ten boj o Pravdu proti satanistickej liberálnej LŽI? Liberalizmus je odveký nepriateľ kresťanstva. Chceme od neho utrpieť ďalšiu veľkú porážku?

Ing. Peter Kohút, CSc.