„Rómovia na Slovensku sú diskriminovaní“, oznámil nám v relácii RTVS O 5 minút 12 splnomocnenec vlády pre Rómov Ábel Ravasz (Most-Híd), čím typicky neomarxisticky obvinil a priori celú majoritu z údajnej viny, či minimálne spoluúčasti na údajnom rasizme a diskriminácii, najmä tzv.neprispôsobivej časti cigánskych komunít, čiže osadníkov. Naši rómski spoluobčania, aj tí v osadách, si mohli vydýchnuť. Vinní je podľa splnomocnenca Ravasza a ľudskoprávnych aktivistov, ovplyvnených neomarxizmom a multiukulturalizmom (zdá sa, že takéto presvedčenie je pomerne výhodné a výnosné…) ako obyčajne ten zlý, biely muž s jeho rasovou predpojatosťou a diskrimináciou. To preto Cigáni žijú v osadách, preto sú odkázaní na sociálne dávky… za všetko môžu predpojatí Slováci… (koniec scestnej úvahy)
Ako teda vyriešiť problém, ktorý nás všetkých trápi (prevažne majoritu), a to je integrácia neprispôsobivej časti cigánskych komunít do spoločnosti? Schválne som použil tento atomizujúci terminus technicus v pluráli ako ho používa neomarxistická propaganda. Odpoveď je: predovšetkým príkladom. A keďže ryba smrdí od hlavy, začať od seba by mal najmä splnomocnenec vlády pre Rómov Á. Ravasz. Základnou a všeobecnou integráciou, ktorá vytvára predpoklady na plnohodnotný život je jazyková integrácia. Splnomocnenec vlády by mal o.i. preto pracovať nielen na oddideologizovaní sa 1), ale aj na čistote vlastného jazykového prejavu 2). Jeho neschopnosť vysloviť vokáň „ô“ nie je najlepším príkladom poúčania o integrácii. Jazyk, nielen v prejave, ale aj v správnej lexike a dekódovaní v denotačnom trojuholníku vytvára schopnosť správne chápať význam pojmov a teda aj správne riešiť problémy.
Deformácie politickej korektnosti
Správne použité pojmy sú druhou základnou podmienkou pre riešenie akýchkoľvek problémov. Ak budeme nielen v diskusiách, ale aj oficiálnych politikách a dokonca v zákonoch používať nesprávne pojmy – napríklad z dôvodu prehnanej ideologickej požiadavky na používanie slovníka politickej korektnosti – nikdy sa spoločnosť nedostane k správnym postojom, prístupom a riešeniam.3) Dôvod je, že takto nedokáže spoločnosť správne chápať a dekódovať obsah (pojem) na význam slov, cez ktoré sa tvoria rozhodnutia a realizujú činy. Preto používanie pojmov politickej korektnosti, ktorá dokonca neformálnym tlakom vyžaduje vo verejnom priestore automatickú autocenzúru vo výbere slov a aplikovaní pojmov nás nemôže nikdy doviesť k správnym riešeniam, a teda ani vyriešiť úlohy a dôjsť do stanovených cieľov. Ak sa napríklad na príslušníkov cigánskeho etnika, jeho značnej časti kultúrne a sociálne neprispôsobivých, žijúcich v osadách, budeme pozerať ako na „sociálne vylúčené komunity“ a budeme používať ďalšie synonymá zo slovníka politickej korektnosti, napríklad „znevýhodnené“ komunity, tak sa nikam v riešení problému nielenže nedostaneme, ale ani neposunieme. V mozgu 99% majority sa pri používaní väčšiny ideologicky zvýhodnených slov a označení v duchu axióm a dogiem multikulturalizmu spúšťa pocit viny. Tzv. slovník politickej korektnosti, ktorý povinne používajú redaktori v médiách a štandardní politici vychádza z rasistickej premisy o „vine bieleho muža“, ktorý je z pohľadu neomarxistov, súčasnej vládnucej ideológie hlavného prúdu a aj orgánov EÚ, automaticky jednoznačne vinný voči všetkým menšinám. Z tejto na hlavu postavenej mocensko-ideologicko-rasistickej rovnice by malo vyplývať, že aj Slováci majú byť automaticky vinní kvôli údajne skrytému rasizmu bieleho muža voči Cigánom za ich neblahý osud v osadách, a preto sa používajú slniečkárske pojmy ako napr. „sociálne vylúčené alebo segregované, či znevýhodnené (rómske) komunity“…
Preto aj ďalší asistent vlády, v pozícii splnomocnenca vlády pre menej rozvinuté regióny Anton Marcinčin (mimochodom bývalý poslanec a podpredseda KDH) používa obdobné frázy – „sú mimo trhu práce“. Z jeho vyjadrení bolo cítiť aj ideologickú pachuť angažovania sa v Sorošovej Nadácii otvorenej spoločnosti, ktorá pretláča nielen slovník politickej korektnosti, ale aj ideológiu multikulturalizmu… Vrcholom ideologickej demagógie a deformovania reality cez politickú korektnosť bola predstava „liberálnej političky“ (opakovane to o sebe zdôrazňovala) L. Durišovej-Nicholsonovej, ktorá (si o štáte myslí, že „zbabelá hyena“) by dokonca rada v mene SaS ideologické (nielen) pojmové zvrátenosti multikulturalizmu o (sociálnej) „vylúčenosti“ premietla priamo do zákona! Takže sme zažili mix kolektívnej viny a kolektívnych práv, ktoré medzinárodné právo neuznáva, lebo práva priznáva zásadne individuálne, a to v priamom prenose verejnoprávnej televízie. Tragédiou je, že to tvrdili buď poslanci alebo vysoko postavení úradníci štátu a moderátor sa tváril akoby mu relácia s vysielacím časom patrili…
Ideologické mlátenie slamy
Ak by si spoločnosť nechala vnútiť od protagonistov ideológie hlavného prúdu (neomarxizmu-multikulturalizmu) pojmy, tézy a riešenia, nikdy problém nevyriešime, pretože chybné, odtrhnuté od života a spoločensky nebezpečné (choré) sú samotné citované ideológie. V diskusii RTVS to bolo vidieť aj v odmietaní internátnych škôl, lebo podľa predikcie multikulturalizmu ide vraj o „vytrhnutie“ detí z prirodzeného prostredia. Niektorí demagógovia dokonca budú obhajovať rodinné asociálne a „nepodnetné“ prostredie z dôvodu falošnej ľudsko-právnej agendy.
Treťou systémovou chybou takmer akejkoľvek diskusie o riešení cigánskej otázky (zatiaľ neprispôsobivej časti cigánskeho etnika žijúceho v osadách) je, že sa diskutuje o nich bez nich. Nijaký predstaviteľ Rómov sa v hlavných verejných diskusiách neobjavuje. Možno je to signifikantné. Jednoducho to väčšine tejto komunity vyhovuje a slušná, inteligentná a pracujúca časť sa od svojich súkmeňovcov dištancuje. A tak je tu voľný priestor pre ideologických demagógov, „zodpovedných“ politikov či treťosektorových ľudskoprávnych aktivistov. Téma je to večná, vďačná a finančne zaujímavá…
Nakoniec niekoľko poznámok k výrokom z diskusie:
– celoštátni politici, ktorí by mali hľadať celoslovenské, teda celospoločenské (univerzálne) a legislatívne čisté (podmienka všeobecnosti právnej normy) riešenia navrhujú namiesto systémových riešení ad hoc prípady riešení na úrovni samosprávy – viď Spišský Hrhov… (Nicholsonová),
– spoliehanie sa na spásonosnosť eurofondov (Ravasz, do „riešenia“ rómskej otázky sa od roku 1990 pravidelne nalievajú obrovské zdroje),
– spoliehanie sa na spásonosnosť zahraničných riešení, kde je iné, neporovnateľné vonkajšie prostredie, vzťahy a systémy (Marcinčin),
– úradníci súbežne šíria strach špecifických, ale aj zo zásadových riešení… takže ideálne je zrejme točiť sa v bludnom kruhu, obhajovať len svoje riešenia – pokiaľ som pri moci alebo vo funkcii,
– k rôznym typom akože riešení (riešenie pre riešenie, odhliadnuc od „analýz, štúdií či celoštátnych stratégií) chýba monitoring ich priebehu, no najmä audit a kontrola spätnej väzby, čiže aj efektívnosti a trvalej udržateľnosti týchto spásonosných riešení, ktoré mimochodom permanentne navrhujú len príslušníci majority. To je zlý signál aj pre rómske prostredie, z ktorého necítiť iniciatívu, ani tlak na zmenu života vo vnútri etnika či rôznych problémových „komunít“, ktoré robia vrásky na čele nielen ich spoluobčanom a susedom osád, ale aj celej spoločnosti,
– všetci sa boja riešiť základ – pretože aj ten blokuje ideológia neomarxizmu – a to hmotnú stránku rómskej otázky, ktorá prispieva k nezvládateľnosti problému a jeho znásobovaniu – nadštandardnú (nekontrolovanú), často sociálne podmienenú pôrodnosť, pretože sa okamžite ozývajú falošní ľudskoprávni aktivisti, ukazujúc na také a onaké porušenie práv, z ktorých úst ale takmer nepočuť vyrovnanie povinnosťami a predpokladov na uplatňovanie si sociálnych benefitov ich zvýhodňovaných chránencov. Absentuje zodpovednosť za nezodpovedné sexuálne správanie a rodičovstvo, spoločnosť prehliada dokonca trestné činy incestu… Je kontroverzné pozerať sa na jedinca, ktorý sa dožaduje napr. rodičovských (reprodukčných) práv a na druhej strane zanedbáva rodičovskú výchovu svojich detí, v mnohých prípadoch nielen, že ich správne nemotivuje, nedáva nasledovania hodný pozitívny príklad, ale svojim konaním často ohrozuje aj ich mravnú výchovu, vrátane porušovania zákona zanedbávaním rodičovskej výchovy a povinnej školskej dochádzky.
Čo povedať na záver? Riešenie je, no (zatiaľ) v texte chýba. Základom je totiž správne pomenovať problémy. Ak politici, novinári, aktivisti, orgány štátu, EÚ či iné medzinárodné inštitúcie budú naďalej vychádzať z téz ideológie neomarxizmu, je úplne zbytočné predkladať akékoľvek alternatívne riešenia. Základným riešením je totiž najskôr postaviť ideológiu neomarxizmu a multikulturalizmu mimo zákon. Až potom sa môže začať riešiť nielen rómska otázka, ale aj migračná kríza.
Poznámky pod textom:
1) v § 3 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v spojení s § 11 je zakotvená povinnosť pre orgány štátnej správy používať štátny jazyk, ako aj povinnosť pre zamestnancov týchto orgánov ovládať štátny jazyk v jeho kodifikovanej podobe a používať ho pri výkone svojej pracovnej činnosti. Tretia správa vlády (2016) o stave používania štátneho jazyka na území Slovenskej republiky obsahuje aj prehľad školení z jazykovej kultúry uskutočnených v ústredných orgánoch štátnej správy
2) podľa Čl.1 Ústavy „Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu, ani náboženstvo“
3) hraničný príklad (rozdielnych významov príbuzných pojmov) za všetky: usmrtenie, zabitie, vražda… cítite ten rozdiel? A k tomu ešte môžeme pridať prívlastky na zvýraznenie rozdielu vnímania, ale aj postojov a rozhodnutí: neúmyselné zabitie, zabitie z nedbanlivosti, úkladná, viacnásobná… vražda…
.JPG)
.jpg)
