Byť pravoverným kresťanom mi nebráni byť aj hrdým Slovanom. Prečo Slovania na čele s Ruskom sú predurčení zachrániť civilizáciu?

Čitatelia HS, ktorí sledujú moje články, si zaiste všimli, že sa hrdo hlásim k pravému kresťanstvu, národnej hrdosti a myšlienke slovanskej vzájomnosti. Preto všetkých tých, ktorých tento môj postoj dráždi a majú zlomyseľnú potrebu urážať, prosím, aby si ušetrili svoj čas a nepokračovali v čítaní, lebo článok je rozsiahly, aj keď v skutočnosti dosť krátky na to, aby zachytil všetky aspekty, ktorými argumentujem svoj svetonázorový postoj. Každý človek, ktorého ženie neuhasiteľná túžba poznať Pravdu nášho bytia, pátra, hľadá a formuje svoj vzťah k okolitému svetu a spoločnosti, v ktorej žije. Hľadá svoje pevné zakotvenie, ktoré sa nakoniec stáva jeho presvedčením. Takouto cestou kráčam aj ja. Svoje poznatky o hmotnom vesmíre a fyzikálne dôsledky objaveného princípu jednoty publikujem vo svojich vedeckých a filozofických článkoch, hlavne v zahraničí. Na publikovanie svojich názorov na spoločnosť a politiku nachádzam priestor na HS. Vždy ma ženie túžba ísť až na samotný koreň veci. To znamená aj na koreň poznania toho, aké sú hybné sily spoločenského vývoja a civilizačného smerovania. Preštudoval som všetky najväčšie náboženské, ale aj filozofické systémy. Kedysi ma najviac zaujala Hegelova dialektika, ktorá sleduje civilizačné napredovanie ako vývoj absolútneho ducha na jeho ceste k stále vyšším úrovniam spoločenského sebauvedomenia. Fascinuje ma aj geniálne dielo Ľudovíta Štúra „Slovanstvo a svet budúcnosti“, ktoré jasne ukazuje, že Slovania na čele s Rusmi preberú do svojich rúk kormidlo riadenia spoločenského vývoja, aby naplnili svoju misiu záchrany civilizácie a jej usmernenia na cestu ku spravodlivej spoločnosti – Kráľovstvu Božiemu na Zemi.

Som nesmierne hrdý na svojho známeho Oskára Cvengroscha, ktorý vykonal obrovský kus záslužnej práce, zhromaždil bohatý faktografický materiál a uskutočnil svoje pozoruhodné bádania na poli poznania skutočných, avšak doteraz málo poznaných či dokonca utajovaných dejín nás Slovákov v rámci širokej rodiny Slovanov, ako aj v kontexte európskych a svetových dejín. Vydal dve rozsiahle publikácie s bohatým ilustračným materiálom „Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek“ a „Tajné dejiny Slovenov a Uhorska“. Aj keď niektoré jeho názory majú charakter hypotéz, ktoré sa môžu ukázať ako sporné, vytvoril skvelé dielo hodné nasledovníka Ľudovíta Štúra.

To, že Slovania preberajú kormidlo riadenia civilizácie, už každý vnímavý človek cíti v povetrí, a preto prudko narastá záujem o poznanie našich dejín, aj tých predkresťanských. Žiaľ, niektorí nadšenci návratu k predkresťanskej slovanskej VIERE a védickej kultúre vo svojej horlivosti niekedy s veľkou nenávisťou útočia na kresťanov a kresťanstvo, akoby títo boli príčinou všetkého zla a bied, ktoré postretli Slovanov. Neuvedomujú si však, že takýmto postojom len ženú vodu na mlyn skutočným nepriateľom Slovanov a bielej rasy, t.j. tým, ktorí svojou mocou nad peniazmi zotročili značnú časť ľudstva a ženú ho do záhuby. To sú tí, ktorí sa klaňajú démonovi moci a bohatstva a prinášajú nám utrpenie cez ich zvrátené bezbožné ideológie, krvavé revolúcie, vojny a prevraty. Ich šialenstvo musí byť zastavené a ich moc eliminovaná. Vyšplhali sa až na vrchol pyramídy zla, za ktorým ich čaká už len pád do priepasti. Nedovoľme, aby tam strhli aj nás. Celkom prirodzene cítia v nás Slovanoch a pravých kresťanoch svoje hlavne nebezpečenstvo, a preto zúria vo svojej bezmocnosti zastaviť napredovanie Ruska.

Kde je domovina Slovanov? Sú Slovania Árijci? Čo to znamená byť Slovanom Árijcom? Kde je pôvodná vlasť Árijcov? Sú Árijci pôvodcovia najvyspelejších civilizácií? Sú najstaršou a najpôvodnejšou ľudskou rasou? Na tieto otázky nám dáva jednoznačnú odpoveď najmodernejšia veda – genetika. Jej závery sú fascinujúce, neodškriepiteľné, búrajú mnohé doterajšie mýty a odhaľujú doteraz skryté skutočnosti a tajomstvá. Základná odpoveď je nasledujúca: Árijci vybudovali najvyspelejšie ľudské civilizácie a sú vývojovo najmladšou rasou. Nuž ale poďme pekne po poriadku.

Vývoj ľudskej spoločnosti a jej postupné osídľovanie zemegule môžeme sledovať podľa genetických mutácií, k akým pritom postupne dochádzalo. Tie sa dajú pozorovať po ženskej línií cez mutácie mitochondriálnej haploskupiny DNA, skrátene mtDNA (prenáša sa zo žien na ženy aj mužov, ale muži ju už ďalej neprenášajú) alebo po mužskej línii cez haploskupiny, ktoré reprezentujú mutácie na čisto mužskom chromozóme Y v DNA, ktorý sa prenáša len z otca na syna. Dynamika postupujúcich mutácií sa sleduje podľa písmen abecedy od A až po Q a R. Prvé písmená prislúchajú nositeľom najstarších haploskupín, posledné najmladším. V Afrike, ktorá je najstaršou domovinou človeka sa najčastejšie vyskytujú modifikácie haploskupiny A (juhozápadná časť Afriky), B a E. Potomkovia najstarších pôvodných obyvateľov Európy sú nositeľmi modifikácií haploskupín E3b, G a hlavne  I2. Najväčšie ich zastúpenie je v Srbsku (vyše 75%), potom v Chorvátsku a Bulharsku, na Slovensku predstavujú takmer 30%. Nordická haploskupina I1 má najväčšie zastúpenie vo Švédsku, Nórsku (cca 40%) a Dánsku. Modifikácie H dominujú v strednej a južnej Indii a u cigánov. Modifikácie C3 sa vyskytujú najviac u Kazachov a Mongolov. Modifikácie J1 na Arabskom polostrove u semitov a modifikácie J2 na blízkom a strednom východe vrátane Turecka a v značnej časti aj Grécka, Albánska a Rumunska, zrejme v dôsledku Osmanskej ríše. Z mutácie mladšej haploskupiny K vznikli N, O, P, ktoré prenikli až do juhovýchodnej Ázie, na Sibír a do najsevernejších oblastí. Modifikácie N2 a N3 dominujú u Ugrov, Fínov a v severovýchodných oblastiach Sibíri, modifikácie O3 zasa v Číne a juhovýchodnej Ázii.

Haploskupina P prenikla na Sibír a zmutovala na najmladšie haploskupiny Q a R, pričom nositelia modifikácií haploskupiny Q majú najväčšie zastúpenie v okolí severného toku rieky Jenisej, Turkmenistane a hlavne prenikli cez Beringovu úžinu do Severnej a Južnej Ameriky, kde vybudovali vyspelé civilizácie Mayov, Inkov a Aztékov. Na Slovensku je nositeľom haploskupiny Q asi 2,5% mužov. A konečne sme pri najmladšej, zato mohutnej árijskej haploskupine R, ktorá vznikla v západnej Sibíri pred cca 35 000 rokmi mutáciou P. Jej nositelia vybudovali na Sibíri prvú veľkú árijskú civilizáciu s prapôvodným árijským jazykom, ktorý sa stal základom pre vznik rozsiahlej škály indoeurópskych jazykov. Pred cca 20 000 až 15 000 rokmi R zmutovala na dve základné haploskupiny R1a a R1b. Nositelia týchto haploskupín začali vo viacerých vlnách postupovať smerom na Západ a osídľovať Európu, odkiaľ vytlačili, prípadne výrazne číselne prevýšili pôvodné obyvateľstvo. Nositelia haploskupiny R1b sa usídlili v západnej Európe, kým nositelia R1a dominujú v strednej, severnej a východnej Európe, v Rusku, ale aj u Tadžikov, Kirgizov, na severe Indie, Iránu (bývalej Perzie) a Sýrie. Slovania sú teda nositeľmi hlavne árijskej haploskupiny R1a, ktorá sa považuje za slovanskú.

Árijci tiahli svetom a zakladali najväčšie a najvyspelejšie civilizácie a ríše ako Skýtia, neskôr zvaná Veľká Tartária, India, Perzia, Egypt, Grécko, Rím, pričom skýtsku (tartársku), indickú a peržskú ríšu vybudovali predchodcovia Slovanov, resp. starí Slovania – Árijci. O jednotnom árijskom pôvode týchto ríš svedčí aj veľmi príbuzná mytológia Egypťanov, Grékov, Germánov, Indov, Keltov a Slovanov. Indický literárny jazyk sanskrit (sanskrt), v ktorom sú zapísané krásne slovanské eposy, patrí k najstarším modifikáciám pôvodného slovanského jazyka, ktorý je preto oveľa bližší súčasným slovanským jazykom než západným, t.j. germánskym, románskym a anglosaským. Arya v sanskrite znamená vznešený, urodzený. Slovania Árijci považovali hmotný fyzický svet len za dočasný, len ako prejav vyššieho duchovného sveta. Orientovali sa na transcendentný rozmer presahujúci tento svet. Árijci sa stali nositeľmi najvyššej tvorivej sily ducha, inteligencie, geniality, najvyššieho poznania a múdrosti (viery) ako aj všetkých šľachetných vlastností človeka. Ten, kto klame a podvádza, nie je Árijec. Svojou mysľou ovládali také prírodné sily, s pomocou ktorých dokázali premiestňovať obrovské monolitické bloky, s akými by sme si neporadili ani my s našimi najvyspelejšími  technológiami a budovať gigantické stavby ako pyramídy a pod. Veď aj Ježiš Kristus povedal: „Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: „Prejdi odtiaľto ta!“ – prejde. A nič vám nebude nemožné“.

Slovanská mytológia je veľmi blízka tej, ktorá je zaznamenaná v sanskrte ako indická, v skutočnosti však slovansko-árijská, v centre ktorej je trojbožstvo (trimutri): Brahman, Višnu a Šivu. Brahman – neosobná duchovná podstata, neprejavený boh. Višnu – boh tvorca, stvoriteľ, zdroj všetkých duchovných a hmotných svetov. Boh Šivu – ničiteľ všetkých prekážok, čo bránia duchovnému vývoju. Boh Višnu posiela do tohto sveta svojich vyslancov – avatarov. Najznámejšími sú ôsmy vyslanec Krišna a deviaty Budha – zakladateľ budhizmu, ktoré sa z Indie rozšírilo hlavne do Číny. V súvislosti s Krišnom je pozoruhodný nádherný epos plný múdrosti, poznania a poézie Bhagavad Gíta (Pieseň vznešeného), kde Krišna s Ardžunom, ktorý je pripravený so svojím vojskom na boj s nepriateľom, vedie hlboký filozofický rozhovor o veciach božských a pozemských.

U kresťanov božskú trojicu tvoria Otec, Syn a Duch Svätý a u starých Slovanov je to trojica: Svarog (Svarožič), Dažbog (Veles) a Perún. Samozrejme, okrem nich je tu celá plejáda ďalších menších bohov – dobrých aj zlých, ktoré vlastne zodpovedajú kresťanskej anjelskej hierarchii (serafíni, cherubíni, tróni, panstvá, mocnosti, archanjeli a anjeli) vrátane  padlých anjelov – démonov na čele s padlým archanjelom Luciferom. Každý z nás ma pri sebe svojho anjela strážneho. Vzťah staroslovanských bohov Roda a Svaroga veľmi pripomína vzťah Otca a Syna (Slovo – Kristus) u kresťanov. Kým Rod je neviditeľným bohom zrodu, tvorcom všetkého z ohňa (energie, svetla), Svarog je vysloveným Slovom Boha –  prvorodeným Synom, prejaveným svetlom (Ja som svetlo tohto sveta). Svar v sanskrte znamená svetlo, žiaru, oheň, slnko, pričom svarga znamená nebo, nebesia. Slovo = tvorivý Rozum, tvorivá inteligencia Boha. Evanjelium podľa Jána začína slovami: „Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Ono bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez neho nepovstalo nič, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. …. Bolo tu pravé svetlo, čo osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet. Bolo vo svete a svet ním povstal, ale svet ho nespoznal. Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní ho neprijali. Ale tým, čo ho prijali a veria v jeho meno, dal moc stať sa Božími deťmi, tým, ktorí boli splodení nie z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami a my sme videli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“.

Hmotným obrazom Svaroga a zároveň predmetom uctievania sa stalo Slnko. A tak kým u starých Slovanov bol ako slnečné božstvo uctievaný Svarog, v Egypte to bol boh Ré alebo Osiris,  v Grécku Apolón, v Perzii Mitra.

Len nedávno celý svet šokoval objav, keď kvôli genetickej analýze odobrali vzorku z kostnej tkane ľavého ramena a ľavej nohy egyptského faraóna Tutanchamóna a zistili, že je nositeľom árijskej haploskupiny R1b1a2 a že táto modifikácia sa prvýkrát objavila u predka žijúceho na Kaukaze pred asi 10 tisíc rokmi. Potvrdilo sa tak, že starí Egypťania, alebo aspoň vládnuce vrstvy boli Árijcami.

Árijci boli ľudia veľmi vnímaví a ich duše otvorené voči nebesiam. Boli inšpirovaní z božských sfér a svoje dojmy a nadobudnuté poznanie premietali do nádherných umeleckých skvostov plných poézie, ako sú mytologické eposy, báje, architektonické a umelecké zázraky. Hudba nebeských sfér a anjelských chórov spievajúcich ódy na Boha doliehala k tým, čo mali jemný sluch. Nebo v tom čase ešte nemalo privreté dvere. Vplyvy anjelov a démonov (padlých anjelov) sa vzájomne miešali, čo bolo vnímané ako boj bohov. V tom čase bolo poznanie celostným a plným poézie. Realitu vnímali v obrazoch a ich poznanie bolo poetickým. Analyticky ho nerozpitvávali, prijímali ho v jeho nepoškvrnenej poetickej kráse. Pravdivé skutočnosti vedeli uchopiť v ich celostnej obraznej podobe na rozdiel od nás, ktorí sa šprtáme v jednotlivostiach, všetko rozpitvávame, podrobujeme detailnej analýze, ale pravdivý obraz o celku nám uniká. V ich dušiach kvitla poézia. A čo kvitne v našich dušiach okrem bahna banality, ktorá sa na nás valí zo všetkých strán? Disponovali bohatým obrazným myslením a vnímaním, v ktorom jednotlivé znaky jazyka (napríklad Staroslovienska Bukvica) predstavovali obrazy a slová – spájanie obrazov do významovo veľmi bohatých obrazných dejov. Mali veľmi blízky vzťah k prírode a vnímali jej nadzmyslovú viacvrstvovú realitu pozostávajúcu z vegetatívnej (éterickej), zmyslovej (astrálnej) a duchovnej úrovne. Tomuto vrstveniu zodpovedá aj hierarchia samotného človeka, ktorý nepozostáva len z fyzického tela, ale z viacerých tiel (duší), ktoré sú vložené jedno do druhého ako v ruskej matrioške a na samotnom vrchole ktorých je duchovná duša predstavujúca sebauvedomenie človeka so svojimi  základnými atribútmi ako rozum, vôľa, cit a svedomie.

Bolo to zlaté obdobie rozkvetu árijskej civilizácie. Avšak vzostup zvyčajne predchádza pád. A tak aj najvyspelejšie árijské ríše postupne chradli, slabli, rozpadávali sa a zanikali. Príčina je jednoznačná a duchovná. Zapáčilo sa im ich bohatstvo a moc, a tak postupne odvracali svoj  zrak od veci božských a duchovných a upierali svoju pozornosť čoraz viac na vecí svetské a prízemné. Svoju moc upevňovali budovaním elitárskej spoločnosti a hierarchických vykorisťovateľských systémov, kde jedni boli vládcami a zotročovateľmi a druhí poddanými a otrokmi. Odvrátili sa od Boha a priklonili sa ku Kniežaťu tohto sveta. V Babylone dokonca Satana v podobe boha Baala postavili na najvyšší oltár svojho uctievania a prinášali mu krvavé obety. Už neoslavovali pravého Boha, ale klaňali sa zlatému teľaťu. Všetko živé a pružné postupne skostnatelo a odumrelo. Dokonca slávna India ustrnula a upadla, živá viera zdegradovala na hinduistické náboženstvá a indické božstvá na démonov. Keď teraz pozerám na súčasné odporné, krikľavé, farebne preexponované a prezdobené zobrazenia indických bohov, v skutočnosti démonov, tak mi je z nich zle, podobne ako z indických guruov.

Rímska ríša udržovala a rozširovala svoju moc násilným spôsobom a ustanovovala spoločenský poriadok na princípoch rímskeho práva, ktoré sa stalo základom pre vykorisťovateľské spoločenské systémy Európy.

Len Slovania na svojich územiach stále žili slobodne, dôstojne a hrdo vo svojich rodových zriadeniach – dŕžavach pozostávajúcich z rodov, kmeňov a občín na čele so žrecmi a vojvodami (kniežatami), pričom základom vojenskej moci boli družiny na čele s hajtmanmi. Bola to tá pravá nefalšovaná demokracia. Naši predkovia Slovieni samozrejme v tom čase už dávno žili na našom území, lebo posledná ich veľká prisťahovalecká vlna z východu prebehla počnúc rokom 700 pred n.l.

Vzniká otázka, prečo Ježiš Kristus neprišiel medzi Slovanov, ktorí žili dôstojným, spravodlivým, priam pravým kresťanským spôsobom života, ale vybral si Izraelitov. Práve preto, lebo sa tam vzmáhalo ZLO. Bolo treba pokoriť pyšné ríše a priniesť Božie svetlo tam, kde hutnela tma. Izraeliti žili v egyptskom zajatí, dokonca niektorí na faraónovom dvore, a tak je logické predpokladať, že mnohí z nich sa stali nositeľmi árijskej haploskupiny R1 a postavili sa na čelo izraelitov. Mali veľkú túžbu po Bohu a oslobodení sa zo zajatia. Prichádzali s Bohom do blízkeho kontaktu. Ich proroci prijímali jeho posolstvá a písali nádherne poetické modlitby a chválospevy na Boha – žalmy. Ich najväčší prorok Mojžiš, ktorý ich vyviedol z egyptského zajatia a ktorému sa pripisuje autorstvo viacerých kníh Starého zákona, resp. Tóry, bol vychovávaný na dvore faraóna. Prečo asi? Zrejme preto, lebo bol po mužskej línii árijec. Pochádzal z egyptskej vojenskej rodiny  a jeho otec sa volal Lathotes.

Je známe, že izraeliti v čase Ježiša Krista tvorili rôzne spoločenstvá – farizeji, saduceji, samaritáni, esejci (eséni).   Ježiš Kristus sa od saducejov a farizejov kategoricky dištancoval a vmietol im do tváre, že ich otcom je diabol. Je dosť pravdepodobné, že Ježiš sa narodil do komunity esejcov.

V roku 1946 bol urobený obrovský náhodný archeologický objav, keď v mnohých jaskyniach v Kumráne boli postupne nájdené tzv. Kumránske zvitky, ktorých vyhotovenie podľa rádiouhlíkovej metódy spadá do obdobia 200 pred n.l. – 70 n.l. a sú písané okrem hebrejčiny aj v aramejčine a gréčtine. Ide o najstaršie objavené kópie biblických textov napísaných zväčša na zvieracej koži, pergamene, niektoré na papyruse. Našli sa texty zo všetkých biblických kníh – Genesis, Exodus a Levicitus, Deuteronomium a kniha Danielova okrem knihy Ester. Takmer kompletné sa zachovalo Izaiášovo proroctvo o Mesiášovi. Tento zvitok je hlavným exponátom jeruzalemského múzea. Rozdiely od kópii vyhotovených v stredoveku sú minimálne. Dokonca  sú tam navyše aj niektoré žalmy, ktoré v Knihe žalmov chýbajú. Je to dôkaz, že biblické texty sú naozaj staré a neboli vymyslené niekedy neskôr. Predpokladá sa, že kumranskú komunitu tvorilo spoločenstvo esejcov, ktorí ako „synovia svetla“ sa oddelili od bezbožnej židovskej spoločnosti ostatných židov. Esejci (odvodené od aramejského chasajja – spoločenstvo zbožných) písomnosti skryli v jaskyniach v Kumráne zrejme pri náhlom úteku pred Rímanmi. Grécky Žid Filón Alexandrijský sa zmieňuje o počte esejcov – 4000 mužov, ktorí žili vo viacerých judských mestách a dedinách. Seba pokladali sa „synov svetla“ a ostatných za „synov tmy“. V niečom sa asketické esejské učenie a kresťanstvo podobajú. Svojím asketickým a zbožným životom Ján Krstiteľ priam navádza na myšlienku, že bol esejec. Bol bratrancom Ježiša Krista po matke, hlásal skorý príchod Mesiáša, ktorého nakoniec aj spoznal a krstil v rieke Jordán. Ježiš Kristus sa však zo spoločenstva esejcov vyčlenil a porušoval (relativizoval) mnohé striktné pravidlá, ktorým sa esejci podriaďovali. Kresťanstvo teda nie je odnožou učenia esejcov, aj keď viacerí z nich sa k Ježišovi pridali, prijali jeho učenie a stali sa kresťanmi.

Predpokladám, že predkovia esejcov boli árijci a aj rodová línia smerujúca k matke Ježiša Márii bola árijskou, aj keď samozrejme mužský chromozóm Y bol sformovaný Duchom Svätým pri nepoškvrnenom počatí Ježiša Krista. Ježiš svojou smrťou na kríži, preliatou krvou, zmŕtvychvstaním a vystúpením na nebesia vytvoril skrz seba duchovný most medzi Nebom a Zemou, medzi dušou človeka a Bohom. Mocou tohto premostenia došlo zároveň k zvrhnutiu Satana a jeho démonov z nebeských sfér na Zem – do pozemských sfér v ezoterike vnímaných ako astrálna sféra. Ľuďom sa tak sťažil prístup k svetlým bytostiam – anjelom, ale zároveň uľahčil k samotnému Ježišovi Kristovi.

Keď som mal dvakrát v živote pri aktívnom plnom vedomí silný osobný zážitok stretnutia s Ježišom Kristom tvárou v tvár, prekvapila má jeho nádherná tvár podobná zobrazeniam podľa Turínskeho plátna a jeho blankytno-modré oči s nežným pohľadom. Počas niekoľkých dní sa pritom diali priam neuveriteľné veci. Nič krajšie som doteraz nezažil. Začal som pátrať po svedectvách iných, a zistil som, že aj im sa Ježiš Kristus zjavoval v takejto árijskej podobe. Samozrejme, takto zrieť a počuť Ježiša Krista je možné iba duchovným zrakom a sluchom.

Slovanskí bohovia začali ustupovať do úzadia, strácal sa kontakt s nimi, menili sa na mýtické postavy, no kontakt s démonickými bytosťami sa uľahčil, lebo zahltili astrálnu sféru. V prvých storočiach sa pravé kresťanstvo aj napriek veľkému prenasledovaniu, mučeniu a vraždeniu kresťanov veľmi rýchlo šírilo. Kresťania vyvárali spoločenstvá, v ktorých žili doslova tak, ako kedysi starí Slovania. Zdalo sa, že znovu nastupuje zlatá éra ľudstva. Keď sa mocným vládcom nedarilo vzmáhajúce sa kresťanstvo zastaviť, rozhodli sa z neho urobiť Milánskym ediktom z roku 313 štátne náboženstvo, následne ho zdeformovať, aby sa z neho stal ideologický nástroj ich moci. Rímska moc, ktorú postupne na seba preberalo pápežstvo a mocní králi a cisári, bola pokračovaním zaniknutej Rímskej ríše. Jej neraz násilné šírenie do ostaného sveta, a teda aj na územia Slovanov, je zodpovedné za spôsobené zlá, nie však samotné učenie Ježiša Krista. Tieto dve veci je potrebné veľmi striktne rozlišovať, lebo tí, čo sa klaňajú démonovi moci a bohatstva, nakoniec za nimi spôsobené zlá obviňujú iných – nevinných. Mocichtiví, podlí a zlí ľudia dokážu všetko zneužiť, pošpiniť, zdeformovať a využiť, dokonca aj samotné Slovo Boha.

Pôvodné kresťanstvo sa šírilo na slovanské územia dávno pred príchodom Cyrila a Metóda. Mnohé mocné slovenské kniežatá, vrátane Rastislava a Svätopluka si ctili ranné pôvodné kresťanstvo. Až do začiatku 14. storočia bolo Uhorsko byzantského obradu. Slovenské kniežatá dlho odolávali náporom z Ríma, nakoniec však podľahli v bitkách proti vojskám Karola Róberta z Anjou – pápeženca a prvého neslovenského kráľa na uhorskom tróne. Odbojné slovenské kniežatá viedol vtedy Matúš Čák a košickí Omodejovci. Pamätná je hlavne osudná bitka 15. júna 1312 pri Rozhanovciach, v ktorej Omodejovci podľahli. Postupne sa s šírením moci Ríma na území Uhorska začali uvaľovať na ľudí dane a poplatky a formovalo sa nevoľníctvo.

Na susediacej s Uhorskom Kyjevskej Rusi, ktorá čulo obchodovala s Byzanciou, oficiálne prijali kresťanstvo za vlády kniežaťa Vladimíra v roku 988. Vladimír si uvedomoval, že starí slovanskí bohovia už nezaberajú, a tak sa rozhodol upevniť svoju ríšu proti nepriateľom na kresťanských základoch. Šíri sa podlá fáma, že pri krstení Rusi došlo k vyvraždeniu 9 miliónov obyvateľov z celkového počtu 13 miliónov aj s pomocou vtedy ešte neexistujúcich križiakov, pričom nažive zostali len starci a deti. Takto sa predsa moc ríše v boji proti vonkajším nepriateľom (Chazarom, Pečenehom, Polovcom, …) nebuduje! Účelom tejto podlej lži, ktorá nemá žiadnu logiku, je ďalší nehorázny útok na kresťanov a vrážanie klina medzi Slovanov. Kyjevská Rus susedila na východe s obrovskou ríšou, ktorá sa nazývala Veľká Tartária a ktorej prevažnú časť obývali Slovania, hlavne v západnej časti, ktorá sa niekedy označuje aj ako Moskovia. V trinástom storočí sa Kyjevská Rus rozpadla na viaceré kniežatstvá a tie sa dostali do istej závislosti a pod nadvládu Veľkej Tartárie. V dejinách sa píše, že išlo o takmer 300 ročné tatársko-mongolské jarmo, čo je nezmysel, lebo  ak by sa jednalo o vpád Tatárov a Mongolov, určite by po sebe za tak dlhú dobu zanechali genetické stopy. Po tých však na Rusi nie je ani chýru ani slychu. Nezmyslom je aj to, že vpadli do Uhorska, lebo takisto po sebe nezanechali žiadnych genetických potomkov. Nešlo teda o Tatárov, ale Slovanov-Tartarov, ktorí prišli na pomoc slovenským kniežatám v boji proti šíreniu rímskej cirkevnej moci templármi, johanitmi a nemeckými rytiermi na čele s ich bábkou – uhorským kráľom Belom IV, ktorého slovenské kniežatá s Tartarmi v bojoch prebiehajúcich v rokoch 1241-1242 zahnali až na územie Dalmácie. Tartari tu ako záruku nechali vojenské družiny a zrejme predstavujú poslednú vlnu Slovanov, ktorí prišli na naše územie.

Aj v súčasnosti sa na nás valí zlo zo Západu. Preto nesmieme dovoliť, aby medzi nás Slovanov, teda medzi kresťanov a vyznávačov slovanskej védickej kultúry bol vrazený ďalší klin rozbrojov. A čo je pozoruhodné, pôsobí tu akési zlo, ktoré bráni tak jedným ako aj druhým nadviazať bezprostredný osobný vzťah s Bohom – Ježišom Kristom, ktorý je tým Synom Božím (Slovom), ktorého kedysi starí Slovania vnímali a uctievali ako Svaroga. Prečo sa utiekajú k akýmsi Vyšným Silám či ezoterike, okultizmu, mystike, mágii, vešteniu a obchádzajú samotného Boha – Ježiša Krista, ktorý udeľuje dary svojho Ducha Svätého – dar poznania, múdrosti, prorokovania, hovorenia v jazykoch, rozlišovania duchov, liečiteľstva? O tieto dary sa však človek nesnaží a neusiluje, ale sú mu zverené od Boha ako jeho milosť v prípade, že človek dosiahne vysokú duchovnú zrelosť. U kresťanov, ale aj stúpencov slovanskej védickej múdrosti by malo ísť o rozvoj tých najvyšších duchovných cností – lásky človeka k človeku, čistoty a dobroty ľudského srdca, šľachetnosti, odvahy, statočnosti, duchovnej slobody, a hlavne tvorivého potenciálu, aby človek nakoniec predložil Bohu bohatú úrodu svojej duše, keď príde do príbytku, ktorý mu Boh nachystal. Ježiš Kristus sa nenachádza v chrámoch, ale prostredníctvom svojho Ducha Svätého v srdci každého z nás. Je ako slnko, ktoré vysiela svoje lúče ku každému, ale nie každý ich prijíma, lebo okno do svojho srdca (duše) má zatemnené. Ak však človek nemá zastretý duchovný zrak a sluch, nemôže neregistrovať, že Boh sa k nemu neustále prihovára. Buď ho priamo vníma vo svojom vedomí (svedomí – najhlbšej intimite svojho vnútra) alebo si pozorne všíma životné situácie a okolnosti, ktoré pred neho Boh predkladá pri neustálom vedomom a podvedomom dialógu (motlidbe). Veď Ježiš nenadarmo povedal: „blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“. A je to skutočne tak.

Nemám obavu o to, že sa nám nepodarí spoznať pravdivé dejiny ľudstva a odhaliť dominantnú úlohu Slovanov Árijcov v nej. Veď napriek všetkému sa zachovalo veľa materiálu ako Nestorova kronika, staré indické eposy, Velesova kniha, 640 mýtov, legiend a rozprávok, ktoré zozbieral Alexander Nikolajevič Afanasiev a iné. A takisto veda – genetika a archeológia je na našej strane. Prinesie ešte nejedno prekvapenie. Sláva nás Slovanov sa znovu k nám prinavracia a Rusko, z územia ktorého sa árijská civilizácia rozšírila do celého sveta sa znovu stáva centrom civilizácie a jej budúceho rozkvetu. Slová Ľudovíta Štúra o význame Ruska sú aj v súčasnosti nanajvýš aktuálne:

„Ruku na srdce, bratia, a odpovedzte: nebolo to práve Rusko, ktoré v našej smutnej minulosti svietilo ako maják v hlbokej noci nášho života? Nebolo to Rusko, ktoré oživilo naše nádeje, povzbudilo našu odvahu, vzkriesilo takmer vyhasnutú chuť do života? …. Tento národ je verným obrazom našej duše a vo veľkých dejinách mal najviac príležitostí odhaliť svoje vnútro. Takémuto hegemónovi sa môžu slovanské kmene zveriť bez obáv“.

Slávme slávne slávu Slávov slávnych!

Ing. Peter Kohút, CSc.