Je nutné odmietnuť diktát Bruselu a prinavrátiť Slovenskej republike hrdosť, samostatnosť a suverenitu

V súčasnosti sme svedkami toho, ako EÚ stráca schopnosť prijímať efektívne riešenia aktuálnych problémov Európy a okolitého sveta a tým aj schopnosť koordinovať a organizovať vzájomné vzťahy medzi štátmi, zachovávajúc a rešpektujúc ich suverenitu, zvrchovanosť a národné povedomie ich obyvateľstva. Svojimi, v prvom rade mocensky motivovanými rozhodnutiami potláča národný charakter, národnú podstatu svojich členských štátov a stáva sa vážnym existenčným ohrozením ich štátnosti, s cieľom ich postupnej likvidácie a následnom začlenení do centralizovaného unitárneho euroštátu, vytvorenie ktorého je v záujme politických elít v Bruseli, Štrasburgu, Berlíne a Paríži. Touto svojou činnosťou sa dnešná EÚ (podobne ako v minulosti Rakúsko-Uhorská monarchia) pomaly ale isto, stáva svojráznym „žalárnikom európskych národov“. Cestu, resp. prostriedky a metódy na dosiahnutie tohto cieľa vládnuce elity EÚ nachádzajú v politike príkazov, zákazov, nariadení a v nejednom prípade aj otvorených vyhrážok a vydieraní, v postupnom okliešťovaní kompetencií národných vlád a ich prenose na centrálne bruselské inštitúcie ako aj v pretláčaní a uprednostňovaní mimoeurópskych hodnôt, noriem a spôsobu života, morálky a tradícií, ktoré sú cudzie a v rozpore s kresťanstvom, s tradičnou kultúrou a národným duchom európskych štátov. Jedným, nie však jediným príkladom použitia nátlaku a metódy vyhrážania je nie tak dávne vyhlásenie belgického premiéra Ch. Michela, podľa ktorého „Štáty, ktoré prijímajú finančné prostriedky z EÚ a využívajú výhody schengenského priestoru, ale odmietajú solidárnosť štátom, ktoré na migračnú krízu najviac trpia, sú pokrytecké. Ak štáty Vyšehradskej štvorky (teda aj Slovensko – Š. S.) nezmenia svoj postoj k migrácii, čaká ich možno aj vylúčenie zo schengenského priestoru“. Ďalším príkladom vydieračskej a nátlakovej politiky Bruselu bol negatívny postoj k výsledkom referenda o vystúpení V. Británie z EÚ a následný, chvíľami až nepriateľský a pomstychtivý postoj bruselských politických elít k snahe londýnskej vlády vyjednať s EÚ dobrú a pre oba strany aj nekonfliktnú a viac-menej prijateľnú a vyváženú dohodu o vystúpení V. Británie z tohto zoskupenia a následnom rozvoji ich budúcich vzťahoch. Cieľom politických špičiek EÚ bolo vyjednať dohodu, ktorá by pre V. Bitániu bola čo najhoršia a ktorá by samotný odchod tejto krajiny z európskeho integračného zoskupenia čo najviac skomplikovala. Predstavitelia EÚ voči odchádzajúcemu členskému štátu (pričom nikto nespochybnil demokratický charakter referenda o vystúpení V. Británie z EÚ) zvolili politiku revanšu, s cieľom čo najviac poškodiť záujmy tejto ostrovnej krajiny a zároveň upozorniť, postrašiť, varovať a odradiť iné členské krajiny od podobných úmyslov, čo vážnym spôsobom spochybňuje demokratickú podstatu a demokratický charakter fungovania EÚ. Jedným zo zámerov zvolenej taktiky zo strany európskych vyjednávačov bolo spochybnenie výsledkov referenda, rozpútanie proti referendových nálad  medzi obyvateľmi tejto ostrovnej krajiny a v neposlednom rade aj posilnenie proeurópskych postojov politickej opozície a tých síl v spoločnosti, ktoré sa pokúšali zvrátiť proces smerujúci k odchodu V. Británie z EÚ.

K napĺňaniu vyššie uvedeného cieľa, t. j. zbavenia národnej podstaty členských štátov a ich následnej integrácie do centrálne riadeného európskeho superštátu je aj aktívna a cieľavedome presadzovaná ideológia multikulturalizmu, preferovanie záujmov LGBTI komunít a v neposlednom rade organizovaný „dovoz“ miliónov migrantov z arabských a afrických krajín. Poprední európski politici (s výnimkou niekoľko málo realisticky uvažujúcich), takýto vývoj považujú za niečo prirodzené a potrebné, čo podľa ich presvedčenia pomôže Európe a „obohatí“ jej kultúru a civilizáciu. Nemecká kancelárka A. Merkelová dokonca neváhala utvrdzovať obyvateľov európskych krajín, vrátane svojich nemeckých spoluobčanov v tom, že Islam patrí do Európy, že tu bol aj v minulosti, takže masová migrácia a prítomnosť vyznávačov tohto náboženstva v dnešnej Európe je nevyhnutnosťou, s ktorou sa musíme zmieriť a ktorú musíme rešpektovať. S podobným názorom na verejnosti vystúpil ďalší z vedúcich politikov EÚ, francúzsky prezident E. Macron tvrdiac, že migrácia je osudom Európy. Nie náhodou maďarský predseda vlády V. Orban prednedávnom označil Macrona za lídra a najaktívnejšieho propagátora masovej migrácie a prisťahovaleckej politiky EÚ. Týmito svojimi vyhláseniami sa uvedení lídri dnešnej EÚ jednoznačne postavili na stranu prevažne moslimských prisťahovalcov, čím vlastne schválili a podporili prebiehajúci proces islamizácie veľkej časti nášho kontinentu. Je smutné a zároveň aj alarmujúce, že takýto „šialenci“ a „ničitelia“ Európy, európskej identity a tradičných európskych hodnôt, spolu s bruselskými byrokratmi rozhodujú o budúcnosti Európy, o budúcnosti občanov európskych krajín, vrátane obyvateľov Slovenska.

Je pochopiteľné, že proti takejto nezodpovednej a proti národnoštátnym záujmom zameranej politike sa vymedzujú niektoré členské krajiny EÚ, akými sú napr. Poľsko či Maďarsko, o čom svedčia oficiálne vyjadrenia ich politických reprezentantov. Jedným z nich je aj poľský minister pre záležitosti EÚ K. Szymaňski, ktorý v jednom zo svojich vyjadrení prehlásil, že „Nechceme multikultúrny model. Odmietame kultúrny relativizmus, ktorý znamená rovnosť všetkých kultúr. A keďže prisťahovalci predstavujú výzvu pre európsky poriadok a chcú ho spochybniť, tak máme právo im čeliť“. V podobnom duchu sa vyjadrila aj maďarská štátna tajomníčka pre záležitosti EÚ J. Varga, podľa ktorej „Chceme mať právo na zachovanie svojich kultúrnych zvláštností bez toho, aby sme za to boli pranierovaní“. Žiaľ, nepoznám prípad, že by niekto z vedúcich predstaviteľov dnešnej vládnej garnitúry na Slovensku (vrátane nášho ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí M. Lajčáka) tak otvorene a jednoznačne vyjadril našu nespokojnosť s prisťahovaleckou politikou EÚ a kategoricky odmietol snahy západných politických elít bagatelizovať problém islamského terorizmu, vnucovať nám svoj model multikulturalizmu a politiku založenú na ignorovaní a potláčaní národných a kultúrnych zvláštností a tradičných hodnôt. Práve naopak, niektorí z našich politických predstaviteľov, na rozdiel od ich poľských a maďarských kolegov, nevidia, resp. nechcú vidieť v prebiehajúcom procese islamizácie Európy žiaden problém a reálne nebezpečenstvo, o čom svedčia nasledujúce vyjadrenia niektorých z nich. A. Danko: „Nikto sa nebude z Islamu vysmievať, popierať ho“. I. Matovič: „Alah znamená Boh. Tak isto ako kresťanstvo je mierumilovné, tak aj ich viera je mierumilovná“. M. Klus: „Označovanie moslimov za teroristov a mešity za centrá terorizmu je krajne nezodpovedné“. Podobné vyjadrenia sú výsledkom ich snáh votrieť sa do priazne bruselských mocipánov, byť za každú cenu čo najviac „politicky korektní“, resp. zatvárať oči pred súčasnou európskou realitou plnou teroristických činov a násilia zo strany moslimských prisťahovalcov. Vlna masovej migrácie do Európy neunikla pozornosti ani hlave Katolíckej cirkvi, terajšiemu pápežovi Františkovi, ktorý sa vo svojich verejných vystúpeniach viackrát obrátil na predstaviteľov európskych štátov, aby voči prisťahovalcom prejavili väčšiu solidaritu a boli nápomocní pri ich prijímaní na územia ich krajín a ich následnej integrácie do spoločnosti. O jeho pozitívnom vzťahu k postupnej islamizácii Európy, resp. k jeho kladnému vzťahu a ospravedlňovania príchodu migrantov na európsky kontinent svedčí aj jeho list, zverejnený v januári 2018, v ktorom sformuloval 21 požiadaviek, či lepšie povedané návrhov riešenia prisťahovaleckej krízy. Len ukážku vymenujeme len niektoré z nich: Vytvorenie možnosti bezpečného a legálneho príchodu utečencov do našich krajín, žiadne svojvoľné vyhostenie utečencov, ilegálny utečenci nesmú byť vzatí do väzby, integrovať, ale nevziať utečencom ich kultúrnu identitu, umožniť im slobodne vyznávať ich vieru, podporovať príchod rodinných príslušníkov utečencov do Európy a ďalšie návrhy. Je nevyhnutné povedať, že tento idealistický a krajne naivný, resp. alibistický pohľad pápeža Františka na riešenie prisťahovaleckej krízy nezdieľajú mnohí významní činitelia vatikánskej administratívy. Jedným z nich je aj vplyvný kardinál Sorah, pochádzajúci z Afriky, ktorý nie tak dávno v jednom zo svojich rozhovorov vyjadril pesimistický a zároveň aj realistický názor na budúcnosť Európy nasledujúcimi slovami: „Bojím sa, že Západ umrie. Nasvedčuje tomu veľa vecí. Žiadna pôrodnosť, prebiehajúca invázia iných kultúr, iných národov, ktoré vás svojim počtom ohromne prevýšia a úplne zmenia vašu kultúru, vaše zvyklosti, vašu morálku“. Smutné, ale pravdivé konštatovanie.             

V prípade problémových a krízových situácií sa lídri EÚ a politickí predstavitelia väčšiny jej členských štátov, vrátane tých našich zvyknú odvolávať na zjednocujúci vplyv spoločných záujmov, na silu zjednocujúcich idei a spoločných hodnôt, ktoré je však v dnešnej dobe globalizácie a bruselskými elitami pretláčaného ultraliberalizmu nemožné, resp. veľmi ťažko identifikovať a definovať. Spoločné, t. j. celoeurópske, resp. celoúnijné záujmy a hodnoty sa ako pravidlo stávajú akýmsi „zaklínadlom“ a veľmi často využívaným „prostriedkom“ slúžiacim na ospravedlnenie aj tých nespochybniteľne autoritatívnych riešení a v nejednom prípade aj otvorene vydieračských opatrení zo strany bruselskej administratívy, na zakrytie a ospravedlnenie svojej politickej nemohúcnosti, ako aj na zamaskovanie skutočných motívov konania, skutočných záujmov a cieľov bruselských elít a v pozadí stojacich vplyvných finančných a hospodárskych skupín. V konečnom dôsledku sa nakoniec vždy ukáže, že odvolávanie sa politických elít na celoeurópske záujmy a hodnoty sú len prázdne slová a všestranne uplatniteľná taktika pri ovplyvňovaní a manipulácií s verejnou mienkou.

Prenos čoraz väčšieho počtu rozhodovacích právomocí z národných vlád na centrálne orgány a inštitúcie EÚ, byrokratický, z bruselských kancelárií organizovaný a účelovo určovaný a riadený proces unifikácie, ako aj postupné splývanie všetkého rozdielneho do jednotiacej a jedinej spoločnej európskej sústavy, jednotného a centrálne riadeného európskeho superštátu vedie nevyhnutne k potláčaniu a odstraňovaniu európskych zvláštností, špecifík a výnimočnosti národných, regionálnych, kultúrnych, duchovných a ďalších prejavov a znakov európskej civilizácie. Likvidácia národných špecifík a vo svojej podstate neprirodzené a len politicky a mocensky motivované potláčanie všetkého rozdielneho je niečo, čo nevyhnutne vedie k strate európskej identity, ktorou je Európa národov a národných štátov, nie Európa jednotného a neexistujúceho európskeho národa, európskeho občianstva a európskej štátnosti. Poznanie histórie nás vedie k presvedčeniu o tom, že za svoju veľkosť, výnimočnosť a civilizačný pokrok vďačí Európa svojmu kresťanskému duchovnému odkazu,  svojej rozmanitosti a rôznosti národných špecifík a národných kultúr. Ak má mať obsah pojmu „Európa národov“ zmysel a opodstatnenie, je nevyhnutné, aby sa za jej základ a spôsob jej ďalšej existencie a rozvoja považovalo rešpektovanie a nespochybňovanie významu a postavenia národných štátov, národných záujmov, národných kultúr a národného povedomia. Je to presný opak toho, o čom hovorila A. Merkelová na konferencii pod názvom Parlamentarizmus medzi globalizáciou a národnou suverenitou, kde vyslovila kategorickú požiadavku, podľa ktorej „Národné štáty dnes musia – alebo povedzme, majú povinnosť – vzdať sa vlastnej suverenity“. Týmto svojim vyjadrením naznačila, čo je konečným cieľom európskej integrácie – likvidácia národných štátov cestou politického zjednotenia, ako nevyhnutného kroku k vzniku európskeho super štátu.  V prípade, že sa národné štáty rozplynú v centralizovanom európskom superštáte, o čom sníva A. Merkelová a jej podobní, bude to koniec sily, rozmanitosti, životnosti a perspektív nášho kontinentu. Nie je možné nesúhlasiť s názorom bývalého prezidenta Českej republiky V. Klausa, podľa ktorého sa čím ďalej, tým jasnejšie ukazuje, že „ Európska únia nám ponúka všetko možné, ale nemôže nám ponúknuť domov, vlasť, náš patriotizmus“. Dnes už nikto racionálne uvažujúci nemôže pochybovať o tom, že v dnešnej dobe budovania tzv. „novej Európy“ prebieha demontáž tradičných vnútorných väzieb na stupňoch rodiny, národa ale hlavne národného štátu. Ideálom a vládnucimi lídrami toľko propagovaným „novým občanom“, resp. „novým europánom“ má byť človek zbavený záťaže národného povedomia, národných zvyklostí a národnostných predsudkov.

Dôsledky takéhoto vývoja si veľmi dobre uvedomujú predstavitelia ĽS Naše Slovensko, ktorí v zdôrazňovaní ochrany našej štátnosti, suverenity a zvrchovanosti, ako podmienky prežitia nášho národa vidia hlavný a určujúci motív svojej činnosti a svojho poslania. Aj preto ĽS Naše Slovensko po celý čas svojej existencie patrí k najaktívnejším a nezmieriteľným kritikom zničujúcej politiky EÚ. Záujmom tejto strany je, okrem iného dosiahnuť zmenu Ústavy SR, z ktorej je nevyhnutné z čl. 7, prvej hlavy odstrániť vetu, podľa ktorej: „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky“. Tento záväzok, ktorý dobrovoľne schválili a do nášho najvyššieho zákona zakomponovali predstavitelia našich štandardných politických strán dehonestuje náš právny systém a kladie SR na úroveň podriadeného a na cudzích rozhodnutiach závislého štátu.

Predstavitelia ĽS Naše Slovensko si uvedomujú, že jedným zo znakov štátnosti je štátna suverenita, znamenajúca nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci ako vnútri, tak aj mimo jeho hraníc. So štátnou suverenitou úzko súvisí štátna zvrchovanosť, spočívajúca v práve štátu a jeho orgánov vykonávať neobmedzenú moc na svojom území. Ochrana, posilňovanie a presadzovanie týchto, pre národnú a štátnu existenciu životne dôležitých podmienok je „alfou a omegou“ programu ĽS Naše Slovensko a z neho vyplývajúcich aktivít tejto strany, dôkazom čoho je aj znenie jedného z nosných bodov tohto programu: „Slovensko postavíme nad diktát Bruselu. Vrátime Slovenskej republike hrdosť, samostatnosť a suverenitu“. V intenciách tohto záväzku sa nesie celá činnosť ĽS Naše Slovensko, o čom svedčia vyjadrenia jej vedúcich predstaviteľov ako aj obsah a tematické zameranie nimi predkladaných zákonov v Národnej rade Slovenskej republiky.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

ĽS Naše Slovensko, Košice