Mediálna blokáda ĽS Naše Slovensko – ukážka „kvality“ demokracie nášho systému a nefungujúceho právneho štátu.

Nie je žiadnym tajomstvom, že ĽS Naše Slovensko je dlhodobo terčom mediálnych útokov a dôslednej antikampane, s cieľom jej očierňovania a faktického eliminovania jej vplyvu na politický a verejný život. Takúto nepriateľskú a dehonestujúcu kampaň voči tejto strane sme mali možnosť zaregistrovať už pred parlamentnými voľbami v roku 2016 avšak v súčasnosti, teda po vstupe tejto strany do parlamentu SR sa útoky voči nej a jej predstaviteľom zintenzívnili. Základným kvázi argumentom tých, ktorí túto štvavú kampaň realizujú, je snaha chrániť základné ľudské práva občanov Slovenskej republiky a  potláčať prejavy extrémizmu, rasizmu, nacizmu, intolerancie, xenofóbie a kto vie akej ešte ďalšej fóbie. K napĺňaniu týchto cieľov si samozvaní ochrancovia demokracie a ľudských práv zvolili, okrem iného aj informačnú blokádu ĽS Naše Slovensko. V predkladanom príspevku sa pokúsme odpovedať na otázku: kto je v skutočnosti porušovateľom základných práv a slobôd a kto obeťou tohto porušovania?

Či sa to odporcom ĽS Naše Slovensko páči alebo nie, táto strana sa legálnym spôsobom prebojovala do parlamentu SR a stala sa jeho plnohodnotnou súčasťou. Jej ambíciou do budúcna je získať ešte viac vplyvu a uchádzať sa o väčší podiel na štátnej moci, čo je legitímnou snahou každého politického subjektu a čo vyjadruje podstatu jeho politickej činnosti a jeho existencie. Takzvané „mainstreamové“ médiá si túto našu snahu plne uvedomujú, v dôsledku čoho ĽS Naše Slovensko všemocne bránia vo vytváraní pozitívneho obrazu a sebaprezentácie prostredníctvom tradičných médií (televízia, rozhlas, periodická tlač), ktoré plným právom môžeme považovať za predĺženú ruku tzv. štandardných politických strán a ďalšiu z opozičných síl, pôsobiacu v mediálnom priestore.

Čo si však naša mediálna opozícia a jej politickí tútori neuvedomujú, resp. vedomé ignorujú  je fakt, že sú to práve „mainstreamové“ médiá, ktoré konajú protiprávne a v príkrom rozpore so slobodou prejavu a právom na informácie, ktoré sú súčasťou politických práv v zmysle článku 26 Ústavy Slovenskej republiky. Vo vzťahu k slobode prejavu je skutočným poškodeným subjektom samotná ĽS Naše Slovensko, a v prípade využívania práva na informácie sú do tejto pozície vmanévrovaní samotní občania Slovenskej republiky. Pre úplnosť dodávame, že uvedený článok Ústavy SR sa vzťahuje rovnako na fyzické ale aj právnické osoby, vrátane politických strán.

Ako príklad a zároveň aj potvrdenie vyššie uvedených tvrdení nám môžu poslúžiť programy spravodajských relácií ako v súkromných „mainstreamových“ televíziách, tak aj v tej našej, vládnou mocou kontrolovanej verejnoprávnej televízii. V týchto najsledovanejších masovokomunikačných médiách sa v čase po ostatných parlamentných voľbách na pravidelnej báze uskutočňujú diskusné relácie, na ktoré so železnou pravidelnosťou nie sú pozývaní zástupcovia ĽS Naše Slovensko. Viď napr. vyjadrenia predsedu vlády R. Fica v relácii verejnoprávnej  RTVS, v ktorej sa kriticky vyjadril k zvoleniu predsedu ĽS Naše Slovensko pána M. Kotlebu za predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja ako aj k výsledkom jeho činnosti bez toho, aby k účasti v tejto relácii bola prizvaná aj druhá strana, t.j. samotný M. Kotleba, ktorý by v takom prípade mohol aktívne obhájiť výsledky svojej práce v pozícií predsedu BBSK. Takýto postup je v rozpore so slobodou prejavu, ktorá aj ĽS Naše Slovensko a jej predstaviteľom garantuje právo na prezentáciu a zverejňovanie vlastných predstáv, názorov a postojov. Na druhej strane, z hľadiska práva na informácie nie je umožnené ĽS Naše Slovensko šíriť vlastné idei, zatiaľ čo divákom diskusných relácií je upierané právo na slobodné vyhľadávanie a prijímanie informácií.

Podmienky uplatňovania slobody prejavu a práva na informácie konkretizujú právne predpisy nižšej právnej sily, než je Ústava SR. Vo vzťahu k televíziám je to zákon o vysielaní a retransmisií, ktorý vo svojom § 16 odsek 3 ukladá vysielateľovi povinnosť zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby a súčasne ukladá povinnosť zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských a politickopublicistických programov. Isteže by naša mediálna opozícia mohla namietať, že Ústava SR jej v článku 1 zaručuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Lenže v danom prípade zákon o vysielaní a retransmisií výslovne ukladá vysielateľovi povinnosť dbať o všestrannosť ním sprostredkovaných informácií a o názorovú pluralitu v obsahu ním vysielaného príspevku.

Spôsob boja našej mediálnej opozície nie je ničím iným, ako cenzúrou v priamom prenose. Áno, presne tou cenzúrou, ktorú Ústava SR v zmysle článku 26 výslovne a bezpodmienečne zakazuje. „Mainstreamové“ médiá by aj v tomto prípade mohli oponovať, že je ich morálnou povinnosťou nedať ĽS Naše Slovensko akýkoľvek priestor k šíreniu, podľa ich názoru extrémistických myšlienok a postojov. V súvislosti s tým sa natíska otázka, kto a na základe akých objektívnych kritérií určuje, ktorá myšlienka, prezentovaný názor, resp. postoj je možné definovať ako extrémny alebo nie? Sú to snáď samotní redaktori, vládnou mocou vybraní „experti“ na extrémizmus alebo vlastníci médií? Pokiaľ máme na mysli extrémizmus v trestnoprávnom význame, potom je to jedine a výlučne súd, ktorý rozhoduje o vine a treste. Pokiaľ máme na mysli extrémizmus v politickom (názorovom) slova zmysle, potom je prísne vzaté extrémistom každý, kto má odlišný názor, ako je ten môj, kto zastáva a prejavuje odlišné postoje ako sú tie, momentálnou vládnou mocou oficiálne prezentované a presadzované. Slovenská republika je v zmysle článku 1 Ústavy SR zvrchovaný, demokratický a právny štát. Aspoň tak sa to uvádza v najvyššom zákone tohto štátu. Existencia názorovej plurality je najcharakteristickejším znakom a podmienkou fungovania parlamentnej demokracie, t.j. systému, ochrana ktorého tak leží na srdci všetkým našim tzv. štandardným politikom, čo v prenesenom význame znemená, že každý politický subjekt môže mať a prezentovať iný názor na riešenie celospoločenských problémov. Pre demokraciu je vlastnou konkurencia politických subjektov a ich vzájomná súťaž o priazeň elektorátu. Úlohou masovokomunikačných médií nie je sa tejto súťaže zúčastňovať, ale o nej objektívne a nestranne informovať (viď. § 16 odsek 3 zákona o vysielaní a retransmisií). Z uvedeného vyplýva, že úlohou médií ani nemôže byť zodpovedanie otázky, čo je extrémizmus v politickom slova zmysle. Úlohou médií je svojim adresátom umožniť posúdiť túto otázku samostatne a na základe ich vlastného presvedčenia a nimi vyznávaných hodnôt.

Pokiaľ by sme, čisto hypoteticky aj pripustili účelovú argumentáciu mediálnej opozície o tom, že niektorí predstavitelia ĽS Naše Slovensko šíria „extrémizmus“, potom je na mieste otázka, prečo mediálna opozícia nepozýva do diskusných relácií tých predstaviteľov ĽS Naše Slovensko, ktorí doposiaľ tzv. „extrémizmus“ nešírili? Na túto otázku naša mediálna opozícia odpoveď nemá, preto si na túto otázku odpovieme sami. ĽS Naše Slovensko je v danom prípade obeťou uplatňovania princípu kolektívnej viny, ktorý nerozlišuje medzi jednotlivcami, ale postihuje celý kolektív. A aby toho nebolo málo, tento princíp kolektívnej viny sa vzťahuje a priori, t.j. vopred na všetkých jej predstaviteľov a celú členskú základňu. Takéto správanie sa našej mediálnej opozície nielen že nie je v súladné s § 16 zákona o vysielaní a retransmisií, ale popiera základné princípy právneho štátu (článok 1 Ústavy SR), v ktorom sa princíp kolektívnej viny prehlasuje ako absolútne neprípustný.

Aby sme však úplne nekrivdili „mainstreamovým“ médiám, veľmi sporadicky sa o ĽS Naše Slovensko objaví nejaká zmienka. Problémom však je, že médiá ani v tomto prípade nedodržiavajú zákonnú požiadavku informovať objektívne a nestranne, pretože o našich aktivitách informujú skreslene a výhradne len v negatívnom svetle. Napr. v článku, zverejnenom na portále topky.sk bola zámerne zverejnená klamlivá informácia o to, že poslanec za ĽS Naše Slovensko J. Kecskés podporil v zahraničnom výbore NR SR návrh vládneho SMERU, ktorým sa malo zabrániť ďalšiemu prieskumu nehospodárneho nakladania s verejnými prostriedkami na Ministerstve zahraničných vecí SR aj keď sa o prieskume vôbec nehlasovalo. Často využívaným prostriedkom dehonestovania ĽS Naše Slovensko a jej predstaviteľov je snaha „mainstreamu“ zostrihať celú reportáž spôsobom, ktorý nás buď to zosmiešňuje, ukazuje ako nekompetentných alebo ktorým sa do vysielania dostanú len také negatívne reakcie bežných ľudí, dehonestujúce a odsudzujúce naše aktivity. Výnimkou nie je ani vlastný komentár moderátora uprostred odvysielaného spravodajského príspevku. Takéto zaujaté a neadekvátne komentáre moderátorov sú, okrem iného aj hrubým porušením zákona o vysielaní a retransmisií, ktorý v § 16 ods. 3 písm. b) prikazuje, že názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.

S poukazom na tu uvedené skutočnosti je na mieste ešte posledná otázka. Prečo „mainstreamové“ média konajú v rozpore s ústavne garantovanou slobodou prejavu a právom na informácie? Odpoveď je viac ako zrejmá. Naša mediálna opozícia nie je nezávislá (tá verejnoprávna už vôbec nie), pretože je len nástrojom v rukách mocných ekonomických elít, ktoré zo zákulisia ovládajú politickú scénu a jej jednotlivých aktérov. Všetkých, až na jediného aktéra – ĽS Naše Slovensko, ktorá ako jediná skutočná opozícia a súčasne jediná reálna alternatíva vládnej koalícií, predstavuje pre šedé eminencie Slovenska citeľnú hrozbu. Motívom konania vládnej moci poplatných médií je strach, inými slovami fóbia (z gréckeho phobos), a to vo svojej špecifickej podobe optofóbie – strachu otvoriť oči, pomenovať veci pravými menami a hľadať skutočné príčiny stavu, v ktorom sa ocitá náš štát a jeho obyvatelia.   Našťastie, a výsledky ostatných parlamentných volieb a stúpajúca popularita ĽS Naše Slovensko to jednoznačne dokazujú, sa občanom, na rozdiel od našich politických elít už začali otvárať  oči, v dôsledku čoho stále jasnejšie vidia aká nezávideniahodná situácia v našej krajine panuje, a čo je hlavné, kto v tejto krajine „skutočne panuje“. Určite to nie sú občania Slovenska. Preto je ĽS Naše Slovensko prirodzeným nepriateľom číslo 1 pre všetky „mainstreamové“ média a ich finančných a politických mecenášov.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

ĽS Naše Slovensko, Košice