Čo sa skrýva za problémom s definíciou holokaustu a antisemitizmu ? Časť I.

( Náčrt súvislosti o politike boja proti antisemitizmu )

Úvod napísaný po dokončení celého článku.

Keď som dokončil písanie tohto článku, zažil som poriadny šok. Na internete som natrafil na článok, ktorý nepredstavuje žiadnu konšpiračnú teóriu, ale vychádza z reálne existujúceho a oficiálneho dokumentu OSN. Článok, na ktorý som natrafil, úplne potvrdzuje to, čo som v svojom siahodlhom článku na pokračovanie k problematike politiky boja proti antisemitizmu uviedol.

Článok má tento názov: „Popieranie holokaustu – celkom zákonné !“

V mojom prípade som sa k tomuto článku zo dňa 19.2.2013 dostal na stránke www.zvedavec.org. Ak si tento článok prečíta človek – občan SR a je pri svojich prirodzených zmysloch, musí si položiť otázku:

Prečo naši politici, naša vládna moc, naši predstavitelia „štandardných!“ politických strán, naše média hlavného prúdu, prečo naši ústavní činitelia a ich prisluhovači nám v súvislosti s rozvinutím politiky boja proti antisemitizmu vedomé či nevedomé zatajili a zatajujú dokument OSN, ktorý jednoznačne ukazuje, že boj proti antisemitizmu je nezákonný ?

A netýka sa iba otázky boja proti antisemitizmu, ale rovnako aj boja proti extrémizmu a rasizmu.

Dokument Výboru OSN pre ľudské práva je v archíve OSN vedený pod značkou CCPR/C/GC/34 s dátumom 12.septembra 2011.

Je dôležité pochopiť úlohu Výboru OSN pre ľudské práva. Tento Výbor je organizáciou, ktorá sa zaoberá dozorom nad Medzinárodnou dohodou o občianskych a politických právach v členských krajinách tejto dohody. Bol ustanovený v roku 1977 v súlade s príslušnými ustanoveniami Dohody. Dôležitou funkciou Výboru je výklad téz Medzinárodnej dohody o občianskych a politických právach, ktoré sú vydávané vo forme Všeobecných pripomienok. Tieto pripomienky slúžia ako smernice pre uplatnenie ustanovení Dohody.

Od 11.do 29.júla 2011 prebiehalo v Ženeve zasadanie Výboru OSN pre ľudské práva, na ktorom bolo prijaté záväzné rozhodnutie:

„Zákony, ktoré prenasledujú vyjadrovanie názorov vo vzťahu k historickým faktom, sú nezlučiteľné s povinnosťami, ktoré ukladá Konvencia krajinám, ktoré ich podpísali, ohľadne slobody slová a slobody prejavu. Konvencia nedovoľuje žiadny všeobecný zákaz vyjadrovania mylných názorov alebo nesprávne interpretácie minulých udalosti…“ ( odst. 49, CCPR/C/GC/34 ).

V súvislosti s prípadom popierania holokaustu Faurisson versus Francúzsko v rozhodnutí Výboru pre ľudské práva je napísané:

„Chránené sú názory na akékoľvek otázky, vrátane politických, vedeckých, historických, morálnych alebo náboženských otázok. Kriminalizácia toho, že človek má vlastný názor, je nezlučiteľná s bodom 1. Prenasledovanie, zastrašovanie alebo stigmatizácia človeka, vrátane jeho uväznenia, držania vo väzbe, súdneho pojednávania alebo pripravenie o slobodu za názory, ktoré môže zastavať, je porušením bodu 1 paragrafu 19.“

Čo je teda jasné ? Že prenasledovanie za popieranie holokaustu je pre krajiny, ktoré podpísali Konvenciu o ľudských právach, neprípustné !!! A skúsenosti týchto dní ? Rázny nástup k ďalšiemu posilňovaniu politiky boja proti antisemitizmu !

V Hlavných správach zo dňa 22.11.2018 je možné sa dočítať, že židovskí a európski lídri vyzvali na boj proti antisemitizmu v Európe a predložili návrh konkrétnych opatrení, ktorými chcú čeliť nenávisti voči Židom. Výzva odznela na konferencií, ktorú vo Viedni zorganizoval rakúsky kancelár Sebastian Kurz. Tu sú niektoré konkrétne návrhy opatrení pre jednotlivé štáty:

a) prijatie a implementácia pracovnej definície antisemitizmu IHRA – Medzinárodnej aliancie pre pamiatku obetí holokaustu – zo strany všetkých krajín, inštitúcií a podnikov;

b) vlády a medzivládne organizácie by mali odsúdiť očividný antisemitizmus sankcionovaný štátom, ktorý existuje v mnohých krajinách, ako je Irán;

c) všetky krajiny by mali vymenovať vyslanca na boj proti antisemitizmu;

d) každá krajina by sa mala každoročne zaviazať, že bude financovať boj proti antisemitizmu na percento svojho HDP;

e) vytvorenie nových právnych rámcov na účinný boj proti antisemitizmu a posilnenie existujúcich;

f) ľudia, ktorí vyjadrujú alebo majú antisemitské názory, by nemali mať možnosť byť členmi politických strán alebo zastávať mocenské postavenie.

g) spoločnostiam by sa malo odporučiť, aby neobchodovali s krajinami alebo organizáciami, ktoré podporujú antisemitizmus akýmkoľvek spôsobom;

h) vlády by mali vyčleniť finančné a operačné zdroje na zabezpečenie bezpečnosti židovských komunít,

( Prevzaté z komentára k článku o výzve židovských a európskych lídrov ). Ak sú tieto uvedené opatrenia pravdivé, teda boli prijaté na konferencií vo Viedni, tak drzosť a trúfalosť západných politikov a predstaviteľov židovských organizácií nemá konca – kraja. Aj v dnešnej dobe sa teda postupuje podľa toho, čo už dávno tvrdil zakladateľ Svetovej sionistickej organizácie Theodor Herzl a to, že antisemitizmus je pre Židov užitočný a čo povedal bývalý prezident Svetového židovského kongresu Naum Goldman, keď upozornil, že postupné zanikanie antisemitizmu môže znamenať nové nebezpečenstvo pre celú židovskú obec.

Politika boja proti antisemitizmu je celkom jasne organizovaná z nadnárodnej úrovne a preto je dôležité preskúmať, či takúto politiku môžu občania dovoliť, aby bola uplatňovaná aj v podmienkach Slovenskej republiky. V čase prístupových rokovaní SR s EÚ sa otázka boja proti antisemitizmu neposudzovala a ani nebola predmetom 30 negociačných kapitol, ktoré boli vyjednané. EÚ sa správa ako vedúca nadnárodná sila, ktorá je oprávnená ( kým ? ) rozhodovať o všetkom. V súčasnosti je jasne vidieť, že jej významná úloha už dávno sa vzdialila od „právomoci“ zabezpečiť správny rozmer ( vzhľad ) banánov.

Druhá informácia sa týka pána Mariána Magátu, ktorý mal mať dňa 21.11.2018 súdny proces, pretože je obvinený zo spáchania trestného činu popierania holokaustu a schvaľovania holokaustu a zločinov politických režimov. Tento prípad a aj ďalšie prípady ukazujú, že Slovenská republika žiadny ohľad na rozhodnutie Výboru OSN pre ľudské práva z júla 2011 neberie a veselo si pokračuje v práci podľa želaní a pokynov cudzej moci.

Časť I.

Pripomeňme si, čo povedal predseda NR SR Andrej Danko nedávno. Citujem: „Je našou povinnosťou vyriešiť problém s definíciou holokaustu a definíciou antisemitizmu. Je to aj môj osobný záväzok, ktorý som dal svojmu kolegovi a priateľovi, predsedovi Knesetu štátu Izrael J. J. Edelsteinovi.“ Podľa denníka Pravda z 20.9.2018 a článku „Zákon vymedzí hranice antisemitizmu“, do našich zákonov sa má dostať presnejšie vymedzenie pojmu antisemitizmus. Z obsahu článku sa dajú aspoň čiastočne zistiť dôvody, prečo je potrebné vyriešiť problém definícií.

Čitateľovi sa ako dôvod pre presné určenie definície antisemitizmu podsúva myšlienka praxe, pretože sa stáva, že obžalobu súdy zmietnu zo stola. Bolo by dobre vedieť o určitom prehľade za určité obdobie ( napríklad niekoľkých rokov ), koľko osôb v SR bolo obžalovaných za antisemitizmus a koľko žalôb bolo zamietnutých. O tom si už v redakcií denníka Pravda nerobili starosť, takže ako je to konkrétne v praxi, sa čitateľ nedozvedel.

Redakcia denníka Pravda si za „experta“ na podporu iniciatívy Andreja Danka pribrala riaditeľa Múzea židovskej kultúry v Bratislave Pavla Mešťana. Tento pán požaduje presné zákonné vymedzenie antisemitizmu. Škoda, že neporozprával o tom, ako náš slovenský národ prejavuje svoju nenávisť k spoluobčanom Židom. Fakty ako keby nebolo potrebné uviesť. Existuje len jeden fakt – ako predstaviteľ Múzea židovskej kultúry si pokladá za povinnosť dôsledne plniť úlohu vyhľadávať potenciálnych nositeľov trestných činov spojených s antisemitizmom.

Ak je Múzeum židovskej kultúry zamerané aj na podporu organizovania represívnej stránky vo vzťahu k slovenskému národu, tak potom je tu už náznak neznášanlivosti vo vzťahu ku každému občanovi, ktorého postoj nebude v súlade s oficiálnym postojom a zameraním Múzea či priamo štátu Izrael.

Riaditeľ Múzea priznal, že pri hodnotení trestných činov, ktoré podľa neho súvisia s antisemitizmom, niektoré sa nedali posúdiť. Podľa riaditeľa táto neschopnosť posúdenia súvisela s tým, že nikto nevedel, čo pod antisemitizmus spadá. Predpokladám, že ak riaditeľ tvrdí, že „nikto nevedel, čo pod antisemitizmus spadá“, že do tohto okruhu ľudí spadá aj on sám. Takže je možné uvažovať aj v takom smere, že v praxi ( činnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdny proces ) nemusí ísť iba o to, aby si kompetentné osoby osvojili definíciu antisemitizmu, ale aj o to, že trestné oznámenia môžu byť zo strany oznamovateľa ( oznamovateľov ) predkladané buď na základe osobnej zaujatosti ( pomstiť sa ) alebo zradikalizovania slobodných názorov a postojov, ktoré v slobodnej a demokratickej spoločnosti nemusia ( či nemajú povinnosť ) dostatočne korešpondovať s postojmi a názormi občana, ktorí sa hlási k židovskej komunite.

Snaha o schválenie presnej definície antisemitizmu a jej zakomponovanie do legislatívy SR môže byť otvorenou či skrytou snahou o ďalšie posilnenie kriminalizácie občanov SR, teda kriminalizáciu tej časti slobodného slová, postojov, svedomia, ktorá sa môže dotýkať problematiky židovstva v SR a vo svete. V našej spoločnosti neexistujú žiadne vážne dôvody na výrazné posilnenie ochrany židovskej menšiny. Rovnako neexistujú dôvody na dehonestovanie slovenského národa a na posilnenie jeho kriminalizovania, pretože my, ako slovenský národ, žijeme v mieri so židovskou komunitou. Podľa Ústavy SR pre všetkých príslušníkov národa, vrátane menšín, platia rovnaké základné ľudské práva a slobody a majú aj rovnako platiť.

Všimnime si, čo môžeme nájsť vo Wikipédií o antisemitizme na Slovensku. Je tam spomínaná politická strana Kotleba – ĽS – NS a ďalej to, že v prípade Kotlebu ide o konšpiračnú teóriu o Protokoloch sionských mudrcov, že v prípade Mazureka ide o spochybňovanie holokaustu ( v akom zmysle ? ) a v prípade Mizíka ide o kritiku udeľovania štátnych vyznamenaní prezidentom SR.

Článok v denníku Pravda s názvom „Zákon vymedzí hranice antisemitizmu“ informuje čitateľa o tom, odkiaľ či od koho pochádza definícia antisemitizmu. Ide o pracovnú definíciu antisemitizmu prijatú Medzinárodnou alianciou na pamiatku obetí holokaustu v Bukurešti dňa 26.mája 2016. Pracovná definícia antisemitizmu je napríklad uvedená aj v praktickej príručke s názvom „Ako chápať trestné činy z nenávisti motivované antisemitizmom a riešenie bezpečnostných potrieb židovských komunít“. Túto príručku vydal v tomto roku ( 2018 ) Úrad Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe pre demokratické inštitúcie a ľudské práva ( ODIHR ) so sídlom v Poľsku.

V tejto príručke je pracovná definícia uvedená v prílohe č. 6. Ide o právne nezáväznú pracovnú definíciu antisemitizmu v tomto znení:

„Antisemitizmus je určité vnímanie Židov, ktoré môže byť charakterizované ako nenávisť k Židom. Slovné a fyzické prejavy antisemitizmu sú nasmerované voči židovským alebo nežidovským osobám a/alebo ich majetku, voči židovským komunitným inštitúciám a náboženským organizáciám.“

Uvedená definícia antisemitizmu je už teda v platnosti minimálne dva roky a preto nie je možné tvrdiť, že „nikto nevedel, čo presne pod antisemitizmus spadá.“ A nejde iba o definíciu antisemitizmu ! V prílohe č. 6 je jasne určené, čo v súčasnosti k prejavom antisemitizmu vo verejnom živote, médiách, školách, na pracoviskách a v náboženskej sfére patrí. Prejavy antisemitizmu sú rozvedené v desiatich bodoch a ja sa k niektorým z nich v tomto článku ešte vrátim.

Domnievam sa, že predseda NR SR Andrej Danko nepovedal to hlavné , čo chce riešiť. Problém s definíciou antisemitizmu to však určite nie je. Definícia antisemitizmu je známa, denník Pravda potvrdil, kým bola vypracovaná a schválená. To hlavné, čo pán Andrej Danko chce riešiť, sa zrejme týka problému, v akom rozsahu bude možné v parlamente schváliť prejavy antisemitizmu, ktoré sú v príručke uvedené. Ide o to, že už niečo z prejavov antisemitizmu je schválené v novele trestných kódexov ako napríklad popieranie holokaustu, hanobenie národa, rasy. Aj k tomu sa ešte v článku vrátim.

To, čo povedal Andrej Danko a riaditeľ Múzea židovskej kultúry, sa netýka problému, že nikto nič nevedel. Dovolím si upozorniť, na zásadnú vetu z príručky č. 6, pretože je dôležité vedieť, čo je trestným činom v prípade antisemitizmu. Citujem z príručky č. 6: „Antisemitské činy sú trestnými činmi, pokiaľ sú tak definované zákonom ( napríklad v niektorých krajinách je popieranie holokaustu alebo distribúcie antisemitských materiálov trestnými činmi ).“

Z uvedeného vyplýva, že to, čo Andrej Danko sľúbil svojmu priateľovi, predsedovi Knesetu štátu Izrael a čo vyhlasoval občanom SR, to sa bude najskôr týkať toho, ako zadefinovať doporučené prejavy antisemitizmu do zákona v SR, aby sa mohli posudzovať ako trestné činy !!! Na naše pomery Andrejovi Dankovi nestačí, že trestné je už popieranie holokaustu či hanobenie národa, rasy. Zaujímavosťou je, že mimovládne organizácie pokladajú novely trestných kódexov za postačujúce. Bolo by veľmi zaujímavé zoznámiť sa so správou o tom, aká je v SR situácia vo veci trestných činov z nenávisti, motivovaných antisemitizmom, koľkým Židom či židovským komunitám slovenský národ ublížil napríklad už v tomto 21.storočí.

Kto úkoluje našu vládnu moc vrátane ústavného činiteľa Andreja Danka, aby tak vehementne posilňoval boj proti antisemitizmu ?

Ak predseda NR SR dal svoj osobný záväzok predsedovi Knesetu štátu Izrael, že vyrieši problém s definíciou antisemitizmu a teda aj holokaustu, tak je to aj samotný štát Izrael. To je v prvom rade. V samotnej Európe túto požiadavku plní EÚ cez svoje inštitúcie a organizácie a potom aj taká organizácia, ako je už spomínaná OBSE , ktorá má zriadený Úrad OBSE pre demokratické inštitúcie a ľudské práva. V rámci EÚ bojom proti antisemitizmu sa napríklad zaoberal Európsky parlament ( EP ), ktorý dňa 29.5.2017 schválil uznesenie o boji proti antisemitizmu, číslo dokumentu B 8 – 0383/2017.

Európsky parlament v rámci uvedeného uznesenia bral ohľad ( zreteľ ) na rôzne dôležité dokumenty, ktoré boli schválené už skôr. Chcem pripomenúť, že EP bral zreteľ aj na taký dokument ako je uznesenie Rady Európy 2106 ( 2016 ) z 20.4.2016 s názvom „Obnovenie záväzku bojovať proti antisemitizmu v Európe“. V decembri 2015 bol vymenovaný koordinátor Komisie pre boj proti antisemitizmu. V júni 2016 bola zriadená skupina EÚ na vysokej úrovni pre boj proti rasizmu, xenofóbií a iným formám neznášanlivosti. Bol prijatý Kódex správania pre boj proti nenávistným prejavom online v máji 2016, ktorý dohodli Komisia EÚ a popredné IT spoločnosti.

Európsky parlament vychádzal vraj s údajov OBSE a Agentúry EÚ pre základné práva a z nich vyplýva, že počet protižidovský motivovaných incidentov v posledných rokoch výrazne vzrástol. Podľa EP má platiť, že za boj proti antisemitizmu je zodpovedná celá spoločnosť. Z uvedených dôvodov EP napríklad:

1. vyzval členské štáty EÚ, aby prevzali pracovnú definíciu antisemitizmu, ktorú som už uviedol,

2. vyzýva členské štáty EÚ, aby aktívne prispievali k zaisteniu bezpečnosti svojich židovských spoluobčanov, židovských náboženských, vzdelávacích a kultúrnych priestorov,

3. vyzýva členské štáty EÚ, aby vymenovali národných koordinátorov pre boj proti antisemitizmu,

4. nabáda národných poslancov a politických vodcov, aby systematický a verejne odsudzovali protižidovské vyjadrenia a aby sa vytvorili nadstranícke parlamentné skupiny na boj proti antisemitizmu,

5. vyzýva média, aby podporovali odbornú prípravu novinárov zameranú na všetky formy antisemitizmu,

6. vyzýva tie členské štáty EÚ, v ktorých motívy nenávisti založené na rase, národnostnom alebo etnickom pôvode a náboženstve zatiaľ nepredstavujú priťažujúcu okolnosť trestného činu, aby aj tak podnikli kroky na riadne vykonávanie a presadzovanie Rámcového rozhodnutia Rady o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva.

Podľa EP je to nutné, aby orgány členských štátov mohli stíhať protižidovské prejavy v prostredí online, ako aj offline. Aby orgány presadzovania práva mohli efektívne zvládnuť svoje nové úlohy, EP trvá na tom, aby im bola poskytnutá odborná pomoc. V rámci policajných síl príslušného štátu je potrebné zriadiť osobitné oddelenie boja proti trestným činom páchaným z nenávisti.

Členské štáty EÚ majú zaviesť komplexný systém na systematický zber údajov o trestnej činnosti z nenávisti, dokonca rozdelených podľa motívu a vrátane teroristických činov. EP požaduje od členských štátov EÚ, aby naliehali na online sprostredkovateľov a platformy sociálnych médií, aby okamžite prijímali opatrenia na predchádzanie protižidovským prejavom.

Mimoriadnu pozornosť EP požaduje venovať školám, pretože „poskytujú jedinečnú príležitosť na šírenie hodnôt tolerancie a rešpektu.“ V školách má štát presadzovať výuku o holokauste, má byť zabezpečená odborná príprava učiteľov, ktorí musia adekvátne reagovať na rozmanitosť žiakov v triedach. Dokonca sa požaduje, aby štát aktualizoval učebnice a zabezpečil, že židovská história a súčasný život v nich budú prezentované komplexne a vyvážene a bez akýchkoľvek foriem antisemitizmu.

Členské štáty EÚ si dokonca majú pripomínať 27.januára Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.

Toľko k obsahu uznesenia EP k boji proti antisemitizmu. Tento dokument dosvedčuje, ako členské štáty EÚ cez organizácie a inštitúcie EÚ sú riadené a usmerňované do tých najmenších a najabsurdnejších detailov. V našom prípade ešte naviac rezonuje fakt, že toto podriaďovanie sa slovenského národa novodobým šľachticom z Európy pomáha organizovať práve Slovenská národná strana. Predseda tejto strany má ( dal si ) úlohu v plnom slová zmysle nie vyriešiť problém s definíciou antisemitizmu, ale dôsledne splniť uznesenie Európskeho parlamentu.

Je potrebné spomenúť ešte jeden dokument, ktorý ako príručku pre pedagógov vydal v roku 2007 ( ! ) už spomínaný Úrad pre demokratické inštitúcie a ľudské práva pri OBSE. Už vtedy príručka priniesla určitý prehľad prejavov antisemitizmu, ako aj niekoľko kľúčových vzdelávacích princípov a stratégií k určenej téme. Aj v tejto príručke je uvedená pracovná definícia antisemitizmu, ktorá o deväť rokov neskôr bola schválená v Bukurešti ( 2016 ). Aj toto potvrdzuje, že tvrdenia pána Andreja Danka a pána Pavla Mešťana neboli seriózne, pretože definícia antisemitizmu je známa minimálne deväť rokov.

II.

V Európe, v rámci demokratického Západu sa rozhorel ideologický boj, do ktorého sa podľa určitých indícií aktívne zapojil aj medzinárodný sionizmus. Tento boj má byť súčasťou boja o skutočný charakter Európy v blízkej či vzdialenej budúcnosti. V podstate ide o to, akým smerom sa má uberať kapitalizmus. Signatári Parížskej výzvy „Európa, v ktorú je možné veriť“ ako medzinárodná skupina intelektuálov, zdôrazňujú, že Európu ohrozuje falošná Európa, ktorá je utopická a tyranská.

Našou úlohou je brániť skutočnú Európu ako spoločenstvo národov. Máme svoje jazyky, tradície a hranice. Národný štát sa stal znakom európskej civilizácie. Podľa signatárov skutočná Európa uznáva rovnakú dôstojnosť všetkých jednotlivcov bez ohľadu na pohlavie, postavenie, rasu. Život Európanov je podľa výzvy stále viacej a detailnejšie regulovaný. Európske vládnuce triedy chcú obmedzovať politické prejavy, hlásanie nepríjemných právd sa začalo postihovaním na súdy. Výzva pripomína, že behom poslednej generácie sa vládnuca trieda rozhodla, že je potrebné urýchliť globalizáciu. Chcú vybudovať nadnárodné inštitúcie, ktoré budú schopné ovládať bez nepríjemnosti ľudové vlády.

Signatári výzvy zdôraznili, že nadnárodní mandaríni v inštitúciách EÚ si privlastnili politický život Európy a ide preto o mäkkú, ale skutočnú tyraniu, ktorej čelíme. K hlavným ideologickým stúpencom falošnej Európy patria mnohí európski intelektuáli, zásluhou ktorých univerzity sa zmenili na aktívneho činiteľa kultúrnej deštrukcie, sloboda myslenia sa zmenila v predsudok, čo je naše vlastné, pôvodné, stratila sa intelektuálna poctivosť a objektivita.

Dovolím si tvrdiť, že z tohto prostredia falošnej Európy vyrástla aj politika boja proti antisemitizmu. V príručke na strane 7 je uvedené, že je potrebné pochopiť, že antisemitizmus je problémom väčšinovej spoločnosti, nie samotnej menšiny a že je potrebné si uvedomiť negatívny dosah antisemitizmu na naše spoločnosti a na nás. S týmto konštatovaním nie je možné sa stotožniť. Rozumiem tomu, že v súčasnej dobe sa pretláča názor, že väčšinová spoločnosť je privilegovaná a despotická, zatiaľ čo menšiny sú diskriminované a utláčané.

Tento názor si osvojila EÚ a preto nemá problém v tomto duchu organizovať boj proti antisemitizmu, pretože počíta s tým, že existenciu antisemitizmu v spoločnosti nie je možné poprieť. Vládnucej triede tento prístup v Európe či v USA a Izraeli celkom vyhovuje. Nie som expert na otázku postavenia židovského obyvateľstva Európy a USA, či vôbec vo svete, ale domnievam sa, že z väčšinovej spoločnosti sa špeciálne nevyčleňuje, a preto, povedané Marxom, „židovská otázka sa zjavuje v rozličnom poňatí podľa toho, v ktorom štáte Žid žije.“ Triedny boj sa v kapitalistickej spoločnosti neuznáva, ale akési „triedne rozdelenie“ aj židovského obyvateľstva určite existuje. K. Marx a F. Engels svojho času „triedne rozdelenie“ vnímali ako rozdelenie na veľkoburžoáziu, maloburžoáziu a poloproletárske elementy. Môžeme si myslieť, že v dnešnej dobe „triedne rozdelenie“ vymizlo, neexistuje ?

Bolo by zaujímavé, ak by historici, filozofi, sociológovia, politológovia a ďalší z rôznych úrovni spoločnosti dostali za úlohu rozpracovať tvrdenie, ktoré si dovolím citovať: „Téza o zrastaní židovskej buržoázie, najmä veľkoburžoázie s najreakčnejšími silami a téza o jej kontrarevolučnej úlohe a príslušnosti k finančnému kapitálu, majú svoje opodstatnenie aj v súčasnosti, keď sa medzinárodný sionizmus zmenil na verného pomáhača imperialistov a neokolonialistov.“ ( Viď kniha „Sionizmus. Teória a prax“, Bratislava 1974, str. 9 )

Naša vládna moc v súlade s politikou EÚ nám vnucuje myšlienku, a tým aj takú politiku, že Židia v spoločnosti predstavujú prenasledovanú menšinu, ktorá nevyhnutne potrebuje od štátu ochranu a pomoc a preto je potrebné rozvinúť boj proti antisemitizmu. Týmto bojom sa okrem iného aj v súčasnosti zakrýva „triedne rozdelenie“ v spoločnosti a najmä to, že v rámci toto rozdelenia môžu mať najbohatšie vrstvy židovskej veľkoburžoázie ( kapitalistov ) iné poslanie ako Žid – občan príslušného štátu.

Keď ešte za svojho života si Marx, Engels a Lenin všimli taký jav ako zrastanie židovskej buržoázie s najreakčnejšími silami ( viď citát vyššie ), tak takáto prax platí v podmienkach demokratického Západu aj v súčasnosti, pretože súkromné vlastníctvo a hromadenie bohatstva na základe využitia schopnosti väčšinovej spoločnosti ( vykorisťovania ) ostalo zachované. Najbohatšie skupiny ( veľkokapitalisti ) majú svoje veľké možnosti, ako ovplyvňovať politické dianie v príslušnom štáte, Európe či vo svete vôbec. Preto požiadavka na určitú ochranu pred sociálnym a politickým útlakom má platiť bez ohľadu na národnosť a robiť rozdiely medzi Židom a Nežidom je nežiaduce.

Sionistická idea vytvorenia osobitného židovského národa bola zrealizovaná, pretože bol ustanovený štát Izrael. Problém antisemitizmu však nezanikol. Možno mal pravdu svojho času Engels, keď zdôraznil, že antisemitizmus slúži iba reakčným cieľom, takže to musíme trošku ešte preskúmať. Vidím to tak, že politika boja proti antisemitizmu v prvom rade stavia formálne všetkých Židov do akejsi opozície proti ostatnému obyvateľstvu v štáte tým, že pripravuje pôdu pre kriminalizáciu občanov SR a zároveň odvádza pozornosť občanov od politiky vládnucich kruhov v jednotlivých štátoch, ktorá môže byť tak protižidovská, ako v prvom rade môže byť protiobčianska vôbec.

Čiže ide tu o stret medzi privilegovanými a ostatkom – väčšiny národa, respektíve medzi „utláčateľmi“ a „utlačovanými“. Ak som spomínal, ako Marx a Engels svojho času vnímali triedne rozdelenie spoločnosti, tak to nebolo len preto, aby sme si mysleli, že dnešná kapitalistická spoločnosť je už jednoliata, homogénna. Spomeniem predstaviteľa východného prúdu sionizmu Ahada Haama ( pseudonym A. Ginzberga ), ktorý predstavoval akúsi filozofickú koncepciu sionizmu. Podľa tohto pána krajina Izraelu sa musí zmocniť všetkých krajín, aby mohla nastoliť kráľovstvo božie na celom svete. Nadradený národ Židov sa podľa filozofujúceho sionistu delí na pracujúcu väčšinu a spravodlivú menšinu, pričom cieľom väčšiny nie je jej vlastná existencia, ale to, že s jej pomocou sa vytvoria nevyhnutné podmienky na existenciu menšiny.

V prípade Ahada Haama som naznačil jasný rasizmus. Ten nie je náhodný, pretože je spojený aj s niečím iným. Zásadné v celom probléme antisemitizmu je existencia nabožensko – nacionalistickej dogmy judaizmu. Je to mýtus o spojení Židov s Bohom a viera vo výnimočnosť Židov ( ako národa vyvoleného Bohom ). Preto bolo možné napísať aj takéto tvrdenie: „Mystický mesianizmus a rasizmus to sú dva vzájomne spojené a vzájomne sa doplňujúce faktory, ktoré tvoria reakčnú podstatu sionizmu.“ ( viď „Sionizmus. Teória a prax“, str. 18 ) A k tomu je dôležité dodať, čo napísal ideológ sionizmu M. Nordau: „Mesianizmus a sionizmus…Nebude ľahké oddeliť modlitby o obetavom Mesiášovi od modlitieb o jeho takisto žiaducom návrate do historickej vlasti ( Palestíny ).“

Ani si neviem predstaviť, ako sa dá docieliť taká „významná jednota“ všetkých filozofov, historikov, sociológov a ďalších bádateľov vo svete, aby dosvedčili, že mystický mesianizmus a rasizmus ako hlavné faktory sionizmu vôbec neexistovali a neexistujú a sú iba výmyslom ľudí, ktorí nenávidia Židov. A už vôbec si neviem predstaviť, že filozofické koncepcie či rôzne doktríny spojené so sionizmom a židovstvom budú riešiť na polícií osobitné oddelenia boja proti trestným činom páchaných z nenávisti, či dokonca o nejakej pravde v určitom historickom kontexte budú môcť ( vedieť ) rozhodovať súdy.

Kto pochopí, že mystický mesianizmus a rasizmus sú dva spojené faktory tvoriace reakčnú podstatu sionizmu, ten nemôže súhlasiť s akousi definíciou antisemitizmu, ktorý je charakterizovaný nenávisťou k Židom. Lebo ďalšia otázka je veľmi jednoduchá. Z čoho vyrastá, pramení ( vraj ) nenávisť ? Podľa už spomínanej príručky, násilie motivované antisemitizmom ohrozuje fyzickú bezpečnosť židovských komunít a vnáša do nich pocit strachu a neistoty.

Je dôležité pochopiť, že boj proti antisemitizmu sa opätovne a s novou silou rozhorel v čase, keď bol organizovane spustený program masovej migrácie do priestoru EÚ. Z jedného a toho istého zdroja – Európskej únie – sa tak spustil program masovej migrácie ako aj program boja proti extrémizmu či antisemitizmu. Na demokratickom Západe ( v Európe ) väčšinová spoločnosť vraj ohrozuje Židov, ale masovú migráciu EÚ pokladá za faktor trvalo udržateľného rozvoja !

Dovolím si tvrdiť, že boj proti antisemitizmu má odpútať pozornosť občanov každej spoločnosti – národného štátu od boja proti masovej migrácií ako nástroja na ohrozenie života občanov až do podoby – likvidácie národných štátov. Treba si uvedomiť, že v rámci boja proti masovej migrácií sme ako občania rôznej národnosti, náboženského vyznania, rasy, či vôbec ako Židia a Nežidia v priestore európskej civilizácie na jednej a tej istej strane. Ako občania svojich štátnych útvarov máme veriť tomu, že antisemitizmus predstavuje hrozbu pre bezpečnosť a stabilitu regiónov OBSE, ale masová migrácia je pre nás požehnaním. A takéto ostré nezrovnalosti v chápaní politických súvislosti má za povinnosť podporovať aj naša vládna moc, pretože EÚ aj so svojimi partnermi na nadnárodnej úrovni si to želá.

Ak pripomínam súvislosť masovej migrácie s bojom proti antisemitizmu, nedá mi, aby som neuviedol citát z knihy „Judaizmus“ od autora Jaroslava Franeka ( Bratislava 1993 ). Autor knihy okrem iného zdôraznil, že „…žije obyvateľstvo Izraela v stave trvalého ohrozenia. Hrozba, ktorá nad Izraelom visí, nie je hrozbou straty územia alebo obmedzenia suverenity. Je to hrozba fyzického zničenia, genocídy. V podobnej situácií sa nenachádza nijaký štát na svete.“ Momentálne nechcem obšírnejšie polemizovať s autorom tohto výroku. Len si myslím, že hrozba fyzického zničenia a genocídy sa netýka a nie je aktuálna pre samotných Židov v Európe, ale najskôr pre celý priestor členských krajín EÚ, ak masová migrácia do budúcnosti nebude zastavená.

V príručke pre pedagógov „Vysporiadanie sa s antisemitizmom. Prečo a ako ?“ sa na strane č. 6 zdôrazňuje, že v priebehu dejín sa nenávisť voči Židom najvýraznejšie prejavovala ako rasistický predsudok a politika, ako prostriedok pre náboženský antagonizmus, ako kultúrna tradícia, ako politický resentiment proti židovskému národu. Vyzerá to tak, že otázka nenávisti je záležitosťou iba jednej strany – všetci hrali z akýchsi dôvodov hru na jednu bránku – proti Židom.

Kde sa hra na jednu bránku môže organizovať ?

Predovšetkým v prostredí politiky a z tohto prostredia v prvom rade „kvitnú“ všetky možné spôsoby prenasledovania Židov. Preto napríklad K. Marx kritizoval vládu v Prusku za opatrenia, ktoré zbavili Židov práva slobodného pohybu z jedného miesta na miesto druhé. Preto V. I. Lenin sa rozhorčene stával k prejavom antisemitizmu v Rusku a pranieroval židovské pogromy. Je potrebné si uvedomiť, že vystúpiť na ochranu utláčaných a prenasledovaných je potrebné bez ohľadu na národnosť. Samostatne vyčleňovať boj proti antisemitizmu pokladám za reakčnú, nesprávnu politiku.

V priestore EÚ neexistuje žiadna oficiálna ideológia a politika prenasledovania Židov. Napriek tomu samotná EÚ organizuje boj proti antisemitizmu. Predpokladám teda, že samotná EÚ pokladá za nositeľov nenávisti k Židom predovšetkým obyčajných občanov jej členských štátov, z radov ktorých sa majú vyhľadávať prejavy nenávisti a ich nositelia. A trestné budú tie prejavy nenávisti, ktoré si určia v každom štáte zákonom.

V prípade masovej migrácie do Európy niektoré demokratické štáty EÚ vo veľkom tolerujú extrémne prípady násilia zo strany imigrantov voči domácemu obyvateľstvu. Rozrastajú sa útoky na kritikov islamizácie Európy. Takže dochádza k niečomu takému, čo je možné charakterizovať nasledovne: štátna moc darovala moslimom štatút nadradenej skupiny v spoločnosti príslušného národa. Podľa mnohých mimovládnych organizácií migrácia je prospešná a domáci obyvatelia si musia zvykať. Krajina, ktorej sa migrácia týka, musí byť bezpečným miestom pre migrantov.

Takže sa pýtam: Kto koho v členských štátoch EÚ ohrozuje ?

Politika je organizovaná a vedená tak, aby bolo jasné, že občania väčšinovej spoločnosti sú hrozbou pre Židov či pre migrantov a preto je potrebné všade sledovať ich názory, prejavy, postoje a cez „expertov“ vyhodnocovať ich správanie a následne trestať. Bola narušená spravodlivosť ako férovosť, pretože všetky negatíva až veľmi okato sa „ukladajú“ na plecia domorodého obyvateľstva v členských štátoch EÚ.

Vo veci ohrozenia zaujímavý názor patrí českému sociológovi Petrovi Hamplovi. Citujem: „To, čo nás dnes ohrozuje, je normálna politika – ako obvykle – kontinuita a strach zo zmien. To je cesta k zániku, ku genocíde národa, zániku civilizácie, likvidácie občianskych slobôd. V tejto chvíli neexistuje žiadna extrémistická skupina, ktorá by predstavovala väčšie riziko ako solídne politické strany.“ ( protiproud.cz, 2.10.2018 ). U nás, v Slovenskej republike, sa týmto stranám podľa ich želania hovorí štandardné politické strany.

Sociológ vlastne odhalil niečo veľmi zaujímavé. Nech politické strany svojou politikou akokoľvek poškodzujú spoločnosť, nikdy ich nikto neberie na žiadnu zodpovednosť a preto vždy si dovoľujú uchádzať sa o dôveru občanov – voličov podľa volebného systému, ktorý im ( občanom ) nedovolí slobodný výber skutočne potrebných zástupcov.

Koniec časti I.

Pokračovanie v časti II.

Dušan Hirjak