Kríza klope na dvere, máme nakupovať zásoby?

Slovensko je príliš malé na samostatnú ekonomickú existenciu. Nezávislosť v zmysle odstrihnutia sa od okolitých ekonomík v prípade núdze je chimérou a núti nás myslieť v mantineloch člena EU. Malá krajina nemôže zastabilizovať bankový sektor opatreniami, presahujúcimi rámec člena stáda. Môže však nastaviť hospodárstvo do stavu krízovej sebestačnosti aj pri počte 5,5 milióna obyvateľov. Nehovoriac o sebestačnosti potravinovej. Bohužiaľ, v tejto chvíli majú prednosť provízie za nákup amerických veteránov F16, prípadne hľadanie spôsobu, ako znemožniť Harabina a Kotlebu.

Obyvatelia Slovenska nezažili vojnu a hlad dlhých 70 rokov. Historické skúsenosti tohto druhu vymierajú, proste viera vo všemocnosť supermarketov zatienila sedliacky rozum. Malé, skúšobné krízičky síce znížili náš nezaslúžený nadštandard, ale nik nehladoval a nemrzol. Zatiaľ. Preto obozretnosť bežného občana skĺzla do týždenných „strategických“ nákupov v Tescu, najlepšie v akcii.

Za socíka za bezpečnosť obyvateľstva zodpovedal štátny aparát, previazaný na silové rezorty. Od prísnej podriadenosti obilných síl a mlynov, agrorezortu, po preplnené NZ sklady armády, všetko malo za úlohu prežiť počas vojny, čo je najhoršia forma krízy. Dnes bezpečnostné podporné systémy rozpustil kapitalizmus, umele vyvolaná závislosť a nereálna viera v stabilitu Západu a ochranu NATO. Občania zostali sami, odkázaní na vlastnú tvorivosť, pokiaľ ich zaskočia nečakané udalosti. Náskok majú pripravení, hoci vyvolávajú v okolí zhovievavé úsmevy.

Je zaujímavé, aké množstvá bežných Slovákov rozmýšľajú nadčasovo, špekulujú čo ak… Pri poháriku a kávičke vznikajú nezáväzné súdržné susedské partie, rodiny obnovujú styky. Uzavreté skupiny trénujú prežitie, iní streľbu. Lenže… Problémom našej rodnej hrudy je skladba obyvateľstva podľa bydliska. Až takmer 2/3 občanov SR žijú v panelákoch, bytovkách a iných formách ubytovania bez zázemia. Dedinské obyvateľstvo, prípadne ľudia žijúci vidieckym spôsobom v prímestských satelitoch, sú v evidentnej bezpečnostnej výhode. Okrem autonómneho bývania a samozásobenia disponujú úžasnou devízou: poznajú sa navzájom. Môžu spájať sily do komunít bez potreby overovania osôb a hľadania kontaktov.

Za totáča sme žili takú malú permanentnú krízu, ktoré výborne cibrila životaschopnosť národa. Vtedy vynaliezavosť ľudí nahrádzala nedostatky v zásobovaní potravinami a spotrebným tovarom. Súčasný stav neumožňuje nejako vážne a podstatne oživovať na kolene akékoľvek technické vybavenie. Autá, telefóny, traktory, či obyčajné práčky a sporáky sú tak komplikované, že nie sme schopní ich držať pri živote nad rámec zákonnej záruky. Ešte horšie je, že mladá a stredná generácia nedokáže bez týchto barličiek civilizácie existovať. V prípade dlhodobého nedostatku prídu zrejme na rad primitívne technológie, pokiaľ nová technika zlyhá.

Obyvateľstvu hrozia v podstate dve nebezpečenstvá: nedostatok financií (následne potravín) a drancovanie. V prvom prípade stačí zablokovanie platobného systému SWIFT a k peniazom sa nik nedostane. Aj prípadnou hotovosťou bude problém platiť. Výmenný obchod vtedy predstavuje jedinú možnú alternatívu. Tí, čo si zabezpečili zásoby a sami produkujú čokoľvek na zjedenie aj v malej miere, tí môžu bez problémov v podobnej komunite prežiť. Postupne nastane zdražovanie, možno inflácia a finančné úspory s malou kúpnou silou zrazu nebudú znamenať nič.

Druhým nebezpečenstvom sú obyvatelia navzájom. Nepripravení proti pripraveným, hladní proti sýtym, uzimení proti bývajúcim v teple, ľahtikári proti zodpovedným. Živočíšne pudy od slušného správania delí počas „vhodných“ situačných podmienok tenká a nejasná hranica. Krásne to opisuje Philip Zimbardo v knihe Luciferov efekt. Preto si napríklad pacifisti zaobstarávajú legálne zbrane, možno aj ilegálne. Sídlisko neposkytuje možnosti na alternatívnu obživu, ak odhliadneme od lúpenia. A dedinčania už dnes otvorene hovoria o pripravenosti voči votrelcom z najbližšieho mesta.

Čo nás teda čaká? Kríza príde určite, niet vyhnutia. Otáznou je jej forma a hlavne rýchlosť. Čím pomalšie nastane, tým priaznivejšie okolnosti na jej zvládnutie budú. V celosvetovom meradle dúfajme, že dolár bude padať postupne. Vo vnútroštátnom že naša verchuška zvládne situáciu a pomôže národu. V osobnom že sú ľudia dostatočne prezieraví a zabezpečia vlastné rodiny. Lepšie je o dva roky smiať sa na tomto blogu ako na konšpiračnej hlúposti, než hladný plakať s búchačkou priloženou na zátylok.