Vreckový návod na revolúciu, alebo cesta k zmene spoločensko-ekonomického systému na Slovensku 9.

O Ficovi, amnestii a vláde práva

Pôvodne som nechcel reagovať na aktuálne dianie, ale udalosti posledných týždňov zapadajú do celkového konceptu tejto série článkov, preto som sa rozhodol predložiť Vám nasledujúci pohľad na dianie okolo nás. Mnohí  celkom nechápu, čo znamená článok ústavy: “Politické strany sú oddelené od štátu“. Pozrieme sa preto aj na túto záležitosť podrobnejšie.

Žijeme v právnom štáte. Teda aspoň nám je to tak predkladané. Fakt je ten, že právny štát sa ani nestihol zrodiť a už bol pochovaný Mečiarom. Dodnes nebola ochota nastoliť poriadok v spoločnosti. Máme tu síce právo, ale aj sami politici čas od času verejne o tom zapochybujú a pripúšťajú možnosť, že „nie sme tak celkom právnym štátom“. Tu je treba jednoznačne preformulovať túto nepresnosť. Slovensko právnym štátom je. Lenže tým boli aj fašistické zriadenia, komunistický systém, alebo v súčasnosti sú mafiánske, oligarchické, alebo korporatívne režimy. Zaujímavé, že to naše zriadenie sa ako vajce ponáša na všetky predchádzajúce totalitné spoločnosti. U nás síce platí právo, ale tento štát postráda to najdôležitejšie. Právo na spravodlivosť. Preto Michal Kováč, bývalý prezident republiky, odišiel zákonmi ponížený a potupený. Dokonca sa musel Ivanovi Lexovi ospravedlniť. Preto dodnes rezonuje v spoločnosti otázka Mečiarových amnestií. Občianska spoločnosť drží vládnu moc v tejto otázke pod nepretržitým tlakom, preto po 18 rokoch prichádza významná reakcia Ficovej vlády v podobe deklarácie k Mečiarovým amnestiám. Reakcia vítaná, keby… keby sme urobili hrubú čiaru za minulosťou a nastolili vládu zákona a spravodlivosti. Tejto snahe, tak ako aj slovným deklaráciám vo všetkých iných oblastiach života, chýba jediné: ochota a chuť konať. Skôr to pripomína manéver na utíšenie tlaku verejnosti. Ako povedal niekto múdry, keby táto hrubá čiara bola aspoň prerušovaná…

Mečiar v roku 1998, z pozície zastupujúceho prezidenta, amnestoval skutky, ktoré nás momentálne nezaujímajú. Únos Michala Kováča a zmarenie referenda amnestované neboli. V týchto skutkoch bolo nariadené nezačínať, resp. zastaviť trestné konanie podľa vtedy platného ústavného zákona. Bolo to na základe modelu zákona na báze monarchistického práva, ale v tej dobe zakotveného v ústave. Neskôr tento zákon z ústavy vypadol. Múdre by bolo zrušiť aj amnestiu a ponechať len milosť. Zdanlivo mal Mečiar právo konať ako konal. Ale len zdanlivo. V jeho prípade došlo k únosu ústavy a znásilneniu práva. Dokonca, ako študovaný právnik, musel ústavný zákon, ktorým nariadil nezačínať resp. zastaviť trestné konanie poopraviť ďalším ústavným zákonom, pretože ten prvý bol zmätočný a právne nevykonateľný. Ja tvrdím, že aj druhý zákon je nevykonateľný, pretože odporuje ďalším článkom ústavy, nejednoznačne definuje skutok (hromadí skutky) a preto nič nebráni tomu, aby činy boli vyšetrené a potrestané. Celá zvada v parlamente a spoločnosti je teda zbytočná. Mečiarov výnos odporuje zákonom na spravodlivý proces a aj zákonu o oddelení politických strán od štátu. Došlo k zneužitiu práva, právomocí a nielen Mečiar, ale aj všetci ostatní aktéri by mali byť braní na zodpovednosť. A to aktéri nielen minulí, ale aj súčasní, ktorí bránia vyšetreniu a potrestaniu zločinov súvisiacich. S etických príčin nemôže žiadny ústavný činiteľ zastaviť trestné konanie nevyšetrených zločinov, pretože, ako sa ukázalo v tomto prípade, došlo k zneužitiu moci ústavných činiteľov a štátnych orgánov, ktoré musia konať len v duchu zákonov, ktoré im ich konanie dovoľujú, alebo nariaďujú. Došlo k flagrantnému zneužitiu moci z dôvodu zakryť štátny teror. Ústavný činiteľ NIKDY! nesmie amnestovať, alebo zastaviť vyšetrenie zločinov spáchaných štátnymi inštitúciami, pretože koná v rozpore s článkom, ktorý oddeľuje politické strany od štátnej moci. Došlo k zneužitiu moci v rozpore s ústavou, preto akákoľvek polemika na túto tému je zbytočná a OČTK majú konať. Zločiny je potrebné najskôr vyšetriť a až potom vynášať odsudzujúce, prípadne oslobodzujúce verdikty. Štát nemôže amnestovať, sprostiť viny, zastaviť konanie, alebo inak oslobodiť štátne inštitúcie a štátnych zamestnancov od nesenia zodpovednosti z protizákonného konania. Kde sme to došli.

Lenže nie je to také jednoduché. V čase umožnenia úteku Karola Mella na Belize sa prevalila kauza zamestnávania zločincov v štátnych inštitúciách. Ako vajcu sa preto podobáme na mafiánskym spôsobom riadený štát. Súčasní predstavitelia štátu nemôžu umožniť vyšetrenie Mečiarových „amnestií“, pretože by to ohrozilo aj ich samotných. Za dnešnou mocou totižto stoja tí istí ľudia, ktorí kedysi stáli za Mečiarom. Preto plávajú pod povrchom také nevyšetrené, alebo nepotrestané kauzy ako Gorila, emisie, Daňová správa, DPH a pod. A preto Procházka ide užívať zaslúžené benefity. Veď sa zaslúžil o udržanie existujúceho systému. Preto dodnes chodia po slobode širokí, bystrozrakí, lexovia, kočnerovia, bašternákovia a im podobní. Preto padajú hlavy politickej zodpovednosti, namiesto, aby stáli pred súdom (Paška). Fico síce prestal dráždiť voličov ostentatívnym nosením drahých hodiniek, ktorými sa hrdo hlásil k oligarchii, ale inak je konzistentný. Názory a postoje zostali. Toto je neprípustné protiústavné spojenie politickej moci so štátom.

Budovanie vlády zákona a spravodlivosti naráža na nevôľu vládnucej elity. Predkladané sú nezmyselné zákony, ktorých dodržiavanie je nemožné, dokonca je snaha o postihovanie názoru. Zašlo to tak ďaleko, že sa zdá, akoby tieto návrhy zákonov uzreli svetlo sveta len ako prevencia proti nepohodlným občanom. Pokiaľ pôjdete s davom, všetko je v poriadku. Ako náhle však začnete z davu vytŕčať, stanete sa pre moc nepohodlným, alebo nebezpečným, bude ľahké Vás zlikvidovať. Fico, tuším v súvislosti so zákonom o hlásení pobytu  v cudzine prehlásil, že pri vyžadovaní dodržiavania tohto zákona nemusíme byť až takí striktný. Myslel som, že zle počujem. A mal pravdu. Keď som sa snažil nahlásiť na úrade môj pobyt v zahraničí presahujúci obdobie 3. mesiacov, pracovníci OÚ si mysleli, že som sa zbláznil: „Veď všetci sú v zahraničí a nikto to nerobí“. Fico si nielenže nepreberá súdne predvolania, ale Žitňanská a sudkyňa okresného Bratislavského súdu dokonca jeho konanie ospravedlňovali. Je predsa premiérom. Čím sa vymyká spod jurisdikcie tohto štátu, nezdôvodnili. Načo sú nám zákony, ktoré nemusíme dodržiavať? Podobne tomu bolo napr. pri Kaliňákovom zákone o čipovaní zvierat. Ako chcel Kaliňák dosiahnuť, aby boli všetky mačky, psy a fretky očipované? Nakoniec pod tlakom verejnosti od tohto nezmyslu upustil. Situáciu zhoršujú „elity“ justície, ktoré sú nepostihnuteľné (zatiaľ) a úplne nemorálne až zvrátené konanie jej zástupcov (Bonanno, ale aj iné prejavy), ktoré rozvracajú prirodzený rešpekt a úctu k sudcovskému stavu. Zaujatosť  a lojalita sudcov tiež hrá svoju úlohu. Ako chceme vybudovať spoločnosť riadiacu sa pravidlami, zostáva pre mňa záhadou.

Kľúčovým problémom spoločnosti je popieranie prirodzených hodnôt a univerzálnych zákonov platiacich naprieč vesmírom. Tým, že sme prestali ctiť hodnoty a princípy samotnej existencie, potrebujeme čím ďalej, tým zložitejšie pravidlá správania sa členov spoločnosti a ani to nepomáha. Správanie jedincov je sofistikovanejšie a aj sebalepšie zákony je možné obísť priamo, alebo následky zvrátiť procesne. Nastoliť spravodlivosť budeme musieť nakoniec my občania. Vážení politici, ak náhodou dav použije proti Vám argument roxorovej tyče, nebuďte prekvapení a zbytočne nevolajte po spravodlivosti. Práve sa Vám jej bude dostávať. Ako hovorieval Pitner: Padni komu padni.