Úvaha o príčinách zrady národa, permanentne prítomnej vo vysokej politike

Je všeobecne známe, že ľudia zvyknú hľadať príčiny zla vo všetkom možnom okolo seba, len nie v sebe. A to platí i vo vzťahu k politike a politikom. Že sa obyčajní ľudia výrazne spolu podieľajú na ich zradách a nemorálnostiach je ochotný pripustiť iba málokto. Avšak žiaľ, práve v tomto spočíva jadro celého problému. Problému, ktorým je vina prostých ľudí na tom, čo musia prežívať. A my si teraz skúsme definovať podstatu tejto viny bez ohľadu na to, že sa tým obyčajným ľuďom asi veľmi nezavďačíme.

Tisíce občanov žije v klamlivej ilúzii, že ak dokážu zvoliť tú najlepšiu politickú stranu a tých najlepších vládnych predstaviteľov môžu oprávnene dúfať, že prostredníctvom ich kvalifikovaného vedenia štátu dôjde k zlepšeniu kvality života spoločnosti. Najmä preto sa práve voľby považujú za jeden z vrcholných momentov súčasného demokratického princípu takzvanej vlády ľudu.

Žiaľ, stáva sa však pravidlom, že nádeje občanov a voličov bývajú sklamané. Veľmi rýchlo po voľbách sa totiž ukáže, že u novej vládnej garnitúry sa spravidla skôr alebo neskôr začnú objavovať takmer tie isté chyby, ako u predošlej. Že aj oni, rovnako ako tí pred nimi zavádzajú manipulujú, uprednostňujú vlastné stranícke záujmy, pestujú elitárstvo a myslia na svoj vlastný, osobný prospech.

Toto samozrejme vyvoláva v ľuďoch nespokojnosť. Klasickým obrazom takejto nespokojnosti bývajú návštevníci pohostinstiev všetkých cenových skupín, sediaci pri pive a svorne nadávajúci na vládu a politikov.

Všetci títo nespokojenci by však mali vedieť, že k zmene k lepšiemu nepríde, ba ani nemôže prísť zhora, ako oni očakávajú. Mali by totiž vedieť, že každý národ má vládu presne takej kvality, akú si zaslúži! Presne takej kvality, aký je on sám!

Mali by vedieť, že zlepšenie života v spoločnosti nemajú v rukách politici, ale oni samotní. Jednoduchí a obyčajní ľudia, ktorí tvoria základné bunky spoločnosti. Mali by vedieť, že k zmene života k lepšiemu dochádza jedine vtedy, ak sa jednotliví ľudia, žijúci v spoločnosti sami snažia stať lepšími, čistejšími, spravodlivejšími, čestnejšími a ľudskejšími. Jedine takýmto úsilím jednotlivcov o dobro sa môže začať meniť atmosféra v spoločnosti k lepšiemu a následne môže byť potom celý národ obdarovaný dobrou vládu. Môže obdržať dobrú vládu, pretože si ju zaslúži!

Nijaký národ totiž nemôže mať nikdy inú vládu, než si zaslúži. To je je zákon! Dobrá vláda je odmenou národa, ktorého členovia usilujú o dobro, česť, ľudskosť, spravodlivosť a ušľachtilosť. Dobrá vláda je odmenou národa, ktorého základné stavebné kamene, čiže jednotliví ľudia usilujú o vysoké a ušľachtilé hodnoty.

Kto teda naozaj chce zmenu k lepšiemu, musí sa sám začať usilovať stať lepším! Dúfať totiž v akúkoľvek zmenu k lepšiemu bez nášho osobného pričinenia v naivnom presvedčení, že to za nás urobí niekto iný je alibizmus. Dúfať v to, že ja si budem hovieť vo svojich vlastných chybách, necnostiach a nerestiach, že budem povoľovať uzdu vlastnej nečestnosti, nešľachetnosti a nespravodlivosti a niekto iný, nejaká dobrá vláda konečne privodí zmenu k lepšiemu, dúfať v takéto niečo je číro číra utópia a absolútny nezmysel.

Áno, je každopádne maximálne pohodlné sedieť niekde pri pive a nadávať na vládu, ktorá je neschopná. Schopná vláda je totiž podľa všeobecnej naivnej predstavy taká, ktorá si dokáže poradiť sama. Jedine ona sama má dokázať učiniť život lepším bez toho, že by sa v tomto smere museli namáhať bežní, rádoví občania. Veď v konečnom dôsledku, členovia vlády sú predsa za to dobre platení.

Takto uvažovať je naozaj veľmi pohodlné, pretože to hlavné bremeno spočíva na niekom inom, iba nie na mne. Ja, obyčajný človiečik som predsa príliš bezvýznamný na to, aby som mohol niečo ovplyvniť. Ja sa tak môžeme maximálne posťažovať a trpezlivo očakávať, že sa snáď jedného dňa stane konečne zázrak.

Ľudia, nežime v podobnom blude a omyle! V blude a omyle, dokonale vyhovujúcom našim slabostiam a našej pohodlnosti. Nikto za nás nič neurobí! Vždy budeme mať len takú vládu, akú si zaslúžime! Akú si zaslúžime tým, akí sme my samotní. Ako my samotní vážne usilujeme o dobro, česť, ľudskosť a ušľachtilosť. My, jedine my sme strojcami vlastnej lepšej budúcnosti! Ak neučiníme nevyhnutný krok a nezačneme sami od seba, nikdy sa nijakej lepšej budúcnosti nedočkáme! Nikto iný nám ju za nás nevytvorí, ani nevybuduje. Nijaká politická strana, ani nijakí štátnici!

Veľkou a doposiaľ nepoznanou zákonitosťou totiž je, že ľudia na vrcholných riadiacich postoch spoločnosti so všetkými ich chybami a slabosťami predstavujú v istom zmysle zrkadlo, v ktorom má národ možnosť spoznať svoju vlastnú tvár. Zrkadlo, ktoré národu neomylne hovorí: ľudia, takýto ste!

V súčasnosti sa totiž na vrchole spoločnosti nachádzajú majstri našich vlastných chýb. Chyby a nedostatky predstaviteľov politickej moci totiž zrkadlia chyby a nedostatky národa, z ktorého vzišli. Ak túto zákonitosť a toto prepojenie dokáže národ pochopiť a jeho základné bunky, čiže jednotlivci sa začnú vedome meniť k lepšiemu, potom, jedine potom sa budú môcť do vedenia štátu postupne dostávať ľudia omnoho vyšších morálnych a mravných kvalít. Lebo práve vládu takýchto ľudí si bude potom národ celkom oprávnene zasluhovať.

Myslieť si, že ja osobne som príliš nepatrným na to, aby som niečo zmenil je blud! Je to zásadný omyl, ktorým sa ľudia snažia ospravedlniť svoju lenivosť. Každá spoločnosť sa totiž skladá z jednotlivcov a morálna a mravná úroveň každého z týchto jednotlivcov určuje a ovplyvňuje morálnu a mravnú úroveň celej spoločnosti, ako i úroveň politickej reprezentácie, ktorá daný národ spravuje.

Všetko je teda úplne inak! Každý z nás nesie obrovskú osobnú zodpovednosť za to, či bude naša spoločnosť smerovať k lepšiemu. Ak totiž vážne a zodpovedne začneme meniť seba samých k lepšiemu, začneme tým zároveň meniť k lepšiemu absolútne všetko.

A práve o tomto zásadnom dosahu jednotlivcov na charakter veľkého celku spoločnosti by sa malo začať viac otvorene hovoriť. Malo by sa o tom učiť a mal by si byť toho vedomý každý človek. Každý z nás by si mal konečne uvedomiť, aká veľká zodpovednosť spočíva na jeho vlastných bedrách.

Ak ale túto osobnú zodpovednosť z nejakého dôvodu neprevezmeme, ak budeme iba lenivo dúfať, že lepší život za nás a pre nás vybuduje niekto iný, nejaký štátnik, vodca, alebo správna politická strana, potom si môžeme byť stopercentne istí, že sa skutočného zlepšenia kvality nášho života takým spôsobom, ako by sme si to predstavovali a priali nikdy nedočkáme.

A celkom na záver ešte pár slov od Johna Hancocka, ktoré dokonale potvrdzujú vyššie popisovanú zákonitosť vzťahu medzi druhom hodnôt, ktoré ľudia uznávajú a charakterom vlády, ktorú musia znášať. Tento múdry človek povedal: „Ľudia, ktorí preukazujú väčší rešpekt bohatému podliakovi než čestnému a statočnému človeku, ktorý žije v chudobe, si zaslúžia byť zotročení, pretože jasne ukazujú, že bohatstvo, nech už je získané akýmkoľvek spôsobom, má podľa nich väčšiu hodnotu než poctivosť.“

A ja iba dodávam, že práve pre túto ich vlastnú nepoctivosť im vládnu nie príliš poctiví. Skoro tak, ako nám.