Vreckový návod na revolúciu, alebo cesta k zmene spoločensko-ekonomického systému na Slovensku 8.

Najpotupnejší ústavný zákon a európske vzťahy

Slováci celé stáročia bojovali o svoju štátnosť, zvrchovanosť, suverenitu, jazyk, slobodu a územie. Proste o vlastné bytie. Z väčšími, či menšími úspechmi sa to darilo. Niekedy to bol akoby náhodný, vedľajší produkt geopolitických pohybov. Po zmenách v r.1989 sa však zdalo, že sme konečne získali dlho vytúžené. Po dosiahnutí štátnosti v r. 1992 a jej uvedení do života od začiatku roka 1993, sme mali všetko vo svojich rukách. S trpkosťou je však nutné konštatovať, že spoločnosť mentálne nedozrela nato, aby si niečo podobné zaslúžila a nedokázala získané výhody zužitkovať vo svoj prospech. Naplno sa však dokázali uplatniť všetky negatívne charakterové črty nášho národa.

Jeden môj priateľ vystihol mentalitu slovenského národa dokonale. Bolo to pri polemike o tom, prečo sa nedokáže vrátiť zo zahraničia domov a opäť sa adaptovať na život na Slovensku. Doslova povedal: „Slováci nie sú výbojný národ, nikdy nikoho neohrozovali, neutláčali, neobmedzovali. Oni sa vždy žrali medzi sebou. Na toto míňali svoju energiu počas celej svojej existencie.“ Keď si predstavím, kde sme už mohli byť, keby sme dokázali nasmerovať tok našej energie – naše úsilie správnym smerom. Celá spoločnosť sa mohla nachádzať na úplne inom stupni vývoja. Dnes, po ďalších skúsenostiach z vlastného bytia, je spoločnosť pripravená na vstup do vyššej úrovne. Bráni jej v tom niekoľko jedincov pri moci, kvôli ktorým sa nemôžeme posunúť tam, kam patríme. Spoločnosť totiž napreduje ako celok.

Mečiarove predstavy o fungovaní spoločnosti boli zvrátené a negatívne poznačili celý ďalší vývoj štátu. Pre občana, ako náhle pochopil diagnózu Doktora, bolo všetko lepšie, len nie existujúci stav. Na čelo spoločnosti bol zvolený ďalší pacient – Dzurinda. To, čo sa človeku deje , je zrkadlom jeho samého. Nič iné sme si nezaslúžili. Obaja boli zhmotnením nášho myslenia.

Dzurinda dielo skazy započaté Mečiarom dokonal. Pripravil Slovensko o ekonomickú aj politickú samostatnosť. Do ústavy sa mu podarilo za pomoci zákonodarného zboru zapracovať článok 7, odst.2, ktorým poprel celú filozofiu ústavy: „Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.“ Týmto aktom pochoval stáročný boj Slovákov o vlastnú štátnosť, vlastnú identitu, o ktorej sa hovorí už v preambule ústavy SR a poprel aj prvý článok ústavy SR, ktorý okrem iného hovorí o zvrchovanosti. Narušil tak celú koncepciu ústavy, ako najvyššieho zákona suverénneho, zvrchovaného a slobodného národa, tvoriaceho vlastnú štátnosť, a postavil nás do role vazala – podriadeného, zaviazaného svojmu pánovi (mnohí budú v tomto bode so mnou nesúhlasiť). Túto agendu po ňom prevzali všetci premiéri v rade. Stotožnili sa s ňou Radičová aj Fico. Ak chceme niesť sami za seba zodpovednosť, sami za seba musíme aj rozhodovať.

Podriadenosť štátov je jedným zo základných problémov EÚ. Avšak len sekundárnym. Je len nástrojom presadzovania politiky – ideológie v záujme „vyšších cieľov“. EÚ bola od času rozširovania o nových členov koncipovaná ako politický projekt riadený zhora, preto nemala dlhú životnosť. Akékoľvek pokusy o jej zachovanie v súčasnej podobe sú zbytočným míňaním energie. V tomto zmysle treba ponímať aj súčasné predsedníctvo Slovenska na čele EÚ. Snažíme sa o oživenie mŕtvoly. EÚ je klinicky mŕtva a nepomôže ani umelé dýchanie, ani masáž srdca. Nachádzame sa v čase čakania na funus. Nie je to žiadna škoda, len ďalší krok na stupni vývoja spoločnosti. Prekročením kritickej hranice je rozpad EÚ neodvratný a musíme s ním rátať vo vzorcoch budúceho vývoja ako s faktom. Akékoľvek pokusy o zachovanie EÚ v terajšej podobe sú márne.

Európu môžeme v zásade rozdeliť do štyroch kvadrantov. Mentálne je rozdelená medzi východom a západom, ekonomicky medzi severom a juhom. Prienik týchto oblastí veľmi presne určuje hranice budúceho usporiadania Európy, s prípadnou výnimkou severských krajín a Británie, ktorá sa nikdy s kontinentom nedokázala spojiť. EÚ svojou politickou ideológiou pokazila všetko, čo sa pokaziť dalo aj nedalo. (Ďalší dôvod pre vylúčenie politických strán z riadenia spoločnosti.) Vnášaním ideológie do riadenia spoločnosti predstavitelia EÚ rozbili úniu na všetkých úrovniach a dnes už nedokážu ovplyvňovať nielen svetové dianie, ale nedokážu riadiť ani úniu samotnú. Jednoducho povedané, doriadili to. Na úrovni ekonomickej popreli lapidárne zákony fungovania ekonomiky vnášaním ideologických rozhodnutí do „zákonov trhu“. Boli to nešťastné rozhodnutia týkajúce sa kolektívnej zodpovednosti (Grécko), spôsob riešenia problémov bankovníctva (Grécko, Cyprus, ale prebieha hlavne v súčasnosti a vrcholiť ešte len bude), sankcie (sankcie uvalené na Rusko poškodzujú hlavne nás samotných) a nerešpektovanie vlastných pravidiel (Lisabonská zmluva) a vnútorných dohôd (napr. v oblasti diverzifikácie zdrojov – Nord stream 2) týkajúcich sa fiškálnej politiky a ekonomiky. Riešenie finančnej krízy bude mimoriadne obtiažne, pretože ekonomické zákony platili pre ekonomiku nekonečného rastu. Dnes musíme prísť s iným pohľadom na fungovanie hospodárstva a na doposiaľ používané pravidlá rýchlo zabudnúť. Tieto úvahy budú predmetom samostatných kapitol, zverejňovaných niekedy začiatkom nasledujúceho roka. Na úrovni obrany, histórie a kultúry vrcholní politici EÚ rozvrátili jednotu štátov. V úrovni obrany oslabená únia sa dokonca snaží o vyprovokovanie ozbrojeného konfliktu s Ruskom (Ukrajina, Pobaltie), agresívnym spôsobom huckaná k tomuto kroku vedením NATO. Vpustenie inžinierov a jadrových fyzikov do EÚ má významné dosahy bezpečnostné, kultúrne, sociálne a aj ekonomické. Vedenie EÚ je priamo zodpovedné za jav, s ktorým chce teraz bojovať. Za rast radikalizmu a extrémizmu. Smutné je, že bojovať s týmto javom chcú tí istí politici, tými istými ideologickými prostriedkami, aké používali doposiaľ. Určite neuhádnete, čo bude nasledovať.

Ak nechceme byť naďalej vťahovaní do nezmyselných konfliktov a v najhoršom prípade do ozbrojenej vojny, je čas prevziať riadenie do vlastných rúk a niesť tak zodpovednosť za svoj vlastný osud a za budúcnosť  našej krajiny. V kontexte s európskym dianím je najvyšší čas na zmenu potupného článku 7, odstavec 2 a 3 ústavy SR a z toho vyplývajúcich následných konkrétnych krokov urobených v súvislostiach.