Prečo mnohých intelektuálov na Slovensku a v Česku straší ruská propaganda?

Najprv uvediem dva zaujímavé príklady. Prvý príklad je z Česka, druhý príklad zo Slovenska.

Prvý príklad: čo som sa dočítal na serveri Parlamentní listy ( PL ).

Dňa 6.12.2015 bol uverejnený rozhovor pod názvom „Takýto rozhovor o Ukrajine tu dlho nebol. Uznávaný profesor Rychlík to vzal dôsledne od cára.“  Impulz k napísaniu mojich poznámok som dostal hneď, ako som si mohol dočítať odpoveď profesora na  stanovisko politológa Petra Robejška. Keďže som zo Slovenska, nepoznám osobne ani jedného z týchto pánov. Z môjho pohľadu moje poznámky sú dôležité, pretože môžu ukázať, ako ľahko môže byť človek dezinformovaný a to bez rozdielu, či je iba absolventom základnej a strednej školy alebo je vedecká kapacita.

Druhý príklad: informácia v denníku Hlavné správy o tom, že Európsky parlament dňa 22.novembra 2016 sa má zaoberať ruskou propagandou zameranou proti EÚ, pretože táto propaganda podrýva súdržnosť EÚ. V tejto súvislosti svoj názor vyjadrila europoslankyňa za SR Jana Žitňanská. Podľa nej ruská propaganda je obrovskou hrozbou, ktorej sa Európsky parlament musí postaviť oveľa jasnejšie ako doteraz a prijať opatrenia na efektívny boj proti dezinformačným kampaniam. Europoslankyňa verí, že pomôže spoločná stratégia boja proti ruskej propagande.

Boj proti ruskej propagande z dôvodov ( vraj ) jej silnej a obrovskej hrozby pre EÚ je z môjho pohľadu výsledkom ukrajinskej krízy, ktorá bola založená, aby dostala verejnosť, vrátane mnohých intelektuálov, do tých správnych názorových postojov.

V otázke PL pre profesora Jána Rychlíka je citovaný  politológ Peter Robejšek, podľa ktorého ukrajinské obrodenie je z väčšej časti americkým projektom k oslabeniu Ruska a Európy.  Pre znalca moderných dejín slovanských národov je tento názor politológa neprijateľný. Profesor si myslí, že zo strany politológa ide iba o opakovanie  ruskej propagandy.

Prečo je pre profesora názor politológa neprijateľný?

Pretože podľa profesora  Rychlíka, ak je Ukrajina zvrchovaným štátom, má právo sa samá rozhodnúť, do akých medzinárodných štruktúr vstúpi.  S právom Ukrajiny na samostatnosť v rozhodovaní sa osobne súhlasím. Lenže profesor ako znalec určitej problematiky nemôže byť vše vedúci a nevšimol si, že jeho axióma o zvrchovanosti a právu nie je to isté, čo tvrdí politológ. Veta o ukrajinskom obrodení ako  z väčšej časti    americký projekt k oslabeniu Ruska a Európy nepatrí medzi tie axiómy, ktoré  majú ( či môžu mať ) vedecký charakter. Axióma politológa je z oblasti politiky a projekt oslabenia Ruska a Európy je preto výrazom politických záujmov USA, ktorý sa nemusí ( ! ) zhodovať s poňatím zvrchovaného štátu a uplatnením jeho práva.

V rozhovore boli  k sebe „položené“ dve axiómy, pre ktoré   nie je možné dosiahnuť zhodu, ak nemáme potrebné informácie. A nejde iba o potrebné informácie, ale aj o to, aká metodológia sa využíva pri práci s faktami, hodnotami, axiómami a podobne. Z postoja politológa vyplýva, že použil určité informácie, v ktorých boli dôležité fakty a určité politické rozhodnutia. Z postoja znalca moderných dejín  nejde o informácie z prostredia politiky, ale skôr o zásady a princípy, ktorých sa má pridržiavať zvrchovaný štát. Politológ zovšeobecnil politické aktivity USA, profesor sa venoval zovšeobecneniu toho, čo môže robiť Ukrajina.  Je zrejme, že profesor sa vo sfére politiky nepohybuje ako znalec, ako ten, čo má dostatok informácií. Axiómou profesora sa nedá vyvrátiť axióma  politológa, pretože iba informácie z prostredia politiky umožňujú rozpoznať, či záujmy USA a Ukrajiny boli totožné alebo rozdielne.

Lenže profesor v snahe odpovedať na položenú otázku to tak urobil a myslí si, že ide nielen o nezmyselné stanovisko politológa, ale ešte horšie, že ide o propagandu Ruska, ktorej politológ  z určitých dôvodov podľahol.  Profesor je presvedčený, že Američania nemajú s „ukrajinským obrodením“ nič spoločného.

V skutočnosti nejde ani o nezmysel, ale ani o ruskú propagandu. Toto je už moje tvrdenie a je potrebné, aby som našiel spôsob, ako to zdôvodniť.   K svojmu tvrdeniu použijem jeden jediný dokument, v ktorom nájdeme rozhovor s jedným dôležitým Američanom, ktorý o politike a záujmoch USA vo svete, v Európe a konkrétne aj na Ukrajine rozprával celkom otvorené a nezakryto.  Ide v ňom o rozhovor s výkonným riaditeľom „Inštitútu globálnych perspektív“ pri Columbijskej univerzite v USA, ktorý poskytol redakcií týždenníka „Európsky ekonomický vestník“ ( Dolné Sasko, Nemecko ), predpokladám, niekedy v júni 2014.

Nemám v úmysle rekapitulovať obsah rozhovoru s profesorom Paulom Christie, ale len ukázať na štruktúru jeho vysvetlenia politiky USA v Európe a vo svete. Predovšetkým si treba všimnúť, že profesor sa zameral na:

• Pripomenutie metódy „komu je to výhodné?“
• Komu zo svetových hráčov je výhodná situácia vzniknutá na Ukrajine (ukrajinská kríza )? Kto je najviac zainteresovaný na takejto kríze?
• Odpoveď je spojená s určením hlavného svetového problému.
• Čo je hlavný svetový problém? Vyriešenie finančných otázok vzniknutých z dôvodov rýchleho rozvoja ekonomiky USA a svetu hrozí krach americkej valuty.
• Pokiaľ sa nenájde riešenie, potom hrozí hlboká ekonomická kríza, pretože dolár je svetovou menou. Môže to vyvrcholiť zničením ľudskej civilizácie.
• Potom je potrebné hľadať mierovú cestu riešenia hlavného svetového problému.
• Mierová cesta iba tak, že bude možnosť uhasiť dlhy USA bez radikálneho pádu životnej úrovne a to iba na cudzí účet.
• Je nutné nájsť toho, kto pomôže Amerike riešiť jej finančné dlhy. USA budú potrebovať nové trhy zrovnateľné s trhom USA. Takýmto trhom bude európsky trh.
• Treba spojiť americkú a európsku ekonomiku Zeme v jedinú ekonomiku a k tomu je potrebné preorientovať ekonomiku Európy, aby vznikla jedna ekonomika.
• V tomto okamihu je tu problém k riešeniu: Existuje závislosť Európy na dodávkach energonosičov najmä z Ruska.
• USA potrebujú, aby sa v Európe vytvorila taká situácia, aby sa Európania zriekli energetickej spolupráce z Ruskom a prešli na spoluprácu s dodávkami energozdrojov z USA.
• Takáto zmena vo využití energonosičov je nevýhodná pre Európu, ale ona sa musí ( ! ) podieľať na obnovení americkej ekonomiky.
• Z dôvodov záchrany USA je potrebné prerušiť väzby medzi Európou a Ruskom, hoci Rusko bude silnie trpieť.
• Hlavnou úlohou udalosti na Ukrajine je rozdeliť Európu a Rusko natoľko, aby sa Európania naplno zriekli spolupráce s Ruskom a preorientovali svoju ekonomiku na kompletnú spoluprácu s USA.
• Ukrajina je iba prostriedok, pomocou ktorého je možné riešiť naznačený problém. Ukrajine je určená úloha závalu pre pretrhnutie ekonomických väzieb medzi Európou a Ruskom. A aká bude na Ukrajine forma vlády, to je vedľajšia otázka.
• Cez Ukrajinu vedú produktovody z Ruska do Európy a preto na Ukrajine má byť riadený chaos a ukončiť dodávky plynu a ropy z Ruska.
• Nech sa čokoľvek deje na Ukrajine, hlavné musí ostať zachované – ukončenie spolupráce Ruska a Európy. Teda žiaden úmysel USA stabilizovať situáciu na Ukrajine.
• USA sledujú výlučne svoj vlastný cieľ zachovania svetového finančného systému a kvôli realizácie tohto cieľa bola načatá ukrajinská kampaň po zničení ekonomickej spolupráce Ruska a Európy.
• Profesor jasne tvrdí, že všetky udalosti, ktoré prebiehajú na Ukrajine, je potrebné skúmať výlučne ( ! ) z pozície
• Dôležité bolo, aby konflikt na Ukrajine vznikol a pretrvával, teda, aby sa neukľúdnil. Aj z toho dôvodu dohodu medzi Janukovyčom a opozíciou bolo potrebné zo strany opozície porušiť, s čím sa vopred počítalo.
• Amerika potrebuje na Ukrajine taký politický či spoločenský poriadok, ktorý roztrhá ekonomickú spoluprácu Ruska a Európy. A americká politika spočíva v tom, aby sa udalosti rozvíjali práve týmto smerom. Moja poznámka: preto musel byť štátny prevrat a dosadenie persón podľa rozhodnutia USA.
• Aby došlo k likvidácií spolupráce medzi Európou a Ruskom, treba Európanov vystrašiť ruským nebezpečenstvom. Treba od základu zmeniť európsku verejnú mienku o spolupráci s Ruskom. Treba neustále zdôrazňovať agresivitu a nepredvídateľnosť Ruska. Média musia stále hovoriť o raste napätia na Ukrajine, o násilí a brutalite, ktorú páchajú Rusi.
• Európa sa aj zásluhou médií musí dostať do pred výbušného stavu. Nech sa Európania trasú možnou ruskou agresiou.
• Na činnosti masmédií teraz závisia nálady európskej spoločnosti a aj úspech ukrajinskej kampane USA.
• Rozbitie vzťahov medzi Ruskom a Európou povedie k tomu, že Európa bude nútená preorientovať svoju ekonomiku na USA, čo prinesie stimul k rozvoju americkej ekonomiky a postupnej likvidácií dlhov. Dôjde k gigantickému vkladu kapitálu do americkej produkcie bridlicového plynu.
• Ak Európa nebude súhlasiť s takýmto scenárom, bude to z jej strany neracionálne. Odsúdilo by to Ameriku na okamžitý krach dolára a potom by sa svet uberal najhoršou cestou – môže začať tretia svetová vojna za nové rozdelenie sfér vplyvov.
• Ak sa podarí preorientovanie Európy na tesnú ekonomickú spoluprácu  s USA, potom pôjde o novú jednotu pod názvom napríklad Organizácia Severoatlantickej spolupráce a to tým skôr, že vojenský základ takéhoto spojenia vo forme NATO už existuje.
• Rusko nebude plne vylúčené zo svetového spoločenstva, ale iba v tom prípade, pokiaľ nebude odporovať ( ! ) americkému úsiliu po prekonaní finančných problémov.

Tento prehľad som potreboval uviesť, lebo je veľmi dôležité chápať, čo sa v súčasnej dobe vo svete a v Európe deje, z čoho vyplýva ukrajinská kríza, prečo v Európe v každom štáte a každý deň sa neustále masírujú mozgy verejnosti, že Rusko je agresor a chce obnoviť nejaké svoje impérium.  Z uvedeného prehľadu vyplýva, že politológ sa nemusel mýliť, pretože má jasné informácie a nepodľahol propagande Západu.

Európska únia sa bojí ruskej propagandy. Dôvod môže byť veľmi jednoduchý: táto propaganda môže pravdivo popisovať záujmy a politiku USA, ktorej je podriadená EÚ, dokonca presne tak., ako o tom hovoril v redakcií týždenníka profesor P. Christie, ktorého ťažko môžeme upodozrievať z toho, že je zástancom Putina a samotného Ruska. Profesor pokladá svoje vysvetlenie politiky a spôsobu riešenia problémov USA za jasné mierové riešenie problému. Z toho dôvodu požaduje, aby svetoví lídri mali jasnú predstavu o tom, čo vo svete prebieha. Podľa neho iba kompletná otvorenosť politiky môže viesť k predvídateľným výsledkom.

Z praktickej skúsenosti týchto mesiacov a dní vieme, že od žiadneho politického predstaviteľa Slovenska, Česka ( možno s výnimkou prezidenta Zemana ) a ďalších členských krajín EÚ a politikov samotnej únie vôbec nič nepočujeme, čo by sa len priblížilo požiadavke kompletnej politickej otvorenosti. Pravdu iba zatĺkajú, zatĺkajú, zatĺkajú, aby čo najviac vynikol efekt o tom, že Rusko je nepriateľ Európy, je agresor a potrebujeme, aby nás niekto bránil. Na Slovensku, keď si pozrieme denník Sme z 9.12.2015, tak môžeme v ňom nájsť článok „Rusko zostáva hlavnou hrozbou“.  S „veľkou radosťou“ sa môžeme napríklad dočítať, že ochrana strednej a východnej Európy je dnes pre Washington, ale aj pre celú Severoatlantickú alianciu, hlavnou prioritou. Ruská bezpečnostná doktrína je podľa veľvyslanca USA pri NATO agresívna voči jeho susedom, ale aj k NATO. Preto americké ministerstvo obrany plánuje v roku 2017 zvýšiť rozpočet pre obranu Európy.  A pod rúškom tejto ochrany nás ani nenapadne, že v skutočnosti nejde o nič iné, iba o naplnenie záujmov USA v zmysle idey unipolárneho videnia sveta, v ktorom je svetovým šéfom Amerika.

Všimnime si, že v rámci rozhovoru týždenníka „Európsky ekonomický vestník“ profesor P. Christie reaguje aj na otázku, čo sa stane, ak Európa nebude reagovať na opísaný scenár a nebude mať záujem  vzťahy medzi ňou a Ruskom úplne zrušiť. Profesor P. Christie odkazuje, že môže začať krach dolára a môže začať tretia svetová vojna za nové rozdelenie sfér vplyvu. Ak by  sa mal naplniť scenár s negatívnym výsledkom pre USA, potom by ma zaujímalo, kde by sa takáto vojna mohla odohrávať. Myslím si, že nie je potrebné trikrát hádať, ak vylúčime možnosť, že USA nemajú záujem, aby bola na ich území.

„Ukrajinské obrodenie“  sa ako skutočná potreba Ukrajiny nateraz odkladá, pretože plán tohto „obrodenia“ pripravili USA a za pomoci EÚ  a samotných figurantov – intelektuálov krajiny a výkonných bojovníkov za ukrajinský národ – aj zrealizovali. Je škoda, že znalec moderných dejín slovanských národov si to nevšimol. Iba pán profesor vie, aké bremená usudzovania ovplyvňujú jeho myslenie a tvrdenia, ak sa netrafil do problému ukrajinskej krízy. Aby bolo možné uskutočniť skutočnú ukrajinskú obrodu, musí byť splnená podmienka, aby sa žiadny štát nemiešal do vnútorných záležitosti iného štátu, nezasahoval do vnútorného vývoja tak, že týmto zasahovaním iba prispeje do jeho rozvratu a zneužije obyvateľov krajiny pre vlastné ciele. Rusko to nebolo, kto sa zaslúžil o rozvrat Ukrajiny, Rusko bolo a je zainteresované na stabilnej Ukrajine. Ukrajina zatiaľ žije iba tým spôsobom, že je prostriedkom pre naplnenie cieľov svetovej veľmoci.

Pán profesor Rychlík sa zaradil medzi tých intelektuálov, ktorí sa ako prezidenti východných krajín Európy stretli v Bukurešti, aby mohli deklarovať, že stále existuje  agresívny postoj Ruska, ktorým podkopáva európsku bezpečnostnú architektúru a preto je potrebná prítomnosť NATO na ich územiach, ktorá musí byť „robustná, dôveryhodná a trvalá“. V jeho poňatí má vraj snaha Ruska o obnovenie sféry svojho vplyvu na území niekdajšieho ZSSR a neskôr i východnej Európy priamu súvislosť s poznaním, že pôjde o skutočnú hrozbu a preto je dôležité členstvo ( Česka, resp. Slovenska ) v NATO. Tento intelektuálny výkon profesora je pre mňa sklamaním, pretože problematika vplyvu jedného štátu na druhý a opačne ešte nemôže zakladať poznanie hrozby a potrebu obrany proti tejto hrozbe cez NATO, nie s využitím iných zdrojov spolupráce. Politici sa majú vyvarovať extrémov a snažiť sa v rámci zahraničnej politiky o presadzovanie vzťahov založených na vzájomnej spolupráci a pomoci.

Profesor akosi zabudol, že vzťahy medzi štátmi sa organizujú na základne medzinárodných zmlúv. Iba pripomeniem, že od roku 1995 je v platnosti Zmluva medzi SR a RF o priateľských vzťahoch a spolupráci. Predpokladám, že podobnú zmluvu má podpísaná aj Česka republika. Už v článku  1 našej slovenskej zmluvy sa jasne píše, ako budú zmluvné strany rozvíjať svoje vzťahy a akými zásadami sa budú riadiť. V zmluve je článok, ktorý pojednáva o tom, ako sa budú riešiť prípadné spory, ale v každom prípade mierovými prostriedkami. V zmluve je veľmi dôležitý článok 3, ktorý pojednáva o tom, že ak vzniknú z niektorej strany obavy, že by mohli byť ohrozené jej bezpečnostné záujmy, neodkladne sa majú uskutočniť konzultácie.

Keďže pán profesor je znalec moderných dejín slovanských národov, tak by sa mal zamerať na všetky platné zmluvy, vyhodnotiť ich plnenie, pozrieť sa na to, aké konflikty vznikli a boli riešené. Rusku možnosť vplyvu na susedné krajiny sa nepripúšťa a keď, tak sa to iniciatívne dáva do súvislosti s jej hrozbou pre okolité krajiny. Amerike sa dovoľuje ľubovoľné pôsobenie po celom svete vrátane svojvoľného a plánovaného miešania sa do záležitosti iných štátov a vôbec sa z toho nevyvodzujú žiadne ďalšie hrozby pre iné krajiny a samotný svet. Takýmto spôsobom historik nemôže pracovať, pretože sa z neho stáva iba „futbalový fanúšik“, ktorý za každú cenu bezmyšlienkovite háji farby svojho klubu.

Existuje dostatočné množstvo dôkazov ( zo strany samotného Západu ) o tom, že ukrajinskú krízu pripravili a zrealizovali USA za pomoci EÚ, ale hovorí sa iba o agresívnych akciách Ruska na Ukrajine. Tak ako USA chcú mať vojenské základne až pri hraniciach s Ruskom, tak isto v rámci ukrajinskej krízy bolo plánované získať Krym pre základňu NATO a teda USA. „Rodičmi anexie“ Krymu sa stali USA, pretože pripravili scenár ukrajinskej krízy v zmysle, ako o tom porozprával výkonný riaditeľ Inštitútu globálnych perspektív. A mať plán získať Krym pre USA, to z môjho pohľadu predstavuje politické „bohoruhačstvo“.

Za takejto situácie riešenie Krymu pripojením k Ruskej federácií je excelentným prejavom politickej múdrosti a v súlade s tým, aké nároky kladie politická etika na plecia politikov a občanov. Prezidenti východnej Európy sa v Bukurešti oháňali  európskou bezpečnostnou architektúrou, ale ani ich nenapadlo uvedomiť si, že aj Rusko môže mať svoju bezpečnostnú doktrínu, ktorú nakoniec USA a NATO pokladajú za agresívnu. Vieme si predstaviť, že na jednej strane USA a Európa majú právo  pokladať územie Krymu za územie pre jednotky NATO a na strane druhej Rusko má mať povinnosť nemiešať sa za žiadnych okolnosti do územia Krymu a súhlasiť s tým, ako USA cez NATO založili na tomto území svoje základne ? Celá hra je práve o tom, ako sa čo najbližšie dostať k hraniciam s Ruskom. Za výkrikmi o agresívnej politike Ruska k svojim susedom sa neskrýva nič iné iba to, aby si USA a NATO získali svoj vplyv na susedov Ruska a mali tieto krajiny na svojej strane. Iba v tomto okamihu si je možné uvedomiť, že aj axióma o zvrchovanosti a právu sa dá zneužiť pre iný zámer: byť pod poručníctvom USA. Toto poručníctvo sa v rámci priestoru demokratického Západu úspešne realizuje a je potrebné ho určitým spôsobom zavŕšiť na východe Európy.

Nebyť demokratického Západu na čele s USA, Krym mohol ostať aj naďalej súčasťou Ukrajiny. Osobne pochybujem, že v skutočnosti existuje nejaká európska bezpečnostná architektúra, ak EÚ je pod poručníctvom USA. Ale ak pripustíme, že aspoň formálne existuje, tak potom by sme si mali všimnúť, na čom je takáto bezpečnostná architektúra založená. V každom prípade na tom, čo už porozprával výkonný riaditeľ Inštitútu globálnych perspektív. Už som uviedol, že tým zásadným je rozorvanie vzťahov medzi Európou a Ruskom. A toto rozorvanie sa predsa nemôže udiať na základe medzinárodného práva a priateľských vzťahov medzi krajinami, ale na základe politických intríg, miešania sa do vnútorných záležitosti iných štátov, na základe rôznych farebných revolúcií a podobne.

Znalcovi moderných dejín v prípade Ukrajiny a Ruska doporučujem, aby si všimol, že k rozorvaniu vzťahov medzi Európou a Ruskom bol využitý t. z. „bismarckov motív“. Bismarck celkom jasne navrhoval, ako je potrebné zlomiť moc Ruska. Je potrebné Ukrajinu od Ruska nielen oddeliť, ale aj postaviť proti Rusku, je potrebné dve časti národa postaviť proti sebe, aby sa navzájom zabíjali. A na to treba nájsť a vyškoliť zradcov z radov národnej elity Ukrajiny, pomocou ktorej sa zmení uvedomelosť jednej časti národa tak, že budú nenávidieť všetko ruské. Pýtam sa, či je v tomto „bismarckovom motíve“ kúsok záujmu o iné národy tak, aby nažívali v priateľstve a bratstve, v porozumení a mieri?  „Bismarckov motív“ bol perfektne zrealizovaný a je priam naivné očakávať, že figuranti z radov národnej elity Ukrajiny mali za úlohu robiť politiku v prospech svojho ľudu, svojho národa, v prospech skutočnej suverenity Ukrajiny. To je blud, ktorému pod vplyvom propagandy Západu má podľahnúť aj verejnosť. K tejto verejnosti patria aj naši intelektuáli , od ktorých sa však očakáva, že svojou intelektuálnou činnosťou dokážu odhaliť to, čo sa odohráva v zákulisiach politiky, kde sa pripravujú plány a reálne politické rozhodnutia a činy.   Ako môže fungovať európska bezpečnostná architektúra bez Ruska a za situácie, že Európa bude úmyselne od Ruska oddelená, keď takáto architektúra môže fungovať iba na spoločných základoch vzájomne priateľskej spolupráci a pomoci ?

Je veľmi dôležité, do akého rámca vieme zasadiť politické procesy a udalosti a fakty s nimi spojené a potom sledovať, akú môžu mať vypovedaciu hodnotu. Z obsahu rozhovoru s výkonným riaditeľom Inštitútu globálnych perspektív jasne vyplýva, že ide o rozorvanie vzťahov medzi Európou a Ruskom. V tomto prípade môžeme tvrdiť, že podľa predloženého scenára príprava a realizácia ukrajinskej kríza sa musí posudzovať podľa politickej šablóny „konfrontačná politika Západu s Ruskom“. Iba v rámci tejto politickej šablóny môžeme pomerne presne určiť úlohu Majdanu, nasadenie národnej elity Ukrajiny do zodpovedných funkcií, pochopiť „anexiu“ Krymu a význam občianskej vojny na východe krajiny. Tak napríklad bez občianskej vojny a pričlenenia Krymu západná propaganda nemôže účinne vykrikovať o tom, že Rusko je agresor, že Európe hrozí nebezpečenstvo. Výkonný riaditeľ doslova žiada, aby sa všetko, čo sa odohráva na Ukrajine, je potrebné výlučne posudzovať z pozícií USA. A táto pozícia súvisí s politickou šablónou „konfrontačná politika Západu s Ruskom“. Použitie tejto šablóny si vyžadovalo, aby Majdan bol realizovaný ako štátny prevrat k dosadeniu do štátnej moci takých person, ktoré okamžite zabezpečia likvidáciu vzťahov Ukrajiny a Ruska na všetkých úrovniach.

Profesor Rychlík si to vôbec neuvedomil a toho sa nepridržiaval. Nemusel. Jeho skutočný postoj je možné zaradiť do inej politickej šablóny, ktorú nazývam „rusko-ukrajinský konflikt“. Tu patrí aj jeho konštatovanie, že Američania nemajú s projektom oslabenia Ruska a Európy nič spoločného. Táto politická šablóna je už o niečom inom. Majdan mohol byť nekrvavým protestom proti politike vlády a za skutočné reformy potrebné k vybudovanie demokratického právneho štátu, výmena politických predstaviteľov v orgánoch štátnej moci sa mohla udiať v rámci demokratických procedúr, priestor v politike by bol zatvorený pre rôzne nacionalistické a fašistické prejavy, nebolo by potrebné riešiť pričlenenie Krymu k Ruskej federácií a nebola by založená občianska vojna.

Vzťahy dvoch bratských národov sa mohli riešiť v rámci platných medzinárodných zmlúv, USA a aj EÚ by nevstupovali do vnútorných záležitosti Ukrajiny. V skutočnosti ukrajinská kríza nebola založená Ruskom v rámci politickej šablóny „rusko-ukrajinský konflikt“, pretože výber a vyškolenie person z radov národnej elity bolo záležitosťou USA.  Ak existovali niektoré nevyjasnené otázky medzi Ruskom a Ukrajinou, bolo možné si to všetko vydiskutovať. Za normálnych okolnosti dve suverénne krajiny si dokážu svoje vzájomné vzťahy vyriešiť, najmä, ak sú ich ekonomiky výrazne prepojené a občania ruskej národnosti či ukrajinskej národnosti žijú svoj život v obidvoch republikách. Za normálnych okolnosti sa používajú také politické prostriedky k riešeniu problémov, ktoré sú výrazom konsenzuálnych rokovaní medzi vládami obidvoch republík. Ak by sa udalosti na Ukrajine odohrávali podľa politickej šablóny „rusko-ukrajinský konflikt“, dá sa predpokladať, že Rusko by malo snahu ponechať v zodpovedných funkciách všetkých, ktorí majú záujem o rozvíjanie susedských vzťahov na dobrej úrovni a v prospech obidvoch krajín. Je možné predpokladať, že aktualizované  personálne zabezpečenie štátnej moci by sa určite neudialo podľa „bismarckovho motívu“.

Ukazuje sa, že byť dobrým znalcom moderných dejín napríklad slovánskych národov, nie je jednoduché a vyžaduje si to obrovské množstvo energie, ktorú treba vynaložiť na profesionálne zvládnutie historických dokumentov, na pochopenie politických procesov a javov, ktoré sa reálne odohrávajú a o ktorých sa často rozhoduje tajne, v skrytosti, podľa pravidiel intríg a miešaním sa do vnútorných záležitosti iných krajín. Pokúsil som sa zamyslieť nad axiómou politológa a axiómu profesora – historika.  V každej axióme sa skrýva aj vlastné poňatie hodnotenia takého politického javu, ktorý v súhrne nazývam ukrajinská kríza. Profesor ako profesionál sa v rozhovore jasne vymedzil tak, že Rusko pokladá za agresora a je preto dobre, že máme NATO. Profesor vôbec nepostrehol úlohu USA a  zamietol úvahu o tom, že USA mohli mať s ukrajinskou krízou niečo spoločného.

Takéto nedopatrenie v práci profesora je náhodné, nepodstatné alebo je výrazom toho, že nemá dostatok potrebných informácií z rôznych serverov a sleduje iba oficiálne masmédia, respektíve, keďže sa vymedzil, na ktorej strane stojí ( čo skôr nemal ), je „futbalovým fanúšikom“ Západu a z tohto dôvodu jeho intelektuálna činnosť nebola dostatočne sústredená na problém ukrajinskej krízy a jej pochopenie ?

Podľa Umberta Eca, intelektuálna činnosť spočíva práve v odhaľovaní nejednoznačnosti a sporných miest a v ich vynášaní na denné svetlo. Hlavnou úlohou intelektuála je kritizovať svojich súpútnikov. Ide o kritické hľadanie toho, čo je možné pokladať za približovanie sa vlastnému ponímaniu pravdy ( Päť úvah o morálke ). Z môjho pohľadu profesor sa sústredil na posudzovanie politickej reality podľa politickej šablóny „rusko-ukrajinský konflikt“ a ostatné ho nezaujímalo. Lenže pokiaľ si dovolil pridať sa na stranu NATO, už si to žiadalo, aby svoju intelektuálnu činnosť rozšíril aj na preskúmanie politických procesov a javov podľa politickej šablóny „konfrontačná politika Západu s Ruskom“. Prečo to zdôrazňujem?

Spôsob, akým sa pristupuje k politickým procesom a javom, ako sa vyhodnocujú fakty a ako sa zovšeobecňujú, súvisí s tým, ako sa potom píšu a vykladajú moderné dejiny slovanských národov. Ak profesor zotrvá na chápaní ukrajinskej krízy podľa politickej šablóny „rusko-ukrajinský konflikt“, potom týmto spôsobom budú písané aj moderné dejiny. Moji vnukovia nájdu v textoch o Ukrajine iba to, ako Rusko tejto krajine ubližovalo a bránilo jej v tom, aby sa pričlenila v nádeji na lepší život k Západu. O politike USA a EÚ vo vzťahu k Ukrajine a Rusku nebude žiadna reč.

A aké potom bude hodnotenie a opis juhoslovanskej krízy, to ukáže tiež budúcnosť. Všetko bude záležať od poctivej práce intelektuálov, ktorí sa budú dôležitým témam venovať. Bude preto potrebné posilniť význam intelektuálnej činnosti tak, aby mohol spolupracovať historik s politológom, aby sa venovala pozornosť používaniu metód pri výskumnej práci, aby sa intelektuáli zbavili pokušenia zakladať výskum na jasnej pozícií „futbalového fanúšika“ a aby sa našla odvaha odkrývať  tajné rozhodnutia ( dokumenty ), odkrývať intrigy moci  a podobne.

Dovolím si tvrdiť, že podobné prípady v radoch intelektuálov existujú aj na Slovensku. Rozhovory poskytovali napríklad týždenníku PLUS 7 DNÍ takí intelektuáli ako je historik SAV Dušan Kováč, filozof Miroslav Kusý či Alexander Duleba. A všetci svorne sa zhodli na tom, že Rusko je agresor a že USA nemajú s ukrajinskou krízou nič spoločného. Keď sa takáto skupina intelektuálov dá dokopy, ako sa dá veriť tomu, že o moderných dejinách slovanských národov alebo vôbec Európy, budú písať objektívne, nezaujate, s využitím aj tých faktov, ktoré sa môžu zamlčať?

Všetko, čo som napísal v súvislosti s prvým prípadom na adresu profesora Rychlíka, platí aj pre europoslankyňu za SR Janu Žitňanskú. Ak je ruská propaganda obrovskou hrozbou pre EÚ, tak zo znamená, že administratíva Bruselu sa niečoho obáva a jednou z nich môže byť aj vedomie o osude EÚ: aby nezanikla a aby sa z nej definitívne sformoval super štát, ktorý bez problémov „pohltí“ jednotlivé národné štáty. Za situácie, že západná propaganda má čo pred svojimi obyvateľmi skrývať, ruská propaganda nie je žiaduca, pretože, povedané slovami samotnej europoslankyne, musí odhaľovať šírenie nepravdivých správ alebo polopravd, jasne ich pomenovať, brániť sa proti ním a vysvetľovať, že realita je iná, než sa ju dezinformátori ( z demokratického Západu – poznámka D.H. ) snažia šíriť. Postoj europoslankyne Jany Žitňanskej  dosvedčuje, že vôbec nepochopila  problematiku ukrajinskej krízy a jej súvislosti či politické dôsledky. Preto môžem jednoznačne zdôrazniť, že jej predstavy o boji proti ruskej propagande sú akýmsi naparovaním sa za peniaze daňových poplatníkov, ktorých svojimi nezmyslami ešte viacej dezorientuje. Z jej strany by bolo oveľa rozumnejšie, aby v rámci svojej pôsobnosti presadzovala opatrenia za skvalitnenie západnej propagandy.

Je na škodu veci, že tak v Česku ako aj na Slovensku sa nájde dostatok intelektuálov ( vedeckých kapacít ), ktorí sa vzdali potreby kompletnej otvorenosti politiky tak, ako to urobil výkonný riaditeľ Inštitútu globálnych perspektív, a majú snahu zaradiť sa k tým skupinám výkonných pracovníkov médií, ktorí pracujú na zmene nálad európskej verejnosti: prijať konfrontačnú politiku demokratického Západu s Ruskom ako základ nového spôsobu života v Európe a vo svete. Lenže to je cesta, ktorá skôr môže viesť k vojenskej konfrontácií ako k mierovému spolunažívaniu. Dejiny už mali možnosť potvrdiť, že tam, kde existuje hlavný svetový problém, tam je možné nájsť aj najlepší dôvod viesť vojnu.

Dušan Hirjak