Nielen dnes, ale bolo tak aj u apoštolov. Keď bol pri nich Ježiš ako fenomenálny uzdravovateľ, robič zázrakov, kriesič mŕtvych, mocný vyháňač démonov, prorok, čo vedel aj mocne verbálne zaburácať pred faraónskymi rozdrapencami hrozivé Beda Vám, to jeho najbližší mali účasť na jeho bohavedomí .A určite mali z toho zvýšené sebavedomie. Po strachu ani stopy.Ale keď si po Ježiša prišli banditi s mečmi a kyjakmi, aj apoštoli sa preľakli, a vydesení zdúchli. Ponížený a zneuctený kráľ prorokov, to bolo nad ich sily… A nakoniec ukrižovaný tými idiotmi pri moci… No katastrofa…
Takto si aj my myslíme, že sme apoštoli, a realita nám zrkadlí skutočný stav, že sme ešte ako takí nedospelí chlapci. Kde sa tá dostrašenosť v nás berie? Veď už máme dospelé a mužné telá? To je kardinálna otázka.
Jedna z jednoduchých odpovedí na zložitú otázku, a nie pravdepodobne nesprávna je, že nedávame pozor na to, čo je v našom živote podstatné, a za najdôležitejšie považujeme to, čo skalopevným veru nie je. Tento náš zlozvyk máme tak hlboko zakorenený, že si ho ani neuvedomujeme, čiže sa z neho ani nespovedáme a teda ani nerobíme z neho pokánie. Takto utajene sa do nás nasťahuje nekvalita, ktorá sa prejaví tak, že keď príde na lámanie chleba, a máme prejaviť pred vlkom či korupciou statočnosť, tak miesto toho opakovane púšťame svoju zbabelosť do gatí a zdúchneme sa schovať do strážnej búdy.
Apostázia, čiže odpad od odvážneho vyznávania viery, sa prejavila už pri apoštoloch, a opakuje sa v rôznych modifikáciách počas celých dejín. Či to bolo napr. za komunizmu či za nacizmu, väčšina bačov i oviec viacmenej prihrbene takticky vyčkávala a mlčala. Iba jednotlivci, ako tzv.baránkovia, sa nahlas ozývali a boli ochotní znášať vyhrážanie sa aj prenasledovanie. Bolo, je a do konca sveta aj bude. Veľa je sv. krstom povolaných, ale málo vyvolených…Čiže tých, či si vyvolia sa netriasť pred nosičmi problematických bacilov. Strašiakmi, čo zastrašujú iných iba preto, lebo sami majú plno strachu pred svojim svedomím, a takto nedôstojne sa ho na chvíľu zbavujú!
Inštruktáž, že prečo jeden kresťan dostane silu od Ducha Svätého a nebojí sa v hodine pravdy nahlas sa ozvať a iných 99 vrajkresťanov, mali by sme ich nazvať z nadhľadu skôr katechumenmi, čiže čakateľmi na kresťanstvo, dostane silu na iba mlčať a dostrašene sa krčiť, toto školenie Vám dá dnes málokto.
Ak ste zavítali až sem, tak uvažujte.
Ježiš nám prikázal, aby sme ohlasovali jeho evanjelium. V ňom nám jasne povedal, že ak budeme zachovávať jeho inštrukcie, tak si budeme ctiť aj Jeho Otca. My sme si však zvolili miesto toho ako milovníci všetkých zliav kresťanstvo také akoby druhotriedne, ktoré inštrukcie, ktoré povedal sám Ja Som odsunieme nabok ako nedôležité! A pomôcky druhoradé, treťoradé a štvrtoradé okrajové cirkevné zvyky a návody zo slovenského talmudu dáme do centra svojho uctievania. A navzájom sa kontrolujeme, či to zachovávame a ešte sa potľapkávame po pleciach, kto tento výpredaj toho podstatného z nás robí najhorlivejšie.
Napr. evanjelium hovorí, že treba napomenúť iného najprv medzi 4. a potom medzi 6. očami. Na to pravidelne zabúdame, ale iného ideme ohovoriť či sa vyspovedať. Úplne bežná a častá zrada Kristových slov. Nikto v národe neburáca, že to treba zmeniť. Nikto! Udanie je úplne bežná vec. Aj preklad kňaza z jedného miesta na miesto iné na základe udania… Bez evanjeliového bratského napomenutia, na ktoré vraj roky nebol čas…
Ak prinášaš na sv.omši obetný dar Bohu, a tam si spomenieš, že Tvoj brat Ťa dal predvolať na cirkevný súd, lebo ho udali a osočili, a Tvojou povinnosťou to bolo vyšetriť. Neučinil si tak, a miesto toho si 6 kňazov vyhodil zo zamestnania, to je akože v poriadku súdruh? Veríš Ty vôbec v Boha? Kňazov takto oskalpovať o kňazský stav, to netrápi nikoho z kompetentných na Slovensku? To trénujeme výsmech? A viete že sa to raz obráti voči tomu, kto toto pácha? Aj tomu kto toto toleruje?
Ježiš hovorí, že musíme sa zrieknuť všetkého, inak nemôžeme byť jeho učeníkmi. Toto my neriešime, my to ani nemáme vrajkresťania potrebu správne pochopiť, čo tým Ježiš myslel. S lenivým mozgom si namýšľame, že sa to týka iba rehoľníkov, čo sľúbia chudobu keď idú do kláštora. A keď nejaký kláštor navštívime, tak nás ide šľak trafiť, že ten rehoľník má o seba doživotne postarané, žije v oveľa dôstojnejších pomeroch ako rodina s troma deťmi, čo sa tlačí v dvojizbovom byte, nemá zaplatené účty, lebo manžel prišiel o robotu a hrozí, že keď nezaplatia ďalšiu hypotekárnu splátku aj o ten vlastne prenájom od banky môžu zrazu prísť.
To, že zrieknuť sa kresťan má všetkého v duchu, a považovať všetko za nie svoj, ale Boží majetok, tak na to prídu asi iba vyvolení. Lebo ostatní budú z mnohého paradoxného vo svete aj v cirkvi ako vyvalení.
Vyvalení a plnogatní sme pravdepodobne preto, lebo opakujeme v prvomrade to, čo existuje ako mnohé podporné veci v cirkvi, ale to, čo Ježiš vo svojom evanjeliu určil ako veci hlavné doslova zaťato, s ukrutnosťou voči sebe a bez pokánia ignorujeme. Bodaj by to tak nebolo.