Čipovanie psov nás nezaujíma ? Totalitná moc o krok bližšie k občanovi.

Bol by som rád, ak by budúcnosť ukázala, že som sa mýlil v svojom osobnom predpoklade takto formulovaného: Čipovanie psov predstavuje dôslednú prípravu na čipovanie ľudí v budúcnosti ! Z čoho vyplýva toto moje tvrdenie ? V prvom rade vyplýva z novely zákona o veterinárnej starostlivosti, ktorý NR SR schválil a dotýka sa aj otázky čipovania psov. V druhom rade vyplýva z pochopenia existencie konceptuálnej moci existujúcej na nadnárodnej úrovni dotykajúcej sa svetovládnych ambícií a totalitnej nadvlády nad človekom. V tomto druhom prípade využitie mikročipov sa v rámci zavedenia moderného fašizmu plánuje a je to taký výdobytok vedy a techniky, ktorý bude v prvom rade zneužitý v neprospech človeka.

Súvislosť medzi schválením novely zákona o veterinárnej starostlivosti v prípade čipovania psov a konceptuálnou mocou na nadnárodnej úrovni existuje, ale je potrebné si uvedomiť, že nikto z politikov vládnej moci či vôbec štandardných politických strán túto súvislosť nebude odhaľovať. Súvislosť uvedených dvoch úrovni a to národnej ( schválenie čipovania ) a nadnárodnej ( využitie mikročipov na ovládanie človeka ) existuje v tom, akým smerom sa má otázka čipovania na verejnosti ( pre občanov ) otvoriť. Tu existujú len dve možnosti: a) buď najprv otvoriť proces čipovania ľudí a potom napríklad psov alebo b) buď najprv otvoriť proces čipovania psov a potom pokračovať s úsilím o čipovanie ľudí.

Aby sme si vybrali smer procesu čipovania, nepotrebujeme si robiť teoretické štúdie. Je pomerne jednoduché sa dopracovať k tomu, že je výhodné začať proces čipovania, vychádzajúci zo širších súvislosti, práve od národnej úrovne a teda tak, aby sa presadilo povinné čipovanie psov. Má to svoje veľké výhody, ak sa na to dívame z pohľadu konceptuálnej moci: a) je to vynikajúci spôsob podnikania pre určité firmy, b) je to vynikajúci spôsob, ako si občania majú a môžu zvykať na čipovanie ako na niečo čo sa pre život stáva bežným javom ( napríklad platobné karty ). Upozorňujem, že táto argumentácia na našej národnej úrovni nezaznieva a nikto z politikov sa takouto argumentáciou verejne nezaoberá.

Na národnej úrovni – v prípade Slovenskej republiky – výhody čipovania psov si vymýšľa Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Podľa novely zákona zviera sa stáva živým tvorom, cítiacou bytosťou. Pochopil som, že povinným čipovaním psov má každý vlastník psa a vôbec celá spoločnosť pochopiť, že ide o otázku ochrany zvierat. Ministerka si myslí, že vraj sa zlepší postavenie zvierat v našej krajine a že týmto zákonom sa posunieme do kultúrneho sveta. Čipovanie psov má riešiť problém s množiteľmi psov. Má sa dosiahnuť to, aby útulky psov neboli preplnené a stratené psy sa mohli rýchlo vrátiť k svojim majiteľom. Novela zákona má klepnúť po prstoch aj rôznym špekulantom so psami a dáva určité právomoci veterinárnym inšpektorom, aby mohli v prípade podozrení vstupovať do obydlia majiteľov.

Dôvodová správa k novele zákona o veterinárnej starostlivosti uvádza, že to prinesie progres v mnohých problémových oblastiach chovu, zdravia a ochrany psov a zdravia ľudí. Povinné čipovanie psov sa navrhuje vzhľadom na množstvo problémov v praxi v súvislosti s dohľadom zvierat, s páchaním priestupkov, keď zviera poraní človeka, s dokazovaním trestných činov týrania psov, s identifikáciou a registráciou zvierat, ktoré sa stratili, boli opustené ako aj pri dokazovaní vlastníckeho a iného vzťahu k zvieraťu a tiež kvôli prehľadu o vakcinovaných psoch proti besnote. V podobnom duchu sa môže v budúcnosti zdôvodňovať aj potreba toho, aby človek ako živá, cítiaca a mysliaca bytosť si dával implantovať mikročip do svojho tela, pretože bezpečnosť človeka a spoločnosti bude prvoradá.

Všetky uvedené dôvody pre čipovanie psov, ktoré je odborne pomenované ako označenie transpondérom, nie sú založené na žiadnom poznaní skutočných problémov týkajúcich sa psov a ich majiteľov. V dôvodovej správe ich nenájdeme. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR si nedalo tú námahu, aby bola spracovaná presná analýza problematiky chovu psov a problémov s ním spojených. To sú iba všeobecné zdôvodnenia. Ani ja žiadnou analýzou nedisponujem a preto si na základe iných prístupov k uvedenej problematike najskôr uvedomujem, že absolútna väčšina psov aj so svojimi majiteľmi nevykazujú pre spoločnosť a pre seba žiadny problém a čipovavanie vôbec nepotrebujú.

Povinné čipovanie psov bolo zákonom stanovené nie z dôvodov riešenia zistených problémov, ale z dôvodu, že to vyplýva, podľa môjho zistenia, z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 576/2013 o nekomerčnom premiestňovaní spoločenských zvierat, kapitoly IV, článku 17, ods. 1. Podľa prílohy k nariadeniu sa toto čipovanie má týkať troch spoločenských zvierat: psov, mačiek a fretiek. Novelou zákona psa sme teda vyhlásili za živého tvora ( čo vieme už dávno ) a za cítiacu bytosť ( čo tiež vieme už veľmi dávno ) a vzápätí sme na túto bytosť ( možno v určitom smere mysliacu ) uvalili silnú ťarchu – povinnosť byť očipovanou bytosťou, ktorá ako spoločenské zviera má predpoklady, spoločne aj so svojim majiteľom, vykazovať určité extrémne aktivity.

Myslím si, že za normálnych okolnosti bolo úplne postačujúce ponechať psov v doterajšom spôsobe ich evidencie. Veď obce a mesta majú povinnosť viesť evidenciu psov, k tomu sú k dispozícií aj evidenčné známky s číslom a názvom obce a majitelia psov sú povinní platiť aj miestny poplatok za psa. Lenže okolnosti nie sú normálne, pretože predstavitelia nášho štátu postupne sa bez vedomia a súhlasu občanov vzdali rôznych kompetencií na národnej úrovni a svojimi podpismi pod základné zmluvy o fungovaní EÚ ( napríklad Lisabonská zmluva ) umožnili, aby EÚ postupne riadila život v každom národnom štáte. Naši naivní politici tejto svojej zradcovskej politike hovoria, že ide o to, aby existoval súlad národnej legislatívy s legislatívou EÚ. Aká väčšia moc môže existovať nad štátnou mocou národného štátu ?

Vláda SR ako výkonná moc a Národná rada SR ako zákonodarná moc uložili občanom povinnosť čipovania psov. Tým sa jasne vyjadrili, že nemajú záujem , aby problém čipovania psov sa mohol u nás riešiť ako problém, ktorý ponechajú v oblasti autonómneho ( samostatného ) rozhodovania. Autonómne rozhodovanie je o tom, že o čipovaní svojho psa si má možnosť rozhodnúť jeho majiteľ. Zároveň malo platiť, že majiteľ psa je zároveň ten, kto má určité záujmy ( ako človek ) a že o jeho záujme nemá rozhodovať zákonodarný orgán a vláda SR, ale on sám. Každého majiteľa psa na území SR pokladám za dostatočne kompetentného, aby rozhodol, či jeho pes a on sám ako majiteľ potrebuje čipovanie. Čo teda nám, občanom, naša vládna moc a zákonodárny zbor novelou zákona o veterinárnej starostlivosti v otázke čipovania psov odkázali ?

Odkaz je jasný: občan v otázke čipovania psov nie je kompetentný, nie je odborne znalý problematiky a tiež nemá dostatočné mravné kvality. Rozhodovanie o čipovaní malo teda ostať na lokálnej úrovni ako osobná voľba a kompetencia každého majiteľa psa. Ak by to tak bolo, potom by sa nemohli naplniť predstavy o potrebe čipovania na nadnárodnej úrovni, kde sa už pracuje s konceptuálnou mocou – tí, ktorí ju majú alebo si ju prisvojujú, už vopred vedia, aké ciele a záujmy sledujú. Podľa môjho odhadu pri rešpektovaní osobnej voľby a osobnej kompetencie by percento psov s čipom bolo veľmi nízke, čo by mohlo vo výsledku znamenať, že nezáujem o čipovanie jasne prevláda.

Čo môžeme vypozorovať s riešenia problematiky čipovania psov ? Štát uplatnil svoju moc autoritatívnym spôsobom a to bez vedomia a súhlasu občanov. Majitelia psov budú musieť rešpektovať rozhodnutie štátnej moci, hoci pre väčšinu to nepredstavuje prijateľné riešenie. Ukazuje sa teda, že na jednej strane proklamujú politici, že žijeme v demokratickom právnom štáte a na druhej strane môžem konštatovať, že v konkrétnych situáciach sa môžu vyskytovať tak demokratické ako aj nedemokratické rozhodnutia jednej a tej istej, napríklad štátnej autority. Prípad čipovania psov je o nedemokratickej aktivite štátnej moci, pretože moc si robí nároky byť legitímnou aj za situácie, keď nevznikne z rýdzo demokratických postupov, čo napríklad znamená, že povinnosť nebola stanovená na základe výsledku referenda či súhlasu majiteľov psov v každom meste a obci v SR.

Z môjho pohľadu stanoviť povinnosť čipovania psov bolo potrebné riešiť na základe demokratických postupov a vtedy by bolo možné tvrdiť, že rozhodnutie štátnej moci je legitímne. Prečo to tak nie je ? Ide o dva problémy. Prvým problémom je to, ako sa správa štátna moc na národnej úrovni. Štátna moc vinou jej hlavných predstaviteľov už roky stráca suverenitu a zvrchovanosť a preto pri rozhodovaní sa, či použije vo vzťahu k občanom demokratické postupy, berie ohľad na nadnárodnú moc, ktorú pomáhala úspešne formovať a budovať – na EÚ a jej orgány a organizácie. Ak štátna moc brala ohľad na EÚ, potom tu bola iba možnosť stanoviť – nariadiť niečo občanom ako povinnosť. To bolo splnené. Druhý problém súvisí s tým, ako bola postupne ustanovená a zriadená EÚ.

Je to ťažká téma a nie je mojim zámerom túto tému rozoberať práve v tomto článku. Preto určité poznatky zovšeobecním do jasného konštatovania. EÚ ako politické teleso na nadnárodnej úrovni nemá svoju moc legitímne, pretože: a) má patriť pod už existujúcu moc každého členského štátu, pričom v skutočnosti to tak nie je a za b) pretože nevznikla z rýdzo demokratických postupov, nakoľko občan je zdrojom štátnej moci, čo znamená, že občanovi nebolo dovolené, aby k schváleniu základných dokumentov EÚ mohol uplatniť svoju osobnú voľbu a svoju kompetentnosť, pretože v otázkach života v určitej spoločnosti sme približne rovnako kompetentní. Je možné konštatovať, že zo strany výkonnej a zákonodárnej moci nebola použitá zásada politickej rovnoprávnosti, čo znamená, že nebolo zavedené kritérium osobnej voľby.

Čo je teda zaujímavé na politike vládnej moci či na politike našich ústavných činiteľov ? Že sa požaduje, aby občania rešpektovali EÚ ako nadnárodnú autoritu práve v takom zmysle, v akom som uviedol, že ako politické teleso nemá svoju moc legitímne – viď vyššie bod a) a bod b), pretože ak to neurobia , tak sú extrémisti. Ak občan má nejaké pripomienky smerom k EÚ, tak túto autoritu vraj ohrozuje. Pokračuje sa teda v rešpektovaní a podpore EÚ ako už mocenskej autority, ktorú nadobudla pochybnými spôsobmi a bez demokratických postupov a nám, občanom, sa na základe toho ukladajú buď povinnosti alebo sa prijímajú represívne opatrenia.

Čipovanie psov bolo uložené ako povinnosť. Má to aj svoju skrytú stránku. Na problematike čipovania psov bude možné „vyškoliť“ ďalších pragmatických ľudí bezvýhradne oddaných Bruselu a jeho záujmov, ktorí budú doslova špicľovať živých a cítiacich tvorov ( pes a človek ), spolupracovať s políciou a pomáhať riešiť jednotlivé prípady. Nemalo by skôr existovať také poňatie ochrany zvierat ( spoločenských ), ktoré by zakazovalo čipovať cítiacu živú bytosť ? V prípade človeka sa k zákazu jeho čipovania musíme dopracovať.

Je možné tvrdiť, že náš štát bol zase zneužitý v prospech ideológie liberalizmu. Ten neberie ohľad na žiadne záujmy občanov a spoločnosti ako celku, iba na svoje jasné totalitné praktiky. V prípade takej politickej strany ako SMER – SD je to veľmi divné, že jeho poslanci hlasujú za čipovanie psov. Z hľadiska politiky sociálnej demokracie ako takej to nedáva zmysel. Skôr možno treba hľadať odpoveď v konštatovaní, že štandardné politické strany ( v prvom rade ) už aj v SR sú viacej oligarchické ako demokratické a preto nie je problém aj čipovanie psov odhlasovať.

A čo my, občania ? Nám je to aspoň na prvý pohľad úplne jedno. Máme dôležitejšie úlohy ako je čipovanie psov. Máme byť slušní. Sme v situácií, že ani psy a ani ich majitelia či občania vôbec neprotestujú. Obidva živé tvory sú pripravené prijať to, čo bolo nariadené zákonom. Sú vopred zmierení, lenže iba pes s tým nemôže nič urobiť. Človek – občan tejto republiky, môže konať v prospech seba a v prospech psa. To je minimalistická požiadavka na občana. Nedá sa teraz vyvrátiť moja téza, že čipovanie psov je prípravou na čipovanie ľudí. Budúcnosť o tom rozhodne, ale v prospech občana bude toto rozhodnutie mať význam len vtedy, ak si svoj prospech vybojuje.

Ak si prajeme, aby naše deti a naše vnúčatá v budúcnosti z rôznych dôvodov dostali do svoje životnej výbavy okrem drahých hypotekárnych úverov aj kvalitné mikročipy, stačí, ak v tejto dobe ako občania nepohneme proti čipovaniu ani prstom. Maximalistická požiadavka na občana jej jasná: má všetkými demokratickými spôsobmi bojovať proti čipovaniu psov s vedomím, že je to jeden z dobrých spôsobov prípravy občanov ( obyvateľstva krajiny ) na čipovanie ľudí.

Dušan Hirjak