Hľadanie mierotvorcov na Slovensku a v Európe. Čo je potrebné k tomu urobiť?

Jedného času náš predseda vlády Slovenskej republiky pán Róbert Fico konečne (!) povedal niečo, čo v alternatívnych médiách sa píše už dávnejšie – o hrozbách vojny v Európe. A už dávnejšie sa píše aj o tom, že pod vedením USA a za spolupráce EÚ sa všetko konanie novej štátnej moci na Ukrajine usmerňuje ( riadi ) tak, aby Ukrajina sa postarala o dlhodobý konflikt s Ruskom.

Pán Róbert Fico sa otvorene zdôveril s tým, že má informácie o priamom vojenskom konflikte ako o veľkom rusko – americkom konflikte. Povedal nám aj to, že ak takýto konflikt vznikne, ak vypukne vojna, Slovensko bude veľmi trpieť. Osobne si neželám vznik vojnového konfliktu, ale ak by k takémuto činu došlo, tak sa naplní to, čo tvrdí Fico o veľkom utrpení Slovenska. Lenže toto utrpenie by nezasiahlo iba Slovensko, ale celú EÚ.

Hrozba veľkého vojnového konfliktu nevznikla iba pred pár dňami, ale je výsledkom politiky, ktorú presadzujú v národných parlamentoch a v inštitúciách a organizáciách EÚ národní politici na čele s ústavnými činiteľmi a celý politický a administratívny aparát v Bruselu. Počas celého roka 2014 a v ďalších rokoch sa cieľavedomé organizovali politické záležitosti v  členských krajinách a v Bruseli tak, aby jednoznačne bola dávaná podpora štátnej moci na Ukrajine vzídenej zo štátneho prevratu v jej úsilí o vedenie občianskej vojny proti východu a juhovýchodu Ukrajiny a v jej rozpútanej vojnovej hystérií proti Rusku a prezidentovi Putinovi. Náš Západ na čele s USA bez váhania vedie permanentnú vojnu proti terorizmu a počíta sa s tým, že verejnosť Európy je už dostatočne zmanipulovaná problematikou boja proti terorizmu.

Ak chceme hľadať vinníkov za dnešnú kritickú situáciu v Európe, tak EÚ nemôžeme obísť a medzi vinníkov sa žiada zaradiť aj našich politikov na čele s ústavnými činiteľmi.  Všetci svorne ako jeden muž sa bezmyšlienkovite a zápalisto prihlásili do služieb USA a ich politiky, hoci sa o tom verejne príliš z ich strany nehovorí. Podobná atmosféra panuje aj v masmédiách. Iba tak sa mi žiada pripomenúť, ako neoficiálne sa  v novembri 2013 stretnutia v Bielom dome s prezidentom Obamom zúčastnili predseda vlády SR, minister zahraničných vecí SR a minister vnútra SR. Predpokladám, že na stretnutí bolo hovorené o mnohých veľmi dôležitých otázkach života v Európe, vrátane pripravovaného vývoja na Ukrajine. Amerike v skutočnosti o Ukrajinu nejde, ide skôr o likvidáciu ekonomických vzťahov Európy s Ruskom a o záchranu USA Európou.

To nie je môj  výmysel a ani ďalších triezvo uvažujúcich ľudí. Existujú dokumenty, že v redakcií týždenníka „Európsky ekonomický vestník“ ( Dolné Sasko, Nemecko ) sa konal ( jún 2014 ) rozhovor s výkonným riaditeľom  Inštitútu globálnych perspektív pri Columbijskej univerzite profesorom, doktorom filozofie Poulom Christie, ktorý o politike USA v Európe a vo svete hovoril veľmi otvorene a tvrdo. Kto si prečíta tento rozhovor, dostane jednoznačnú predstavu o tom, čo sa teraz deje v Európe a na Ukrajine. Ukrajina sa podľa profesora musí stať neprekonateľnou bariérou medzi Ruskom a Európou. Je podľa neho potrebné od základu zmeniť európsku verejnú mienku o spolupráci s Ruskom, čo znamená, že veľmi dôležitá úloha v tomto smere pripadla médiám.

Z obsahu rozhovoru s profesorom P. Christie je možné potom ľahšie pochopiť, prečo napríklad v roku 2014 boli Kongresom USA prijaté také dokumenty ako „Akt o odvrátení agresie zo strany Ruska“ či rezolúcia, ktorou sa odsudzujú akcie Ruskej federácie pod vedením prezidenta V. Putina. Kto si dá námahu zoznámiť sa s obsahom obidvoch dokumentov, má tak možnosť utvrdiť sa v tom, že profesor P. Christie o cieľoch zahraničnej politiky USA neklamal a nevymýšľal si.

V tejto vážnej situácií je potrebné polemizovať s predsedom vlády SR Róbertom Ficom a jeho dvomi základnými tézami, ktoré zo svojho pohľadu formuloval.

Téza číslo 1: V Európe by sa mali nájsť sily, ktoré sú pripravené postaviť sa do roly mierotvorcov.

Téza číslo 2: Slovensko nemá šancu ovplyvňovať konflikty veľkého typu.

Je pre Slovensko veľká škoda, že politik veľkého formátu, za ktorého sa predseda vlády pokladá, nemá pri týchto tézach sformované jasné hodnotové postoje, ktoré by mu umožnili byť aktívnym mierotvorcom politických procesov v Európe. Začnem najprv tézou č. 2.

Áno, pán Róbert Fico konštatoval celkom správne, že Slovensko nemá šancu ovplyvňovať konflikty veľkého typu. Dôvod je z môjho pohľadu veľmi jednoduchý. Zástupcovia Slovenska v nadnárodných štruktúrach nepracujú ako delegovaní zástupcovia  svojho ľudu, ale ako uvedomelí podporovatelia západnej demokracie na čele s USA. Naše členstvo v EÚ a NATO naši politici pochopili v úplne zjednodušenej podobe: ako pasívne prispôsobovanie sa všetkým rozhodnutiam, ktoré sa prijmú v Bielom dome a v Bruseli.  Lenže  tam sa už dlhšiu dobu prijímajú rozhodnutia, ktoré so západným typom demokracie  nemajú nič spoločného. Prisluhovanie členských štátov EÚ Amerike je evidentné. Tomu napomáhajú aj rôzne  „odborné“ agentúry  a neziskové organizácie financované Západom.  Všetkým prisluhovačom Ameriky sa dáva demokratický priestor v médiách. My, absolútna väčšina charakterizovaná ako obyvateľstvo,  máme iba pasívne prijímať toto prisluhovanie, pretože žijeme na tej „dobrej“ geopolitickej strane zemegule.

Všetci tí, ktorí oficiálnymi spôsobmi vstupujú do posudzovania zahraničnej politiky Slovenska, EÚ a USA, nemajú dostatočný záujem vyvíjať také aktivity v smere k svojmu obyvateľstvu, aby nimi bola posilňovaná národná hrdosť a suverenita národa a štátu. Národná hrdosť a suverenita štátu sú postupne demokratmi Západu tunelované ( vyprázdňované ) a nepokladajú sa za potrebnú existenčnú podmienku skutočného života národa. Ak sa národná hrdosť a suverenita národa oslabia, tak sa to odzrkadli na subjektoch medzinárodného práva, ktoré sa akoby strácajú z geopolitického pohľadu a potom nie sú  pre globálne rozhodovanie dôležité ( potrebné ).

Ako teda môžeme ovplyvňovať konflikty veľkého typu? Iba tak, že nás nikto nebude nútiť, navádzať, angažovať sa na cestu prisluhovania Amerike cez účasť v projektoch EÚ a NATO. Ale hlavne, že sa nedáme zlákať na cestu  prisluhovania.  Takýmto názorným príkladom zneužitia NATO v prospech americkej politiky bolo napríklad prehlásenie   generálneho tajomníka NATO Stoltenberga, že NATO má k dispozícií mohutnú armádu, ktorá môže byť nasadená, kdekoľvek si to bude Washington priať. Toto prehlásenie bolo v priamom rozpore so zmyslom NATO o jeho charaktere. Možno predpokladať, že naši politici si to ani nevšimli, keďže sa požehnáva  všetko, čo pochádza z dielne USA.

Naši politici na čele s ústavnými činiteľmi v oblasti zahraničnej politiky majú v prvom rade prehodnotiť všetky svoje doterajšie kroky a majú žiadať, aby sa v podmienkach NATO a EÚ obnovili pôvodne deklarované hodnoty. Sú povinní teda od svojich partnerov žiadať, aby sa vzdali presadzovania imperiálnych a konfrontačných ambícií rozhodovať o celom svete, podnecovať konflikty, plánovať rozvraty národných štátov a viesť bojové aktivity na širokom fronte. Toto môžeme nazvať minimalistickou požiadavkou. Maximalistická požiadavka má byť strategickým rozhodnutím EÚ. Túto požiadavku vynikajúco sformuloval v svojom komentári „Európa ako pasívna korisť geopolitického zápasu“ pán E. Chmelár, keď tvrdí toto:

„Európa musí hrať svoju vlastnú hru vytvárania vízie, ktorá by mala byť antiimperiálna, kooperatívna a pacifistická, mala by nájsť svoje historické poslanie v tom, že bude viesť planétu k novým pravidlám usporiadania sveta založeného na spravodlivosti, solidarite a mieri“.

Ak by národné štáty ako členské štáty EÚ a samotná EÚ neboli podriadené Amerike, potom by Amerika nemohla pripravovať a realizovať mnohé svoje agresívne ciele. Nemohol by sa ani začať realizovať cieľ likvidácie ekonomických vzťahov Európy  s Ruskom a úsilie o záchranu Ameriky Európou. A v tejto súvislosti aj vývoj na Ukrajine mohol prebiehať v iných politických súvislostiach. Dá sa tvrdiť, že USA a EÚ sa usilujú o premenu Ukrajiny na predmostie NATO pri jeho pochode na Moskvu. Zástupcovia Slovenska v štruktúrach NATO a EÚ sa podieľajú na prijímaní rozhodnutí a nie je nám známe, že ich postoje sa nezhodujú s oficiálnou politikou USA a EÚ. Môžeme urobiť tento záver: Slovensko nemá šancu ovplyvňovať konflikty veľkého typu najmä preto, že  nemá k tomu schopných politikov, politikov morálne na výške, politikov odvážnych, pretože samotná koncepcia zahraničnej politiky je založená na bezvýhradnej oddanosti tomu, čo USA a EÚ navrhujú.

Ešte raz si dovolím citovať E. Chmelára z jeho komentára: „Ak spoločná Európa zahynie, nebude to preto, že jej je príliš veľa, ale naopak preto, že nedokázala zjednotiť svojich obyvateľov na presadzovanie vlastných cieľov a submisívne podporovala aktivity partnerov, ktoré neboli v jej záujme. Namiesto toho, aby rozvinula vlastnú politiku, potáca sa medzi  alternatívou zostať protektorátom USA alebo stať sa slepým črevom Ázie“.

To, že Európa nedokázala zjednotiť svojich obyvateľov na presadzovanie vlastných cieľov v oblasti zahraničnej politiky – to je jasná pravda, z ktorej treba vychádzať, ak chceme začať robiť určité zmeny. Politici sa v „masovom“ meradle ako na povel bez hanby odvrátili od svojho obyvateľstva. Chodia si plniť im stanovené úlohy do transatlantických štruktúr a nepotrebujú pritom nič zdôvodňovať svojmu obyvateľstvu. Zjednocovanie obyvateľstva národných štátov a Európy je predovšetkým úlohou politikov a robenie vlastnej zahraničnej politiky na národnej a európskej úrovni je rovnako úloha politikov.

Na programe dňa pre obyvateľstvo Európy, národných a nadnárodných politikov je žiadať urobiť t. z. koperníkovský obrat: zanechať politiku prisluhovačstva USA  a začať budovať zahraničnú politiku ako službu svojmu obyvateľstvu. Pod vedením našich ústavných činiteľov sa treba tvarou každého politika obrátiť k verejnosti a začať sa učiť komunikovať.  Slovensko sa doteraz priamo a aktívne podieľa na príprave konfliktov, ktoré organizujú USA , NATO a EÚ, ako jedna z jeho strán nepýta si dovolenie od svojho obyvateľstva. Patrí medzi prisluhovačov USA vo viere, že plní dôležitú úlohu:  ochranu demokratických hodnôt a bojovať proti zlu na našej planéte: terorizmu a Rusku.

Aby mohli naši politici začať zjednocovať obyvateľstvo Slovenska v oblasti zahraničnej politiky, je potrebné  na všetkých úrovniach štátnej moci ( zákonodarnej, vládnej a súdnej moci ) pripravovať a organizovať otvorené verejné racionálne a kritické diskusie s odbornou a laickou verejnosťou. Veľkú úlohu v tomto smere má zohrať verejnoprávna televízia. Naši ústavní činitelia sú povinní v svojom konaní rešpektovať záujmy a tradície Slovenska, potrebu upevňovania národného povedomia a národnej suverenity, potrebu podpory mierového života v Európe a vo svete a rozvoj medzinárodnej spolupráce. Politici si pochvalu majú zaslúžiť nie od americkej a bruselskej administratívy, ale od svojho obyvateľstva. Pochvalu si zaslúžia jedine tak, že u svojho obyvateľstva  nájdu jednoznačnú podporu a súhlas.

Zmena obsahu orientácie zahraničnej politiky má byť spojená s dodržiavaním jasného pravidlá pre politikov: akákoľvek účasť v nadnárodných mocenských štruktúrach a v príprave a organizovaní vojenských konfliktov je možná iba s jednoznačným súhlasom obyvateľstva. Na internete si môžeme nájsť článok  o tom, ako fínsky diplomat a medzinárodný právnik Peter Iiskola vyzýva európske národy k odporu proti USA. Je to veľmi zaujímavý rozhovor s týmto pánom, ktorý má veľké skúsenosti z práce v OSN.

Čo si môžeme predstavovať pod požiadavkou odporu proti USA?  Nič mimoriadne, ale predsa len hrdinské ! Nech európske národy nezaťahujú Američania do vojenských konfliktov, do svojich imperiálnych plánov, do vedenia vojen za demokraciu a proti terorizmu a Rusku. Nech nám je dovolené robiť takú politiku, ktorá bude rešpektovať spoluprácu národov a mierové spolunažívanie, ktorá bude založená na solidarite a spravodlivosti. Odpor proti USA si vyžaduje dosiahnuť v každom členskom štáte EÚ akúsi národnú jednotu založenú na súčinnosti zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci s obyvateľstvom. Odpor proti politike USA si vyžaduje byť súčasťou zmeny  celkového obsahu  orientácie zahraničnej politiky každého štátu.

Koperníkovský obrat v oblasti zahraničnej politiky Slovenska a EÚ je potrebné pripraviť . Je to úloha pre ústavných činiteľov, všetkých politikov a je to aj úloha obyvateľstva, aby sa zaujímalo o to, či štát pracuje na príprave zásadných zmien. Ak sa má predísť možným masovým protestom obyvateľstva v budúcnosti, bude vhodné, ak podnet ku koperníkovskému obratu dá vláda SR na čele s jej predsedom. Tento obrat si bude vyžadovať určité časové obdobie, počnúc od zabezpečenia určitých odborných analýz cez organizovanie množstva verejných, racionálnych a kritických diskusií až po prijatí určitých zákonov, koncepcií, resp. potrebných novelizácií zákonov. Mimoriadny impulz do hľadania mierotvorcu Európy a k príprave novej koncepcie zahraničnej politiky Slovenska môže dať prezident Slovenskej republiky, ktorý podľa  Ústavy SR vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.

Na základe  prijatia novej koncepcie zahraničnej politiky založenej na zbavení sa poručníctva od USA a EÚ, Slovensko bude mať šancu byť svojprávnym partnerom pre spoluprácu s inými, ktorý cez svojich delegovaných zástupcov bude otvorene hovoriť o tom, čo sa mu páči, čo nie, aké má záujmy, aké má návrhy, čo sa nesmie organizovať a podobne. Slovensko nebude mať žiadnu šancu k ovplyvňovaniu politických procesov v Európe a vo svete, ak  čo najskôr nezačne pracovať na potrebných zmenách a ak  na čele s predsedom vlády SR nebude  mať záujem čo najskôr sa vyvliecť z chomúta prisluhovačstva USA.

Teraz si pripomeňme tézu č. 1, s ktorou vyšiel pán Róbert Fico. Podľa neho v Európe by sa mali nájsť sily, ktoré sú pripravené postaviť sa do  roly mierotvorcov. Táto téza je veľmi dôležitá  a veľmi aktuálna úloha. Rolu mierotvorcov sme v dejinách ľudstva ( a najmä v 20. storočí ) nechávali iba na pleciach politikov a vieme, ako to dopadlo. Vojnoví štváči získali prevahu, iniciatívu, podporu a mohli „úspešne“ zrealizovať svoje ciele.

Tá najpodstatnejšia zmena v terajšej politickej situácií v Európe sa má tykať toho, že rolu mierotvorcov je potrebné prisúdiť obyvateľstvu Európy, obyvateľstvu národných štátov. Národné vlády by si mali uvedomiť svoju zodpovednosť a postaviť sa na čelo organizovaného masového hnutia obyvateľstva proti prípravám vojen, za mier, spoluprácu národov a solidaritu medzi národmi. V roku 2014 sme sa mali možnosť v Európe presvedčiť, že jednotný postup národných politikov viedol iba k podriadeniu sa politike USA, EÚ, k vyvolávaniu napätia cez posilňovanie štruktúr NATO, k prijímaniu sankcií proti Rusku,  k podnecovaniu proti ruských nálad. Dostali sme sa v Európe do štádia, že verejne nevieme odsúdiť vojnové ťaženie  štátnej moci na Ukrajine proti obyvateľstvu časti Ukrajiny, že namiesto pomoci trpiacemu obyvateľstvu poskytujeme pomoc ukrajinskej armáde, aby si lepšie plnila svoje bojové úlohy.  A najväčšou tragédiou je, že toto všetko nevie pomôcť vyriešiť ani demokratický zvolený Európsky parlament.

Dovolím si tvrdiť, že jedným z prvých mierotvorcov v Európe môže sa stať aj náš predseda vlády pán Róbert Fico, ak by sa dokázal k tomu rozhodnúť.  Má však k tomuto rozhodnutiu dostatok odvahy?  Pod jeho vedením naša vláda môže aktivizovať obyvateľstvo Slovenska. Vláda SR k tomu bude potrebovať jasný plán, ako organizačne, finančne a personálne pripraviť diskusné fóra obyvateľstva, ako otvorene sa o otázkach zahraničnej politiky radiť s obyvateľstvom a odbornou verejnosťou. Vláda SR môže dať impulz a priestor k tomu, aby sa rôzne iniciatívne skupiny, záujmové združenia občanov, samosprávne orgány a organizácie, akademická pôda, mimovládne organizácie, politické strany a podobne mohli k otázkam zahraničnej politiky vyjadriť, dať iniciatívne návrhy. Prirodzeným partnerom vlády SR sa môže stať územná samospráva na Slovensku na úrovni miest a obcí a vyšších územných celkov. A aby sa pán Róbert Fico stal príkladným mierotvorcom Európy, k tomu bude potrebovať pochopenie a podporu prezidenta Slovenskej republiky a jeho záujem a zanietenosť o zmeny potrebné v oblasti zahraničnej politiky Slovenska.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že žiadať od vlády SR,  od prezidenta SR, aby sa postavili na čelo „masového“ organizovania obyvateľstva proti vojne ( vojnám ), za mier, za skončenie poručníctva od USA, je požiadavka veľmi smiešna, diletantská, nerozumná. Má to však svoje  jasné dôvody. Predovšetkým žijeme v dobe, keď sme sa presvedčili, že ani náš vstúp do EÚ nás nezachráni pred konfrontačnou politikou s inými národmi. Mať dobrú zahraničnú politiku a robiť dobrú zahraničnú politiku, to si vyžaduje, aby zástupcovia Slovenska mali v presadzovaní  národnej koncepcie zahraničnej politiky silný mandát.  Ten terajší mandát naši zástupcovia nevyužívajú, pretože ich argumentačné schopnosti závisia od ich vlastných odborných, ľudských a morálnych schopnosti, od ich kardinálnych cnosti. Necítia sa viazaní tým, aké sú potreby obyvateľstva Slovenska. Terajší mandát je teda slabým mandátom, pretože v inštitúciách a organizáciách EÚ a NATO nás nezastupujú priamo volení predstavitelia, ktorých môžeme kedykoľvek odvolať, ak podporujú takú zahraničnú politiku, ktorá nie je v súlade so záujmami Slovenska, s potrebami jeho obyvateľstva.  Slabý mandát pre reprezentantov národných vlád ( politikov ) bez obyvateľstva a jeho vplyvu znamená, že 28 zástupcov členských krajín EÚ v Bruseli je možné spracovať tak, aby konali podľa záujmov USA a elity EÚ.

Západ pracuje s tézou, ktorá sa pokladá za nevyvrátiteľnú pravdu: Ak sme členmi demokratických inštitúcií, potom všetko konanie v nich je demokratické, rozumné, spravodlivé ! Riadiť sa takouto tézou je zaväzujúce pre každého politika a je to aj povinnosť obyvateľstva, aby takúto tézu jasne chápalo. Nemôže sa preto stať, aby  naši politici, ktorí nás zastupujú v nadnárodných  demokratických štruktúrach, mohli v niečom klamať alebo nedôsledne pracovať. Ja verím, že pán Róbert Fico a ďalší predstavitelia nás v oblasti zahraničnej politiky neklamú. Skôr bude pravda, že nám iba nehovoria všetko zásadné. Informácie nám iba skromne dávkujú po „kúskoch“, aby sme nehľadali súvislosti. Nemajú pocit, že je potrebné verejnosti ukázať všetky mučivé problémy zahraničnej politiky. Nemajú potrebu hovoriť o svojich pocitoch z rôznych udalosti vo svete, ktoré prinášajú smrť a utrpenie veľkých skupín ľudí.

Potrebujeme slabý mandát zmeniť na silný mandát, ktorý dáva politikovi aj silnú pozíciu k vyjednávaniam.  Silný mandát nebude o zastupovaní, ale o poverení presadzovať rozhodnutia obyvateľstva. Politik so silným mandátom bude totiž vedieť, že ak je vyjednávačom iba svojej vlastnej vôle, na svojej pozícií sa nemôže ďalej udržať. Pri uplatňovaní silného mandátu nie je možné rešpektovať už spomínanú tézu o demokratickej inštitúcií ako o absolútne pravdivej. Pri silnom mandáte pôjde o skutočne rovnoprávnych partnerov, ktorí môžu robiť kompromisy, avšak nie v zmysle, že bude možné súhlasiť s obmedzenými či lokálnymi vojnami, s vojnami v boji za demokraciu, s vojenskými aktivitami podporujúcimi ekonomické záujmy, vojnami proti terorizmu, organizovaním štátnych prevratov a podobne.

Vláda SR má ako prvá v poradí príležitosť usilovať sa presmerovať zahraničnú politiku Slovenska tak, aby zodpovedala potrebám a záujmom jeho obyvateľov a obyvateľom Európy. K tomu je potrebná sebakritika, primeraná odvaha, usilovná práca s verejnosťou. Ak vláda SR sa sama nerozhodne o presmerovanie zahraničnej politiky z poručníctva USA, o vyvinutie silného tlaku na návrat k skutočným hodnotám v politike EÚ, stratí svoju príležitosť. Masové protesty obyvateľstva potom budú mať iný charakter a síce ten, že už nepôjde o spoločné vystúpenie svojprávneho národa, ale o demonštrácie proti národnej vláde a jej politike, rovnako ako aj proti politike EÚ a USA.

Presmerovania zahraničnej politiky SR spod poručníctva USA je možné organizovať aj skupinou politických strán a hnutí, ktorí pôsobia  tak v parlamente ako aj mimo neho. Zatiaľ sa neukázalo ani v prípade jednej politickej strany, že má záujem, aby sa na program dňa  toto presmerovanie dostalo. Politické strany a hnutia na Slovensku si spokojne „spia“ v náručí poručníctva USA, je im v takejto pozícií príjemne a ani udalosti na politickej scéne v posledných dvoch rokoch ich nezobudili k činom. Došlo k sformovaniu niekoľko nových politických strán ako SIEŤ, TIP, NOVA, OĽANO. Z postojov týchto politických strán nie je možné vytušiť žiadne požiadavky týkajúce sa presmerovania zahraničnej politiky Slovenska. Znovu to len potvrdzuje domnienku, že vláda SR, prezident  SR a politické strany majú aktivity v oblasti zahraničnej politiky pevne „zabetónované“ do terajšej bezvýhradnej podpory EÚ a USA.

K presmerovaniu zahraničnej politiky v prípade zlyhania vlády SR, prezidenta SR a politických strán a hnutí, bude potrebné hľadať odvážlivcov v radoch mimovládnych organizácií a mimovládnych skupín ochotných spolupracovať  s aktívnym obyvateľstvom pri formulovaní cieľov zahraničnej politiky Slovenska v úsilí o zachovanie mieru a vzájomne výhodnej medzinárodnej spolupráce národov Európy a aj sveta. Problémom je, že niektoré mimovládne organizácie a agentúry zamerané predmetom svojej činnosti na oblasť zahraničnej politiky, sú financované zo Západu a preto sa nedá predpokladať, že môžu presmerovanie zahraničnej politiky Slovenska iniciatívne zvládnuť. Skôr sa snažia o posilňovanie transatlantických štruktúr tak, aby tie konali ešte dôraznejšie a efektívnejšie proti novému „nepriateľovi“ – Rusku, proti teroristickým organizáciám, aby dôrazne bránili súčasnú  zahraničnú politiku EÚ a USA, o čo sa napríklad usiluje aj známa skupina našich intelektuálov na „čele“ s profesorom Kusým.

Ukazuje sa, že k presmerovaniu zahraničnej politiky ako téme pre verejnosť bude vhodné hľadať „nových bojovníkov“, ktorí sa môžu určitým spôsobom združiť k tomuto účelu. „Novými bojovníkmi“ sa môžu stať významné osobnosti z rôznych oblasti života spoločnosti: vysokoškolskí učitelia, funkcionári a členovia politických strán a hnutí, cirkevní predstavitelia, mládežníci, funkcionári verejnej správy, zástupcovia profesijných organizácií, funkcionári odborových zväzov a podobne.  Táto nová mimovládna skupina sa môže označiť určitým názvom a má mať možnosť úzko spolupracovať so všetkými štátnymi orgánmi a inštitúciami, ktoré sa predmetom zahraničnej politiky z určitého pohľadu (aspektu) zaoberajú. Má mať možnosť uchádzať sa o finančné zdroje štátu na zabezpečenie svojej činnosti, aby v konečnom dôsledku mohla predložiť Slovensku návrh novej koncepcie zahraničnej politiky Slovenska.

Toto všetko sú potenciálne vnútorné zdroje v našej krajine, ktorým nikto nekladie prekážky, aby sa usilovali o potrebné presmerovanie zahraničnej politiky spod poručníctva USA. Existuje však aj vonkajší zdroj mierovej sily, ktorý si môžeme pripomenúť.  V Európe je taká jedna dôležitá, významná a silná mierová sila, ktorá vie v každom prípade úlohu mierotvorcu zvládnuť. Premiér Róbert Fico by bol rád, ak by sa takáto sila našla, za čo si od šéfredaktora týždenníka Plus 7 dní, podľa mňa neoprávnene, vyslúžil pomenovanie „nezodpovedný hlupák“. Premiér túto mierovú silu doposiaľ nenašiel, hoci ju vidí pred svojim nosom, podobne ako to môže vidieť a vnímať aj verejnosť.  Koho môžeme identifikovať ako mierotvorcu Európy?

Úlohu skutočného mierotvorcu môže za súčasnej politickej situácie zvládnuť iba jedna krajina: Rusko na čele s prezidentom Putinom. Rusko je k tomu pripravené a úlohu mierotvorcu môže začať plniť iba za jedného predpokladu: že sa EÚ a jej členské štáty osamostatnia od politiky USA, prestanú sa správať ako územie protektorátu USA a začnú spolupracovať  s Ruskom na zásadách vzájomného partnerstva, porozumenia, dobrých susedských vzťahov a výhodnej spolupráce. Európa na čele s  predstaviteľmi EÚ a predstaviteľmi národných vlád musí prestať zjednocovať verejnosť proti Rusku a Putinovi, musí zastaviť konfrontačnú politiku presadzovanú v záujme cieľov USA. Iná možnosť neexistuje, ak chceme, aby budúcnosť k našim životom v každom dni a roku prichádzala s mierovým úsmevom.

V nádeji na zachovanie šťastného a dobrého života sme v Európe naleteli na veľký propagandistický trik, že iba zásluhou integrácie národných štátov do EÚ vieme zaručiť Európe mierový život. Ostatné roky v politike EÚ a národných štátov ukazujú, že integrácia do dnešnej podoby nie je zárukou mierovej koexistencie v Európe a vo svete. Architekti nového svetového poriadku už vopred chápali požiadavku integrácie do EÚ ako základnú podmienku ovládnutia národných štátov a ich území. Inštitúcie a organizácie EÚ a politickí predstavitelia národných štátov sa stali lákavou korisťou transatlantickej politiky USA založenej na postupnom podriadení sa záujmom USA zameraných na zabezpečenie  blahobytu jeho obyvateľstva a udržanie a posilňovanie svetovej nadvlády.

Našej vláde pomôžeme tak, že budeme v masovom meradle klásť jej členom nepríjemné otázky, že sa budeme pýtať na záležitosti, o ktorých nikto nechce hovoriť, že budeme navrhovať riešenia, že budeme žiadať média, aby podrobne skúmali, čo rozprávajú ľudia v bežnom živote o našej zahraničnej politike, že budú vysielať správy o tom, čo politici v skutočnosti robia, že budú dozerať na zodpovednosť politikov, že budú mať objektívne spravodajstva a nebudú pomáhať vojnovým štváčom.

Je pre náš život aj v Európe veľkým poučením, ak novinár po čase povie, že to, čo sa stalo v Iraku, je obludnosť, to, čo sa stalo, bol  zločin vo veľkom rozsahu. Média boli oklamané od vlády, skutočná hrozba zo strany Iraku bola nulová, čo sa vedelo už niekoľko rokov pred rokom 2003. Nám, obyvateľom Európy, je potrebné si pripomenúť, že s vojnami narastá percento civilných obetí. Sú uvádzané napríklad tieto údaje: v I. svetovej vojne bolo 10% civilných obetí, v II. svetovej vojne to už bolo 50% civilných obetí, vo vojne vo Vietname to bolo 70% civilných obetí, v Iraku to už bolo 90% civilných obetí. Ak chceme byť šťastní, zdravo sa stravovať v záujme dlhého života, tak k tomu má patriť aj silná túžba po mierovom živote. Aby sme si mierový život uchovali, musíme byť ostražití a svojich politikov priebežne kontrolovať, aby sa nezapredali záujmom tých skupín ľudí, ktorí majú s nami iné plány.

Požiadavka pána Róberta Fica, že je potrebné hľadať sily, ktoré budú plniť úlohu mierotvorcov v Európe je veľmi aktuálne. Stratil som nádej, že mierotvornou silou bude Európska únia, pretože jej predstavitelia sa podriadili záujmom USA. Podobne na národnej úrovni praktický každého členského štátu EÚ je to podobné. Aby obyvateľstvo Európy dostalo jasný signál o tom, že rolu mierotvorcu je kto v Európe plniť, musí sa prijať nová koncepcia zahraničnej politiky každého národného štátu a EÚ.  A nielen to. Do významných funkcií majú byť volení ľudia s ľudským srdcom, s láskou k človeku, s veľkou odvahou k činom v prospech obyvateľstva, so zmyslom pre solidaritu, vzájomnú spoluprácu a kooperáciu medzi národmi, so zmyslom záväzne plniť vôľu ľudu  a radiť sa s ľudom.  Súčasný systém výberu ľudí do významných politických funkcií na Slovensku a ani v EÚ nezodpovedá skutočným potrebám obyvateľstva a potrebám spravovania ľudských spoločenstiev na rôznych úrovniach. Nová koncepcia zahraničnej politiky si bude vyžadovať nových ľudí pripravených túto koncepciu aj realizovať. Nájdeme nových ľudí pre potreby Slovenska a EÚ, aby tak vznikla silná skupina mierotvorcov schopná zvládnuť politické procesy v Európe a vo svete?

Dušan Hirjak