Beštia chce vojnu s Rusko. Prečo to neriešime?

( Môj komentár ku komentáru redaktora denníka Pravda „Nielen spomienka“ )

Denník Pravda dňa 7.mája 2016 uverejnil komentár redaktora Pravdy Petra Javůrka s názvom „Nielen spomienka“. Najprv som si uvedený komentár prečítal jednoducho tak, ako sa to patrí na skromného a občasného čitateľa tohto denníka. Áno, Deň víťazstva nad fašizmom si treba pripomínať a komentár bol k tejto príležitosti napísaný. Obsah komentára som prijal ako informatívne čítanie a bol som rád, že som nemusel v tejto ťažkej dobe žiť a nemusel sa neočakávane objaviť na niektorej z bojujúcich strán. Moje prvé čítanie komentára bolo teda celkom formálne a v duchu dal som za pravdu redaktorovi vo všetkom, čo napísal.

Po určitom čase som papier z domácnosti pripravoval na uloženie do plastového vreca a pri tejto činnosti som opäť natrafil na Pravdu zo 7.5.2016. Najprv ma zaujala posledná veta komentára: „V demokracii ľudia nevydávajú zo seba iba to najlepšie. Môže to byť i to najhoršie – ak nepochopíme, že Deň víťazstva nie je len spomienkou na minulosť, ale aj pokynom pre súčasnosť“.  Začal som teda rozmýšľať, čo sa deje v súčasnosti a ako Deň víťazstva súvisí s pokynom pre súčasnosť. To ma priviedlo k myšlienke analyzovať obsah komentára a dopracovať sa k záveru, či pán redaktor mal poctivý prístup k problematike, o ktorej sa v svojom komentári venoval.

Prečo analyzovať? Ak z pohľadu redaktora vieme všetko o ideológií nacizmu, o prameňoch a príčinách jeho dočasného úspechu a ak nesmieme ustupovať tomuto zlu, potom som predpokladal, že v komentári bude jasné naznačené, kto toto zlo budí, živí, podporuje, kto ho potrebuje, proti komu je namierené. Najmä za situácie, že o nacizme a druhej svetovej vojne podľa redaktora všetko zásadné ( ! ) vieme, čo sme potrebovali  vedieť. Od poznania zla a požiadavky neustupovať tomuto zlu sa pán redaktor dopracoval k určitej schéme tohto zla.

Náčrt schémy môže vyzerať takto:

1. V Európe vo voľbách bodujú strany, ktorých samotná existencia by bola pred tridsiatimi rokmi nemožná.
2. Nacizmus sa už nepotrebuje skrývať, promenaduje sa po uliciach  miest a má k tomu uniformy, symboly, heslá.
3.  Krv sa vyhlasuje za prameň hrdosti.
4. Šíria sa konšpiračné teórie bez možnosti včas ich demaskovať pred vystrašenou masou.
5. Existujú prznitelia vedy, ktorým internet umožňuje šíriť ich posolstva v reálnom čase.

Priznám sa, takáto schéma zla reprezentovaná nacizmom v súčasnosti mi akosi nevyhovuje, najmä ak za jedinú prevenciu proti zlu je považované  odstraňovanie príčin strachov u ľudí a neúnavné demaskovanie bludov. Keď som si týmto spôsobom usporiadal  obsah komentára, pochopil som, že pán redaktor čitateľskú verejnosť nasmeroval do slepej uličky, v ktorej sa v skutočnosti nič nedozvieme, nič podstatného nepochopíme a všetko, naznačené schémou zla, smeruje v „určovaní viny“ k ľuďom, pretože iba oni vyhľadávajú násilníckych spasiteľov a sami sa nechcú pričiniť o zlepšenie.

Pán redaktor sa dopracoval  k poznaniu, že v Deň víťazstva nebola beštia zabitá, ale bola iba zahnaná do hlbín kolektívneho podvedomia ľudstva. Zrejme aj preto sa zlo opäť vracia na scénu života. Z komentára si môžeme iba domyslieť, že beštiu môžu predstavovať iba násilnícki  spasitelia. Bližšia identifikácia neexistuje.  Ja si dovolím  slovo beštia písať s veľkým začiatočným písmenom. Tajomným priestorom  pre posúdenie a pochopenie toho, ako Beštia prežíva, sú práve hlbiny kolektívneho podvedomia. Tieto hlbiny každého čitateľa  komentára mohli iba dezorientovať, pretože nie je možné pochopiť, ako si Beštia v nich lízala rany a akým spôsobom sa jej podarilo začať opäť vystrkovať hlavu.

Aby sa ľudia sami mohli pričiniť o zlepšenie namiesto vyhľadávania násilníckych spasiteľov a mohli sa rozhodnúť bojovať  proti zlu ( nacizmu, zločinom vôbec, vojnám ), či mali odvahu Beštiu zabiť, musia sa dopracovať k určitému poznaniu, ako sa takéto zlo tvorí, za akých podmienok je schopné prežiť, ako sa dokáže vrátiť naspäť na scénu života, ako  neustupovať takémuto zlu a podobne.  Pán redaktor svojim komentárom  prístup k takémuto poznaniu ľuďom iba sťažil, poriadne zastrel „hmlou stvorenou zo schémy zla“, pretože zo slepej uličky sa nedá vyčarovať žiadna múdrosť pre súčasný život – napríklad pre organizovanie sa ľudí, aby Beštia nemala odvahu vystrkovať hlavu a hľadať svoje miesto – naplnenie svojich záujmov v spoločenstvách ľudí.

Pán redaktor ako novinár by nemal  svojim čitateľom sťažovať pochopenie obsahu článku, ale  svojim písaným slovom  má vnášať do problematiky ( veľmi zložitej ) určitý uvedomovací proces, cez ktorý je možné sa učiť chápať napríklad aj súvislosti a problémy spojené so zlom ( nacizmom, zločinmi vôbec, vojnami ).  Vnášanie určitého uvedomovacieho procesu sa nemôže diať bez pravdivého pomenovania problémov. Je preto čas nehádzať celý problém  zla na ľudí a ich kooperáciu s násilníckymi spasiteľmi, ale zobúdzať ľudí k určitému poznaniu okolnosti, za akých  Beštia opäť vystrkuje hlavu. Zatiaľ môže platiť jedno veľmi dôležité poznanie: Beštia začala vystrkovať hlavu cez priestor politiky. A v tomto priestore ľudia ( občania ) nemajú žiadnu významnú pozíciu, z ktorej môžu riešiť niečo pre seba navzájom.

Pozrime sa teraz bližšie na niektoré tvrdenia pána redaktora v jeho komentári, z ktorých však môžu vznikať aj iné názory, či sa môžu opísať súvislosti určitých životných a politických procesov iným pohľadom než tým, ktorý si mohol prečítať čitateľ denníka Pravda.

I.

„A predsa sa zlo vracia opäť na scénu“.

Čo sa týka možnej vojny, v akej podobe sa zlo vracia na scénu života? Nemôže to byť tak, že sa to deje v podobe konfrontačnej politiky demokratického Západu s Ruskom?  Západ k nastoleniu konfrontačnej politiky využil možnosť prípravy a zrealizovania ukrajinskej krízy, z ktorej si sám dokázal vydedukovať to z jeho pohľadu najpodstatnejšie: Rusko je agresor, Rusko treba odstrašiť !

Obrat zla k svojmu výslniu má svoje určité trvanie v čase a deje sa v určitom priestore. Je pravda, že zlo sa opäť vracia na scénu, ale jeho hlavný prúd vôbec nesúvisí s volebnými úspechmi niektorých politických strán. Hlavný prúd zla drieme v samotnom vnútri demokratickej spoločnosti a vôbec k tomu nepotrebuje „….promenadovať sa po uliciach miest v dobre známych uniformách s dobre známymi symbolmi a vykrikovať dobre známe heslá“, pretože má svoje sofistikované spôsoby života.

To, čo je fašistické, možno stačí pomenovať ako agresívne, zločinecké. Agresivity a zločineckého správania sa demokratického Západu je vo svete veľmi veľa, fakty k tomu sú neúprosné.

II.

Sú to vraj „…strachy, ktoré nútia  ľudí  vyhľadávať násilníckych spasiteľov namiesto toho, aby sa sami pričinili o zlepšenie…“

Kto však medzi ľuďmi šíri strachy? Sú to predovšetkým politici  a média demokratického Západu. Šírením strachu z Ruska sa ospravedlňuje  politika USA, NATO a EÚ.  Je zavadzajúce, že ľudia vyhľadávajú násilníckych spasiteľov. Túto úlohu   majú na starosti elity a ich politici v prvom rade. Názornou ukážkou je Ukrajina, ktorá predstavuje model výberu násilníckych kádrov pre správu  krajiny, vrátane tých fašistických. Vyhľadávanie násilníckych  spasiteľov demokratický Západ zdokonalil na maximum efektívnosti cez ideu boja proti terorizmu.  Zvaľovať toto vyhľadávanie na obyčajných ľudí je nielen nemorálne, ale priamo zavádzajúce. Ďalším príkladom je riadenie migračnej vlny, z ktorej majú obyvatelia Európy strach.

III.

„Vieme už všetko, čo sme potrebovali vedieť o príčinách katastrofy, všetko o ideológií nacizmu… Vieme všetko o tom, aké zhubné je ustupovanie tomuto zlu“.

O nacizme a druhej svetovej vojne možno vieme všetko zásadné, lenže toto poznanie nám nepomôže, hoci zdvojnásobíme počet inštitúcií zaoberajúcich sa novodobou históriou ľudstva a počet kvalifikovaných historikov. Ak sa zlo vracia na scénu nášho života, potom sa muselo veľmi pevne etablovať ( postupne ) v oblasti  politiky cez rôzne mocenské štruktúry ( národné, transatlantické ), do ktorých zaraďujem aj predstaviteľov bankovej a finančnej sféry či predstaviteľov nadnárodných korporácií, vojensko-priemyselného komplexu.

 Agresivite a zločineckému správaniu sa demokratického Západu sme sami v jeho vnútri dali „zelenú“, pretože celú oblasť medzinárodných vzťahov, zahraničnej politiky sme úmyselne vyňali z prostredia demokratického právneho štátu. Ľud žiadnej demokratickej krajiny nesmie do tém mieru a vojny hovoriť, nieto ešte rozhodovať. A to je zásadný nedostatok, ktorý nemá záujem zmeniť nikto z terajších politikov Západu.

Treba si vedieť odpovedať na otázku, prečo bolo potrebné ustupovať nacizmu ako zlu. Tomuto nacizmu ustupovali tie najdôležitejšie krajiny Západu, pretože každá z nich mala k tomu svoje dôvody, resp. existovali aj spoločné dôvody, napríklad nasmerovať a podporovať fašistov v boji proti ZSSR. Viera v schopnosti nacizmu bola pred vojnou a na jej začiatku neobmedzená. A prečo agresivite a zločinnosti USA a NATO vo svete ustupujeme aj v súčasnosti ? Nacizmus je v súčasnosti skrytý napríklad do boja viesť vojny za demokraciu či bojovať proti terorizmu. Nacizmus či fašizmus bol využitý aj v rámci prípravy a realizácie ukrajinskej krízy, aby bolo možné nastoliť konfrontačnú politiku s Ruskom.

IV.

„…Deň víťazstva nie je len spomienkou na minulosť, ale aj pokynom pre súčasnosť“.

Podpora fašizmu nepochádzala v období prípravy a priebehu druhej svetovej vojny z neba, ale z reálneho prostredia a týmto prostredím boli určité konkrétne subjekty demokratického Západu. Západná propaganda nie je príliš naklonená  k tomu, aby tieto konkrétne subjekty odhaľovala ako významných pomocníkov zla, ktoré sa vtedy šírilo. Ak Beštia nebola v Deň víťazstva zabitá, tak je to pravda. Preto Beštia nebola jednohlavou beštiou. Nacizmus, fašizmus či nemecké vojská ako jedna hlava Beštie, bola porazená. Ale druhá hlava Beštie nebola odseknutá, pretože sa včas preorientovala a infiltrovala  do tých štruktúr vojenských a politických síl, ktoré viedli  boj proti fašizmu  z priestoru demokratického Západu.

Táto druhá hlava Beštie sa rýchlo prispôsobila výtvoru svojej politiky – nevyhnutnej vojenskej porážke fašizmu a tak sa ocitla na strane víťazov druhej svetovej vojny. Transatlantická Beštia ostala žiť s druhou hlavou. Túto Beštiu nie je možné zabiť, pretože v prostredí demokratického Západu jej časti sú zložené z politických, ekonomických, finančných či ďalších článkov a jej život a postavenie chránia ústavné poriadky. Najviac zo všetkého potrebuje táto Beštia mať dostatok slobody k svojim zámerom a činom. Sloboda Beštie je nezrovnateľná so slobodou obyčajných ľudí, s ich základnými ľudskými právami a slobodami.  Beštia má rozhodujúci priestor slobody a iba od tohto priestoru ako „základu bytia človeka“ sa odvíjajú slobody obyčajného človeka, ktoré si postupne vybojoval a presadil.

Ľudia nevyhľadávajú násilníckych spasiteľov. Táto úloha patrí Beštií. Bol to aj prípad fašizmu a samotného Hitlera. Bez Beštie a jej pomoci každý násilnícky spasiteľ  môže najviac ak „peniť v krčme pri pive“. Ľudia najskôr verejne uvažujú, či sa im podarí nájsť niekoho, kto túto Beštiu zničí, povstane proti nej, pretože cez svojich volených zástupcov sa im to nedarí. A ani sa dariť nebude, pretože doposiaľ politika je pevným článkom „fyzického tela“ Beštie. Je to začarovaný kruh, v ktorom ľudia žijú a ktorý má pevne v rukách „baletka moci“ – Beštia.

V.

Beštia po „…dlhých desaťročiach opäť vystrkuje hlavu“.

Redaktor Pravdy správne poznamenáva, že Beštia po dlhých rokoch opäť vystrkuje hlavu. Transatlantická Beštia jednoducho potrebovala čas, aby sa svet obnovil po druhej svetovej vojne a aby sa sama mohla „vylízať“ zo svojich rán a pripraviť nové životné podmienky pre ľudí vo svete. Beštia vôbec nebola zahnaná do hlbín kolektívneho podvedomia ľudstva, iba si lepšie nasadila masku svojho dobra. Touto maskou sa postupne stali rôzne inštitúcie, agentúry, združenia, ktorí plnia špecifické úlohy. Touto maskou je aj samotná politika demokratického Západu. Beštia svoje zlo vkladala do organizovania lokálnych vojen či rôznych prevratov.

Redaktor Pravdy tvrdí, že nacizmus sa už ani nepotrebuje skrývať či maskovať. Má pravdu, pretože Beštia s druhou hlavou sa už dlhšiu dobu na svetovej scéne predvádza v bojových aktivitách celkom otvorene a bez hanby a svedomia. Dosiahla ten najúžasnejší výsledok svojho slobodného konania – cez svoju masku sa politika zmenila na potrebu boja v záujme demokracie, jej ochrany. Ak sa zlo v podobe Beštie vrátilo na scénu sveta, tak sa zahalilo do rôznych  „šiat módy“, ktoré sú predstavované ako Idea unipolárneho videnia sveta, Idea boja proti terorizmu, Idea atlanticizmu. Týmito závojmi krasy demokratického sveta sa vedomie ľudí postupne prispôsobuje želaniam Beštie. Ľudia preto majú problém pričiniť sa o zlepšenie sveta vôkol seba.

Beštia zo svojho skazeného vnútra vypúšťa do verejného života vojnových štváčov, ktorých prezentuje ako nositeľov dobra. Ľudia sa sami nevedia pričiniť o to, aby Beštia bola zabitá. Volebný systém je nastavený tak, aby si ľudia nemohli postaviť do čela štátu zástupcov, ktorí budú plniť ich vôľu. Vôľa Beštie sa presadzuje všade, kde je to potrebné.- je preto zbytočné dávať vinu voličom za to, koho si zvolia. Volebný systém demokratického Západu nie je tým hlavným semeniskom, v ktorom sa „kvasia“ určité demokratické prvky do podoby zla.

Hlavný prúd fašizmu či nacizmu nepredstavujú politické strany typu Ľudová strana – Naše Slovensko, rovnako ako tomuto prúdu nezodpovedá promenadovanie sa v uniformách po uliciach miest, ako to tvrdí redaktor Pravdy. Hlavný prúd zla ( fašizmu, nacizmu či vôbec zločinov a vojen ) vyviera zo všetkých tých štruktúr politického, ekonomického, právneho a občianskeho charakteru, ktoré pomáhajú drancovať svet v mene slobody a demokracie, v mene zachovania svojej nadvlády nad obyčajným ľudom. Beštia nikdy nepracovala s tézou o spravodlivosti, o spravodlivom spoločenskom poriadku. Má svoje finančné, obchodné a „verejné“ záujmy, do ktorých sa nikto nesmie miešať a ani regulovať. Beštia je kŕmená iba týmito svojimi záujmami a privatizovaním práce a jej výsledkov pracovitého ľudu. Len na okraj. Za Beštiu sa nedávno prihováral aj náš prezident Andrej Kiska. Zdôraznil, že obchodné záujmy majú mať ( majú ) prednosť pred ľudskými právami. Čo to znamená? Sloboda a demokracia nesmú byť v demokratickom Západe či všade inde vyvážené spravodlivosťou. Keď Beštia neuznáva právo ľudu ( ľudí) na spravodlivosť, kto má mať tu úlohu starať sa o akúsi rovnováhu spoločenských síl?

Túto úlohu vyrovnávania a „váženia“ majú plniť volení zástupcovia a občania ako nositelia štátnej moci. Beštia nemá na svojej strane podľa ústavných poriadkov nositeľov štátnej moci, ale na svojej strane má lobbing a mnohých vykonávateľov štátnej moci. Parlamentný systém demokracie, ktorý nebol stvorený ľuďmi, je zúžený priestor demokracie a tento systém samotný  lobbing a pomoc vykonávateľov štátnej moci pomáha Beštií tvoriť. Pod vedením Beštie druhá strana váh, na ktorej treba zabezpečiť spravodlivosť, je personálne tunelovaná v neprospech konateľov štátnej moci.

Na miske váh zlo predstavuje zásadné narušenie rovnováhy medzi slobodou a demokraciou na jednej strane a spravodlivosťou na strane druhej. Rovnako je možné tvrdiť, že neexistuje žiadna rovnováha medzi silami Beštie na jednej strane a silami ľudí ( verejnosti ) a ich politických zástupcov na strane druhej. Ľudia, masy, verejnosť vždy ťahajú za kratší koniec povrazu  a nemajú potrebné „logistické zabezpečenia“ pre dôrazný vplyv a udržiavanie rovnováhy v spoločnosti.

Za takejto situácie redaktor Pravdy si myslí, že strach z Beštie u ľudí pretrváva a tento strach vraj núti vyhľadávať násilníckych spasiteľov. V jeho poňatí zrejme ide o takých spasiteľov, ktorí nie sú želaní pre život v demokratickom právnom štáte, pretože práve ich pokladá za tú Beštiu.  Ak by to bola pravda, tak iba pripomínam, že moje poňatie Beštie je zásadne iné a aj prípadná existencia „násilníckych spasiteľov“ nie je tým rozhodujúcim pre zrod zla.  Beštia v mojom poňatí predstavuje  „továreň“ na výrobu strachu z existencie.  Drží v svojich rukách ekonomické, politické, právne či vojenské nitky, ktorými poťahuje podľa svojho scenára.

Ľudia sa podľa redaktora majú sami pričiniť o zlepšenie svojej existencie a teda aj o obmedzenia či redukciu strachov na minimum. Lenže to predstavuje veľký problém, ak si zoberieme k srdcu radu redaktora, že jedinou prevenciou  môže byť odstraňovanie príčin strachov. Tie sú však spojené so životom Beštie. Len si  ako príklad  zoberme dva aktuálne strachy z tohto obdobia. Prvým strachom je organizovanie strachu z Ruska, druhým strachom je organizovanie strachu z ilegálnej migrácie.  V prvom prípade ide o vojnové štvanie a prípravu na vojnu, v druhom prípade ide o „genocídu“ obyvateľstva EÚ migračnými vlnami. Masový strach je vždy výsledkom určitej politiky, v tomto prípade politiky demokratického Západu, ktorú život Beštie zrejme zásadným spôsobom ovplyvňuje.

Nie ľudia, ale Beštia si trpezlivo vyberá politikov, ktorí nemajú problém byť vojnovými štváčmi či priamo pripravovať  a realizovať vojenské operácie. Jednoducho napísané, Beštia má pre svoje potreby dostatok „kvalifikovaných kádrov“, dostatok násilníckych spasiteľov, aby tí dbali o to, aby v ľudskom či verejnom priestore bolo čo najmenej spravodlivosti, aby zlo malo svojou „nadváhou“ dostatok síl zvládať poriadok sveta.

Je možné odstraňovať príčiny strachov? Je možné odstrániť strach z Ruska či eliminovať strach z ilegálnej migrácie? Je to možné! Ľudia zatiaľ márne očakávajú, že v politike sa niečo zmení k lepšiemu, pretože iba zmenou politiky je možné riešiť príčiny strachov tu uvedených. Lenže politici demokratického Západu zatiaľ nepodnikli žiadne zásadné kroky k takým politickým opatreniam, ktoré strachy ukončia. Má to svoje dôvody. Beštia si to neželá!!! Tak napríklad jeden z „diamantových hrotov“ Beštie – G. Soros, ilegálnu migráciu podporuje a je známy jeho niekoľko bodový plán. Ten sa v Európe zatiaľ úspešne realizuje. V úsilí podnecovať strach z Ruska nezaostáva ani vojenský článok Beštie – NATO. Cez prípravu a realizáciu ukrajinskej krízy sa podarilo aspoň v politickej sfére vyvolať strach z Ruska. Ten nebol vyvolaný iba čisto náhodne, ale má svoj dôvod. Beštií sa nepodarilo v druhej svetovej vojne zničiť Sovietsky zväz a preto  teraz organizuje  nástup do ďalšieho pokusu – pokusu zničiť Rusko.

Demokratický Západ Rusku nič nedaruje a je to jeho politické spoločenstvo, ktoré má záujem nepoddajné Rusko zničiť, zlikvidovať. Demokratický Západ nemá záujem zmeniť svoju politiku tak, aby sa z politiky vojnového štvania prešlo k politike mierovej spolupráce a aby sa z podpory ilegálnej migrácie prešlo k jej utlmovaniu a zastaveniu. Ak neexistuje záujem o zmenu politiky, potom ako odstraňovať príčiny strachov?

VI.

„Jedinou prevenciou môže byť odstraňovanie príčin strachov, ktoré majú reálny základ, a neúnavné demaskovanie bludov, ktoré sa za reálne len vydávajú“.

Pán redaktor má dobrý návrh. Mimo odstraňovania príčin strachov  navrhuje realizovať neúnavné demaskovanie bludov. Pán redaktor pritom nespresnil, čo je z jeho strany tým myslené.  Môžem teda dať do súvislosti, že demaskovanie bludov je potrebné, pretože sa šíria konšpiračné teórie, ktoré sú redaktorom pokladané za hlúpe, pričom cez moderné technológie  sa šíria oveľa rýchlejšie, ako je schopnosť  demaskovať ich, aby sa nedostali do hláv vystrašenej masy. Bludy tak v jeho prípade môžu znamenať slovné pomenovanie pre konšpiračné teórie, pretože pre nich platí, že sa vydávajú za reálne.

Kde sa teda tieto bludy či konšpiračné teórie nachádzajú a ovplyvňujú vystrašenú masu? Pán redaktor nemá žiadnu pochybnosť – je to internet, ktorý umožňuje šírenie bludov v reálnom čase ! A keďže je potrebná prevencia, tak niekto by mal vymyslieť, ako takúto prevenciu realizovať cez internet.  Nech si všimne, kto môže, že pán redaktor obsah slov a viet v článku tak majstrovský spracoval, že nie je jednoduché pochopiť, že požiadavka demaskovania bludov, respektíve konšpiračných teórií sa netýka  mainstreamových   médií. Prečo? Pretože tam iné názory a myšlienky ( čiže bludy v poňatí mainstreamových médií ) sa nedostanú.

Už vieme, kde sa bludy či konšpiračné teórie nachádzajú. Treba však vedieť, kto ich šíri. Z komentára sa veľa nedozvieme. Ide najskôr  o indivídua, ktoré šíria svoje posolstva v reálnom čase. Podstatné je to, že tieto indivídua sú podľa redaktora podobné „nacistickým przniteľom vedy“, ktorí najprv museli obsadiť nemecké univerzity. Tento opis na základe podobenstva pokladám  za drzé prirovnanie. Lenže aj  tento opis ukazuje, že redaktor Pravdy hľadá prostredie života Beštie na najspodnejšej úrovni jeho prejavov –  u vystrašenej masy ľudí, ktorá volí strany nevhodné pre život v demokratickej spoločnosti ( nacistického zamerania ), sleduje internet s nevhodným posolstvom a predstavuje kolektívne podvedomie ľudstva.

Podľa môjho názoru je potrebné hľadať prostredie života Beštie niekde inde, nie medzi masami, skôr tam, ako som to už opísal  na inom mieste v článku. Na otázku o tom, kto šíri bludy, je možné  z obsahu článku dedukovať, že bludy sa šíria z prostredia vystrašenej masy ľudí, ktorá je napojená na internet. Zo strany redaktora tento výsledok komentára pokladám za zavádzanie čitateľa do slepej uličky.  Nie je to žiadna náhoda, pretože mainstreamové médium ako denník Pravda si nemôže dovoliť pravdivo informovať  čitateľov o tom, ako sa bludy vyrábajú, komu majú slúžiť, komu sú určené, prečo musia existovať. Od vystrašenej masy sa iba očakáva, že sa nebude miešať do plánov Beštie, že bude dostatočne indoktrinovaná tak, aby uverila falošným zdôvodneniam použitia politických prostriedkov a opatrení zo strany Beštie. Ak sa bludy šíria z prostredia vystrašenej masy, tak prečo potom mainstreamové média a denník Pravda ako jeden z nich, nepíšu pravdu o Beštií a jej plánoch, neodhaľujú škodlivosť bludov práve v prospech vystrašenej masy?

VII.

Hľadanie prívržencov a tvorcov fašizmu, nacizmu a zločinov vôbec.

Zdá sa, že najskôr sa hľadajú prívrženci fašizmu a nacizmu typu niektorých členov ĽS – NS, ale tvorcov, zakladateľov a podporovateľov ( politických, ekonomických, ideových ) nechávajú žiť v pokoji, aby ďalej udržiavali a živili zlo vo svete. Zo strany médií, verejnosti či politikov existuje  nemý či tichý súhlas so zlom, ktoré sa deje pod vlajkami USA, NATO či EU. Žiadne spomienky na minulosť a poučenie z nej nie sú efektívne. Koľko krýpt, podobných tej v obci Osadné na východe Slovenska, je potrebné ukázať ľuďom, aby si uvedomili, aké dôležité je naučiť sa za svojho života bojovať proti zlu, bojovať proti vojnám a podobne?

To zásadné, čo je potrebné urobiť, nie je spojené s návštevami  mladých ľudí či obyčajných ľudí krýpt či koncentračných táborov. To zásadné, čo je potrebné urobiť, je spojené s politickými aktivitami v politickom systéme spoločnosti a s aktivitami mainstreamových médií či samotnej verejnosti. Mať odvahu bojovať proti zlu potrebujeme získať nie počas vojny či po vojne, ale v čase, keď sa plány na zlo zakladajú, keď sa dáva v politike priestor vojnovým štváčom, politickým sprisahaniam a podobne. To ale vyžaduje, aby v politike skutočné záujmy Beštie  a jej prisluhovačov boli verejnosti odhaľované, aby prax vojnového štvania bola u politikov odhaľovaná, aby verejnosť  bola mobilizovaná k pravdivému a efektívnemu poznaniu politických a spoločenských procesov.

Ak použijeme slovné spojenie redaktora Pravdy, tak odhaľovanie pravdy o politike a politických činoch spojených s prípravou a vedením vojny, môžeme nazvať ako „neúnavné demaskovanie bludov“. V zásade nejde o nič iné, čo má aj denník Pravda a mainstreamové média vôbec robiť, iba riadiť sa jedným z dôležitých božích prikázaní: „Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu“ ( Exodus 20:16 ).

Lenže redaktorovi denníka Pravda  v skutočnosti nejde o také odhaľovanie pravdy, aké som naznačil. Redaktor má skôr na myslí neúnavné odhaľovať bludy na strane tých jednotlivcov či skupín, ktoré sú proti konfrontačnej politike demokratického Západu s Ruskom, proti vojnovej psychóze, ktorá sa šíri nie tak od LŠ – NS ako od najvyšších predstaviteľov členských krajín NATO, vrátane čelných predstaviteľov Slovenska. Ak sa má úsilie o zachovanie mieru a robenie mierovej politiky pokladať za odhaľovanie bludov, potom verejnosť už nemá žiadnu šancu nádejať sa, že sa v práci mainstreamových médií a politikov niečo zmení k lepšiemu.

Ak víťazstvo nad fašizmom nie je iba spomienkou, ale niečím, čomu je  potrebné venovať pozornosť aj v súčasnosti, tak redaktor Pravdy mal neúnavne venovať pozornosť príprave summitu NATO vo Varšave. To, čo robia USA a NATO v Európe, si už dávnejšie vyžaduje tvrdú kritiku, otvorené verejné diskusie ( konfrontácia názorov ), spoluprácu vládnej moci s verejnosťou. Naša vládna moc je verejnosti dlžná verejného zdôvodnenia, prečo sa Slovensko musí podieľať na konfrontačnej politike s Ruskom, na strašení obyvateľstva  Ruskom. Boj denníka Pravda proti bludom si v skutočnosti vyžaduje neúnavne pokladať politikom a ich prisluhovačom otázky na telo a umožniť, aby ich odpovede boli konfrontované s inými pohľadmi na problém konfrontačnej politiky Západu s Ruskom.

Boj proti extrémizmu, ktorý sa u nás na Slovensku stáva populárnou témou vojnových štváčov a rôznych prisluhovačov, nie je bojom proti Beštií  a za jej definitívnu porážku.  Ani boj proti Kotlebovi a jeho ĽS – NS nie je bojom proti fašizmu. S Beštiou si naši politici a vôbec politici demokratického Západu nemajú chuť zahrávať a najmä nemajú záujem túto Beštiu nepočúvať. Beštia ma na moje počudovanie  v priestore demokratického Západu dostatočne silnú masovú základňu. Oporou beštie je v prvom rade politická elita demokratického Západu, v druhom rade sú to mimovládne bezpečnostné agentúry, v treťom rade sú to všetci tí, ktorí pokladajú demokratický Západ  za dostatočne spôsobilý pre naplnenie ich úzkych osobných záujmov.

V určitom smere je to porovnateľné s fašistickým režimom na Slovensku, ktorý mal tiež svoju masovú  základňu. O koho sa mohol  fašistický režim na Slovensku opierať? V článku „Z dejín ľudáctva“ sa o tom zmieňujú aj autori Jaroslav Dubnický a Miloš Gosiorovský.  Hlavnou oporou  fašistického režimu na Slovensku bol podľa autorov klérus, cirkevná hierarchia. Zabezpečenie poľnohospodárskeho majetku pre cirkev a jej panstvo nad  náboženský citiacimi ľuďmi, to boli dôležité potreby cirkvi.   Ďalšou oporou boli slovenskí majitelia priemyselných podnikov, ktorí sa zbavili svojich českých konkurentov a ktorým pomáhala k ziskom vojnová konjunktúra. Na dedinách to boli dedinskí boháči, ktorí dosiahli želané pozície po  pozemkovej reforme v roku 1940.  V mestách oporou režimu boli arizátori, ktorí sa zmocnili živnosti a podnikov, ktoré boli v židovských rukách.  Oporou fašistického režimu sa stala aj časť slovenskej inteligencie, pred ktorou sa otvorili možnosti dosiahnuť  nebývalú kariéru ( Viď  „O ľudáckom fašizme“, Naše vojsko – SPB, Praha 1956 ).

Zásluhou Beštie, ktorá tak v minulosti ako aj v súčasnosti sa prebúdza a vystrkuje hlavu, dochádza  k zbiehaniu sa dvoch línií v politickom vývoji Slovenska. Najprv za existencie fašistického režimu na Slovensku došlo k tomu, že slovenská fašistická vláda vyslala do vojny proti Sovietskemu zväzu tisíce slovenských chlapcov, aby tí bojovali  v záujme nemeckého fašizmu.  A nešlo iba o jednu slovenskú divíziu ! Po 21.júni 1941 slovenské hospodárstvo pracovalo výhradne na vojnových zákazkách Nemecka, za ktoré však nedostavalo finančnú náhradu. Táto prvá línia politického vývoja Slovenska počas druhej svetovej vojny bola hanebným činom slovenskej fašistickej vlády.

Na túto „tradíciu“ prvej línie politického vývoja na Slovensku začala postupnými krokmi nadväzovať terajšia slovenská vláda demokratického Slovenska. Jej nehynúca túžba  slúžiť záujmom Beštie, nateraz cez štruktúry USA, NATO a EÚ ju priamo vtiahla do novej, druhej línie politického vývoja na Slovensku, ktorá je charakterizovaná konfrontačnou politikou Západu s Ruskom, odstrašovaním Ruska. Posilňovanie východného krídla NATO v Európe nie je o ničom inom iba o tom, že Slovensko sa vedomé a iniciatívne stalo súčasťou tých ozbrojených síl, ktoré sa približujú k hraniciam s Ruskom a ktoré majú byť použité v rámci NATO v prípade potreby priamo proti Rusku, aby bolo možné konečne ( ! )  dokončiť úlohu z druhej svetovej vojny. Môžeme si každý individuálne určiť, či táto druhá línia politického vývoja na Slovensku v súčasnej dobe ( dobe demokracie ) je hanebným činom z naivity, z nevedomosti, z poddajnosti  alebo vedome plánovaným zámerom demokratickej vlády Slovenska.

Prvá a aj druhá línia politického vývoja na Slovensku v určitom časovom horizonte má ten istý cieľ:  pomáhať politický, vojenský a ekonomický tej strane, ktorá má záujem zničiť Sovietsky zväz, respektíve Rusko ! Súčasná vládna moc na Slovensku sa teda dôsledne inšpirovala  politickou praxou fašistického režimu na Slovensku, hoci si to ani neuvedomuje.  V tomto zbiehaní sa dvoch línií  v politickom vývoji Slovenska vládna moc nevidí žiadne zlo, pretože jej videnie sveta  je založené  na nekritickom poznaní byť súčasťou demokratického Západu za každú cenu.

Obidve línie, ak ich porovnáme, vykazujú v obidvoch typoch politickej moci ( fašistická vláda – demokratická vláda ), aj ďalšiu spoločnú črtu: schopnosť prispôsobiť sa požiadavkám  cudzích mocností.  Za obdobie druhej svetovej vojny to bola požiadavka Nemecka budovať slovenský režim podľa vzoru  nemeckého národného socializmu. Za obdobie terajších rokov je to požiadavka budovať Slovenskú republiku  ( štátnosť )  v rámci EÚ a bruselského diktátu, pretože iná alternatíva vraj  neexistuje. Ukazuje sa, že ak sa politika fašistickej či demokratickej vládnej moci jednoznačne viaže na prispôsobovanie sa nadnárodným štruktúra, má to svoj priamy dôsledok  na ďalší osud krajiny.

Beštia vraj po  dlhých desaťročiach opäť vystrkuje hlavu. Ak takto redaktor Pravdy charakterizuje Beštiu, tak potom to má či môže mať súvislosť len s tými činmi, ktoré môžu viesť k rozpútaniu ďalšej svetovej vojny. V skutočnosti totiž Beštia  svoje zlo na svet chrlí  v menších dávkach a pravidelne všade tam, kde sú jej záujmy dôležité. Lokálne vojny sú pre Beštiu dôležité, pretože z nich čerpá novú energiu a moc. Lenže Beštia v skutočnosti nevystrkuje iba hlavu. V celej svojej mohutnosti sa postavilo na „mólo“ života. Jej „fyzické telo“ je tak dômyselne konštruované, že pre absolútnu väčšinu  ľudí je neviditeľná, nedá sa zachytiť zrakom ako radarom či myslením ( poznaním ).

Beštia je plná uspokojenia a radosti, pretože sa jej darí organizovať spoločensko-politický život v priestore EÚ tak, ako si to predstavuje.  Má významných pomocníkov – elitu nemotorných politikov, ktorým robí dobre, že sa môžu stretávať v Bruseli.  Svoj pocit európskej potrebnosti politické elity vymenili za politickú múdrosť, za politickú statočnosť, za odnárodňovanie svojich národov.

Beštia od Dňa víťazstva nad fašizmom poctivo pracovala, trpezlivo skladala „novú mozaiku“ svojich diabolských plánov. Reč Beštie bola mierumilovná a jej činy sa zdali, že sú zamerané k obnove  Európy po vojne. Ak by sme mali uznať, že bola zahnaná do hlbín kolektívneho podvedomia, tak jedine v tom zmysle, že si Beštia do svojej pamäti uložila, čo zásadného nedosiahla.  A nedosiahla definitívnu porážku Sovietskeho zväzu! A tiež nedosiahla na oltár svetovlády!  Od tohto cieľa Beštia neustúpila, potrebovala iba čas a trpezlivosť k reorganizácií života v Európe či vo svete. Deň víťazstva bol iba dňom  „prerušenej piesne“  o ambíciách Beštie.

Z akých výsledkov v súčasnosti má Beštia veľkú radosť? V mene mierového života v Európe a jeho trvalého zachovania podarilo sa jej postupne zjednotiť územia z Európy do Európskej únie. Tým sa podstatne zjednodušil proces spravovania veľkej časti Európy, ktorý na druhej strane priniesol aj podstatné oslabenie  národnoštátnych celkov. Ustupovanie z národných pozícií sa berie v záujme väčšej efektivity riadiacich procesov a v dnešnej dobe je zdôvodňované tak, že je to jediná cesta zabezpečenia prosperity, stability a bezpečnosti obyvateľstva členských krajín EÚ. Aspoň týmto spôsobom to odôvodňuje politická elita.

Lenže Beštia má svoje ambície a v EÚ vidí príležitosť pre jej  vtiahnutie do svojich plánov. Beštia, po akomsi zavŕšení procesu zjednocovania národných celkov do Únie, získala v politickej oblasti také pozície, že EÚ riadi a usmerňuje tak, aby cez jej štruktúry bolo možné účinne prijímať protichodné rozhodnutia, z ktorých bude možné vo vhodných okamihoch vygenerovať dostatok zla. Primárnym cieľom ustanovenia EÚ nemusela byť myšlienka na definitívne  zabezpečenie trvalého mieru najmä v Európe. Primárnym cieľom mohlo byť aj niečo iné, napríklad v prípade Beštie už spomínané nenaplnené ciele.

Beštia sa vhodne zaodela aj do šiat podľa módneho návrhu – Idey atlanticizmu. Obsadila cez svoje rôzne štruktúry celý transatlantický priestor. Už to nie je iba Nemecko so svojim nacizmom. Celý demokratický Západ je k dispozícií Beštií, vrátane krajín strednej a východnej Európy. Beštia dosiahla to, že v prípade vojenského konfliktu nemusí bojovať na dvoch samostatných frontoch. Zavŕšenie procesu zjednocovania národných celkov  do Únie umožnilo Beštií pripraviť a zrealizovať ukrajinskú krízu a dosiahnuť jasný výsledok: konfrontační politika demokratického Západu s Ruskom sa stala skutočnosťou.

Celý demokratický Západ je jednotne proti Rusku. A nehovorí o mieri s Ruskom, ale o tom, ako zastaviť Rusko ako agresora.  Ak podľa redaktora Pravdy všetko zásadné o druhej svetovej vojne  už bolo povedané, tak nám toto poznanie nepomôže a nemá žiadny vplyv na súčasný vývoj vo svete. Ide totiž o nenaplnené ciele Beštie a ide teda o politiku, ktorá sa začala realizovať. Ukazuje sa, že zjednotenie krajín Európy do EÚ bolo strategickým rozhodnutím, pretože bez EÚ by Beštia ostala iba pri doterajšej praxi – vedení rôznych lokálnych vojen a zasahovania do záležitosti iných krajín.

Podstata strategického rozhodnutia sa javí tak, že bez EÚ nie je možné pripraviť   podmienky ( politické ) pre mohutný nástup proti Rusku a mať plán zničiť ho, rovnako ako nie je možné zavŕšiť proces budovania svetovej vlády a nastolenie nového svetového poriadku. Proces budovania svetovej vlády v mnohom môže ovplyvniť práve EÚ. Na programe dňa je a bude otázka, akú EÚ chceme mať. Snahy napríklad Nemecka a Francúzska sú  orientované pre silnú integráciu založenú na centralizovanom štáte so sídlom v Bruseli. Národné vlády majú mať len nevýznamnú regionálnu pôsobnosť.

O uvedených cieľoch Beštie sa nehovorí, hoci tieto ciele sú v popredí záujmov celého vedenia EÚ a jej inštitúcií a organizácií. Ak sa zlo opäť vracia na scénu života, tak toto zlo sa môže realizovať len s tichým súhlasom EÚ, len ak sa dostane do jasných politických zámerov. Konfrontačná politika demokratického Západu s Ruskom je jednou z hlavných politik EÚ, ale na summite EÚ v Bratislave nikto o tom nehovoril. V Bratislave išlo o budúcnosť EÚ, ale nikto sa nezaoberal otázkou otvárania zmlúv o fungovaní EÚ.

Schematický, v otázke politických síl v Európe to podľa politickej elity vyzerá tak,  že 27 lídrov členských krajín EÚ aj s elitami Bruselu nerobí nič iné, len bojuje za prosperitu, stabilitu a bezpečnosť obyvateľstva Európy a proti ich dobrým zámerom a úsiliu broja  populisti a extrémisti. Politické elity aj s médiami  pokladajú preto za svoju prvoradú úlohu bojovať proti extrémizmu a potláčať extrémizmus. Takáto úloha však problém prípravy ďalšej svetovej vojny nerieši. Terajšia situácia je podobná so situáciou na Slovensku pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Vtedy sa neviedol útok proti nástupu fašizmu a proti fašizujúcim stranám, ale proti KSČ ! A účasť určitých politických strán vo vláde nemohla byť hrádzou proti fašistickému nebezpečenstvu.

Zlo sa začalo šíriť v EÚ a cez EÚ, pretože Beštia tento projekt, o ktorom politické elity tvrdia, že je najlepší pre Európu, potrebuje využiť pre svoje ciele.  Tie isté politické elity, čo sedia v orgánoch EÚ, sedia aj na summitoch NATO a tam sa jasne pripravujú na vojenský stret s Ruskom. Beštia teda verí politickým elitám, ktoré reprezentujú jednotlivé členské krajiny EÚ. A politické elity sú poslušné Beštií. Vidieť to aj na tom, že sa v priestore EÚ vo veľkom začal boj proti extrémizmu. Ten však nie je bojom proti Beštií a zlu, proti vojnovým štváčom. Je to slepá ulička, v ktorej sa majú iba priškrtiť hlasy nespokojnej masy, ktorú politický nikto nereprezentuje.

Načrtol som schému zla  ( viď strana č. 1 )podľa obsahu článku redaktora Pravdy. K tejto schéme si môžeme domyslieť či dopísať ciele, ktoré Beštia v druhej svetovej vojne nedosiahla a o ktoré sa znova usiluje. Ak porovnáme schému zla     a ciele Beštie ( definitívna porážka Ruska a nastolenie svetovlády – nového svetového poriadku ), tak  mi vychádza, že ciele Beštie nie je možné uvažovať dosiahnuť takými „primitívnymi“ formami zla, o ktorých sa zmieňuje redaktor Pravdy.  Nepasuje to, pretože v prípade Beštie ide o príliš vysoké a príliš náročné ciele. Do konfrontačnej politiky s Ruskom nebol demokratický Západ zatiahnutý   násilníckymi spasiteľmi,  čitateľmi internetových stránok, politickými stranami bez reálnej politickej moci, prívržencami nacizmu, čo sa občas promenadujú po uliciach či intelektuálmi – teoretikmi žijúcimi  v tichu svojho súkromia.

Do konfrontačnej politiky  s Ruskom  bol demokratický Západ zatiahnutý jeho politickou elitou a nikým iným. A všetko sa udialo pod starostlivým dohľadom Beštie.  V určitom zmysle sú politické elity demokratického Západu organizačnou a personálnou súčasťou Beštie, ktorá má v svojich rukách nesmiernu moc a všetky potrebné prostriedky vrátane finančných. Je už dávno  zaužívanou politickou praxou, že persóny Beštie sa pravidelne uchádzajú o dôveru voličov a dosahujú dobre výsledky.

Fakt nám nestačí v Deň víťazstva nad fašizmom len spomienka na druhú svetovú vojnu.  Dnes už existuje dostatok indícií, že Beštia potrebuje ďalšiu svetovú vojnu, či jednoducho, vojnu s Ruskom.  Rovnako je dôležité, aby Deň víťazstva bol aj pokynom pre súčasnosť. Problém je v tom, že Beštiu si v súčasnosti nikto nevšíma, neodhaľuje, aké má plány a najmä nikto proti zámerom Beštie nebojuje !!! A proti zámerom Beštie nikto ( až na jednu výnimku ) nebojoval ani v období pred druhou svetovou vojnou. V roku 1929 vypukla svetová hospodárska kríza, ktorá vyvolala zostrený boj o trhy, o sféry vplyvu, o vývoz kapitálu, o nové rozdelenie kolónií, zostrila protiklady medzi  v víťazmi a porazenými v prvej svetovej vojne, medzi pracujúcou masou a kapitalistami, medzi kapitalizmom a socializmom, čo znamenalo, že bolo potrebné hľadať riešenie.

Beštia podľa socialistickej terminológie predstavuje  najútočnejšie živly medzinárodnej buržoázie. Kto chce, môže si namiesto pojmu buržoázia doplniť iné vhodné pomenovanie.  V každom prípade však tieto živly hľadali východisko z krízy a našli ho v príprave vojny proti Sovietskemu zväzu. „Jedným z výsledkov tohto úsilia medzinárodnej buržoázie bolo nastolenie hitlerovského fašizmu v Nemecku“. ( O ľudáckom fašizme, str. 65, Naše vojsko SPB, Praha 1956 ). Dovolím si uviesť ešte jeden citát súvisiaci s nástupom fašizmu: „Jedinou politickou stranou v Československej republike, ktorá vtedy správne pochopila situáciu, bola Komunistická strana Československa. Pochopila, že svetu hrozí nová svetová vojna, že predovšetkým českému a slovenskému národu hrozí strata národnej slobody a štátnej nezávislosti, že i buržoázno-demokratické slobody majú byť odbúrané“ ( Tamtiež, str. 70 ). Treba si uvedomiť, že na Slovensku vedúce osobnosti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany boli hlavnými priekopníkmi fašizmu. Spolupráca s fašizmom totiž umožňovala dosiahnuť jeden z najdôležitejších cieľov: politickú autonómiu Slovenska. Československú republiku sa podarilo rozbiť, pretože proti  fašistickému nebezpečenstvu  vládne politické strany neurobili nič a západné veľmoci pestovali voči fašizmu politiku kapitulácie.

V období pred druhou svetovou vojnou bola možnosť využiť  v boji proti fašizmu a za záchranu republiky spoluprácu so ZSSR. Pod vplyvom udalosti vo Francúzsku bola československá vláda donútená nadviazať diplomatické vzťahy so Sovietskym zväzom a následne na to podpísať aj československo-sovietsku zmluvu o vzájomnej pomoci ( jún 1934, máj 1935 ), ale to bolo všetko. V skutočnosti  ľudácky fašizmus proti tomu brojil a aktívne sa zapojil do protikomunistickej fronty. Konečný výsledok bol jasný. Prišiel Mníchov a s ním obetovanie nezávislosti českého a slovenského národa Hitlerovi. Sovietsky zväz nám bol ochotný za dohodnutých podmienok pomôcť  a národ bol cez mobilizáciu odhodlaný bojovať za nezávislosť. Všetko bolo málo platné. Politické elity aj za pomoci fašizmu  dosiahli svoje a nikto  ( okrem KSČ ) sa nebavil o tom, čo si praje ľud.

Ak má byť Deň víťazstva pokynom pre súčasnosť, tak sa nachádzame v katastrofálnej situácií. Ako bojovať proti Beštií, keď politické elity nás zavádzajú  na slepú koľaj svojimi vyhláseniami o potrebe bojovať proti extrémizmu ( verejnosti ) a mainstreamové média im v tom pomáhajú. Z môjho pohľadu tým zásadným pokynom pre súčasnosť má byť odkaz pre politikov demokratického Západu a ich podporovateľov – média, že v prvom rade je potrebné politické procesy a javy odohrávajúce sa v ľudských spoločenstvách nazývať pravdivo, nezakrývať zásadné problémy. Máme si priznať, kde žije Beštia. A Beštia žije v priestore demokratického Západu, predstavuje Zlo a jej susedkou je Dobro. Teória o totožnosti záujmov  iba Dobra  celého demokratického Západu  je zavádzajúca. Beštia neexistuje mimo demokratického Západu a preto bude možné ju „zmraziť“ iba v rámci  politických elít za aktívnej účasti verejnosti.

Všimnime si dobre túto skutočnosť: Beštiu nevie skrotiť ani taká integračná jednotka ako je Európska únia !!! A pritom táto Únia si nárokuje právo byť centralizovanou štátnou mocou jej  členských krajín . Neschopnosť  EÚ bojovať proti Beštií je základným ukazovateľom toho, či jej projekt  je pre budúcnosť Európy oprávnený. Skôr môže platiť, že EÚ je projektom Beštie, pretože určité novodobé aktivity EÚ tomu nasvedčujú.

Dušan Hirjak